Biskup Peter Beňo: Človek nemôže obstáť, ak nie je napojený na nevyčerpateľný zdroj života, ktorým je Boh

„Modlitba je prostriedok našej existenciálne potrebnej komunikácie s Bohom a podmienka nášho živého vzťahu k nemu,“ vysvetľuje hlbokú pravdu o modlitbe biskup Peter Beňo.

V treťom rozhovore mediálneho projektu sa dozviete:
– čo musí obsahovať správna modlitba, aby nebola len sugesciou či samomluvou;
– na základe čoho môžeme posúdiť, čo je dobrá modlitba;
– ako máme vyriešiť najčastejší a opakujúci sa problém pri modlitbe;
– aký je rozdiel medzi kresťanskými a inými meditačnými technikami;
– čo máme robiť, keď sa nám zdá, že Boh je od nás ďaleko a nepočuje naše modlitby.

Prečítajte si tiež ďalšie rozhovory z tejto série:
1. Arcibiskup Bernard Bober: Boh neodsudzuje ani nekategorizuje. Boh miluje
2. Generálny vikár Peter Šimko: Príťažlivá moderná svätosť
3. Biskup Peter Beňo: Človek nemôže obstáť, ak nie je napojený na Boha
4. Biskup Jozef Haľko: Veriť v Boha a veriť Bohu je veľký rozdiel
5. Biskup Milan Lach: Chcem privádzať ľudí k Bohu, k jeho láske
6. Arcibiskup Cyril Vasiľ: Božia prozreteľnosť nikomu neodopiera prostriedky spásy
7. Biskup František Trstenský: Odlíšiť Boží hlas od svojho ega je duchovné majstrovstvo
8. Biskup Tomáš Galis: Prečo je Jubilejný rok 2025 dôležitý pre dnešných ľudí?
9. Arcibiskup Jonáš Maxim: Boh ide do nepochopiteľného extrému
10. Biskup Marek Forgáč: Krása a bolesť – kľúče k poznaniu zmyslu života
___

Prežívame Rok modlitby. O to viac by sme mali vedieť, čo vlastne modlitba je?

Modlitba je hlavným prostriedkom nášho spojenia a komunikácie s Bohom. Svätý Ján Damascénsky o nej hovoril ako o „povznesení mysle i srdca k Bohu“. Podobné vyjadrenie poznáme aj od svätej Terézie z Lisieux, pre ktorú je modlitba vzletom srdca, jednoduchým pohľadom na nebo, výkrikom vďačnosti a lásky v skúške i v radosti.

Modlitba je teda niečo živé, „interaktívne“ medzi Bohom a človekom, čo sa odohráva v atmosfére viery, nádeje, lásky a dôvery; doslova „od srdca k srdcu“, ako to je aj v názve jednej modlitebnej knižky pre deti.

Cirkev ponúka rôzne druhy a formy modlitieb. Majú tieto modlitby niečo spoločné?

Modlitba môže mať rozličné formy a podoby, preto hovoríme napríklad o ústnej modlitbe, o rozjímaní či meditácii, o adorácii, kontemplácii, modlitbe ticha alebo modlitbe srdca. Vo všetkých prípadoch je to dialóg medzi dvoma osobami – Bohom a človekom.

Nie všetko, čo ľudia považujú za modlitbu, aj modlitbou je. Čo musí obsahovať správna modlitba?

Nutne musí obsahovať dva prvky: hovorenie a počúvanie.

V týchto súvislostiach podotýkam, že v modlitbe i vo vzťahu sa dá hovoriť aj bez slov, keď vrcholom lásky je tiché zjednotenie. Žiaľ, častým nedostatkom našich modlitieb je práve absencia počúvania. Vieme prosiť, odprosovať, ďakovať aj chváliť, sťažovať sa i plakať, no nevieme sa často v hluku sveta započúvať do Božieho hlasu.

Preto v modlitbe treba pracovať nielen s naším slovom, ale predovšetkým s Božím – tým živým, ktorým je Ježiš Kristus prítomný vo sviatostiach, najmä v Eucharistii. Ale aj s tým písaným, ktorým je Sväté Písmo.

V dialógu s Bohom by človek mal viac počúvať, než hovoriť.

Možno vstúpiť do dialógu s Bohom aj iným spôsobom?

Boh nás oslovuje aj cez ľudí a udalosti nášho života, cez hlas nášho svedomia i prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého. Toto všetko sú Božie pozvania vstúpiť s ním do dialógu lásky. A v tomto dialógu by človek mal viac počúvať, než hovoriť; pretože Boh je vždy ten prvý, kto vychádza s iniciatívou. On je ten, kto oslovuje človeka. On je ten, kto sa mu dáva poznať. On je ten, kto sa dotýka ľudského srdca. On je ten, kto miluje ako prvý. Človek je ten, kto sa necháva milovať a na Božiu lásku odpovedá tou svojou.

Modlitbou teda možno nazvať všetko, čo má rozmer tejto osobnej a vzájomnej komunikácie medzi srdcom Boha a srdcom človeka.

Tomu, kto má vieru v Boha, končia všetky problémy.

Podľa niektorých ľudí je modlitba len formou psychického upokojenia, súčasťou psychohygieny.

Modlitba patrí aj k našej zdravej psychohygiene a prinavracia nám pokoj. Vďaka nej sa aspoň na chvíľu zastavíme a získame určitý odstup od vecí. Ak je pravidelná, pomáha nám stávať sa čoraz viac vyrovnanejšími osobami. No nie je to len psychologická záležitosť či záležitosť určitej techniky.

Čo teda robí z modlitby skutočnú modlitbu?

Náš osobný vzťah k Bohu.

Každý vzťah, aj čokoľvek iné sa buduje na nejakom základe. Čo je základom modlitby?

Základom modlitby je naša viera a dôvera v Boha, v jeho milujúcu prítomnosť, múdru prozreteľnosť a všemohúcu lásku.

Francúzsky kňaz Jacques Philippe povedal, že „to, čo rieši náš život, to nie je naše rozmýšľanie, ale skontaktovanie sa s Božou prítomnosťou“ – a to je hlavný zdroj nášho pokoja: vedomie, že nech už prežívame v našom živote čokoľvek, nikdy na to nie sme sami. Je tu Boh – náš Otec – a v ňom je tu všetko, čo k svojmu životu potrebujeme, a to treba len vierou prijať, aj keď nás to intelektuálne presahuje.

Spozorovali ste v komunikácii s ľuďmi nejaký častý, opakujúci sa problém v súvislosti s ich modlitbou?

O modlitbe platí to isté, čo vystihol Jacques Philippe o Ježišovi prítomnom v Eucharistii. Poukázal na to, že náš jediný problém je v tom, že nám chýba viera. To ostatné nie sú problémy. Ani minulosť, ani prítomnosť, ani budúcnosť. Boh zo všetkého môže vyťažiť dobro. Jediným problémom je naša slabá viera v to, že Boh je tu, že sme v jeho rukách, že bez neho sa nám ani vlas na hlave nepohne. Tomu, kto má vieru, sa tu naozaj končia problémy.

Boh vie, čo potrebuje naša duša, preto na neho môžeme určite vzťahovať slová 23. žalmu „Pán je môj pastier, nič mi nechýba…“ a z tejto skutočnosti prostredníctvom modlitby neustále čerpať potrebnú silu a odvahu.

Kresťanská meditácia sa vždy obracia a smeruje k živému a osobnému Bohu – na rozdiel od transcendentálnej meditácie, ktorá hľadá spojenie s akousi neosobnou všeobecnou energiou.

V úvode ste spomenuli aj meditáciu. Dokument vatikánskeho úradu Ježiš Kristus – prameň živej vody – kresťanská úvaha o new age v bode 75 upozorňuje, že mnohé meditačné techniky nie sú modlitbou. Mohli by ste stručne objasniť tento rozdiel?

Určite stojí za to prečítať si tento dokument. Jednoducho možno povedať, že kresťanská meditácia sa vždy obracia a smeruje k živému a osobnému Bohu – na rozdiel od východného mysticizmu či transcendentálnej meditácie, ktoré hľadajú spojenie s akousi neosobnou všeobecnou energiou.

V praktikách new age ide o splynutie s vesmírnou energiou, pričom takýto zjednodušený „vzťah“ s Bohom, v ktorom má Boh iba úlohu uspokojovať všetky potreby, reprezentuje egoizmus prítomný v jadre new age. Kresťanská meditácia má, naopak, za cieľ stretnutie s Bohom. Je dialógom, ktorý vedie ku konverzii, k obráteniu od vlastného ja k Božiemu ty.

Modlitba, hoci je to najvznešenejšia činnosť človeka, je vždy ponorená do ľudskej slabosti. V dôsledku toho sa ľahko môže stať, že k modlitbe nepristupujeme správne.

Iným problémom súvisiacim s modlitbou je sugescia. Môže sa stať, že počas modlitby skĺzneme do sugescie alebo samomluvy. Na základe akých kritérií zistíme, či k modlitbe pristupujeme správne?

Je pravdou, že modlitba, hoci je to najvznešenejšia činnosť človeka, je vždy ponorená do ľudskej slabosti. V dôsledku toho sa ľahko môže stať, že k modlitbe nepristupujeme správne. Už sme spomínali, že našej modlitbe by nemala chýbať schopnosť „načúvať Bohu“ alebo „počúvať Boha“.

Základom modlitby je naša viera a dôvera v Boha. To sú základné kritériá správnej modlitby spolu s určitým „ovocím“, ktoré modlitba v našom živote prináša.

Ak by sme išli v tejto téme až do hlbín svojho srdca, ako tam môžeme už v zárodku vypozorovať a rozlíšiť, či naša modlitba bude dobrá?

Ak nás uzatvára len do seba a do vlastného egoizmu, nemôže byť reč o dobrej modlitbe. Ak nás ale čoraz viac otvára láske k Bohu a k blížnym, pomáha nám lepšie spoznať a plniť Božiu vôľu a prehlbuje v nás schopnosť s dôverou dieťaťa sa odovzdávať do Božích rúk, vtedy nemôžeme byť ďaleko od dobrej modlitby.

Treba mať na pamäti, že modlitba nie je iba naša ľudská činnosť, ale je dielom Boha v nás. Preto vždy vtedy, keď sa nevieme modliť alebo sa nemodlíme dobre, „..Duch prichádza na pomoc našej slabosti (…) a sám sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8, 26).

Prosme o to, aby sme sa vedeli správne modliť. Obracajme sa v tomto smere k Duchu Svätému – svojmu vnútornému Učiteľovi – a on si nás už povedie.

Modlitba nie je nejaká „sezónna“ záležitosť. Je to prostriedok našej existenciálne potrebnej komunikácie s Bohom a podmienka nášho živého vzťahu k nemu.

Svätý Pavol v liste Solúnčanom (Sol 5, 17) vyzýva aj nás k neprestajnej modlitbe. Aký to má pre nás význam?

Pozvanie k ustavičnej modlitbe môže mať pre nás dva významy. Jednak je tu stará známa skúsenosť, že mnohí ľudia siahnu po modlitbe až vtedy, keď je v ich živote už naozaj zle a nič iné nepomáha. Iní sa zas s ľahkosťou modlia, keď sa im relatívne darí a ich život plynie bez väčších ťažkostí, no keď prídu problémy, začínajú pochybovať o účinnosti modlitby.

Modlitba však nie je nejaká „sezónna“ záležitosť. Je to prostriedok našej existenciálne potrebnej komunikácie s Bohom a podmienka nášho živého vzťahu k nemu, pričom tu platí to isté, čo si sľubujú snúbenci pri uzatváraní manželstva: „… že ťa nikdy neopustím ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“

A potom, naším ďalším problémom okrem už spomínaného nedostatku viery v Božiu milujúcu a starostlivú prítomnosť je, že často – ponorení do záležitostí tohto sveta – „vypadávame“ zo  skutočnosti, ktorú nám pripomína na stránkach Skutkov apoštolov svätý Pavol v aténskom areopágu, že v Bohu „žijeme, hýbeme sa a sme.“

Modlitbou sa vždy znova ponárame do tohto radostného a oslobodzujúceho tajomstva a modlitba nás zároveň v tejto životnej realite udržiava. Preto má byť nielen pravidelná, ale aj neustála.

Ako sa dá, popri iných povinnostiach, stále modliť?

Pri modlitbe nemusí byť vždy otvorená modlitebná kniha, ani ruženec v ruke. Stačí si spomenúť na to, že modlitba je okrem iného aj „pozdvihnutie mysle a srdca k Bohu“. To znamená, že tak ako milujúci sa ľudia myslia jeden na druhého, aj keď práve nie sú spolu alebo sa momentálne venujú iným záležitostiam, predsa sú si aj napriek tomu blízko a žijú jeden pre druhého.

Jedného z asistentov svätého Jána Bosca sa raz pýtali, kedy sa don Bosco modlí, keď sa neustále venuje mládeži: vyučuje ju, spovedá, vedie duchovné rozhovory, slúži pre mladých sväté omše, naháňa sa s nimi za loptou, zháňa veci potrebné na ich obživu a na chod oratória… A asistent veľmi múdro odpovedal protiotázkou: „A kedy sa don Bosco nemodlí?“

Táto odpoveď znamená, že každú chvíľu prežíval vo vedomí Božej prítomnosti a usiloval sa hľadať a plniť to, čo Boh v danej chvíli od neho žiadal. Podobne sa ktosi o svätom Františkovi z Assisi vyjadril, že „František sa už nemodlí, František sa stal modlitbou“. Bol taký upriamený na Boha a zjednotený s ním, že sa to jednoducho už nedalo oddeliť od všetkého ostatného, čo žil a robil.

A napokon, Boha predsa môžeme osloviť kedykoľvek, aj „za jazdy“. (Úsmev.)

Pri modlitbe je dôležité uvedomovať si, kto je ten, ku komu sa modlím, a vzbudzovať si pri tom vieru a dôveru v to, že Boh vie, čo prežívam, a vie, čo potrebujem.

Niektorí ľudia po čase s modlitbou prestanú, lebo nič necítia, nevidia jej vplyv. Niektorí prežívajú temnú noc duše ako svätý Ján od Kríža. Čo treba robiť, keď sa nám zdá, že Boh je od nás ďaleko a nepočuje naše modlitby?

V našej modlitbe nie je prvoradé to, čo zakusujeme v rovine citov. Citové zážitky, hoci neodlučiteľne sprevádzajú modlitbu a sú jej dôležitým elementom, nemôžu byť posledným kritériom jej autentickosti. Človek zaangažovaný do modlitby musí byť pozorný a dbať na to, aby vlastné citové zážitky automaticky nestotožňoval s činnosťou Boha vo svojom vnútri.

Pri modlitbe je dôležité uvedomovať si, kto je ten, ku komu sa modlím, a vzbudzovať si pri tom vieru a dôveru v to, že Boh vie, čo prežívam, a vie, čo potrebujem. On neprestáva byť mojím milujúcim a starostlivým Otcom, nech by sa už dialo v mojom živote čokoľvek; dokonca ani vtedy, keď by som ja prestal byť jeho synom alebo dcérou (Lk 15).

Na čo by sme sa mali v takomto prípade zamerať a sústreďovať svoju pozornosť?

Pri modlitbe sú oveľa viac než citové zážitky dôležité zážitky viery – skúsenosť s tým, ako Boh odpovedá na to, čo mu s dôverou a bezvýhradne odovzdávam do rúk ako svojmu milujúcemu Otcovi. Táto skúsenosť môže byť aj dlhá, aj ťažká, no z našej strany je dôležité snažiť sa zostať verní Bohu i modlitbe.

Svätý Ignác z Loyoly dokonca vo svojich duchovných cvičeniach radí, aby človek zostal nielen verný modlitbe, ak sa mu v nej „nedarí“, ale aby ju ešte predĺžil. Dôvodí to tým, že „treba sa totiž naučiť nielen klásť odpor protivníkovi, ale ho aj zvaliť na zem“ (DC 13). Svoje o tom vedela aj svätá Matka Tereza z Kalkaty. Televízny dokument s názvom Matka Tereza – svätica temnoty odkrýva jej vnútorné utrpenie, ktoré spočívalo v pocite, že Boh nie je; že hoci je pre ňu všetkým, jeho miesto v jej vnútri je prázdne; že ju nechce; pochybovala o tom, či to, čo robí, má vôbec zmysel, či to nie je pretvárka, keď sestrám hovorí o nežnej láske Boha a sama v ňu nedokáže veriť… A predsa, aké krásne ovocie ducha po sebe zanechala!

Človek nemôže obstáť, ak nie je napojený na ten skutočný, pravý a nevyčerpateľný zdroj života, ktorým je Boh.

Podľa mystičky a stigmatičky Marty Robinovej náš život bude stáť za to, za čo bude stáť naša osobná modlitba. Ako modlitba ovplyvňuje náš život?

Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 2725 uvádza podobnú myšlienku: „Každý sa modlí tak, ako žije, pretože každý žije tak, ako sa modlí.“ Naša modlitba v zmysle nášho spojenia s Bohom a náš život sú „spojené nádoby“. Nesmiernu dôležitosť tejto kombinácie asi neprekonateľným spôsobom vysvetlil Pán Ježiš v podobenstve o viniči a ratolestiach: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Každý rozumie tomu, že ratolesť oddelená od viničného kmeňa nielenže nemôže prinášať ovocie, ale ani neprežije.

Rovnako človek, ak nie je napojený na ten skutočný, pravý a nevyčerpateľný zdroj života, ktorým je Boh, nemôže obstáť.

A modlitba je predsa prostriedkom tohto spojenia, ak ju prežívame v dialógu lásky tak, ako o to ešte stále v rámci tohto podobenstva sám Ježiš prosí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15, 9 – 11).