Veterinárka, ktorá sa venuje kanisterapii: Poznám prípad, keď pes dlhodobo pracoval s nevidiacimi deťmi a sám po čase prišiel o zrak

Magdaléna Jacková sa kanisterapii venuje už takmer desať rokov. Zdroj: archív M.Jackovej
„Existuje množstvo aktivít, ktoré sa orientujú či už na zdravé, alebo choré deti, no o aktivitách pre seniorov sa až tak nehovorí. Mala som pocit, že nerobím niečo otrepané. Starí ľudia sú občas zabudnutí, ale pre mňa svojím spôsobom aj veľmi čarovní. Nie je to skupina, kde by som si mohla dávať nejaké veľké ciele, ako sa to pri kanisterapii často dá nastaviť, ale teší ma, že im môžem aspoň takto skrášliť toto ich obdobie života,“ hovorí veterinárka Magdaléna Jacková, ktorá už niekoľko rokov navštevuje seniorov aj so svojím psom. Rozprávali sme sa s ňou nielen o kanisterapii, ale aj o tom, čo si myslí o najlepšom priateľovi človeka a jeho schopnosti vnímať naše prežívanie a komunikovať s nami.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Vyštudovala si veterinárstvo a dnes sa mu aj venuješ. Je táto práca náročná?

Dosť. Fyzicky aj psychicky. Človek sa v tejto profesii stretáva s mnohými ťažkými prípadmi a tiež s mnohými finančnými limitmi ľudí, ktorí by aj svojim domácim miláčikom chceli pomôcť, ale nemajú peniaze na drahú liečbu. Je potom ťažké byť pri týchto emočne silných prípadoch a vedieť, že im človek nemôže nijako pomôcť. Smrť je s touto prácou spojená, a preto sa treba vedieť obrniť. Je to teda občas aj psychické vypätie.

Pochopila som teda správne, že nejde o ľahkú prácu a človek si musí dávať pozor, aby neprecenil svoje sily?

Áno, mnohí ľudia, ktorí sa rozhodnú robiť veterinu, sú nadšenci. Od začiatku dávajú do práce všetko a často sa ňou nechajú pohltiť. Ak si to človek neustráži, nemá oddych a správnu psychohygienu, môže ho táto práca veľmi vyčerpať.

Už sa ti stalo, že si si prácu príliš pripúšťala?

Snažím sa neťahať si robotu domov, aj keď je to ťažké. Už sa mi však stalo, že som večer v posteli premýšľala, čo som mohla spraviť alebo povedať inak. Takéto veci však treba brať rozumovo a uvedomiť si, čo reálne môžem ovplyvniť a čo už nie.

Vždy si chcela byť veterinárkou?

Dá sa to tak povedať. Už ako dieťa som mala rada zvieratá a hrala som sa na veterinárku. Potom táto moja túžba na chvíľu ustala, nemyslela som si, že pôjdem týmto smerom. Až keď som získala svojho prvého psa a začala som sa venovať výcvikom, prebudilo sa vo mne niečo, čo som dovtedy nikdy nepoznala. Strašne ma to chytilo a vedela som, že chcem robiť so zvieratami, lebo taký pocit, ako keď pracujem s nimi, nemám pri ničom inom. Navyše som v tom období so svojím psom aj ja často chodila k veterinárom. Zaujalo ma teda aj samotné prostredie.

Bolo náročné aj samotné štúdium?

Áno. Veterina sa u nás študuje šesť rokov s tým, že podobne ako na medicíne sa najprv prechádza predklinickými a teoretickými predmetmi, až potom sa ide k tým praktickejším. Veterina má však široké uplatnenie. Okrem toho, že sa zaoberá liečením zvierat, venuje sa aj hygiene potravín. Štátnicu mám aj z veterinárnej legislatívy a ochrany životného prostredia. Ide teda o dosť široký okruh rôznych oblastí. Je to zároveň taký paradox, keď sa v rovnakom ročníku učíte na jednom predmete napríklad o chorobách hlodavcov a ako ich liečiť a v tom istom semestri sme mali predmet, kde sme zase riešili deratizáciu a ako hlodavce čo najúčinnejšie zabíjať.

Keď sme spomínali psychohygienu, ty sa popri práci veterinárky venuješ kanisterapii. Ako dlho robíš túto činnosť?

V takej miernej forme som začala pred deviatimi rokmi. Ponuka prišla, keď som chodievala so svojím psom na cvičisko. Keďže môj pes nemal problém s ľuďmi, rozhodla som sa, že to vyskúšam. Veľmi ma to začalo baviť, pretože trénovanie bolo zase prepojené s pomocou ľuďom. Dostala som sa do zariadenia pre seniorov, kam chodím až dodnes. Za ten čas môj prvý pes uhynul, a tak som si zaobstarala druhé šteňa. Nejaký čas som musela čakať a pozorovať, či bude na takúto terapiu vhodné. Ak by nebolo, asi by som sa už ku kanisterapii nevrátila. Môj druhý pes však mal pre túto prácu ešte lepšie vlohy a prítomnosť ľudí si vždy užíval. Aj ja som sa teda začala v kanisterapii viac vzdelávať, aby som sa jej mohla venovať naplno.

Zdroj: archív M.Jackovej

Ako vlastne vyzerá výchova psa určeného na kanisterapiu a samotná príprava na jednotlivé stretnutia s klientmi?

Ideálne je začať ešte so šteňaťom a mať predstavu, že chcem z neho raz mať terapeutického psa. Prvý rok je výchova rovnaká, ako keby som chcela mať psa v domácnosti. Osobne si na tomto dávam veľmi záležať a chcem, aby pes fungoval na stodvadsať percent a aby mal dobré základy. Je veľmi dôležité dôsledne sa venovať tréningom a učiť šteňa od mala zvládať aj náročné situácie, ako napríklad zvládanie viacerých ľudí naraz či väčší ruch. Psa treba socializovať. Potom sa, samozrejme, musí vzdelávať aj človek. Na Slovensku existujú rôzne možnosti kurzov a kanisterapia sa tiež študuje ako odbor. Na jej vykonávanie však nie je nevyhnutné mať vysokoškolské vzdelanie.

Pokiaľ ide o jednotlivé stretnutia, vždy sa na každé jedno poctivo pripravujem. Stretnutie pozostáva z rôznych aktivít, podľa ktorých si musím pripraviť pomôcky. Podľa týchto aktivít musím tiež pripraviť psa, postupne ho učím rôznym činnostiam, cvikom a podobne.

Tí, ktorí o kanisterapii nemajú veľa znalostí, si možno predstavia, že prídeš do zariadenia so svojím psom, klienti sa s ním na chvíľku potešia a to je všetko. Ako to vyzerá v skutočnosti?

Áno, takto možno vyzerala kanisterapia niekedy vo svojich počiatkoch. Vedecký výskum však aj v tejto oblasti ide dopredu a bola by škoda, ak by sa také vynikajúce zviera, ako je pes, nevyužilo na oveľa lepšie činnosti.

Keďže sa venujem seniorom, budem to ilustrovať na príklade s nimi. Na začiatku stretnutia im v prvom rade dám vždy možnosť zvítať sa so psom a na základe toho dokážem zachytiť ich reakciu. Sú ľudia, ktorí majú psy veľmi radi, ale nájdu sa aj tí s obavami. Ich reakcia je veľmi potrebná preto, aby som vedela korigovať aj psa a vôbec celú terapiu.

Po zvítaní nasledujú aktivity. Dôležité je, aby sa pravidelne striedali a aby mal pes možnosť plného nasadenia a následného oddychu. Aktivity pozostávajú povedzme z hádzania loptičky. Môj pes dokáže napríklad hádzať loptičku aj do basketbalového koša, takže sa pri tom často aj pobavíme. Ak sa klient napríklad netrafí, pes to urobí za neho. (Smiech.) Ďalej sú to rôzne aktivity s odmenami pre psa, kde si klienti cvičia rôzne úchopy alebo zapájajú krátkodobú pamäť a podobne. Nám sa zdajú tieto veci možno úplne triviálne, ale pre týchto starých ľudí sú veľmi náročné.

Nakoniec je priestor na individuálny čas so psom, kde si môžu klienti psa pohladiť, komunikovať s ním, dať mu nejaké povely a podobne. Toto všetko trvá asi takú hodinu.

Zdroj: archív M. Jackovej

Ale čo ak sa niekto psa naozaj bojí?

V prvom rade nikoho nikdy nemožno nútiť do kontaktu so psom. Ak sa nájde človek, ktorý sa psa bojí, vždy sa môže aspoň prizerať aktivitám z diaľky. Táto dobrovoľnosť platí aj pre psa, ani toho nemožno nikdy nútiť do niečoho, čo mu nie je príjemné.

Je veľký rozdiel v tom, ak sa kanisterapia robí so starými ľuďmi a napríklad s deťmi?

V mnohom to závisí od samotného psa. Existujú psy, ktoré sa viac hodia pre jednu vekovú skupinu, a potom psy, ktoré sa hodia pre tú druhú. Môj pes má rád rovnako starých ľudí, ako aj deti. Aj pri starých ľuďoch sa rovnako teší, nechá sa pohladkať, nerieši, či sa klientovi trasie ruka, to pohladkanie si vyžaduje tak či tak. Pri klientoch, ktorých fyzická aktivita je pomalšia, sa napríklad aj on viac upokojí. Často si aj personál daného zariadenia všimne, že pri aktívnejších klientoch je môj pes oveľa živší a naopak. Pes je schopný takéto veci vycítiť a naladiť sa na konkrétneho človeka.

Všimla si si rokmi aj na svojom psovi nejakú zmenu či progres pri týchto aktivitách a jeho komunikácii s klientmi?

Určite áno, vidím to na nej. Moja sučka bude mať v júni šesť rokov a kanisterapii sa s ňou aktívne venujem už štyri roky. Skúsenosti, ktoré za ten čas nabrala, z nej určite robia ešte lepšieho psa. S klientmi sa snaží viac komunikovať, lepšie dokáže zachytiť to, čo od nej vyžadujem.

Existujú mnohé štúdie, ktoré ukazujú svet zvierat a ich schopnosť komunikovať s ľuďmi v úplne novom svetle. Sú prípady, kde domáci miláčikovia komunikujú s majiteľmi na takej úrovni, že to skoro pripomína medziľudskú komunikáciu. Ako to vnímaš ty?

Vnímam, že keď sa niekto, kto nemá skúsenosť so psami, stretne s tým mojím, je veľmi prekvapený, ako môj pes všetko vníma a rozumie. Neznamená to, že sa s ním rozprávam ako s človekom – niektorí ľudia majú tendenciu rozprávať sa so psami ako s malými deťmi, čo sa mi až tak nepáči –, ale ak je k tej komunikácii pes vedený, dokáže veľa vycítiť a porozumieť, a to aj na emocionálnej úrovni. Mám napríklad skúsenosť, že keď mi je veľmi smutno a je mi do plaču, môj pes to už cíti a vždy ku mne príde a položí si na mňa hlavu, aby ma utešil.

Vedecké výskumy, ktoré sa robili v rámci kanisterapie, ukazujú, že u človeka sa po niekoľkých minútach začína vyplavovať okrem iných hormónov aj oxytocín, čo je hormón dôvery, ktorý prispieva k vytváraniu úzkych vzťahov. Zaujímavé však je, že sa vytvára aj u psa. Aj počas kanisterapie som si všimla, že môj pes si za tie roky vyvinul blízky vzťah k rôznym ľuďom, pamätá si ich a ku každému pristupuje inak.

Dokonca pes jednej mojej známej, ktorá robila kanisterapiu u nevidiacich detí, vo vyššom veku oslepol. To sú veci, ktorým zatiaľ vedecky nerozumieme, ale myslím si, že to zviera tak, ako dokáže priniesť radosť, dokáže nejakým spôsobom vytiahnuť z ľudí aj tú negativitu. Potom však potrebuje dostatočný oddych, aby znova vedelo načerpať energiu.

Zdroj: archív M.Jackovej

Môže sa kanisterapia vykonávať s akýmkoľvek psím plemenom?

Určite áno. Dôležitejšie ako plemeno je však, ako som spomenula, samotná povaha psa. V Česku je napríklad pani, ktorá robí kanisterapiu s čivavami, rovnako sa však nájdu aj ľudia, ktorí robia terapiu s takými veľkými plemenami, ako je napríklad nemecká doga. Môj pes je kríženec, takže od plemena to naozaj až tak nezávisí.

Samozrejme, s malými psami sa robia iné aktivity ako s tými veľkými, ktoré sa môžu používať napríklad na polohovanie, čo je metóda, keď si pes ľahne ku klientovi a ohrieva mu nejakú partiu tela. Keďže jeho telesná teplota je vyššia ako ľudská, slúži ako taký živý termofor. Malé psy môžu napríklad stimulovať u detí niektoré časti tela. Ďalšou metódou je napríklad olizovanie, ktoré môže pomôcť deťom s pomalým trávením, a podobne. Tých možností je veľmi veľa a závisí to potom už od konkrétneho psa.

Prečo si sa vlastne rozhodla robiť kanisterapiu pre starých ľudí?

Existuje množstvo aktivít, ktoré sa orientujú či už na zdravé, alebo choré deti, no o aktivitách pre seniorov sa až tak nehovorí. Mala som pocit, že nerobím niečo otrepané. Starí ľudia sú občas zabudnutí, ale pre mňa svojím spôsobom aj veľmi čarovní. Nie je to skupina, kde by som si mohla dávať nejaké veľké ciele, ako sa to pri kanisterapii často dá nastaviť, ale teší ma, že im môžem aspoň takto skrášliť toto ich obdobie života. Aspoň tak, ako sa dá. Hoci na začiatku som nebola úplne zvyknutá vidieť toľko starých ľudí pokope. Mohlo by sa zdať, že už toho nedokážu veľa spraviť či vytvoriť, ale sú to ľudia a človek, aj keby nikdy nič nevytvoril, bude vždy človekom.

Pomáha ti pri tejto službe nejako aj tvoja profesia?

Plusom možno je, že poznám psa lepšie po zdravotnej stránke, druhá vec však je to, že som sa dlhé roky venovala výcviku psov, takže nemám problém psa pripraviť na spomínané aktivity. Ľudia z iných profesií, ako je napríklad logopédia či fyzioterapia, môžu zase v kanisterapii využiť svoje zručnosti a vedomosti.

Dokedy sa tomu plánuješ venovať?

Bola by som rada, keby som sa jej mohla venovať aj celý život. Teší ma, že moja práca mi to momentálne umožňuje. Keďže moja sučka bude mať už šesť rokov, som obmedzená akurát tým, dokedy to bude schopná robiť ona. Verím však, že vždy budem mať psa, ktorý sa na to bude hodiť.

Keď si s kanisterapiou začínala, asi nebola až taká rozšírená. Na akej úrovni je na Slovensku dnes a kam by sa ešte mohla posúvať?

Postupne sa posúva k tomu, že psy začínajú chodiť už aj do nemocníc – napríklad na detskú onkológiu. V Česku je to už bežná vec, no u nás to ešte také bežné nie je, takže v tomto smere by sa to dalo legislatívne upraviť. Samozrejme, treba dbať na hygienu, ale ľuďom, ktorí nie sú vyslovene ohrození, nemajú potlačenú imunitu, ako napríklad psychiatrickí pacienti, môže dať táto terapia veľmi veľa.

Viac sa tiež hovorí o zjednotení kanisterapie po legislatívnej stránke. Totiž na to, aby niekto mohol vykonávať kanisterapiu, potrebuje certifikát. Každé združenie si však dnes môže nastavovať vlastný skúšobný poriadok, nie je to nijako podchytené. Aj to by pomohlo samotnému rozvoju a profesionalizácii tejto oblasti.

A čo tak kanisterapia na pracoviskách? Mnohým ľuďom by určite pomohla.

To áno. V zariadení, kam chodím kanisterapiu robiť ja, sa na tom trošku aj smejeme, že často robím terapiu aj zamestnancom. Pre nich je tiež veľmi príjemné, keď sa s tým psom stretnú a potešia. Takže ak by mali zamestnávatelia o niečo také záujem, určite by to bolo reálne. (Smiech.)

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.