Vulkán radosti (pôstna úvaha)

Pán Gottmeyer sa štyridsať rokov venoval manažmentu, procesom riadenia. Bol poradcom mnohých združení a podnikov. Základnou otázkou pre neho bolo: čo urobiť, aby človek dosiahol úspech? Vydal aj knihu s názvom Úspech pre každého. Jedna z jeho rád znie: keď človek vidí horský štít po prvýkrát, podlieha silnému dojmu. Keď však často vidí horské vrcholy, stanú sa súčasťou monotónnej krajiny. Vrch je vrch a nič viac. Keď sa však hora zmení na vulkán, ožíva, trasie sa, rozpaľuje, chrlí lávu, vtedy je čímsi, stáva sa udalosťou. Preto Gottmayer radí: buď vulkánom, niečím osobitý, ľudia venujú pozornosť vulkánom, lebo sú javom, úžasom. Ak teda chceš na seba pútať pozornosť iných, musíš byť tvorcom divadla jednej osoby. Rozhýb sa, vyžaruj, buď niekým (Chalupa, J., Tvrdošín 1989).

Toto vyjadrenie môže poslúžiť pri zamyslení nad Evanjeliom, ktoré zapísal Lukáš: „Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou“ (Lk 9, 29). To znamená, že Ježiš z prítomnosti Božej, ktorú v sebe nosil, sa vedel tak nadchnúť, že z neho vychádzala Božia sila ako slnko, svetlo. Apoštoli boli svedkami toho rozžiarenia.

Ide o obraz  plnosti Božieho stavu. V Biblii sa hovorí, že spravodliví sa zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca (porov. Ž 92, 13). Biele rúcho je znakom vzkriesenia. Smrť je ľudský koniec, ale plnosť Božieho života je čosi iné. Premenením na vrchu Tábor chcel Ježiš naznačiť, že aj keď vstúpi do smrti, ona ho nezničí, neublíži mu. Jeho život bude umocnený. To je zmysel plnosti Božieho stavu, ktorá je vyjadrená svetlom a vyžarovaním. To je iný druh úspechu, než ten, o ktorom sa hovorí v manažmente.  

Na hore Tábor, pri Ježišvom premenení, apoštoli zostali nepremenení.

Napriek tomu, že Peter, Jakub a Ján to vedeli a videli, boli toho svedkami, nepremenilo ich to.  Keby to Petra bolo premenilo, bol by o pár rokov Ježiša zaprel? (porov. Mt 26, 70). Hoci povedal: „Dobre je nám tu“ (Lk 9, 33), bol očarený, chcel postaviť tri stany, napriek tomu pri inej príležitosti – keď Ježiš hovoril o budúcom utrpení – Peter sa zachoval tak, že Ježiš mu povedal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mk 8, 33).

Avšak po nejakom čase, po Ježišovej smrti, zmŕtvychvstaní a zoslaní Ducha Svätého, Peter sa otvoril pôsobeniu tohoto Ducha a začal v sebe žiariť tou silou, ktorá spôsobila, že zo zbabelca sa stal vedúci apoštolského zboru a dokázal ísť a ohlasovať Evanjelium aj v Ríme. Aj život dokázal dať za Krista.

Čiže na hore Tábor, pri Ježišvom premenení, apoštoli zostali nepremenení. Videli vulkán, z Ježiša išlo svetlo, ale v sebe ho nemali. Lebo boli len divákmi. Neskôr, po rokoch, keď sa otvorili pôsobeniu Ducha Svätého, aj v nich sa udialo to, čo v Ježišovi, zažili v sebe vulkán radosti, nadšenia, zmyslu života,  preto išli a hlásali Evanjelium.

Nadčasová platnosť evanjeliového príbehu je v tom, že každý človek sa môže otvoriť pôsobeniu Ducha Božieho, aby sa jeho duch rozohrial v Božej prítomnosti. Potom zažije vnútornú premenu, ozve sa vulkán radosti. Ale nikdy sa to nestane, keď zostane iba divákom kresťanstva. 

Zmena k lepšiemu začína vtedy, keď človek má niekoho rád. Vtedy sa rozohrieva vnútorne, obetuje sa, rozdáva, daruje. Kto rozdáva úsmev, bude ho mať na tvári. Kto ho nerozdáva, nebude ho mať ani vo vnútri. To isté platí o pochopení a službe. Všetko, čo je prejavom lásky, čo pochádza z rozdávania, sa človeku vráti, a on zistí, že je vnútorne rozohrievaný radosťou. Ide o vnútorný život nadšenia symbolizovaný vulkánom.

Keby sa slnko uzavrelo, nič zo seba nevydalo, čo by sa z neho stalo? Teplota, ktorá je v ňom, by ho možno udusila, roztrhlo by ho. Ale Slnko má pravidelné erupcie, vyžaruje zo seba teplo a svetlo aj do vzdialenosti 500 tisíc kilometrov. V lete je nám príjemne, na povrchu zemegule môže byť 25 alebo 30 stupňov. Ale na povrchu Slnka je 400 tisíc stupňov. Keby sme vošli dovnútra, do Slnka, môže tam byť päť alebo šesť miliárd stupňov Celzia. Našťastie lúč prechádza atmosférou, ochladí sa a príde k našej Zemi v tej teplote, ktorá je pre nás potrebná. Ale rozdiely sú veľké: vo vnútri miliardy, na okraji Slnka 400 tisíc a na našej Zemi 25 stupňov.

Kostol nie je priestor, kde na základe pozerania sa, nastane v človeku zmena.

Slnečné erupcie sú symbolom Božieho vyžarovania zvnútra. Boh pôsobí na svet svojou múdrosťou, ktorú  na zemi vieme čítať: vidíme krásu sveta, prírody, človeka. Na jar začnú ožívať lúky, kvety, konáriky stromov. Z obyčajného drievka vznikne kvet, potom plod, a teda žasneme nad Božím darom.

Okrem toho z Boha vyžaruje milosrdenstvo a dobrota. Keď sa mu človek otvorí, naberá silu, vnútorne sa mení a môže sa stať vulkánom radosti. Nie je to pravda? Nezmenil by sa život doma, keby sa viac vyžarovalo dobro? Keby sa manželka viac usmievala, nebola ustarostená, nebolo by krajšie? Keby muž prejavil viac pochopenia, keby deti vyžarovali viac poslušnosti a vďačnosti, nevrátila by sa atmosféra radosti do rodiny?

Keď sú doma tri slniečka, uskutočňuje sa erupcia lásky a radosti. To je iná atmosféra, ako tri chladničky alebo mrazničky, každý uzavretý do seba, so svojím mobilom, tabletom. Nechýba vulkán radosti?

Premena nepochádza z pozerania sa. Peter je toho dôkazom. Videl Ježiša ožiareného, a nepremenilo ho to. Kto do kostola chodí ako divák, bude sklamaný. Kňazi sú slabí zabávači. Kostol nie je priestor, kde na základe pozerania sa, nastane v človeku zmena.

Skutočná premena života  k radosti nastáva na základe otvorenosti voči Duchu Božiemu. Preto je dôležité v kostole angažovať sa: zaspievať, odpovedať na kňazove výzvy. Je to vyjadrenie postoja: Bože, vstúp do môjho života so svojou silou a múdrosťou. Ale uzavretosť, mlčanlivosť, zádumčivosť, symboly neschopnosti obetovať sa, poslúžiť, darovať sa, nedajú vznik vulkánom radosti. 

Posolstvo z premenenia na vrchu Tábor nám môže poslúžiť pre pôstne cvičenie: zažiť vnútorné premenenie. Nie z pozerania sa, nie zvonku. Čo vidíme zvonka, to nás nezmení. Iba to, čo zažijeme v sebe nás zmení. Úsilie byť milujúcimi ľuďmi je cestou k vulkánom radosti.

Naša otvorenosť pred Bohom bude zárukou vulkánu radosti.

Ktosi múdro a filozoficky vyjadril situáciu človeka. Vraj srdce, mozog a jazyk sa zhodli na tom, že už nebudú používať malé slová. Malé slová, ako napríklad ďakujem, alebo prosím, alebo môžem ti pomôcť. Srdce povedalo: tie malé slová ma len  zaťažujú, obmäkčujú ma, v dnešných časoch musí byť srdce tvrdé! Mozog povedal: veľké myšlienky, formulácie, špekulácie, to vynáša! Malé slová? Ďakujem? Prosím? Sú len stratou času! A jazyk dodal: špecializujem sa na odborné výrazy, cudzie slová a veľké reči! Nemôžem sa viac zaoberať malými slovami. A tak srdce posielalo na jazyk tvrdé slová, mozog produkoval múdre slová a jazyk mával veľké reči. Ani jedno malé slovko už neprešlo cez pery.

Po tomto sprisahaní sa svet stal bezútešný, chladný a prázdny. Našťastie boli ľudia, ktorí si pamätali na staré časy a na malé slová a začali ich kriesiť zo zabudnutia. Najprv sa báli, že ich vysmejú, ale čuduj sa svete, radostne išli od úst k ústam, od hlavy k hlave, od srdca k srdcu a vyvolali kolobeh. Svet bol zasa krajší. Lebo malé slová, ako napríklad: ďakujem alebo prosím, alebo môžem ti pomôcť, sú veľmi dôležité (Sestra Mária: Veľké pravdy v malých príbehoch, 2011).

Prajme si, aby sme skrze malé slová realizovali potrebnú premenu života. Naša otvorenosť pred Bohom bude zárukou vulkánu radosti, ktorý je nám prisľúbený.