Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Ich fungovanie pripomína kult: človeka odstrihnú od okolia, vystavia systematickej manipulácii a donútia ho podriadiť sa ich radikálnej ideológii. Mnohí sa k nim pridali nie z presvedčenia, ale preto, že boli zlomení brutálnymi metódami,“ približuje fungovanie teroristického hnutia Boko Haram Nigerijčan Martins Uchenna Obidiegwu, ktorý aktuálne študuje geofyziku v Miškolci. Na Slovensko prišiel, aby sa s nami podelil o realitu života v krajine, kde je viera je každenným bojom o prežitie.
V rozhovore hovorí aj o tom:
V súvislosti so situáciou kresťanov v Nigérii sa hovorí o genocíde. Je aktuálny stav naozaj taký vyhrotený?
Rozhodne. Napríklad 13. a 14. júna extrémisti za dva dni zabili 250 ľudí – vrátane bábätiek, detí, tehotných žien, rodín. Dokonca o tom hovoril vo svojom príhovore aj pápež, ale vo svetových médiách to prešlo len ako nenápadná správa. A nie je to jediný útok. V štáte Plateau zabili pri jedinom útoku 502 kresťanov naraz.
Komunita v tomto regióne im postavila pamätník – obrovskú kamennú stenu s menami všetkých obetí. Je to miesto, kde sú aj pochovaní. Na kameni je vyryté meno každého jedného človeka, aby sa na nikoho nezabudlo. Toto nie sú izolované incidenty. Je to systematické vyhladzovanie kresťanských komunít. Genocída. A svet vidí len zlomok toho, čo sa deje…
Pochádzate z mesta Maidiguri, bašty extrémistického hnutia Boko Haram. Ako si spomínate na obdobie, keď teroristi prevzali moc v krajine?
Boko Haram spočiatku pôsobilo ako bežné náboženské hnutie, ktoré okolo roku 2000 založil kazateľ Mohammed Yusuf. Postupne sa to však začalo meniť. Jeho členovia presadzovali vlastnú verziu islamu a menili jeho učenie. S tým prišli aj prvé prejavy násilia – najprv menšie incidenty, potom už otvorené útoky.
Postupne prestalo byť bezpečné voľne sa pohybovať – nemohli sme chodiť na trh ani von po zotmení.
Neskôr sa zapojili aj do vážnych zločinov: únosov, zabíjania, rituálnych praktík. Útočili na kresťanov, nekresťanov, na miestnych obyvateľov aj na políciu. Takto sa z pôvodne náboženského hnutia stala ozbrojená extrémistická skupina.
Ako táto situácia ovplyvnila váš bežný život?
Náš život sa zmenil od základov. Keď teroristi začali podpaľovať kostoly, kresťania sa stali priamym terčom útokov. Stačilo, aby vás videli s Bibliou v ruke, a mohli vás napadnúť. Postupne prestalo byť bezpečné voľne sa pohybovať – nemohli sme chodiť na trh ani von po zotmení, pretože sa objavili samovražední atentátnici s výbušninami na tele.
Pamätám si to najmä zo študentských čias: sedeli sme v budove univerzity, keď zrazu vybuchli bomby. Nikto nevedel, odkiaľ zvuk prichádza, a všetci v panike utekali. Paradoxne, niektorí bežali do budovy bezpečnostnej služby – a práve tam vybuchla ďalšia bomba.
Zasiahlo to každý aspekt nášho života – sociálny, náboženský aj obyčajný každodenný. Niekedy stačilo iba sedieť, ako my teraz, a ozbrojenci prišli na motorke a spustili paľbu.
Spomínali ste, že teroristi mierili najmä na kresťanov. Pre mnohých to bol zrejme dôvod na útek…
Je pravda, že spočiatku mnoho kresťanov utieklo, no mnohí nemali kam a museli v krajine ostať. Popri hrôzach, ktoré sa im diali, sa však objavili aj veľmi silné momenty. Napríklad niektorí moslimovia riskovali vlastné životy a ukrývali kresťanov pred útokmi.
Keď extrémisti ukazovali na domy, kde žijú kresťania, boli to neraz práve miestni moslimovia, ktorí ich varovali alebo skryli. Žiaľ, platilo to aj naopak: niektorí moslimovia pomáhali extrémistom – ukazovali, v ktorých domoch sú kresťania, a, naopak, skrývali samotných útočníkov pred armádou. Takže situácia bola veľmi rozdelená.
Platí, že teroristi z Boko Haram útočili aj na samotných moslimov?
Áno. Použijem obraz, ktorý to dobre vystihuje: predstavte si rotvajlera, ktorého neustále kŕmite. Keď ho raz prestanete kŕmiť, je schopný zaútočiť aj na vlastného pána, lebo túži po tom, čo dostával predtým. Takto to vyzeralo u nás. Najprv sme boli cieľom my kresťania.
Keď však mnohí utiekli alebo sa začali skrývať, extrémisti už nemali koho napadnúť. A tak obrátili agresiu aj proti vlastným ľuďom, proti moslimom. Dokonca boli prípady, že keď niekoho nenašli, zabili jeho rodičov. To ukazuje, ako veľmi sa v nich rozvinul hlad po krvi. Už nerozlišovali a útočili na každého.
Prenasledovali aj moslimov, ktorí s nimi nesúhlasili, pretože v ich očiach neboli „dosť pravoverní“.
Toto vyčíňanie teroristov spôsobilo obrovský chaos. Keď dôjde k útoku, svet často povie: „urobili to moslimovia“, hoci moslimská komunita sama hovorí, že Boko Haram s islamom nemá nič spoločné a že hnutie sa len skrýva pod rúškom islamu. Takže áno – prenasledovali aj moslimov, ktorí s nimi nesúhlasili, pretože v ich očiach neboli „dosť pravoverní“. Je to celé veľmi pokrivené a bolestné aj pre samotných moslimov.
Extrémistov je v niektorých oblastiach dokonca viac než tých mierumilovných, a preto ich hlasy a činy často prekryjú tých, ktorí žijú svoju vieru pokojne. Výsledkom je, že pre skupinu fanatikov trpí celá komunita – aj tí, ktorí s násilím nemajú nič spoločné.
Ako si hnutie dokáže získavať na svoju stranu stále nových stúpencov?
Extrémisti systematicky verbujú nových ľudí – oslovujú bežných moslimov, unášajú ich a postupne ich lámu psychickým nátlakom. Ich fungovanie pripomína kult: človeka odstrihnú od okolia, vystavia systematickej manipulácii a donútia ho podriadiť sa ich radikálnej ideológii. Mnohí sa k nim pridali nie z presvedčenia, ale preto, že boli zlomení brutálnymi metódami.
Stretávate sa s tým, že mladých v Nigérii priťahujú práve tieto extrémistické hnutia? Toto je výzva, ktorej práve čelíme aj v Európe…
Áno, niektorí mladí ľudia k nim skutočne inklinujú. Často však nejde o slobodné rozhodnutie, ale o kombináciu manipulácie, chudoby a veľmi agresívneho náboru. Extrémisti si upravia náboženské učenie tak, aby ospravedlnili svoje násilie a pôsobili dôveryhodne na mladých, ktorí hľadajú identitu a istotu.
A potom je tu ešte tvrdšia metóda: prídu do dediny, unesú mladých a postavia ich pred voľbu – smrť, alebo vstup do hnutia. Ak sa rozhodnú pre hnutie, okamžite im dajú pocítiť, že „urobili správnu voľbu“: dostanú zbraň, výcvik, sľuby o ochrane a postavení. Tým ich pripútajú k hnutiu tak, že už nemajú reálnu možnosť odísť.
Jednou z obetí teroristov bol napokon aj váš otec a vaša mama zomrela krátko po ňom. Ako ste ako najstarší súrodenec zvládli prevziať popri starostlivosti o vlastné dieťa aj zodpovednosť za päť mladších súrodencov? Pre jedného človeka to musí byť obrovská záťaž…
Spočiatku som cítil obrovský hnev a smútok. Keď si spomeniem na všetky tie situácie, ktoré sme prežili, niekedy ma to úplne paralyzuje. Zároveň viem, že v našom regióne je veľa ľudí, ktorí prišli nielen o rodičov, ale aj o celú rodinu. To ma často núti hľadať v sebe nádej a silu, aby som mohol ísť ďalej a povzbudzovať aj svojich súrodencov.
Naučíte sa žiť každý deň tak, akoby bol ten posledný.
Často však vnímam, že je toho na mňa priveľa. V podstate ani nemám vlastné peniaze – ak aj niečo zarobím, o chvíľu mi príde správa: Minulo sa nám jedlo. Alebo: Ochorel som, potrebujem lieky. Niekedy len zazvoní telefón a ja si v duchu povzdychnem: Ďalší problém. Často musím súrodencom pripomínať, aby boli trpezlivejší. Je to obrovská zodpovednosť a veľký tlak.
Stalo sa aj vám, že ste sa dostali do priameho kontaktu s teroristami a išlo vám o život?
Áno. Raz som sa ocitol uprostred útoku Boko Haram, keď viac než hodinu strieľali po celej komunite. Skryl som sa pod nákladné auto a modlil som sa, akoby to mala byť moja posledná modlitba. Bol som presvedčený, že v ten deň zomriem. No napokon som to akoby zázrakom prežil.
A prežil som aj iný útok len vďaka tomu, že môj nadriadený mi v poslednej chvíli povedal, aby som na pracovnú cestu nešiel. Na tom mieste potom Boko Haram zabil 69 ľudí vrátane môjho projektového školiteľa. Keby ma neposlal späť, zomrel by som tam spolu s nimi.
V takých chvíľach si uvedomíte, že jediné, čo vám skutočne zostáva, je viera. A že ju nemôžete žiť len zo zvyku či tradície. Naučíte sa žiť každý deň tak, akoby bol ten posledný – pretože u nás naozaj nikdy neviete, kedy sa obyčajný deň zmení na boj o holý život.
Ako sa vám darí pracovať so strachom? Dá sa naň vôbec zvyknúť?
Strach prežíva každý – je prirodzené báť sa o vlastný život. To najťažšie však nie je samotný strach, ale neustála ostražitosť, s ktorou musíme žiť. Stále sledujete, čo sa okolo vás deje, premýšľate, či miesto, kde stojíte, je bezpečné, či sa máte pohnúť a či vám nový človek, ktorý sa objaví, neublíži.
Niektoré obrazy sa mi vryli tak hlboko, že ich už nikdy nevymažem.
Postupne sme sa naučili byť extrémne ostražití: dávať si pozor na každý zvuk, každú neznámu tvár, každú zmenu v prostredí. Byť nedôverčiví, podozrievaví a neustále „v strehu“.
Vo vašej krajine denne dochádza k vraždám a únosom. Ako sa dá vyrovnať s tým, že ste zažili zabíjanie priamo pred svojimi očami?
Je to nesmierne ťažké. Takéto veci si človek nenesie len v hlave, ale aj v tele. Je to obrovská trauma. Vždy keď sa vraciam domov, všetky spomienky sa mi vrátia – na rodičov, súrodencov, priateľov. Niektoré obrazy sa mi vryli tak hlboko, že ich už nikdy nevymažem. Mal som priateľov – päť súrodencov s mamou –, ktorí boli upálení vo vlastnom dome. Boli to ľudia, s ktorými sme vyrastali a boli sme si veľmi blízki.
Iných priateľov zase popravili strelou do hlavy. Útočníci si natočili aj video, ktoré sa objavilo na internete. Podobne skončil kamarát, ktorý odmietol zaprieť Krista. Tieto obrazy sa nedajú vymazať z pamäti. Myslím na ich úsmevy, na rozhovory, na to, ako sme sa spolu smiali… a potom na to, ako zomreli. Naučil som sa s tým žiť, ale zabudnúť sa nedá.
Ako je možné, že o týchto udalostiach počujeme tak málo? Prečo sa masakre, ktoré opisujete, nedostanú na titulky zahraničných médií?
V Nigérii neexistuje sloboda slova. Ak zverejníte niečo, čo sa týka nábožensky motivovaného násilia, váš príspevok rýchlo zmizne a účet vám zablokujú. Stalo sa to aj nedávno pastorovi Ezechielovi Dachomovi. Pochádza z komunity, ktorú extrémisti vypálili.
Videli sme jeho video – na kolenách v zhorenom kostole plakal a hovoril, že ide o genocídu, o vyhladzovanie kresťanov. Pri útoku zabili vyše 120 ľudí z obce. A čo sa stalo? Namiesto toho, aby sa jeho výzva dostala do sveta, Facebook mu zmazal účet.
Pomoc zo zahraničia je nesmierne dôležitá – nie aby nás urobila pasívnymi, ale aby nám dala nádej.
Vláda nechce, aby sa tieto veci dostali von. Snažia sa ich zakrývať a umlčať. Predstavte si, že chytia člena Boko Haram, človeka, ktorý zabil stovky ľudí – a štát ho pošle na „rehabilitáciu“ a zabezpečí mu dobrú prácu.
Keď ukončím vysokú školu ja, možno si ani nenájdem miesto. A zrazu niekto, kto vraždil nevinných, dostane pozíciu riaditeľa na ministerstve. Vláda na týchto ľudí dokonca vyčleňuje rozpočty. Aj preto sa o týchto udalostiach vo svete tak málo vie.
Cítite zo Západu vôbec nejaký záujem? Máte pocit, že prichádza podpora – či už finančná, alebo praktická –, ktorá by pomohla zmierniť situáciu?
Úprimne, pomoc zo Západu je minimálna, najmä preto, že náš hlas sa k vám takmer nedostane. A to je problém, ako som už spomínal. Preto som veľmi vďačný organizácii ACN, ktorá pomáha, aby naše tiché výkriky neostali nevypočuté.
Na severe Nigérie žijú tisíce ľudí bez domovov a prostriedkov na prežitie. Mnohí sú traumatizovaní. Ľudia, ktorí kedysi vedeli darovať druhým aj veľké sumy peňazí, dnes prosia o pár drobných, aby prežili. Aj preto je pomoc zo zahraničia nesmierne dôležitá – nie preto, aby nás urobila pasívnymi, ale aby nám dala nádej. Aby sme cítili, že nie sme zabudnutí.
Človek dokáže niesť veľa utrpenia, ale aj to má svoje limity. Verím, že ak sa k nám dostane viac podpory, dokážeme znovu nájsť silu, obnoviť svoje životy a vrátiť do tvárí našich ľudí úsmev. Práve ten nám pomáha ísť ďalej.
Všimla som si ho aj na vašej tvári. Je to až neuveriteľné, najmä keď hovoríte o takých ťažkých veciach…
Usmievam sa preto, lebo nechcem, aby mali pocit, že zvíťazili. Nechcem, aby si extrémisti mysleli, že ma zlomili, že som frustrovaný, deprimovaný alebo úplne zničený. Nedoprajem im tú radosť.
Ak by sa všetky kresťanské cirkvi spojili, vláda by to už nemohla ignorovať.
Takže sa usmievam nie preto, že je všetko v poriadku, ale preto, že verím, že raz bude. Je to môj spôsob, ako si chrániť dušu. A niekedy je to jediný spôsob, ako vôbec prežiť.
Čo si prajete pre Nigériu do budúcnosti?
Prajeme si jedinú vec: aby sa skončila genocída. Aby vláda konečne konala, lebo všetko sa začína pri nej. Ak by chcela, mohla by toto násilie zastaviť. Namiesto toho ho roky ignoruje. A prajem si aj to, aby sa kresťania v Nigérii dokázali spojiť. Lebo aj medzi nami chýba jednota.
Katolícka cirkev často o násilí otvorene hovorí, ale iné cirkvi to niekedy berú tak, že to nie je ich problém. Niektorí pastori sú dokonca závislí od politikov. Ak im politik prisľúbi financie na projekty alebo cirkevné budovy, už sa neodvážia kritizovať vládu. Kúpila si ich svedomie. A keď mlčia cirkvi, mlčí veľká časť kresťanov.
Katolícka cirkev si však zachovala slobodu – nezáleží jej na tom, či sa niekomu nepáči, že povie pravdu. Ak by sa všetky kresťanské cirkvi spojili a vystúpili jednotne, vláda by to už nemohla ignorovať. Cirkev je v Nigérii silná: kresťania tvoria viac ako 50 % populácie, pričom moslimov je asi 40 %. Jednota by mala obrovskú silu a práve preto o ňu prosíme.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
