Vôbec neriešime, ako osloviť ľudí mimo cirkvi. Akoby sme chceli udržať akýsi skanzen, ktorý aj tak vymiera

Pokiaľ mám správne informácie, pochádzate z neveriacej rodiny. Nemýlim sa? Ako ste v tom čase vnímali kresťanov?

Hoci som sa narodil v oblasti typicky religióznej neďaleko česko-slovenských hraníc, boli sme jednou z mála neveriacich rodín, ktorá nechodila do kostola. Dokonca sme z celej triedy boli len traja, ktorí sme nechodili na náboženstvo. Ostatní spolužiaci nás preto hanebne označovali za komunistov. To je vzhľadom na obdobie pred prevratom dosť paradoxné. Dnes si tak položartovne hovorím, že som vtedy na vlastnej koži zažil, čo znamená náboženské násilie.

Dočítala som sa, že ste sa obrátili v Medžugorí. Ako neveriacemu chlapcovi napadne ísť na takéto typické pútnické miesto?

Ak mám byť úprimný, spočiatku som vôbec nevedel, čo vlastne Medžugorie je. No keď ma môj otec, ktorý sa označoval za ateistu, odhováral, rozhodol som sa, že sa mu vôbec prvýkrát vo svojom živote postavím. Moje motívy v tom čase však vôbec neboli duchovné. Nechal som sa nahovoriť na to, že tam budú pekné dievčatá. (Úsmev.) Až keď som tam prišiel, pochopil som, akú veľkú silu toto miesto má a prečo ma sem Boh zavolal.

Ako si spomínate na moment svojho obrátenia? Bol v niečom určujúci pre zvyšok vášho života?

Na ten moment si pamätám úplne presne. Bol to jeden z tých momentov, ktoré mi ostanú zapísané v pamäti už navždy, hoci šírku a hĺbku tejto skúsenosti nie je úplne možné vložiť do slov. Po rokoch intenzívneho štúdia a modlitebného života ešte stále objavujem nové horizonty toho, čo sa v Medžugorí vlastne stalo. Ten zážitok bezpodmienečnej lásky, ktorý som vo svojej obrovskej ľudskej biede okúsil, bol neskutočne oslobodzujúci a oveľa reálnejší ako to, že sa tu teraz spolu rozprávame.

Myslím, že ani po dvetisíc rokoch nie sme ako ľudia úplne schopní pochopiť, že Božia láska nezávisí od nášho výkonu.

Hoci odvtedy prešlo už takmer dvadsaťpäť rokov, vždy, keď o tom hovorím, to vo mne silno rezonuje. Myslím, že ani po dvetisíc rokoch nie sme ako ľudia úplne schopní pochopiť, že Božia láska nezávisí od nášho výkonu. Ustavične máme tendenciu chcieť si ju niečím zaslúžiť a klásť jej podmienky. Ako ľudia totiž takejto lásky nie sme schopní, a preto ju máme problém od Boha prijímať. No zároveň tá túžba byť bezpodmienečne milovaní a prijímaní takí, akí sme, je vpísaná hlboko v srdci každého z nás.

Vedeli by ste priblížiť, za akých okolností k obráteniu prišlo?

Bolo to asi dva dni pred narodeninami môjho otca počas výstupu krížovou cestou na miesto, kde dochádzalo k prvým zjaveniam. Zrazu som akoby pocítil niečo, čo ma úplne presahovalo, a celý môj život sa mi začal odohrávať pred očami. Videl som všetko zlo, ktoré som napáchal, a čím iní ublížili mne. Hoci som sa snažil zadržiavať slzy, nebolo to možné. Akoby sa všetky tie veci, ktoré som skrýval sám pred sebou, potrebovali vyplaviť. Pociťoval som ohromnú vďačnosť, radosť a zároveň aj hanbu za to všetko, čo som v minulosti spravil.

Bolo to ako objavenie nových obzorov sebapoznania. Všetko v mojom živote začalo do seba zapadať a naberať úplne nový význam. Tá skúsenosť bola taká silná, že som začal uvažovať, či nemohla byť následkom nejakej psychickej poruchy. Počas pobytu v armáde som si však prešiel niekoľkými psychotestami, kde sa žiadne výkyvy neukázali. O to viac bolelo vytriezvenie, ktoré nastalo niekoľko týždňov po návrate z Medžugoria. V porovnaní so zážitkom konverzie mi môj bežný život pripadal strašne nudný.

Jednak som musel ustáť situáciu v rodine a jednak situáciu v armáde, kde som pri pohľade na všetko to utrpenie zažíval krízu viery v Božiu dobrotu.

Čo sa dialo vo vašom živote po tomto zážitku?

Prišli roky púšte, počas ktorých som si musel opäť prechádzať vnútornými bojmi a kladením si otázky, či to s Bohom myslím naozaj vážne. Jednak som musel ustáť situáciu v rodine, obzvlášť neprijatie od niektorých rodinných príslušníkov, a jednak situáciu v armáde, kde som pri pohľade na všetko to utrpenie zažíval krízu viery v Božiu dobrotu. Bolo to zároveň pozvanie zatiahnuť na hlbinu ku skutočnému poznaniu Boha.

Prežili ste silný okamih obrátenia a o nejaký čas ste sa stali profesionálnym vojakom. Čím vás toto povolanie priťahovalo?

Už viackrát som sa nad tým zamýšľal a vnímam, že som človek, ktorý má rád extrémy. Vo svojej túžbe po naplnení si musím dodnes dávať pozor, aby som sa dostal späť do homeostázy. Akoby som stále bažil po tom intenzívnom zážitku Božej prítomnosti, ktorý som mal v Medžugorí. S týmto ustavičným pocitom nenaplnenosti súvisel aj môj vstup do armády. Myslím, že všetky tie snahy o úspechy v kariére, vo vzťahoch a celkovo v živote sú vlastne výkrikom z hĺbky našej prázdnoty po niečom, čo by nás mohlo naplniť. Zároveň za tým bola aj potreba po potvrdení vlastnej sebahodnoty, ktorá je, myslím si, archetypálnou mužskou potrebou. Vo všetkých mýtických príbehoch naprieč kultúrami vidíme muža v role bojovníka. A podvedome ma možno motivovala aj snaha uchvátiť pomyselnú princeznú.

Myslím, že všetky tie snahy o úspechy v kariére, vo vzťahoch a celkovo v živote sú vlastne výkrikom z hĺbky našej prázdnoty po niečom, čo by nás mohlo naplniť.

Služba v armáde je výnimočná okrem iného aj v tom, že sa na ňu nedá úplne pripraviť. Pri iných povolaniach je možné aspoň predvídať, s čím všetkým sa človek môže stretnúť. Ako vás počas vojenského výcviku na všetky tie neočakávané udalosti pripravovali?

V armáde platí, že neexistuje výcvik na všetky možné situácie, pretože vojna je vo svojej podstate nevyspytateľná. Celý výcvik je koncipovaný tak, aby ste neboli individualista, ale dokázali pracovať v tíme. Hneď ako máte okolo seba ľudí a viete, že na to nie ste sám, trošku sa tým eliminuje pocit strachu. Zároveň vás učia určitým automatizmom. Tie majú za úlohu, aby ste boli čo najrýchlejší, najefektívnejší a aby ste pritom, pokiaľ možno, príliš veľa nepremýšľali, pretože keď začnete premýšľať, strácate čas a navyše rastie riziko, že dostanete strach. Napriek akejkoľvek dobrej príprave však nikdy nebudete pripravení na všetko, čo môže nastať.

Dostali ste sa do jednej z elitných jednotiek v strednej Európe, čo sa podarí len málokomu. Akým spôsobom vám toto obdobie pomohlo dozrieť k tomu, čo robíte teraz?

Myslím, že mi to odstránilo všetky masky, ktoré som si nasadzoval často i sám pred sebou, a otvorilo mi to nové dimenzie sebapoznania, ktoré by som inak neobjavil. V extrémnych situáciách skutočne spoznáte, kým ste a kým sú ľudia okolo vás. To je na jednej strane veľmi náročné, no zároveň veľmi pokorujúce. Myslím, že aj vďaka tomu som získal hlbší vhľad do vnútra človeka a pochopenie pre ľudské slabosti, čo mi teraz napríklad pomáha pri sviatosti zmierenia. Uvedomujem si, že vlastne vôbec nie som iný ako ľudia, ktorí ku mne prichádzajú.

Často máme nastavené obranné mechanizmy svojho ega, ktorými si vieme svoje zlé pohnútky ospravedlňovať a vidieť sa vždy v lepšom svetle.

Okrem toho som sa naučil pracovať aj s vytrvalosťou a trpezlivosťou. Aj keď sa mnoho vecí v živote nedeje podľa mojich predstáv, naučil som sa nevzdávať to a po každom ďalšom páde sa postaviť opäť na nohy. Viem, že kým dýcham, mám stále nádej. Mám skúsenosť, že ako ľudia máme v sebe ohromný potenciál, ktorý sa aktivuje vždy, keď by sme to už chceli zabaliť. Ak to človek nevzdá, objaví v sebe studnicu, o ktorej ani netuší, že ju má. Problém totiž nie je v ťažkostiach, ktoré sa nám v živote dejú, ale v strachoch z týchto ťažkostí, ktoré si v hlave projektujeme.

Myslíte si, že nato, aby sme spoznali sami seba, je nevyhnutné, aby sa človek vystavoval extrémnym situáciám?

Pred niekoľkými rokmi by som vám povedal, že áno. Teraz si však už uvedomujem, že aj v plnení si každodenných povinností a v interakcii s druhými spoznáva človek to, kým je. Pokiaľ sme citliví na pohyby svojho vnútra, reflektujeme na ne a dokážeme vnímať svoje limity, máme šancu skutočne sa poznať. K tomu však potrebujeme byť autentickí sami pred sebou. Často totiž máme nastavené obranné mechanizmy svojho ega, ktorými si vieme svoje zlé pohnútky ospravedlňovať a vidieť sa vždy v lepšom svetle.

Niektoré výcviky v zahraničí sú cielene koncipované tak, že nie je v ľudských silách ich zvládnuť. Cieľom je naučiť sa húževnatosti a vytrvalosti a vedieť sa vzdať kontroly nad situáciou s tým, že viete, že na to nemáte.

Život v armáde som vždy vnímala ako veľmi drsný. Ako miesto, kde skôr nie je priestor pre slabosti. V kresťanstve je slabosť, naopak, cestou, ako sa dostať bližšie k Bohu. Ako ste sa naučili pracovať so svojimi ľudskými obmedzeniami?

Do istej miery to aj bolo tak, ako hovoríte – slabosť sa v armáde nenosí. No všetci to o sebe nejakým spôsobom vieme, pretože sme si vedomí, že nedokážeme vždy spĺňať požiadavky, ktoré sú na nás kladené. A pokiaľ ste aspoň trošku úprimní sami voči sebe, tak si musíte priznať, že máte strach. Niektoré výcviky v zahraničí sú cielene koncipované tak, že nie je v ľudských silách ich zvládnuť. Cieľom je naučiť sa húževnatosti a vytrvalosti a vedieť sa vzdať kontroly nad situáciou s tým, že viete, že na to nemáte.

Na základe vášho rozprávania mám dojem, že sú medzi armádou a kresťanstvom prieniky. Napríklad v tom, že aj v kresťanstve sa učíme vzdávať sa kontroly nad svojím životom. Rozdiel, ak tomu správne rozumiem, je v tom, že v armáde hľadáte zdroj sily niekde inde.

Ja by som tú otázku posunul ešte do inej roviny. Ako spätne reflektujem svoju skúsenosť v armáde, povedal by som, že v nej vidím určité rysy náboženského spoločenstva. Napríklad v tom, že človek nie je sám osebe ničím, že potrebuje spoločenstvo, že sa učí starať o blížneho a pomáhať mu. Zaujímavú skúsenosť som mal zo stretnutí s americkými a anglickými vojakmi, ktorí ešte zažili studenú vojnu. Priznali, že napriek nepomerne silnejšiemu arzenálu mali strach z vojakov Varšavskej zmluvy. Dôvodom bolo ich ideologické presvedčenie. To je skutočná hnacia sila, vďaka ktorej je človek schopný prekonávať sám seba, svoje vlastné limity.

V kresťanstve to, samozrejme, nie je založené na ideológii, ale môžeme hovoriť o určitej paralele s vierou v Boha, ktorá je zdrojom našej sily. Ďalším prienikom sú napríklad rituály a tradícia. Najviac som si to uvedomil, keď som v klube britských dôstojníkov videl výjavy z koloniálnych bojov z 2. svetovej vojny. Pri takomto pohľade máte prirodzene pocit hrdosti a prináležania k niečomu veľkému a významnému, a to vás zároveň i motivuje pokračovať ďalej. Podobnú úctu k tradícii máme i v kresťanstve.

Život v armáde je vo veľkej miere založený na disciplíne a poslušnosti. Keď sa rozprávam so zasvätenými osobami, práve tieto oblasti sú pre ne najväčšou výzvou. Pomohla vám v tomto zmysle vaša skúsenosť z armády?

Problém s poslušnosťou mám stále. (Úsmev.) V armáde som mal skúsenosť s chlapmi s veľkým Ch, ktorí boli ostrieľaní životom a mali prirodzenú autoritu. S rešpektom voči nim som problém nemal. V cirkevnej hierarchii sú však vo vedúcich pozíciách často ľudia, ktorí boli do nich zvolení, no nie sú to lídri, ktorí by vzbudzovali rešpekt. Každá mocenská pozícia so sebou navyše prináša tlak, ktorý nie je vôbec ľahké ustáť. To vedomie, že človek má v rukách moc nad inými, je veľkým pokušením a viem, že ani ja sám nie som voči nemu imúnny.

V jednom rozhovore som raz prirovnal poslušnosť k bezpečnostným pásom v aute, ktoré vás napriek zákrutám a hrboľom chránia pred zranením.

Rozdiel medzi autoritou v armáde a v reholi je však v tom, že v armáde sa vás nikto nepýta, či úlohu chcete alebo nechcete splniť. V reholi je to iné. Cestou vzájomného dialógu s predstaveným sa vždy hľadá konsenzus medzi predstavami rehoľníka a potrebami rehole. Dôležitosť sľubu poslušnosti vnímam hlavne v tom, že i v čase skúšok, ktoré prichádzajú, sa snažím byť čo najviac verný. V jednom rozhovore som raz prirovnal poslušnosť k bezpečnostným pásom v aute, ktoré vás napriek zákrutám a hrboľom chránia pred zranením.

Čo sa musí stať v živote vojaka, ktorý sa rozhodne zavesiť kariéru na klinec a odovzdať svoj život Bohu?

V mojom prípade to bolo určite uvedomenie si toho, že práca v armáde ma už nenapĺňala, a zároveň som mal túžbu naplniť víziu, ktorá sa začala už pri mojej konverzii. V Medžugorí som totiž pri obrátení pocítil aj pozvanie do zasväteného života napriek tomu, že som v tom čase o duchovných povolaniach vôbec nič nevedel. Toto pozvanie od Boha ma držalo aj v čase, keď som mal vzťahy s dievčatami, a tiež v armáde, kde túžba po zasvätení začala dozrievať. Napriek tomu, že som mal dobre rozbehnutú vojenskú kariéru a na odchod som nemal vlastne žiadny dôvod, tá túžba, ktorú mi Boh dal, bola taká silná, že nebolo možné jej odolať. Vedel som, že chcem pomáhať ľuďom, no iným spôsobom ako v armáde, ktorá je tiež službou spoločnosti. Túžba pomáhať je vo mne veľmi silno zakorenená a nedokážem si predstaviť lepší spôsob naplnenia svojho života.

Viem si predstaviť, že prechod z armády do zasväteného života so sebou prináša mnohé výzvy. Ako ste sa s touto radikálnou životnou zmenou dokázali vysporiadať?

Vždy som bol človek, ktorý išiel proti prúdu. Po vstupe do kňazstva som sa často stretával s nepochopením, a to aj od svojich najbližších. Ďalšou oblasťou, pri ktorej si uvedomujem, že sa pohybujem na hrane, je postoj k ženám. Ženy sú pre mňa veľmi inšpiratívne a myslím, že prinášajú do duchovného života iný rozmer. Pýtal som sa sám seba, či zvládnem život v celibáte a dokážem obetovať možnosť založiť si rodinu. S týmito otázkami som sa musel pred rozhodnutím odovzdať svoj život Bohu konfrontovať.

Hoci mám vo svojom vnútri vyriešených už mnoho vecí, neviem povedať, čo bude o päť či desať rokov. Nedal by som za seba ruku do ohňa a učím sa nestavať život na sebe, ale dôverovať Bohu.

Myslím, že Boh mi dal takú silnú skúsenosť z Medžugoria práve preto, aby som bol schopný tieto vnútorné boje ustáť. Čisto ľudsky je to podľa mňa nezvládnuteľné. A hoci mám vo svojom vnútri vyriešených už mnoho vecí, neviem povedať, čo bude o päť či desať rokov. Nedal by som za seba ruku do ohňa a učím sa nestavať život na sebe, ale dôverovať Bohu. Každý z nás sa vyvíja a jediné, čo ostáva v tej tekutosti našich životov, je práve skúsenosť so živým Bohom.

Keď teraz spätne reflektujete o svojom živote, myslíte, že ste si museli prejsť skúsenosťou v armáde, vnútornými bojmi, obdobím púšte nato, aby ste sa dostali tam, kde ste dnes?

Áno a myslím, že stále si ešte prechádzam určitým vývojom. Zároveň cítim, že Boh mi dával čas nato, aby vo mne moje povolanie dozrelo, a že ostáva so mnou na mojej ceste, akákoľvek kľukatá je. Rád používam paralelu s izraelským národom, ktorý musel tiež dozrieť na zasľúbenú zem a prejsť si určitou cestou, na ktorej neexistujú skratky. Hoci sa o skratky často pokúšame, väčšinou vedú do slepej uličky. Je nevyhnutné, aby človek spoznal svoju slabosť a to, kým je sám pred sebou. Iba tak sa môže zbaviť ilúzií, ktoré si robí o sebe a o Bohu.

Našťastie sa nám Boh nedáva poznávať hneď na začiatku, pretože by sme to v tej svojej narušenej prirodzenosti neustáli. To je možno to, čo mysleli svätopisci, keď hovorili, že vidieť Boha znamená zomrieť. Vnímam, že ešte stále potrebujem dorastať do svojho povolania. Aby som pochopil, čo som vlastne sviatosťou kňazstva prijal, a neviem, či to vôbec počas tohto života budem schopný pochopiť. Každé ráno sa modlím, aby som stále viac chápal tajomstvo kňazstva a dorastal doň. Je to podobne ako s krstom. Hoci sme ho prijali, musíme znova a znova objavovať, čo to pre nás znamená.

Snažil som sa byť ľuďom nablízku a načúvať im bez toho, aby som ich o niečom presviedčal. Vedel som, že nie je v mojej moci niekoho obrátiť. To môže urobiť jedine Boh.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že jedno z najkrajších životných období ste zažili v ateistickom prostredí v Děčíne, kde bolo veriacich veľmi málo. Čím vás toto prostredie oslovilo?

V Děčíne, kde som bol na ročnej praxi pred štúdiom teológie, chodilo do kostola dokopy asi päť ľudí a občas sa stalo, že neprišiel nikto. Pritom som však vnímal hmatateľnú Božiu prítomnosť a snažil som sa byť ľuďom nablízku a načúvať im bez toho, aby som ich o niečom presviedčal. Vedel som, že nie je v mojej moci niekoho obrátiť. To môže urobiť jedine Boh. Teraz slúžim ako kňaz na Velehrade, ktorý je významným pútnickým miestom, no ak mám byť úprimný, ľuďom v Děčíne som rozumel viac ako tým, ktorí prichádzajú sem. Tým, že som väčšinu svojho života prežil v ateistickom prostredí, dodnes mám medzi týmito ľuďmi viac priateľov. Vnímam, že moje poslanie je v tom, ako preložiť neveriacim radostnú zvesť evanjelia do zrozumiteľného jazyka.

Akým spôsobom by mala podľa vás cirkev komunikovať evanjelium ľuďom, ktorí o Bohu možno nikdy nepočuli?

Cirkev musela naprieč dejinami stále hľadať nové spôsoby, akými by mohla komunikovať radostnú zvesť. V súčasnosti je opäť na mieste prehodnotiť náš cirkevný žargón, ktorému veľakrát už ani samotní veriaci nerozumejú, pretože vyznieva archaicky. Veľkou inšpiráciou bolo pre mňa zistenie, že niekde v severnej Afrike je prítomná jezuitská komunita v silne moslimskom prostredí. Napriek tomu, že nemôžu hovoriť o Kristovi, darí sa im zasahovať miestnych, pričom v evanjeliovej snahe vôbec nepoľavujú. Myslím, že najlepšie svedectvo vydávame vtedy, keď sa snažíme žiť svoj vzťah s Bohom čo najautentickejšie a čo najviac zachádzať na hlbinu vo svojom duchovnom živote.

Momentálne sa mi pri budovaní dialógu s neveriacimi najviac osvedčili existenciálne skúsenosti, ktoré každý z nás bez ohľadu na vieru či svetonázor prežíva.

Ja sa zároveň snažím čo najmenej Bohu prekážať vo vzťahu s druhými, pretože v konečnom dôsledku je on tým, ktorý zjavuje radostnú zvesť. A pokiaľ ľudia nie sú dôsledkom zranení úplne uzavretí, každý tento Boží hlas nejakým spôsobom zachytí. Momentálne sa mi pri budovaní dialógu s neveriacimi najviac osvedčili existenciálne skúsenosti, ktoré každý z nás bez ohľadu na vieru či svetonázor prežíva. Strach zo slobody, zo smrti, zo straty zmyslu života a podobne vnímam ako najlepšie prístupové body pre evanjelizáciu. Žiaden z týchto strachov totiž bez Boha nemá dlhodobé riešenie.

Je podľa vás za touto neschopnosťou osloviť svet aj to, že sme ako kresťania ešte stále príliš uzatvorení do svojich ochranných barikád a máme strach sa „zašpiniť“?

Málokto z cirkvi je schopný viesť dialóg so sekulárnou spoločnosťou. Tomáš Halík či Tomáš Holub sú príkladom tých, ktorí dokážu byť zrozumiteľní aj pre sekulárne prostredie. Prednedávnom sme mali stretnutie kňazov z našej diecézy a uvedomil som si, že máme obrovský problém vychádzať k ľuďom mimo cirkvi. Celý čas sme diskutovali o veciach týkajúcich sa nás samých. O tom, ako ubúda veriacich, ako to bude s platmi kňazov a tak ďalej.

Mali by sme klásť väčší dôraz na formáciu kňazov. Mnohí nerozumejú tomu, čo nám vlastne pápež František chce povedať, keď hovorí o vychádzaní na perifériu, a radšej sa utiekajú do inštitucionalizácie.

Ani raz počas našej diskusie nezaznela otázka, ako chceme osloviť ľudí mimo cirkvi. Akoby sme chceli udržať akýsi skanzen, ktorý však aj tak vymiera. Mali by sme začať klásť väčší dôraz na formáciu kňazov, ktorí by vedeli komunikovať so sekulárnym svetom. Preto sa ani nedivím, že mnohí kňazi nerozumejú tomu, čo nám vlastne pápež František chce povedať, keď hovorí o vychádzaní na perifériu, a radšej sa utiekajú do inštitucionalizácie. Keď sami nemajú skúsenosť so živým Bohom, potom sa im len ťažko hlása radostná zvesť.

Čo by podľa vás mala cirkev robiť, aby dokázala v stále sekularizovanejšom svete prežiť?

Ja zánik kresťanstva nevnímam ako nejakú veľkú hrozbu. Evanjelium má ohromnú silu a Boh si vždy nájde cestu, ako sa priblížiť k človeku. Cirkev sa bude možno v budúcnosti transformovať a vyzerať inak, no nemám strach, že by sa jej posolstvo stratilo. Povedal by som to tak, že umiera kresťanstvo, aby mohlo prísť kresťanstvo v čistejšej forme.

Boh dokáže, paradoxne, najlepšie pracovať práve cez našu slabosť. Jediné, čo chce, je to, aby sme boli skutočne sami sebou a nebáli sa ukázať aj svoje vlastné limity.

Keď sa pozrieme do histórie, vidíme, že okrem dogiem nie je v cirkevnej Tradícii nič nemenné. Lipnúť na nejakom ideálnom kresťanstve preto nemá s realitou veľa spoločného. Boh dokáže, paradoxne, najlepšie pracovať práve cez našu slabosť. Jediné, čo chce, je to, aby sme boli skutočne sami sebou a nebáli sa ukázať aj svoje vlastné limity.

Čo by malo kresťanstvo ponúknuť súčasnému človeku, ktorý sa zmieta v chaose, individualizme a bažení po pôžitkoch?

V prvom rade si myslím, že je dôležité budovať vzťahy s ľuďmi a skutočne ich počúvať. Nerozumiem, prečo sa ustavične snažíme na ľudí nejako zapôsobiť a získať ich na svoju stranu. Takto to Ježiš nikdy nerobil. Dával ľuďom úplnú slobodu a vôbec nemal v úmysle ich niekam vtesnať. To je predsa stratégia politických ideológií. Všimnime si, že Kristus nikomu nepovedal, že s ním bude v raji, len lotrovi na kríži. Myslím, že tento jeho príklad hovorí za všetko.

Pravda je vždy dialogická. Ak sa budeme stále napadať a osočovať, nemáme priestor nato, aby sme sa navzájom počúvali a viedli dialóg.

Aký máte názor na polarizáciu v rámci cirkvi, ktorej znakom sú na jednej strane napríklad skupiny presadzujúce Benediktovu voľbu a isté zakonzervovanie kresťanstva a na druhej strane skupiny, ktoré presadzujú dialóg so svetom?

Myslím si, že polarizácia par excellence sa netýka len kresťanstva, ale je prítomná v celej spoločnosti. Isté napätie je aj dobré, pretože tak vznikajú skutočné plody a živá cirkev. Najdôležitejšie podľa mňa je, aby tieto skupiny spolu komunikovali. Žiadna z nich totiž nemá úplný prístup k pravde. Pravda je vždy dialogická. Dôvod na obavy je podľa mňa vtedy, keď medzi sebou tieto skupiny prestanú komunikovať. Ak sa budeme stále napadať a osočovať, nemáme priestor nato, aby sme sa navzájom počúvali a viedli dialóg. To si však vyžaduje určitú zrelosť a pokoru.

V dialógu so svetom sa veriaci často stavajú do pozície tých ohrozených zo strany neveriacich, zo strany liberálov, zo strany Západu a tak ďalej. Čo je podľa vás dôvodom tohto ustavičného strachu zo straty toho, čo v cirkvi máme?

Do určitej miery je to podľa mňa spôsobené tým, že pre nás ľudí je ľahšie si externalizovať nejakého potenciálneho nepriateľa, ako keby sme sa s ním mali potýkať vo svojom vnútri. Ľahšie sa nám pracuje s externým nepriateľom, o ktorom sme si vytvorili určitú predstavu, ktorá vôbec nemusí zodpovedať realite. Ďalším dôvodom je podľa mňa to, že v súčasnosti sa všetko relativizuje a ľudia hľadajú niečo konkrétne a jasne vyhranené, za čo by sa mohli postaviť.

Prečítajte si tiež

K človeku sa ako kňazi dokážeme skutočne priblížiť práve v hĺbke ľudskej zraniteľnosti