Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Karol Wojtyla v sivých rokoch studenej vojny napísal v básni: „Verím, že človek trpí predovšetkým pre nedostatok vízie.“ Nevidel budúcnosť. V inom kontexte tieto slová ilustrujú situáciu dnešnej doby. Zatiaľ čo vojny pokračujú, sme zmietaní medzi kolísavými správami o zrážkach, bombardovaniach a na druhej strane o možných stretnutiach. Medzi mnohými jednostrannými tvrdeniami a vzájomnými obvineniami chýba globálny pohľad.
Počas modlitby Anjel Pána 22. júna tohto roku zdôraznil Lev XIV. vo svojom príhovore prioritu: „Dnes viac než kedykoľvek predtým ľudstvo volá a prosí o mier. Je to volanie, ktoré si vyžaduje zodpovednosť a rozum a nesmie byť prehlušené rinčaním zbraní a rétorickými slovami, ktoré podnecujú konflikt. Každý člen medzinárodného spoločenstva má morálnu zodpovednosť: zastaviť tragédiu vojny skôr, ako sa stane nenapraviteľnou priepasťou…“
Národný katolicizmus sa môže stať korisťou nacionalistického ducha.
Pápež zopakoval myšlienku Cirkvi o zbytočnosti vojny: „Vojna nerieši problémy, naopak, zväčšuje ich a zanecháva hlboké rany v dejinách národov, ktoré sa hoja celé generácie.“ Po týchto slovách pripojil žiadosť: „Nech diplomacia umlčí zbrane!“ Toto je pevné presvedčenie Cirkvi, vychádzajúce z dlhoročných skúseností, ktoré ukazujú, že vojna zanecháva svet horším, ako ho našla (ako hovoril pápež František).
Pápeži vždy označovali mier za cieľ, ktorý treba dosiahnuť prostredníctvom rokovaní a diplomacie. Lev XIII. sa angažoval v medzinárodných rokovaniach. Benedikt XV. v roku 1917, počas prvej svetovej vojny, navrhol dohodu, aby sa skončilo „nezmyselné zabíjanie“. Vyslúžil si za to výsmech a odsúdenie od rôznych nacionalistov, ktorí označovali jeho postoj za porazenecký. Pius XII. na úsvite druhej svetovej vojny povedal s obavami: „S mierom nestrácame nič. Vojnou môžeme stratiť všetko. Nech sa ľudia vrátia k vzájomnému porozumeniu.“
Vďaka dialógu nie je nič neriešiteľné. Je to kresťanské presvedčenie Európy po roku 1945, ktoré Jean Monnet vyjadril ako zlaté pravidlo: „Lepšie je hádať sa za rokovacím stolom ako na bojovom poli.“
Katolícka cirkev v posledných dvoch storočiach silnejšie pocítila evanjelium pokoja: „Nie je to evanjelium, ktoré sa mení, ale sme to my, čo mu začíname lepšie rozumieť,“ povedal pápež Ján XXIII., ktorý zanechal ako odkaz encykliku Pacem in terris, venovanú téme mieru. Pápež vedel, ako sa môže národný katolicizmus stať korisťou nacionalistického ducha. Vidíme to dnes. V ortodoxnom svete, v rusko-ukrajinskom konflikte: cirkvi, ktoré vznikli z rovnakých koreňov, žehnajú vojnu svojej krajiny.
Ako však povedal pápež František: „Evanjelium je vždy evanjeliom mieru a v mene žiadneho Boha nemožno vyhlásiť vojnu za ,svätú‘.“ Pápežovo poslanie v službe mieru je veľkým bohatstvom pre svet. Nemôže však ostať izolované.
Lev XIV. požiadal taliansku Cirkev o angažovanosť za mier: „Každá komunita, kde sa ľudia naučia zmierňovať nevraživosť prostredníctvom dialógu, sa stane ,domom mieru‘. (…) Mier nie je duchovnou utópiou.“
Mier nie je vyhradený veľkým, ale týka sa všetkých v modlitbe, v informovanom podieľaní sa na dianí vo svete, v úsilí oslobodiť sa od kultúry konfliktu, ktorá sa šíri v spoločnosti. Stručne povedané, všetci sme povolaní byť „ľudom mieru“, ako povedal jeden starý cirkevný otec.
Prevzaté z Famiglia Cristiana.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
