Moja generácia (Z) bola generáciou, ktorá vyrástla s filmami štúdia Pixar. Počiny ako Autá, Hľadá sa Nemo alebo Hore! formovali naše morálne povedomie a filmový vkus v podstate od veku, keď je bezpečné posadiť dieťa pred obrazovku.
Keď sa na tieto filmy pozerám z uhla pohľadu „dospeláka“, vidím v nich množstvo dobrých morálnych odkazov a v neposlednom rade aj vysokú umeleckú kvalitu. Pixar bol aj v porovnaní s konkurenciou na poli animovaných filmov skrátka vyšší level a som rád, že jeho tvorba tvorila kultúrnu kulisu môjho detstva.
V júni prišiel do kín nový film od tohto štúdia, Toy Story 5. Zatiaľ čo hlavný hrdina prvých filmov, chlapec Andy, už vyrástol, hračky, ktoré vlastnil, majú novú majiteľku Bonnie. Tá sa stretáva s generačne typickou výzvou – čoraz viac sa pripútava k Lilypadu, interaktívnemu vzdelávaciemu tabletu.
Jedna z hračiek, kovbojka Jessie, sa začne obávať, že história sa zopakuje, a tak ako ju opustila jej prvá majiteľka, ju teraz kvôli tabletu opustí aj Bonnie.
Pixar kedysi
V skratke, Toy Story 5 reflektuje témy, ktoré v časoch, keď som patril do cieľovej skupiny filmov od Pixaru, ešte vôbec neboli aktuálne.
Keď som spomenul tieto filmy ako „kultúrnu kulisu“ svojho detstva, mal som na mysli sústredené pozeranie jedného filmu s mierou.
Pozrieť si rozprávku znamenalo sadnúť si pred televízor, zasunúť do prehrávača VHS kazetu alebo DVD, hodinku sústredene posedieť a potom sa vrátiť do skutočného sveta, zatiaľ čo portál popkultúrneho úniku vo forme televízie zostával na tom mieste, kde sme ho používali.
V takejto forme filmy často predstavovali inhibítor našich vlastných hier s bratrancami či súrodencami. Je až neuveriteľné, ako detailne sme dokázali rozvinúť dejové línie z filmov, ktoré sme pozerali, vo svojich hrách.
Je možno vtipné, keď dvadsať-niečo-ročný človek hovorí veci typu „za našich čias“, ale myslím, že dokážem objektívne zhodnotiť, že súčasné formy digitálnej zábavy pre deti predstavujú väčšie riziko. A myslím si, že je to práve preto, lebo sa nedajú odložiť a nechať na jednom mieste tak, ako sa to dalo s rozprávkami v televízii.
Technológie všade
Kovboj Woody, jedna z ústredných hračiek, v novom filme z univerza Toy Story v určitom momente poznamená, že je jasné, že je ich pozícia hračiek ohrozená digitálnou technológiou. Hračky sú iba na hru, ale technológia je „na všetko“.
Práve v tejto všestrannosti spočíva obrovský potenciál digitálnych technológií – ráno si na mobile prečítam Sväté písmo, cez deň na počítači píšem článok, zatiaľ čo cez mobil komunikujem s kolegami, na obed si niečo uvarím vďaka online receptu, poobede idem na univerzitné prednášky, kde si poznámky zapisujem do laptopu, večer strávený v posilňovni zaznamenávam cez múdre hodinky a potom si píšem cez mobil s kamarátmi.
Jasné, v tom všetkom je veľa dobra, ale zároveň sa tu ukrýva riziko, že digitálna sféra úplne pohltí náš život, že to, relatívne k čomu mala byť nástrojom, teda náš skutočný život a skutočné vzťahy, ustúpi do úzadia.
Koniec koncov to je aj pointou filmu Toy Story 5 – hoci Lilypad predstavuje určité riziko, napokon vďaka nemu Bonnie spozná nové dievča Blaze, a keď sa stretnú, obrazovka ide bokom.
V tomto zmysle je sympatické, že nový počin od Pixaru nezaujal „luddistický“ pesimistický postoj, v ktorom sú nové technológie neovládateľným ohrozením.
Hoci nás aj nová encyklika Magnifica humanitas súčasného pápeža varuje, aby sme sa nedomnievali, že nejaká technológia môže byť morálne neutrálna, predsa len by to bola premárnená príležitosť, ak by sme ju zahodili namiesto toho, aby sme ju umiernene využili a aj s jej pomocou sa stali ešte ľudskejšími.
A to aj napriek tomu, že je v súčasnosti o čosi ťažšie technológiu „skrátka odložiť“.