Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Prečo ľudia často nekonajú podľa toho, čo sami považujú za správne? A môže škola urobiť niečo pre to, aby z detí vyrastali nielen vzdelaní, ale aj charakterovo zrelí ľudia?
Práve týmto otázkam sa venovala medzinárodná konferencia Európskej asociácie pre charakter a cnosť ECVA Conference 2026 (European Character and Virtue Association), ktorá sa po Madride, Ríme a Viedni tento rok uskutočnila na pôde Trnavskej univerzity.
Viac než dvesto odborníkov z celého sveta tu diskutovalo o tom, prečo sa z poznania automaticky nestáva konanie a čo môže vzdelávanie urobiť pre to, aby sa táto priepasť zmenšovala.
Konferencia sa konala v období, keď sa podobné otázky dostávajú čoraz viac do centra pozornosti aj v slovenskom školstve. Kurikulárna reforma totiž po prvý raz integruje rozvoj charakteru a morálnych hodnôt priamo do Štátneho vzdelávacieho programu.
Ambíciou už nie je len odovzdávať vedomosti, ale systematicky rozvíjať osobnosť žiakov – ich charakter, odolnosť a schopnosť robiť zodpovedné rozhodnutia. Ako ukázali diskusie v Trnave, charakter sa neformuje v jednom predmete, ale v celej kultúre školy.
Tieto myšlienky sa premietli aj do Trnavskej deklarácie o výchove charakteru, ktorú účastníci konferencie prijali ako jeden z jej hlavných výstupov. Vyzýva školy, univerzity aj tvorcov vzdelávacích politík, aby rozvoj charakteru zaradili medzi základné ciele vzdelávania.
Jej autori argumentujú, že v čase rastúcej polarizácie, osamelosti mladých ľudí a rýchlych technologických zmien bude čoraz dôležitejšie vychovávať ľudí schopných spolupracovať a konať pre spoločné dobro.
Jednou z ústredných tém podujatia bola takzvaná „priepasť medzi poznaním a konaním“. Kanadský profesor nemeckého pôvodu Tobias Krettenauer upozornil, že rozpor medzi tým, čo považujeme za správne, a tým, ako sa v skutočnosti zachováme, nie je prejavom osobného zlyhania. Je prirodzenou súčasťou morálneho života.
Podľa neho nestačí vedieť, čo je správne. Človek musí byť schopný rozpoznať dobro v konkrétnej situácii, rozhodnúť sa preň a následne podľa neho konať aj napriek prekážkam.
A to sú, ako Krettenauer zdôraznil, tri odlišné veci. V jednoduchých situáciách sa tieto tri zložky takmer dokonale prekrývajú a neexistuje medzi nimi žiadna „priepasť“.
Cnosti sa nestávajú súčasťou charakteru tým, že o nich premýšľame, ale tým, že ich žijeme.
V zložitejších situáciách, ktoré si vyžadujú pomalšie a premyslenejšie zvažovanie, sa však tieto zložky od seba oddeľujú, a práve tam vznikajú priepasti.
To, čo tieto tri veci dokáže opäť spojiť, je morálna identita – nie vedomosť o tom, čo je dobré, ale túžba byť dobrým človekom.
Krettenauer túto túžbu označil za jednu z najsilnejších motivácií morálneho konania. Ak sa totiž človek vníma ako niekto, kto chce byť čestný, spravodlivý alebo spoľahlivý, je oveľa pravdepodobnejšie, že podľa toho bude aj konať.
Základy tejto identity sa pritom formujú prekvapivo skoro – už okolo šiesteho či siedmeho roku života dieťaťa, keď sa v ňom rodí túžba vidieť seba samého ako dobrého človeka a byť tak videné.
Zároveň spochybnil aj rozšírenú predstavu, že vonkajšia motivácia je akýmsi nepriateľom tej vnútornej. Najmä u detí je vonkajšie uznanie – pochvala, verejné ocenenie – dôležitou oporou, z ktorej sa neskôr môže vykľuť skutočná vnútorná motivácia.
Na podobný problém upozornil aj profesor James Arthur, zakladateľ renomovaného Jubilee Centre for Character and Virtues pri Univerzite v Birminghame, ktorý sa dlhodobo podieľa na zavádzaní charakterového vzdelávania do školských systémov po celom svete.
Ako zdôraznil, nestačí len vedieť, čo je správne. Rozhodujúce je, či sa toto poznanie premietne do konkrétneho konania.
„Nie ste odvážny človek, pokiaľ nekonáte odvážne. Nie ste pokorný, pokiaľ sa pokorne nesprávate,“ povedal na konferencii. Vedieť, čo je odvaha, súcit alebo poctivosť, totiž ešte neznamená, že sa človek podľa toho aj zachová.
Charakter, ako ďalej doplnil, sa neformuje prednáškami, ale skúsenosťou, opakovaním a konkrétnymi rozhodnutiami – preto patrí medzi presvedčených zástancov dobrovoľníctva, služby komunite a zážitkového učenia.
Cnosti sa totiž nestávajú súčasťou charakteru tým, že o nich premýšľame, ale tým, že ich žijeme – a práve vtedy sa stávajú našou druhou prirodzenosťou.
Preto kladie taký dôraz na úlohu učiteľa. Deti totiž veľmi rýchlo vycítia, či sa o ne učiteľ skutočne zaujíma. „Vidia to v jeho očiach, počujú to v jeho hlase, vnímajú to z jeho správania,“ opísal.
Od inštalatéra neočakávame, že bude morálnym vzorom – stačí, keď dobre vykoná svoju prácu. „Pri učiteľovi je to iné. Nikto by nechcel poslať svoje dieťa k človeku, ktorému sú deti ľahostajné.“
Vlastnosti ako vytrvalosť, zodpovednosť či schopnosť odložiť okamžité uspokojenie sú zároveň predpokladom úspechu v škole.
Arthur prezentuje svoj prístup z aristotelovského, sekulárneho hľadiska – no zdôrazňuje, že sa na ňom zhodne väčšina náboženstiev. „Čestnosť je čestnosť, či ste sekulárny, alebo veriaci človek.“
Keď hovorí napríklad v Singapure o pravde, čestnosti či pokore, ľudia mu rozumejú – jazyk Konfucia je podľa neho v tomto zmysle rovnaký ako jazyk Aristotela, tieto cnosti sú staré štyritisíc rokov.
Vlastnosti ako vytrvalosť, zodpovednosť či schopnosť odložiť okamžité uspokojenie nepatria podľa Arthura len do oblasti morálky. Sú zároveň predpokladom úspechu v škole. Vedomosti a charakter totiž idú ruka v ruke a škola, ktorá rozvíja jedno, často prirodzene posilňuje aj druhé.
Výskumy opakovane ukazujú, že školy, ktoré venujú pozornosť rozvoju charakteru, dosahujú aj lepšie akademické výsledky. Deti, ktoré sa naučia byť čestné a schopné spolupracovať, totiž tieto vlastnosti neprestanú využívať v momente, keď zvoní na matematiku.
Arthur o tomto vzťahu nehovorí iba na základe výskumov. Pred rokmi stál pri vzniku strednej školy, ktorú navštevovalo množstvo detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Mnohé z nich boli prvou generáciou vo svojich rodinách, ktorá vôbec uvažovala o vysokoškolskom štúdiu.
Škola nestavila len na výkon či disciplínu. Vedome budovala kultúru charakteru – od žiakov sa očakávala vytrvalosť, služba druhým aj vzájomný rešpekt. Dnes jej absolventi pokračujú na najprestížnejších britských univerzitách.
Arthur zároveň odmieta predstavu, že by sa charakter dal rozvíjať prostredníctvom jedného predmetu navyše. Formuje sa v každodennom živote školy – v spôsobe, akým učitelia vedú hodiny, riešia konflikty či pristupujú k žiakom. Preto verí, že charakterové vzdelávanie nemôže zostať okrajovou aktivitou, ale musí byť súčasťou toho, ako škola pristupuje k vzdelávaniu.
Arthur sa vo svojom vystúpení dotkol aj témy, ktorá úzko súvisí s výchovou charakteru – odolnosti mladých ľudí voči ťažkostiam.
Všíma si, ako si dnešní tínedžeri osvojujú slová ako úzkosť či duševné zdravie a začínajú ich používať aj vtedy, keď by sa od nich žiadalo jednoducho sebazaprenie.
Namiesto toho, aby sa usilovali náročnú situáciu zvládnuť, často volia cestu menšieho odporu a jazyk duševného zdravia začínajú používať aj na opis bežných životných ťažkostí.
„Klinické štúdie potvrdzujú, že duševné ochorenie je vážna vec, ktorá existuje a má sa liečiť. No počet ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že majú duševné ochorenie, je taký vysoký, že nemôžu byť chorí naozaj všetci,“ povedal.
V čase, keď umelá inteligencia dokáže odpovedať na čoraz viac otázok, už nejde len o to, čo všetko sa deti naučia, ale o to, čo urobia s tým, čo vedia.
Riešením nie je vyhýbanie sa záťaži, ale budovanie odolnosti – a tú získava dieťa jedine tam, kde má príležitosť niečo skúsiť a prekonať.
Rovnakú tendenciu vyhýbať sa nepohodliu spája aj s rastúcou osamelosťou mladých ľudí. Napriek tomu, že majú v telefóne stovky mien „priateľov“, cítia sa osamelí, pretože im chýba osobný kontakt a ochota vyjsť zo seba. Namiesto telefonátu či osobného stretnutia často zostávajú v „bezpečnej zóne“ chatovania.
Podľa Arthura práve nedostatok reálnych situácií, v ktorých človek riskuje odmietnutie a musí si zastať svoju pozíciu, pripravuje mladých ľudí o možnosť naučiť sa odolnosti.
Ak bolo ešte pred niekoľkými rokmi hlavnou úlohou školy sprostredkovať vedomosti, dnes sa táto úloha začína meniť. Informácie sú dostupnejšie než kedykoľvek predtým a umelá inteligencia ich dokáže nielen vyhľadať, ale aj vysvetliť či usporiadať.
O to naliehavejšie sa vracia otázka, čo zostane úlohou školy, keď odovzdávanie informácií prestane byť jej hlavnou misiou.
Práve o tom, čo so vzdelávaním robí umelá inteligencia, hovoril na konferencii Matej Sapák, bývalý poradca slovenského ministra školstva a zakladateľ LEAF Academy.
Medzi najväčšie prínosy umelej inteligencie označil schopnosť prispôsobiť vzdelávanie potrebám konkrétneho žiaka. „Je to obrovská výhoda, no zároveň aj obrovské riziko,“ upozornil.
Jednou zo základných úloh školy totiž nie je len odovzdávanie poznatkov, ale aj socializácia – učiť sa žiť s druhými aj napriek názorovým odlišnostiam.
Táto úloha naberá na význame práve v čase, keď technológie preberajú časť intelektuálnej práce, ktorú ešte donedávna vykonával človek.
O to dôležitejšie sú podľa Sapáka schopnosti, ktoré nemožno delegovať na algoritmy – úsudok, charakter a schopnosť robiť zodpovedné rozhodnutia.
Konferencia v Trnave neponúkla jednoduchý návod, ako výchovu charakteru zaviesť do škôl. Priepasť medzi tým, čo vieme, a tým, čo urobíme, sa podľa väčšiny rečníkov nedá prekonať jedným školením ani jednou reformou.
Súlad týchto dvoch rovín sa formuje v každodenných rozhodnutiach – a práve tam sa o výchove charakteru aj rozhoduje. Vedieť, čo je správne, sa dnes dá naučiť rýchlo a ľahko. Urobiť to, čo je správne, keď to nie je výhodné, pohodlné ani populárne, je oveľa náročnejšie.
A práve preto sa otázka charakteru vracia do centra diskusie o vzdelávaní – v čase, keď umelá inteligencia dokáže odpovedať na čoraz viac otázok, už nejde len o to, čo všetko sa deti naučia, ale o to, čo urobia s tým, čo vedia.
Konferencia v Trnave napokon nebola len o školstve. Bola o otázke, ktorú si musí každá spoločnosť z času na čas položiť nanovo: Akých ľudí chceme vychovať? Vedieť, čo je správne, totiž ešte neznamená mať odvahu podľa toho aj konať. A práve v priestore medzi poznaním a konaním sa formuje charakter.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
