Biskup Jozef Haľko: Veriť v Boha a veriť Bohu je veľký rozdiel

„Čím je viera v Boha hlbšia a osobnejšia, tým bližšie sme k tomu, že uveríme Bohu,“ objasňuje rozdiel vo vnímaní viery biskup Jozef Haľko.

V rozhovore o viere, ktorý je súčasťou mediálneho projektu, sa dozviete:
– kto je ten, v ktorého veria aj tí, ktorí tvrdia, že sú neveriaci;
– odkiaľ pochádza viera a či ju môžeme získať vlastným úsilím;
– akým spôsobom ovplyvňuje viera našu minulosť, prítomnosť a budúcnosť;
– ako si môžeme udržať triezvy pohľad na svet optikou viery, a pritom stáť nohami pevne na zemi;
– aký odkaz zanechal čitateľom portálu nm.sk biskup Jozef Haľko.

Prečítajte si tiež ďalšie rozhovory z tejto série:
1. Arcibiskup Bernard Bober: Boh neodsudzuje ani nekategorizuje. Boh miluje
2. Generálny vikár Peter Šimko: Ak prestaneme tvoriť, mentálne zhrdzavieme
3. Biskup Peter Beňo: Biskup Peter Beňo: Človek nemôže obstáť, ak nie je napojený na nevyčerpateľný zdroj života, ktorým je Boh
___

Súčasný svet je plný výziev, s ktorými sa ľudstvo doposiaľ nestretlo. Ako do tohto konceptu zapadá viera v Boha?

Veríme, že naša existencia a všetko, čo sa deje, nie je náhoda. Sme súčasťou jedinečného Božieho projektu, ktorý má svoje základné nastavenia. Pre pýchu prvého človeka sa síce porušil, ale ten, ktorý projekt spustil a ktorý je jeho pôvodcom a udržiavateľom, je verný svojim prísľubom.

Je verný svojmu projektu človeka, stvoreného z lásky a pre lásku. A to dvojakým spôsobom: na zemi má vydať čo najviac lásky k Bohu a k ľuďom a potom nájsť plnosť lásky v nepredstaviteľne nádhernej dimenzii toho, čo voláme nebeské kráľovstvo, ktoré je o zvrchovanej autorite Ježiša Krista – pravého Boha a pravého človeka, ktorý je základom úplne všetkého.

Ak sa ľudia dostanú po tento bod poznania, potom sa rôznym spôsobom pýtajú: Kto je ten, ktorý vo svojej prozreteľnosti toto dokázal?

Boh svet stvoril, čo je vid dokonavý. To znamená, že prišlo k nejakému stvoreniu – prostredníctvom aktu, že z ničoho stvoril niečo. Je úžasným rysom Božej zvrchovanosti, že dokáže stvoriť – tvoriť z ničoho – že nemá nijaké polotovary, z ktorých by niečo vymodeloval. Je pôvodcom aj toho, že nebolo úplne nič a potom začal jestvovať svet.

To je niečo, čo nás presahuje, a preto aj dobieha a zasahuje. Boh je tvorcom všetkého – aj prvotnej matérie, aj všetkých najzákladnejších stavebných častíc. Boh povedal, že chce, aby to bolo, a stalo sa. Lebo on je Pánom.

Vývoj sveta však ovplyvňuje aj ľudstvo. Akú úlohu tu zohráva viera?

Jednoznačne determinujúcu. Aj odborníci, ktorí majú plošný pohľad na civilizácie jestvujúce na planéte, konštatujú, že neexistujú civilizácie, ktoré by boli vo svojom základe ateistické. Každý verí nejakému presahu nad existenciu človeka. A to určite aj človek, ktorý o sebe deklaruje, že je ateista. V hlbšom rozhovore s ním by sme sa dostali k odpovedi, že aj on niečomu verí. Aj on niečo hľadá, aj on po niečom túži a má v sebe prinajmenšom nejakú mieru tušenia čohosi nad nami.

Túžba a tušenie sú dobré signály, ale nestačia. Sú ľudia v otázkach viery v Boha správne zorientovaní?

Ľudia sú zorientovaní rôznym spôsobom. Paušálne sa na to odpovedať nedá. Vstupuje do toho veľa faktorov, od genetického základu cez výchovu až po základné vnútorné povahové a vzťahové nastavenia. Viera je vzácny dar a je veľkým šťastím mať ho.

Viera je dar; vieru si nemôžeme sami vygenerovať.

Môžeme získať dar viery aj vlastným úsilím?

Mať vieru v živého Boha, zmŕtvychvstalého Krista je určite obrovský Boží dar, ktorý sa neodopiera nikomu, kto úprimne hľadá najhlbšie zdroje pravdy o našej existencii. Ale nie je to niečo, čo by sme si mohli sami vygenerovať.

Keď získame vzácny dar viery, tým sa to nekončí; naopak, všetko sa akoby odznova v našom živote začína. Na čo by sme mali upriamiť pozornosť v tejto prvotnej fáze?

Treba si všímať a uvedomovať existenciu sveta v jeho kauzálnych súvislostiach a v jeho zmysluplnosti. Naozaj nie je rozumné tvrdiť, že svet by mohol vzniknúť náhodou. Napríklad také ľudské oko, ktoré ešte nikto nikdy synteticky nevyrobil, alebo ľudské telo, samotné počatie života či fungovanie vzťahov – všetko nesie v sebe stopu inteligentného „dizajnu“. My veríme, že je to osoba, náš Stvoriteľ, Pôvodca, ktorý je za všetkým.

Samotná existencia sveta a spôsob tejto existencie sú neodškriepiteľne výsledkom nejakej vyššej inteligencie. To je poznanie prirodzeného rozumu.

Neveriť v Boha mnohokrát znamená veriť a uveriť len v seba. (…) Keď človek zobral do rúk morálku a sám si chcel stanoviť jej kritériá, nešli sme do neba, ale do pekla.

Mohli by ste vymenovať konkrétne spôsoby, ako môžeme vieru v Boha upevňovať?

Najprv sa rozprávať s Bohom, potom sa rozprávať s ľuďmi a medzitým načúvať vlastnému svedomiu a čítať Sväté písmo.

Dobrým prirovnaním je svedectvo konvertitu, ktorý povedal: „Bože, ak existuješ, daj sa mi poznať.“ Geniálne na tejto vete je to, že obsahuje negáciu aj uznanie: Ak existuješ, ale možno neexistuješ, ale zároveň ťa oslovujem. Takže je v tom už aj zárodok osobnej viery, lebo si tento človek s Bohom tyká a oslovuje ho.

A to je úžasné vyjadrenie zápasu a oscilácie človeka medzi postojmi veriť v Boha, veriť Bohu a neveriť Bohu a neveriť ani v Boha – a uveriť v seba. Lebo neveriť v Boha mnohokrát znamená veriť a uveriť len v seba – že ja som zákonodarcom. Ja určím, čo je a čo nie je mravné. Doteraz máme ako ľudská civilizácia skúsenosť, že keď človek zobral do rúk morálku a sám si chcel stanoviť jej kritériá, nešli sme do neba, ale do pekla. Stačí si spomenúť na nacizmus, komunizmus a všetky ostatné „-izmy“, ktoré existovali vo svete.

Spomenuli ste čítanie Svätého písma. Akým spôsobom nás ovplyvňuje?

Je na našom postoji, či evanjelium vnímame ako historický text spred 2000 rokov alebo ako živý súbor, ktorý môžeme teraz otvoriť. Lebo existujú súbory zamknuté, do ktorých nemôžeme nič doplniť, a súbory otvorené, ktoré môžeme dopĺňať ako doplňovačku. Sväté písmo je doplňovačka, do ktorej máme doplniť každý seba. Raz som Ján, raz som Judáš, inokedy Peter, raz Marta alebo Mária. Všetky tie posvätné texty sú aj o mne.

Môžeme to prirovnať k tým bilbordom, kam môžeme vložiť svoju tvár a hneď vyzerať ako rytieri či princezné. Aj evanjeliové texty sú takéto súbory, kam vkladáme svoju tvár – a z každej biblickej postavy je niečo v nás, a to vrátane Ježiša, ktorý je a ožíva v nás cez Eucharistiu a cez krst, ktorý nás uschopňuje tú Eucharistiu skutočne prijať.

Na evanjeliu je úžasné to, že naše ego vymaňuje z ilúzií a dáva nám naň reálny pohľad.

Teda Sväté písmo nás nielen informuje, ovplyvňuje, ale priamo formuje?

Keď chodíme pravidelne každú nedeľu do kostola, kde po častiach počúvame evanjelium, a potom si ho prečítame aj doma, má to obrovský formačný dosah. Je zásadné, aby sme biblické texty dokázali čítať ako živé Božie slovo, ktoré nie je naším návratom do minulosti, ale z minulosti sa cez pôsobenie Svätého Ducha text aktualizuje a otvára akoby s odkazom: To je pre teba. To je Slovo pre teba.

Na evanjeliu je úžasné to, že naše ego vymaňuje z ilúzií a dáva nám naň reálny pohľad. Dobrý aj zlý. Je v nás pšenica aj kúkoľ. Môžeme byť svätí a môžeme byť veľmi zlí. To je ten potenciál. Treba mať od seba odstup a spytovať si svedomie v zodpovednosti pred Bohom a pred ľuďmi. Môžeme to prirovnať k GPS, vďaka ktorej vieme, kadiaľ cesta vedie a kadiaľ nie, kde je priepasť a kde je bezpečný priechod. V dilemách, samozrejme, prosíme Ducha Svätého, nech nám pomôže rozhodnúť sa.

Rozhodnutia, či už väčšie, alebo menšie, robíme každý deň. Ako proces rozhodovania ovplyvňuje naša viera?

Naša viera nám dáva mantinely. Vďaka viere vieme, čo je dobré a čo zlé. Vďaka viere vieme mať citlivé svedomie voči dôsledkom svojich rozhodnutí. Ak sa nejako rozhodneme, môžeme predpokladať, aký vplyv to bude mať na nás aj na druhých. Preto sa rozhodujeme v láske. A láska nám hovorí: Toto áno, toto nie.

A následne to, čo je v našom srdci, reflektujeme navonok. Odkedy máme živú vieru v Krista, niektoré slová povieme, niektoré nie. Niektoré radšej zhltneme, niektoré vyslovíme. Jedovaté slovo je jediný jed, ktorý sa likviduje tak, že ho prehltneme. Všetky ostatné jedy sa vypľúvajú, ale jedovaté slovo sa zhltne. A tým sa človek pred ním zachráni. Lebo keď sa toto slovo už raz vypustí, je nezastaviteľné. Teda už len spôsob komunikácie, to, čo okolo seba sálam, šírim či hovorím a ako to hovorím, všetko závisí od toho, čím je naplnené moje srdce. „Z plnosti srdca hovoria ústa,“ hovorí nám Písmo. Môžeme si vždy klásť kontrolnú otázku: Je naše srdce naplnené láskou?

Niekedy sa aj neveriaci ľudia rozhodujú ako kresťania, lebo majú v sebe prirodzený zákon – svedomie. Niekto môže najprv žiť ako kresťan a potom uveriť v Krista a niekto presne naopak – najprv uverí v Krista a potom žije ako kresťan. Alebo je to v synergii a rastie to jedno s druhým.

Viera dáva schopnosť pozerať sa ponad veci. Veriaci človek aj najťažšiu situáciu dokáže vidieť z nadhľadu viery.

Čím nás obohacuje viera v Boha tak, že si to možno ani neuvedomujeme?

Viera nám dáva schopnosť pozerať sa ponad veci a veriť, že svetlo nie je na konci tunela. To by bolo málo. Svetlo je už v tuneli. Ak je tma, nadávať na tmu je jalové, treba zapáliť aspoň malé svetlo.

Veriaci človek aj najťažšiu situáciu dokáže vidieť z nadhľadu viery. Napríklad Maximilián Kolbe v koncentračnom tábore dokázal ponúknuť svoj život na výmenu za život jedného otca rodiny. Alebo Edita Steinová v koncentračnom tábore, odsúdená na smrť, ešte aj v posledných dňoch svojho života vyžarovala empatiu, dobroprajnosť voči ľuďom okolo seba a neskutočné svetlo nádeje. Blížila sa jej smrť, ale ona vedela, že za tou smrťou je niečo oveľa väčšie, a to život v Kristovej žiare.

Láska je vstupenkou do neba, preto ju treba žiť už tu na zemi, aj keď je to niekedy náročné. Ježiš to predpovedal – tam, kde je pšenica, bude aj kúkoľ, a naopak. Len máme dávať pozor, aby sme s pohľadom na kúkoľ nevytrhali aj pšenicu. Môžeme to chápať aj tak, že sa nemáme nechať opantať kúkoľom natoľko, že si popri ňom nevšimneme pšenicu.

Ovplyvňuje viera aj našu minulosť, prítomnosť a budúcnosť? 

Minulosť patrí Božiemu milosrdenstvu – v zmysle odpúšťam ti a reštartuj sa. Budúcnosť vkladáme do Božích rúk – dôveruj mi, mám to v rukách, pôjdeš so mnou, neboj sa. A v prítomnosti máme mať na mysli Božiu prítomnosť – som s tebou a rob maximum, čo môžeš a vládzeš.

Môžeme to prirovnať k presýpacím hodinám, v ktorých sa zrnká presýpajú z budúcnosti do minulosti. Budúcnosť máme v rukách v takej miere, v akej sa vkladáme do prítomného okamihu. Prežívanie prítomného okamihu je to správne zúročenie minulosti. To, čo bolo zlé, nám Boh odpustil a sme od toho oslobodení. To, čo bolo dobré, Boh zas umocnil a vnášame to do prítomnej chvíle.

Aj zlyhania, pokorne uznané ako zlyhania, sú obrovským potenciálom v zmysle, aby sme neopakovali tú istú chybu.

Vráťme sa ešte k vašej dôležitej zmienke o rozdiele medzi postojmi veriť v Boha a veriť Bohu. Táto otázka zostáva nevypovedaná aj pri štatistikách, ktoré v súčasnosti vykazujú, že ku kresťanstvu sa na Slovensku hlási 68,5 % obyvateľov. Nevieme však, ako všetci títo veriaci chápu skutočnosti viery.

Tieto štatistiky, ukazujúce, koľko ľudí sa hlási ku kresťanstvu, sú  dôležité. V postoji veriť v Boha a veriť Bohu je však veľký rozdiel. Ide o náročné vyzrievanie: od viery v existenciu osobného Stvoriteľa po jeho prijatie za svojho osobného Záchrancu – Spasiteľa, Bodyguarda, Poradcu…

Je veľký rozdiel v uznaní Božej existencie, premietnutej  do základov sveta, a následne v tom, že zažijeme aj neuveriteľný „upgrade“, ktorý nám priniesol Ježiš Kristus, ktorý vstupuje do osobného vzťahu s nami.

Ako môžeme prejsť od viery v Boha k viere a dôvere Bohu?

Čím je viera v Boha hlbšia a osobnejšia, tým bližšie sme k tomu, že uveríme Bohu. Už to pre nás neznamená len to, že Boh existuje, ale že my existujeme s Bohom vo vzťahu. Vo vzťahu!

Je veľký rozdiel v uznaní Božej existencie, premietnutej  do základov sveta, v ktorom existujeme, a následne v tom, že zažijeme aj ten neuveriteľný „upgrade“, ktorý nám priniesol Ježiš Kristus, ktorý vstupuje do osobného vzťahu s nami. Veď celé evanjelium je o vzťahoch.

Dnešný svet je plný ponúk vstúpiť do rôznych vzťahov. Ako môžeme v súčasnosti a za okolností, v ktorých sa nachádzame, vstúpiť do vzťahu s Bohom?

Zažiť Boží dotyk je najvnútornejšia ľudská potreba – rozprávať sa s niekým, kto je nado mnou, zároveň je vo mne, zároveň je za mnou; teda s niekým, kto ma obklopuje svojou prítomnosťou v najrôznejších rozmeroch svojej prítomnosti.

Sväté písmo – Starý a Nový zákon – je návodom na vnímanie okolitého sveta a návodom na žitie života v tomto svete. Čím bližšie k nám Ježiš ide, tým viac to cítime. Ide o osobný návod, ktorý je prostredníctvom Ducha Svätého doslova „šitý na mieru“. Takéto uvažovanie o svete, ľuďoch, vzťahoch a o tom, že evanjelium je neprekonateľným existenciálnym a mravným základom  jestvovania vôbec všetkého, je niečo, k čomu sa môže človek dopracovať aj prirodzeným uvažovaním. A to je proces, kde môže preskočiť iskra viery.

Veľmi zásadnou vecou je sebaprekročenie k chudobným. Týmto sa začali všetky veľké duchovné projekty.

Predsa len to, aby sme sa nenechali strhnúť smerom k nižším hodnotám, si vyžaduje sebadisciplínu. Ako si môžeme udržať triezvy pohľad na svet optikou viery, a pritom stáť nohami pevne na zemi?

Pravidelnou osobnou, vnútorne úprimnou a otvorenou modlitbou – vrúcne pred Bohom a s Bohom. A dotykom s najchudobnejšími. Ide o každodennú prax „dotykového milosrdenstva“ – nič dramatické, nič bombastické.

Úplne stačí napríklad prihovoriť sa predajcom časopisu Nota bene. Spýtať sa ich, ako sa majú, usmiať sa na nich, kúpiť si od nich časopis, adoptovať si ich. Alebo raz za týždeň navštíviť chorú osobu. Ona žije z tej jednej hodiny návštevy celý týždeň – aj v očakávaní, aj v spomínaní. Sme darom pre druhých.

Veľmi zásadnou vecou je toto sebaprekročenie k chudobným. Všetky veľké duchovné projekty sa začali týmto – od svätého Františka cez Opus Dei až po Matku Terezu. Všetko sa začalo priamym dotykom s chudobou a mizériou tohto sveta. Bezdotykové kresťanstvo nie je kresťanstvo. Lebo človek sa najviac vnútorne obráti tak, že urobí tento krok praktického kontaktu.

Mohli by ste zhrnúť, čo je zmyslom a naplnením života, do jednej vety – ako odkaz pre každého človeka, ktorý si prečíta tento rozhovor?

Hľadaj osobný vzťah s Ježišom Kristom, ktorý preto vstal z mŕtvych, aby si ty vstával z mŕtvych, aby si ty mal plnosť života, aby si ty mal v ňom radosť a bol darom pre svoje okolie.