Verbista Jakub Rajčáni: Vojnová trauma v Japonsku nie je uzavretá, iba potlačená

Osemdesiat rokov po zhodení atómovej bomby na Nagasaki sa Japonsko stále vyrovnáva s odkazom druhej svetovej vojny. Slovenský verbista Jakub Rajčáni pôsobí v krajine už viac ako dve desaťročia a vyučuje morálnu teológiu na katolíckej univerzite. Rozprávali sme sa o tom, prečo podľa neho vojnová trauma zostáva potlačená, čo znamená byť kresťanom v spoločnosti, kde kresťania tvoria len nepatrný zlomok populácie ako aj o tom, prečo považuje osamelosť za jednu z najväčších výziev dnešného Japonska.

Verbisti prišli do Japonska ešte pred prvou svetovou vojnou. Na čo sa ich misia sústredila?

Na rôzne polia, ale časom najmä na vzdelávanie. Univerzitu sme budovali v čase, keď sa Japonsko po druhej svetovej vojne opäť otváralo svetu a rástol záujem o cudzie jazyky. Verbisti mohli ponúknuť aj rodených hovoriacich, čo vtedy nebolo bežné. 

Takéto školy máme ako verbisti prakticky iba v Ázii. Boli a v istom zmysle stále sú populárne – nie preto, že by všetci študenti mali záujem o kresťanstvo, ale preto, že ľudia cítia, že tam ide o viac než o diplom. Keď školu vedie rehoľa, vkladá do nej niečo navyše: nie je to pre ľudí len zamestnanie, ale poslanie, do ktorého sa vkladajú. 

Vy dnes vyučujete morálnu teológiu na katolíckej Univerzite Nanzan. Aké je učiť študentov, ktorí vyrastali v prevažne šintoistickej a budhistickej spoločnosti?

Už samotný názov predmetu bolo treba prispôsobiť – tu ho voláme radšej kresťanská etika, pretože „morálna teológia“ by väčšine nič nepovedala. Vediem aj niekoľko ďalších predmetov, napríklad liturgický spev, no za svoju hlavnú misijnú prácu považujem predmet úvod do kresťanstva – povinný pre všetkých druhákov bez ohľadu na to, čo študujú. 

Moji študenti sú osemnásť- až devätnásťroční mladí ľudia, ktorí celý život vyrastali prakticky ako ateisti. Na Nový rok zájdu do šintoistickej svätyne či budhistického chrámu hodiť mincu, no je to skôr kultúrny zvyk než prejav viery. 

Naším cieľom nie je nikoho obracať hneď priamo na mieste.

Záujmu je ako šafranu. O to viac ma preto poteší, keď si niekto robí poznámky alebo za mnou po hodine príde, že by chcel niečo dovysvetliť. Mám však skúsenosť, že väčšina z toho, čo počujú, sa im vynorí až po rokoch – často sa to deje až okolo päťdesiatky, keď príde nejaká životná kríza. Vtedy si hádam spomenú, čo som im hovoril napríklad o milosrdnom Samaritánovi. 

Naším cieľom nie je nikoho obracať hneď priamo na mieste. Ide o to, aby sa študenti vedeli zorientovať, čím je kresťanstvo iné, aby sa nestali obeťou rôznych siekt a aby vedeli, kam sa obrátiť, keby raz sami začali hľadať. 

Ako vyzerali vaše prvé roky v Japonsku? Koľko času ste potrebovali, aby ste zvládli jazyk a zvykli si na tamojšiu kultúru? 

Mal som určitú výhodu, že som sem prišiel ako seminarista. Počas štúdia teológie som si mohol jazyk stále precvičovať a rozširovať slovnú zásobu. Vedel som, že raz budem musieť čítať knihy aj prednášať po japonsky, tak som sa neuspokojil s tým, že text len rýchlo prebehnem. 

Sledovať napríklad seriál v japončine mi trvalo asi rok a pol. Horšie to bolo so slangom. Učili nás formálnu, spisovnú japončinu. Do slangu človek preniká len cez vzťahy, napríklad keď chodí do speváckeho zboru medzi mladých ľudí. To je na celý život, stále sa dá niečo nové objaviť. 

Japončina má aspoň jednu výhodu oproti európskym jazykom – nepodobá sa žiadnemu jazyku, ktorý sa u nás bežne učí, takže sa to človeku nemýli. A zároveň je to veľká lekcia pokory. 

Ja som mal šťastie, že som prišiel ako pomerne mladý a nemal som o sebe žiadnu vysokú mienku. No keď príde niekto starší, kto už niečo vyštudoval a niekoho učil, dokáže ho to poriadne pokoriť – musí sa znova učiť habkať, niekedy si pomáhať rukami a nohami ako dieťa, aby sa dohovoril. Chce to veľkú dávku trpezlivosti a pokory. 

Popri práci na univerzite sa venujete aj pastorácii. Aké je byť kňazom v krajine, kde kresťania tvoria len približne jedno až dve percentá populácie?

Veľká časť veriacich je dnes vo vysokom veku, mnohí majú sedemdesiat či osemdesiat rokov a niektorí sa už do farnosti ani nedostanú, takže kňaz musí aktívne vychádzať za nimi. 

V menších, vidieckych farnostiach sú veriaci veľmi súdržní. V nedeľu sa tam stretáva päť či desať ľudí a tí sa navzájom naozaj dobre poznajú. Vo väčších mestských farnostiach máte na papieri pokojne aj dvetisíc veriacich, ktorí však nikdy neprídu všetci naraz a mnohí sa medzi sebou ani nepoznajú. 

A má to aj svoju druhú stránku. Keď je farnosť veľká, ľahko si každý povie, že kostol upracú iní. Keď si to však povie každý, nepríde napokon nikto. V malej komunite sa človek len ťažko stratí v anonymite – každý prirodzene cíti, že je za spoločenstvo spoluzodpovedný. 

Viera v Japonsku prežila stáročia prenasledovania. Ako sa táto história odráža v živote dnešných kresťanov?

Je tam určitá zdravá hrdosť na to, že sú potomkami ľudí, ktorí museli prejsť veľkým utrpením a napriek tomu si zachovali vieru. V šestnástom a sedemnástom storočí tu bolo umučených prvých dvadsaťšesť kresťanov a odvtedy prenasledovanie trvalo celé desaťročia. 

Napriek tomu kresťania dokázali prežiť približne 250 rokov úplne bez kňazov. Niekoľko generácií si vieru odovzdávalo potajomky, ako len vedelo. To je skutočne fenomén v dejinách misií. 

Táto história je stále živá aj v liturgii. Každý rok sa konajú spomienkové slávnosti a sväté omše venované mučeníkom. Niektoré omše sa dokonca slávia v budhistickom chráme – na mieste, kde boli kresťania popravení alebo pochovaní ešte predtým, než im tam zbúrali kostol. 

Pre ľudí mimo kresťanskej komunity je to skôr len informácia z učebnice. Berú to ako fakt, ktorý si treba zapamätať na skúšku, ale necítia k tomu osobný vzťah. Pre kresťanov je to, naopak, živá súčasť ich identity. 

Čo znamená byť kresťanom v Japonsku dnes?

Japonsko je veľmi sekularizovaná krajina, ľudia nemajú veľký záujem o vieru, hoci existenciu nadprirodzena priamo nepopierajú. Súvisí to aj s dnešnou konzumnou kultúrou – ľuďom sa žije pohodlne, a tak necítia potrebu otvárať si hlbšie otázky. 

Paradoxne však vnímam, že čím je kresťanov menej, tým je ich viera osobnejšia a pevnejšia. Keď bola kedysi celá Európa kresťanská, mnohí boli kresťanmi jednoducho preto, že to bolo samozrejmé, dokonca to prinášalo aj isté výhody. Byť kresťanom v Japonsku človeku žiadnu spoločenskú ani materiálnu výhodu neprináša. Niekedy to môže znamenať dokonca obetu. 

V akom zmysle? 

Poznám spolubratov, ktorých rodina po tom, čo sa stali kňazmi, úplne odstrihla. Prestala s nimi úplne komunikovať a stretli sa až na smrteľnej posteli, aby sa zmierili. Byť kresťanom tu nie je automatická vec typu „všetci v rodine sú pokrstení, tak som aj ja“. 

Japonci sú pomerne synkretickí. Povedia si: toto je dobré v budhizme, toto zasa v šintoizme a niečo pekné nájdeme aj v kresťanstve. 

Je to vlastné, osobné rozhodnutie – a nie je ľahké ani žiť ho ďalej, keď je človek jediným kresťanom v rodine, v škole alebo na pracovisku, bez podpory okolia. V istom zmysle je to hrdinstvo. 

Aké miesto má vo všeobecnosti náboženstvo v živote dnešných Japoncov? 

Japonci sú pomerne synkretickí. Z jednej tradície si vezmú niečo, čo ich osloví, z druhej niečo iné. Povedia si: toto je dobré v budhizme, toto zasa v šintoizme a niečo pekné nájdeme aj v kresťanstve. 

Vidno to aj v bežnom živote. Keď sa stavia nový dom, často sa zavolá šintoistický kňaz, ktorý vykoná obrad spojený s miestnym božstvom a pôdou. Nejde len o požehnanie začínajúcej stavby. Ľudia veria, že treba poprosiť božstvo o dovolenie stavať, aby sa nenahnevalo a neprinieslo nešťastie. Niektoré stavebné firmy by bez takéhoto obradu ani nezačali pracovať. 

Podobne je to po narodení dieťaťa. Rodina ho prinesie do šintoistickej svätyne, predstaví ho božstvu a prosí za jeho zdravie. Nie je to krst, ale skôr obrad privítania do života. 

Kresťanstvo je však v tomto odlišné. V určitom bode vyžaduje osobné rozhodnutie. Nedá sa donekonečna sedieť na dvoch stoličkách. A práve k tomuto poslednému kroku mnohí Japonci často neprídu. 

Keď sa povie Nagasaki, nedá sa obísť ani tragédia z augusta 1945. Ako ju dnešní Japonci vnímajú a pripomínajú si ju?

Keď som bol v Nagasaki prvý raz, videl som miesto, kde bomba vybuchla asi pätnásť metrov nad zemou a vytvorila akoby kráter. Je tam pamätník a kameň, ktorý označuje presné miesto. 

Videl som ľudí, ktorí tadiaľ prechádzali so svojím psom a napriek tomu sa pri tom kameni na pár sekúnd zastavili v tichej spomienke a išli ďalej. Nikto tade neprešiel telefonujúc a jediac hamburger. Je to pietne miesto v úplne inom zmysle než napríklad bežný park. 

Nagasaki podľa mňa viac žije zo svojej staršej, kresťanskej tradície – z mučeníkov a tajných kresťanov.

Hirošima aj Nagasaki majú túto pamiatku, ale žijú z nej trochu inak. Hirošima má veľmi výrazný, dobre zachovaný a zrekonštruovaný pamätník aj múzeum a veľa ľudí tam ide práve kvôli tomu. 

Nagasaki podľa mňa viac žije zo svojej staršej, kresťanskej tradície – z mučeníkov a tajných kresťanov, hoci aj tam je história spojená s atómovou bombou, samozrejme, veľmi prítomná. 

A ako je to s pamäťou vojny vo všeobecnosti – dokáže sa Japonsko vyrovnať aj so zverstvami, ktorých sa dopustilo napríklad v Číne?

Myslím, že Japoncom pri pohľade na minulosť veľmi chýba odpustenie. Nielen voči druhým, ale aj sebe samým. Požiadať niekoho o odpustenie totiž znamená stať sa zraniteľným – neviete, či vám ten druhý odpustí, možno povie nie. A tak sa ľudia radšej neospravedlnia, len aby sa zraniteľnosti vyhli. Alebo sa ospravedlnia, len keď im to pomôže napríklad vyhnúť sa trestu. 

Na druhej strane sa aj v okolitých krajinách – Číne, Južnej Kórei, na Filipínach – historické krivdy stále používajú na budovanie národnej identity: Japonci sú tí, ktorí nám ublížili a nikdy sa poriadne neospravedlnili. Nehovoriac o tom, že niektoré národy robili alebo stále samy robia podobné veci. 

Je v nás zrejme niečo barbarské, čo sa za určitých okolností dokáže prejaviť – podobne ako keď ľudia žasli pri procesoch s nacistickými zločincami.

Pýtam sa však, či by Japoncov naozaj objali ako bratov, keby sa ospravedlnili. Aj odpustenie musí mať dve strany. Zo psychoanalytického pohľadu by som povedal, že táto trauma nie je uzavretá, iba potlačená. Nestačí to len zahaliť rúškom histórie a mlčania. 

Čím si vysvetľujete, že národ, ktorý dnes vnímame ako mimoriadne zdvorilý a kultivovaný, bol schopný páchať také zverstvá?

Je to fascinujúca aj desivá otázka. Je v nás zrejme niečo barbarské, čo sa za určitých okolností dokáže prejaviť – podobne ako keď ľudia žasli pri procesoch s nacistickými zločincami.

Japonci sú na jednej strane mimoriadne kultivovaní, majú vysokú úroveň umenia aj vzdelania, samotný jazyk má niekoľko úrovní zdvorilosti. Vždy ide o zachovanie harmónie – aspoň vo vnútri skupiny. 

Na druhej strane, keď spoločnosť podľahne davovej psychóze alebo silnej ideológii, prejaví sa aj temná stránka zásady nevyčnievať – nikto nechce byť ten, kto zdvihne ruku a povie, že nesúhlasí. Myslím, že ani samotní Japonci na túto otázku nemajú odpoveď. 

Jednou z významných osobností spojených s Nagasaki je aj lekár Takaši Nagai, ktorý ako jeden z prvých ošetroval ľudí zasiahnutých výbuchom bomby a ožiarením. Poznajú jeho príbeh aj dnešní Japonci?

Myslím, že je to trochu nevyužitá príležitosť – mohli by ho poznať oveľa viac. Na univerzite v predmete úvod do kresťanstva predstavujem študentom aj významné osobnosti japonského kresťanstva, a keby som sa ich opýtal na Nagaia, tipujem, že väčšina by povedala, že o ňom nikdy nepočula alebo že len zachytila jeho meno. 

Z katolíckeho pohľadu je to veľká osobnosť, no netreba zveličovať jeho úlohu – nebol jediný, kto sa v Nagasaki staral o ľudí zasiahnutých žiarením. Čím bol výnimočný, bola jeho motivácia: nešlo mu o Nobelovu cenu ani o kariéru, ale o kresťanskú lásku k blížnemu, ktorú si zachoval až do konca. 

Myslím si, že Japonci sú vo všeobecnosti veľmi rezervovaní. Veľmi japonské je nevyčnievať a nechváliť sa ani tým, na čo by mohli byť hrdí. Aj preto sa na podobné osobnosti časom zabúda. 

Vy ste navštívili aj dom, kde prežil posledné roky. Aké dojmy vo vás toto miesto zanechalo? 

Áno, bol som tam, no videl som ho len zvonka, lebo dovnútra sa už nedá vojsť. Je to malá chatrč v obytnej štvrti Nagasaki, ku ktorej treba od autobusovej zastávky vyjsť do kopca. Nagai ju nazval Njokodó – teda [milovať blížneho] ako seba samého. Dalo by sa to nazvať pustovňou lásky k blížnemu. Presne v takom duchu tam aj dožil svoj život. 

Nagai po sebe nezanechal len svedectvo života, ale aj knihy, ktoré čítalo celé povojnové Japonsko. Čo bolo ich najväčšou silou?

Je ťažké si predstaviť, akí zdevastovaní vtedy ľudia boli – po vojne zostali len kilometre štvorcové spúšte. Všetko bolo zrovnané so zemou. Ľudia si vtedy kládli tie najzákladnejšie existenciálne otázky: Prečo my? Kde bol Boh? Čo ďalej? 

Sú ľudia, ktorí úplne prestávajú vychádzať z domu, čo je známe ako fenomén hikikomori. 

Bolo treba ukázať, že Boh je ten, ktorý trpí s nami a používa naše ruky a nohy, aby sme sa navzájom podržali – že z popola sa dá znova povstať. A práve o tom vo svojich knihách písal Nagai. 

A keď porovnáte fotografie Nagasaki tesne po výbuchu a o dvadsať-tridsať rokov neskôr, je to naozaj na nepoznanie. Z miesta, kde nezostalo takmer nič, znovu vyrástlo mesto. Ľudia totiž nepotrebujú len jedlo alebo materiálne zabezpečenie. Potrebujú aj nádej, že sa dá začať odznova. Dnes je táto potreba nádeje trochu menej živá, no vynára sa aj dnes, hoci v inej podobe. 

V čom sa táto potreba nádeje prejavuje dnes?

Napríklad v tom, ako veľmi je Japonsko napriek svojej vyspelosti nízko na rebríčkoch subjektívneho šťastia. Jedným z faktorov, ktoré to ovplyvňujú, je práve to, či človek cíti spojenie so svojím okolím – či sa má na koho spoľahnúť a či sa o neho niekto zaujíma. 

V tejto kategórii majú Japonci veľmi nízke skóre. Osamelosť je tu na kritickej úrovni. Sú ľudia, ktorí úplne prestávajú vychádzať z domu, čo je známe ako fenomén hikikomori. 

Zveriť bezpečnosť sveta bombe je bláznovstvom

Čím si túto osamelosť vysvetľujete?

Súvisí to aj s tým, ako dnešní mladí vyrastajú. Väčšina rodín má len jedno dieťa, o ktoré sa rodičia intenzívne starajú a od ktorého sa v podstate očakáva jediné – aby študovalo. Keď potom mladý človek splní všetko, čo sa od neho čakalo, zrazu zistí, že nevie, čo chce on sám. 

Vzťahy mu často zostanú len tie, ktoré vznikli v škole alebo v práci – založené skôr na vzájomnej užitočnosti než na blízkosti. Chýbajú hlbšie väzby, ktoré pretrvajú aj bez tejto výmeny. 

A práve to dokáže ponúknuť náboženské spoločenstvo – vzťahy, ktoré nie sú založené na tom, čo človek dokáže alebo čo získa, ale na tom, že je prijatý. 

Môže byť práve živé cirkevné spoločenstvo odpoveďou na rastúcu osamelosť v Japonsku? 

Myslím si, že určite áno. Poznal som jednu paniu, ktorá mi raz povedala, že odkedy sa dala pokrstiť, nikdy to neoľutovala práve vďaka tejto skúsenosti. Kvôli manželovej práci sa často sťahovali po celom Japonsku. 

Keby nebola kresťankou, zakaždým by musela premýšľať, kde si nájde nových priateľov. Ona však v nedeľu prišla do kostola a mala tam spoločenstvo. Nech bola v ktoromkoľvek regióne, vždy bola medzi „svojimi“. Myslím si, že mnohí Japonci po takomto spoločenstve túžia, hoci to možno ešte nevedia pomenovať. 

Foto: osobný archív J. Rajčániho