Vdova a mama Mária Magátová: Bola som stvorená ako mama

Aké to je prežívať manželskú lásku s vedomím, že tvoj drahý  je už na inom „pôsobisku“?

Ak by som mala povedať veľmi jednoducho, nie je to ľahké, ale i tak je to napĺňajúce. Hoci si, samozrejme, stále uvedomujem, o čo plnšie by to bolo, keby sme boli stále spolu vedľa seba aj fyzicky. Teraz mám k dispozícii len tú vzdialenú verziu. Stále som však šťastná, že ju mám. Keby som bola neveriaca, neviem si predstaviť tú prázdnotu, ktorú by som cítila, keby som bola presvedčená, že môj milovaný manžel odišiel „do neznáma“, do vzduchoprázdna. Preto ďakujem Bohu, že som jeho, že mu patrím a že v ňom mám manžela i naďalej, síce ďaleko, ale pri ňom, ako keby bol na ďalekej služobnej ceste. Nemôžeme byť spolu fyzicky, ale viem, že stále na nás myslí, je s nami, pomáha nám mnohokrát oveľa intenzívnejším spôsobom, ako keby s nami bol.

Kým tu bol, ťažko som niesla odlúčenia, keď chodil na služobné cesty. Už to bolo pre mňa ťažké a to sme si spolu večer telefonovali alebo skypovali. Napriek vzdialenosti sme stále cítili blízkosť. Presne tak to cítim aj teraz, hoci nie sme fyzicky blízko už dva a pol roka. Príde mi to, ako keď mali deti online vyučovanie – nikdy to dokonale nenahradilo fyzický kontakt, ale pomáhalo to deťom, aby mohli naďalej fungovať v škole. Aj pre mňa je to len taká dočasná náhrada za fyzický kontakt. Napriek tomu, že mi to chýba, som vďačná a šťastná, že mám tento „online“ spôsob kontaktu, ktorý mi Boh dáva práve preto, že som jeho dcéra a Igorko jeho syn.

Ako cítiš jeho pomoc?

Vnímam, že hoci nám už teraz nenavarí, stále je s nami a vykrýva veci tak, akoby tu bol fyzicky. V dobrých chvíľach viem vyťažiť aj z tohto „online“ spôsobu blízkosti, v ťažších chvíľach potrebujem pomoc zvonka, vtedy zavolám alebo napíšem priateľkám. Aj tak však s deťmi takmer denne vnímame pomoc od tatinka cez iných ľudí, cez ich pomoc či cez situácie, ktoré zažívame. To, čo nám chýba vo fyzických dotykoch od manžela a tatinka sa snažíme dať si my navzájom. S deťmi sa objímame, hovoríme si „ľúbim ťa“, držíme sa za ruky tak, ako sme sa kedysi držali s Igorkom.   

V čom je rozdiel medzi manželkou, ktorá má manžela fyzicky blízko a manželkou, ktorá je z fyzického pohľadu sama – ako žena a ako vdova?

Sú ľudia, ktorí sú zvyknutí na samotu, vychutnávajú si ju, vedia z nej načerpať. Sú introvertnejší a vyhovuje im to. A sú ľudia, ktorí potrebujú mať okolo seba vzťahy, ideálne tie najbližšie vzťahy, ktoré ich držia, podporujú a pomáhajú im, vyslovene ich ako keby vedú za ruku. Ja patrím presne k týmto druhým, som skrátka ten typ, ktorý žije zo vzťahov a vo vzťahoch, zvlášť tých najbližších. Takto to aj bolo celých osemnásť rokov života, čo som žila v manželstve. Presne to mi chýba najviac, podpora a opora toho najbližšieho. Mnoho rozhodnutí a mnoho rozlišovania dôležitých okolností sa mne samej robí oveľa lepšie, keď mám niekoho, kto pri mne je. Stačí, keď sa len pozerá, alebo povie svoj pohľad na vec. Vtedy sa dokážem na to oveľa lepšie zamerať a rozhodnúť ako teraz, keď som sama.

Teraz v samote je pre mňa oveľa náročnejšie  rozhodovať alebo zvažovať, hľadať najlepšie riešenia. Keď sa mi pokazí vodovod, začne kvapkať, nie som tak technicky zdatná, aby som to zvládla sama opraviť. Vtedy mi tiež chýba práve tá fyzická blízkosť konkrétneho človeka. V mojom prípade to bol vždy manžel, ktorý zvládol tieto praktické veci perfektne. Teraz je to o to náročnejšie, že musím hľadať ľudí zvonka, prosiť, žiadať, pýtať sa, či by mi niekto mohol prísť opraviť vodovodný kohútik, lebo kvapká. Moja hodnota sa veľmi odvíjala od toho, ako sa cítia ľudia okolo mňa, ako sa cítia moji blízki. Túto hodnotu mi veľmi potvrdzoval môj manžel tým, že buď schválil dobré, alebo usmernil nevhodné. Teraz som sa musela naučiť žiť bez tohto potvrdzovania a nejako sa spoľahnúť na Pána Boha, že on to vedie. A ak sa už rozhodnem nejakým spôsobom, on to na dobré využije aj vtedy, ak to moje rozhodnutie nie je v danom momente správne. Ostáva mi bez potvrdenia a spätnej väzby manžela už len dôvera v Boha.   

Moja hodnota sa veľmi odvíjala od toho, ako sa cítia ľudia okolo mňa, ako sa cítia moji blízki. Túto hodnotu mi veľmi potvrdzoval môj manžel tým, že buď schválil dobré, alebo usmernil nevhodné. Teraz som sa musela naučiť žiť bez tohto potvrdzovania a nejako sa spoľahnúť na Pána Boha, že on to vedie. A ak sa už rozhodnem nejakým spôsobom, on to na dobré využije aj vtedy, ak to moje rozhodnutie nie je v danom momente správne. Ostáva mi bez potvrdenia a spätnej väzby manžela už len dôvera v Boha.   

Čo urobil Igorov odchod k Bohu s tvojím vzťahom s Bohom?  

Až po jeho odchode som si uvedomila, ako veľa vecí sme zvládali spolu navzájom v našej pevnosti vzťahu, v našej láske. Akoby sme všetko zvládali sami a nemuseli sme sa až tak často obracať na Pána. Niežeby sme ho neprosili – prosili sme, ale prosili sme hlavne v takých zásadných veciach, tie bežné boli v našej réžii. Po Igorovom odchode som zistila, že nezvládam ani bežné veci sama, že je milión drobných vecí, ktoré musí za mňa urobiť Boh alebo ich nejako dotiahnuť, lebo ja sama som na to absolútne slabá. Musela som sa naučiť spoliehať sa na jeho vedenie pre mňa a naše deti. Prinútilo ma to oprieť sa priamo o Boha, lebo sama by som to určite nezvládla. A Boh si ma privinul, on si ma drží, vedie a dáva mi silu cez priateľov a cez sviatosti. Takéto absolútne priľnutie k Bohu som dosiahla asi až po odchode Igorka. Dovtedy sme si mysleli, že veľa vecí zvládame sami. Po jeho odchode som zistila, že vlastne veľa vecí nezvládam vôbec. To ma úplne „prilepilo“ na kríž, jedine takto to zvládam. Mnohí sa pýtajú, prečo sa to stalo mne, nám, že som ostala sama. Ja už teraz viem, že tých dôvodov je určite viacej a všetky spoznáme až v nebi – no jeden z nich je určite ten, že som potrebovala úplne prilipnúť k Bohu, tak ako som kedysi prilipla k Igorkovi. Možno je to aj preto, že som nemala vždy v hierarchii dôležitosti Boha na prvom mieste, niekedy akoby boli obaja s mojím manželom na tom prvom stupni. Teraz je Boh tam, kde má byť.

Mala si v sebe niekedy potrebu vyčítať Bohu, čo ti to urobil? 

Toto sa ma pýtali mnohí aj bezprostredne po Igorkovom odchode. Vďačím Bohu za veľa, takže na Boha som sa nikdy nehnevala ani mu nič nevyčítala, ani ma to nikdy od neho nevzdialilo.  Ale minulý rok v marci sme boli na Otcovom srdci (ja aj starší chlapci). A tam som dostala možnosť napísať Bohu Otcovi list, napísať mu tam úplne všetko. V tom momente som si uvedomila, že hoci som Bohu nikdy nič nevyčítala, cítila som sa akoby Bohom zradená. Nič to nemení na mojom vzťahu k Bohu, ale na Otcovom srdci som si uvedomila, že si môžem dovoliť mať aj tento pocit – a aj, že ho v sebe mám. Tam nás priviedli k tomu, že môžeme mať voči Bohu naozaj akékoľvek pocity a ja som si uvedomila, že pocit, ktorý som potom, čo sa to stalo Igorkovi, mala, bol pocit zrady. Cítila som sa zradená. Bolo to niečo také, ako keď máte blízkeho priateľa, s ktorým si všetko hovoríte, dôverujete mu a ten blízky priateľ vás v niečom dôležitom sklame. To neznamená, že teraz toho priateľa budem nenávidieť alebo už sa s ním v živote nebudem kontaktovať, lebo je to môj priateľ od mala, je to môj súputník, sprievodca. Ten človek môže byť i naďalej mojím priateľom, i napriek tomu, že som od neho mohla zažiť zranenie a zradu až natoľko, že sa ma to hlboko dotklo, že ma to poznačilo. Tak som to pocítila vo vzťahu od Boha smerom ku mne, hoci som teda naozaj nikdy nevnímala nejaký hnev na neho v zmysle „ty za to môžeš“. 

Čo si od Boha v tom okamihu očakávala a bolo to dôvodom pocitu zrady? 

Cítila som sa zradená v tom zmysle, že Boh neurobil pre nás zázrak, o ktorý sme tak veľmi prosili a ktorému sme verili. Začali sme Igorka oživovať bezprostredne pár sekúnd po tom, ako sme zistili, že prestáva dýchať. Čiže sme boli v nádeji, že ak Pán vzkriesil Lazára, ktorý bol tri dni v hrobe, ak by chcel, stačia mu tri minúty na to, aby vzkriesil aj Igorka, zvlášť ak sme pre to s chlapcami urobili všetko. Svojím spôsobom to vo mne niečo zlomilo. Prečo nie Igorko, keď Lazár áno? Toto som veľmi dlho cítila v srdci. Teraz s odstupom času vnímam, že všetko má svoj zmysel a niečo už začínam chápať. Som si istá, že ak to bolo dobré pre našu spásu, Boh by Igorka vzkriesil v tom momente, ešte v tú noc, ale on vedel, prečo sa tak neudialo. Viem, že sa nič nedeje náhodne a určite to zmysel má, aj keď to nie je jednoduché na prijatie a žitie. Viem a verím, že Boh urobil to najlepšie – pre Igorka i pre nás – z pohľadu našej budúcnosti (v nebi). 

Ostala si sama ako žena aj ako mama. Ako sa to dá celé zvládnuť?

Neviem, či som už úplne prešla tým celým procesom. Už len preto, že Igorko sa veľmi intenzívne o deti staral ako otec a ja zase ako mama, každý tým svojím dielom. To je veľmi ťažko nahraditeľné.  Keď je otec v rodine takmer neprítomný, dajme tomu že je od svitu do mrku v práci a deti o ňom ani nevedia, tam je matka nútená takmer vždy vykrývať starostlivosť o deti sama. Ale tým, že my sme to mali rovným dielom rozdelené, že Igorko vo svojom voľnom čase robil s deťmi a pre deti všetko, čo mohol, čo sa dalo, vykryť jeho diel je takmer nemožné. Naďalej som ostala len mamou, otca – pre nich tatíka – im neviem a ani nemám ako nahradiť, lebo v tomto smere je Igorko nenahraditeľný. Robím všetko, čo dokážem, čo môžem, a snažím sa byť hlavne dobrou mamou. Snažím sa im to kompenzovať aspoň kontaktom s inými mužmi z rodiny alebo s dedkom.

Keď treba naozaj niečo mužské, napríklad trénovať s nimi šoférovanie auta – tým prechádzali obidvaja najstarší v nedávnej dobe a riešili by to s Igorkom keby tu bol – poprosím svojich bratov alebo švagra.  Ale to nie je len šoférovanie, je to mnoho iných mužských vecí, ktoré ja nikdy robiť nebudem, lebo ich sama neviem, už aj preto, že nie som muž. Stratu Igorka ako mužský vzor pre našich chlapcov si uvedomujem každý deň, keď riešime rôzne mužské problémy alebo mužské záležitosti – nemusia to byť len problémy. Môže to byť aj to, aký silný motor má „audina“. Niektoré veci si dokážem naštudovať a už som sa do nich dostala. Ale niektoré, keďže som úplný nešofér, ich pošlem riešiť s inými mužmi. Poprosila som tiež našich kňazov, kapucínov v našom kostole, ktorí sú našim chlapcom blízko, či by mohli na nich dozrieť a byť im sprievodcami v tých hlbokých veciach. Každý má svojho duchovného sprievodcu, svojho spovedníka. Verím tomu, že s pomocou Božou im títo kňazi a muži vykrývajú to, čo by im dal Igorko.  

Dokážeš preniesť skúsenosti a zážitky so svojím manželom ako mužom do formácie svojich synov?

Pokúšam sa o to. Igorko je tu stále s nami nielen v duchovnej dimenzii, ale aj v tom, ako často o ňom rozprávame. Nie je deň, aby ho chlapci nespomínali. Spomínajú tatíka, keď hrajú futbal a kriči „tatinko by chytil gól“ alebo „tatinko je dobrý brankár“. Stále je teda s nimi, v našej komunikácii, v našom prostredí a mám sa čoho chytiť. Áno, takto by to urobil, tam by išiel tatinko. Jeho dobré vlastnosti a pozitíva si stále odovzdávame aj pri pozeraní fotiek alebo videí. Vždy im to pripomínam, aby to mali v sebe živé do tej miery, do akej to zatiaľ potrebujú. Ešte intenzívnejšie to prežívam s veľkými chalanmi, keď sa spolu zamýšľame, čo by asi povedal na toto, ako by to vyriešil, a hľadáme kompromis, pretože mnohokrát majú chlapci pocit, že tatinko by im to dovolil, a ja zas hovorím, že toto by sa mu asi nepozdávalo a korigoval by to.

Ako mame ti veľmi záleží na tom, aby z tvojich detí vyrástli silní a dobrí ľudia.  Zažili však traumu zo straty ocka. Ako to riešiš?

Extrémne mi záleží na tom, aby z nich boli dobrí, silní a nezranení ľudia, lebo zranení ďalej zraňujú. A ďalšia požiadavka je, a na tom mi najviac záleží, aby milovali Boha. Aj keby robili čokoľvek, aj keby boli smetiari alebo pokrývači striech. Idem na to hlavne modlitbou, a v tom praktickom, každodennom živote, odkedy Igorko odišiel k Otcovi, sa veľa rozprávame. S každým z nich takým spôsobom, akým vie a akým sa dá, lebo mám aj introvertné, aj extrovertné deti. Usilujem sa ku každému pristupovať tak, ako to potrebuje.

Napríklad najmenší, keďže ešte nebol komunikačne zručný, s ním sme to prechádzali cez hru. Veľa vecí si „vyhral“ – sám od seba robil pohreby áut, hračiek, robil im hrobčeky a vždy sme sa o tom rozprávali. Najnáročnejšie to bolo s predposledným synom, na jednej strane bol ešte malý a na druhej strane ešte nie dosť zrelý na hlbokú komunikáciu. No veľmi na ňom bolo vidieť zranenie v tom, ako sa potreboval vrátiť do mladších vývinových štádií. Mal obrovskú potrebu nechať sa pestovať a nosiť, napriek tomu, že mal vtedy šesť rokov. Dala som mu ale presne to, čo potreboval, často mi sedával na kolenách alebo som ho mala v náručí, ak to potreboval, lebo tam sa len samotné slová nedali použiť. Zbytočne by som mu vysvetľovala, že tatíkovi je lepšie a má sa dobre. On potreboval istotu v danom momente, že teraz tu má ešte mňa, má chlapcov, babky, dedka a že sme tu preňho. Potreboval uistenie fyzickým kontaktom, to bola pre neho najsilnejšia pomoc a istota. Neskôr, keďže z neho ešte nejaké veci vychádzali, najmä v noci v ťažkých snoch, som s ním veľa kreslila a cez kresbu sme dostávali tie veci von. 

Veľkí chlapci znášali situáciu lepšie? 

Dvaja veľkí to riešili každý inak – prvý je emocionálny, extrovertný typ, ten sa z toho vykričal a zasa sa mu ľahšie dýchalo. Druhý v poradí je uzavretejší, tichší, tam najviac pomáha modlitba – aj jeho vlastná, aj naša. Veľa nehovoril, nekomunikoval, ale veľmi veľa vnútorne prežíval. Zhltol mnohé encyklopédie o srdci, ktoré sme mali doma, pretože hľadal odpovede na otázky, aby to celé pochopil, čo sa tatíkovi stalo, či sa tomu dalo predísť. Takisto pri ňom slová neboli veľmi potrebné, len sme sa objímali a potichu modlili za seba navzájom, aby sme to zvládli.

Denne prosím Boha o to, aby boli chlapci čo najmenej zranení a traumatizovaní do budúcna, aby zážitok straty mal pre nich zmysel, aby ich to posilnilo. Viem, že Pán Boh ich hojí a lieči, vedie a pomáha, vidím to na vlastné oči. Starám sa tiež, aby nemali pocit osamotenosti, nepúšťam ich od seba. Nebolo to jednoduché, hlavne v prvých mesiacoch, keďže som potrebovala ošetriť aj seba, aby som vôbec dokázala kráčať a fungovať ďalej. Bojovala som na piatich frontoch, na každom iným spôsobom. S odstupom času sa mi už lepšie zameriava na chlapcov takým spôsobom, ako to potrebujú, lebo cítim, že Boh ma hojí a ošetruje.

Kým ste boli tu na zemi všetci spolu, boli ste svorka, všelikde ste chodili,  všeličo ste zažívali, tešili sa zo života. Čo teraz pre teba ako mamu znamená dať takýto komfort svojim deťom silami, ktoré máš?  

Toto je ešte stále moja veľká slabosť, extrémne to pociťujem každé prázdniny. Teraz to budú už tretie prázdniny, ktoré neviem naplniť tak, ako to robil Igorko. Už len tým svojím obmedzením, že nie som šofér, neviem s deťmi nikam vycestovať. Neviem im dať ten servis, že teraz ideme spolu na výlet ako sme chodili s tatíkom. Čiže aj letné kúpanie, aj zimné lyžovačky, aj všetky iné výlety po hradoch a zámkoch, ktoré sme zažívali spolu s tatíkom, sme v podstate sami ešte neabsolvovali. Spolu chodievame len na dlhšie prechádzky do lesa a blízkych hôr. A ak chlapci niečo zažijú, tak prostredníctvom môjho brata, keď ich vezme so sebou, keď ide aj so svojimi deťmi napríklad na sánkovačku na Zochovu chatu. Jediné také naše reálne prázdninové vyžitie je rodinný tábor s naším spoločenstvom, pretože to je niečo, čo zorganizuje a pripraví niekto iný, nestojí to na mne. Občas poprosím kamarátku, aby nás zobrala do ZOO do Bratislavy alebo do Bojníc, ale to je ozaj zriedkavo. Veľmi cítim, že to okliešťujú moje schopnosti.

Vždy sme sa ich snažili viesť – a v tom chcem ja pokračovať –, aby kráčali po ceste k Bohu. To bola prvá veľmi dôležitá misia pre nás dvoch. A tiež by som veľmi chcela, aby si chlapci preniesli do svojho života taký úžasný vzťah k ženám, svojim manželkám, ako mal Igorko ku mne. Teda aby si ženy vážili, mali ich v úcte, aby ich milovali a aby si hľadali, pokiaľ sa to bude čo i len trošku dať, veriace manželky.

Mali ste spolu s Igorkom víziu ako viesť svoj vzťah, ale svoje deti. Čo chceš chlapcom dať rovnako, ako by tu tvoj manžel bol?

Vždy sme sa ich snažili viesť – a v tom chcem ja pokračovať –, aby kráčali po ceste k Bohu. To bola prvá veľmi dôležitá misia pre nás dvoch. A tiež by som veľmi chcela, aby si chlapci preniesli do svojho života taký úžasný vzťah k ženám, svojim manželkám, ako mal Igorko ku mne. Teda aby si ženy vážili, mali ich v úcte, aby ich milovali a aby si hľadali, pokiaľ sa to bude čo i len trošku dať, veriace manželky.

Preto povzbudzujem a motivujem našich chlapcov, hlavne tých veľkých, aby kráčali touto cestou. Preto som rada, že sú v kresťanskom spoločenstve, že sú na cirkevnej škole, lebo mám pocit, že tak majú oveľa bližší kontakt s veriacimi dievčatami, ktoré môžu v budúcnosti celému vzťahu, celému manželstvu dať pridanú hodnotu.

Chlapci videli, že sme sa s ockom ľúbili, a verím, že si to ponesú ako veľké posolstvo do svojich budúcich manželstiev. Čo sa týka ich budúcnosti v profesii a zamestnaní či uplatnení, myslím, že sú natoľko schopní, že toto si budú vedieť ustáť sami, ak budú naplnení po duchovnej stránke Bohom a po vzťahovej dobrou požehnanou manželkou.   

Si obyčajná mama, aj keď si na rodičovstvo sama. Čo by si si len tak pre seba želala?

V tomto som veľký sebec. Najväčším želaním pre mňa vždy bolo mať všetkých svojich chlapcov doma pohromade. Sebecké je to preto, lebo tí veľkí to už cítia inak, lebo oni už, samozrejme, chcú pomaly vyletieť z hniezda, chcú von do sveta. Púšťam ich, nedržím ich na silu, ale v mojom vnútri mi veľmi chýba, keď tu nie sú, lebo vidím, že už majú svoje záujmy, trávia veľa času mimo domu. Musím si to spracovávať a učiť sa s tým žiť. Vďaka Bohu, mám ešte tých malých, ktorí napĺňajú moju potrebu po rodine a blízkych doma. Hovorili mi, že som ako kvočka, ktorá potrebuje mať všetky kuriatka pod svojimi krídlami, a tak to ozaj je. Ale uvedomujem si, že potrebujú lietať, vyraziť z domu, mať rovesníkov, kolektív, spoločenstvá, aj tam chodia. Pre mňa je šťastie a naplnenie mať ich doma. Mám kamarátky, ktoré povedia, že keď deti odídu na tábor, že si vychutnávajú ticho v dome, pomodlia sa, meditujú. Pre mňa to nie je prirodzené, pre mňa je mať prázdny dom ako trest.  Potrebujem mať okolo seba ruch a štebotanie detí, ich smiech, ale i hádanie sa, doťahovanie, presne tak mi to vyhovuje, vtedy som v pohode, oddýchnutá a zrelaxovaná.    

Vedela by si nebyť mamou?

Nie, neviem si to predstaviť! Ja som sa asi ako mama už narodila. Od svojho detstva som sa starala o deti susedov, o svoje sesternicu, netere, synovca, ktorí boli ešte v perinkách. Keď som mala desať rokov, narodila sa mi sesternica a ja som ju chodila každučký deň strážiť, prebaľovať, kočíkovať. Odvtedy kočíkujem, varujem, strážim, pestujem detičky až doteraz. Ak dobre rátam, už tridsaťštyri rokov, a to aj v čase puberty, keď si moje spolužiačky lepili do zošitov spevákov, hercov a ja som mala všade obrázky bábätiek. Vo mne bol tento dar od Boha byť mamou tak hlboko zakorenený, že som od malička nepotrebovala nič iné k životu, len sa starať o deti. Vtedy som bola najšťastnejšia, nepotrebovala som nikdy žiadne diskotéky, zábavy, len deti. Varovala som deti susedom, známym, v rodine, popri škole, práci, potom naše deti a potom deti z domova. Ja som asi bola stvorená ako mama.

Materstvo so všetkým, aj s prebaľovaním, aj s nočným vstávaním, je niečo, čo mi rozširuje srdce, napĺňa ma to. Hladí mi to srdce zvnútra a obohacuje ho, viac nepotrebujem.

Materstvo sa vníma ako strašná drina, prepočítava sa, koľko to stojí mať dieťa… Čo teba motivuje neprestávať s tým?

Som rada, že som sa nenarodila to tejto doby, kde sa prepočítava počet detí napríklad cez zvládanie a chcenie mamy. V dnešnej dobe, keď aj čítam diskusie, bežne si prečítam, že niekto napíše, že nikdy deti mať nebude. Ja to cítim naopak. Materstvo so všetkým, aj s prebaľovaním, aj s nočným vstávaním, je niečo, čo mi rozširuje srdce, napĺňa ma to. Hladí mi to srdce zvnútra a obohacuje ho, viac nepotrebujem. Neprerátavam to, že keď budem mať ďalšie bábätko z domova, zase sa nevyspím alebo rok budem vstávať, toto za tým nevidím. Vidím skôr to, že to dieťatko môžem ráno zobrať do náručia a usmiať sa naň a ono sa usmeje na mňa. Pre niekoho je naplnením cestovanie po svete a zažíva pri tom úžasné pocity. Mne na to „stačí“ dieťatko, jeho pohľad, jeho úsmev, jeho bezbrannosť. Deti sú ešte stále pre mňa veľkou hybnou silou, baví ma byť tu pre ne. Pre všetky.