Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Keby sme prehrali, súdili by ma ako vojnového zločinca. Našťastie sme boli na víťaznej strane.“ Takto sa vyjadril americký generál Curtis LeMay, známy plánovaním nočného bombardovania husto osídlených štvrtí Tokia z 9. na 10. marca 1945. 334 stíhačiek B-29 zhodilo približne 11 000 ton výbušnín na tisíce drevených domov podľa stratégie, ktorá sa už v Európe používala na zasiahnutie nielen vojenských a priemyselných cieľov, ale aj husto osídlených oblastí mestských centier s cieľom zlomiť akýkoľvek nepriateľský odpor.
LeMay bol poslednou súčasťou reťaze velenia, ktorá 3. augusta 1945 poverila plukovníka Paula Tibbetsa vykonaním „špeciálnej bombardovacej misie č. 13“ nad mestom Hirošima. Tá sa uskutočnila následne 6. augusta o 8:15 ráno. Táto udalosť znamenala radikálnu zmenu v ére celého ľudstva, vystaveného od tej chvíle možnému sebazničeniu.
Začiatok minulého storočia poznačilo hľadanie neporaziteľnej zbrane. Vyhliadka bola taká znepokojujúca, že v roku 1939 Albert Einstein a Leó Szilárd požiadali amerického prezidenta Roosevelta o spustenie kolosálneho výskumu, schopného prekonať Hitlerove programy na využitie novej formy energie na vojnové účely.
Objav jadrovej energie postavil Taliansko na výslnie vďaka práci „chlapcov z Via Panisperna“, mladých vedcov z univerzity v Ríme, ktorých koordinoval Enrico Fermi. Fermi našiel útočisko v USA v roku 1938 po svojej návšteve Švédska, kde získal Nobelovu cenu za fyziku.
Dnes, po 80 rokoch od augusta 1945, osem krajín oficiálne vlastní jadrové zbrane.
Fermi bol jedným z protagonistov projektu Manhattan, vojenského výskumného a vývojového programu, riadeného generálom Lesliem Grovesom a financovaného prezidentom Rooseveltom so spoluúčasťou Spojeného kráľovstva a Kanady.
V tom čase išlo o konzorcium najlepších mozgov, koordinované Američanom Robertom Oppenheimerom, pričom väčšina z týchto vedcov utiekla z Európy. Medzi nimi bol i Poliak Joseph Rotblat, ktorý z projektu odišiel v roku 1944, keď si uvedomil, že Nemecko už nemohlo ďalej pokračovať vo výrobe bomby.
Rotblat, ktorému bola v roku 1985 udelená Nobelova cena za mier, sa nespomína v nedávnom filme Oppenheimer (2023), v ktorom sa zdôrazňujú pokusy niektorých vedcov vyhnúť sa testovaniu nového mocného zariadenia na civilistoch a radšej ho použiť v púštnej oblasti na demonštračné účely.
Prezident Henry Truman, ktorý v apríli 1945 nahradil Roosevelta, rozhodol o zaútočení nie na jedno, ale na dve mestá, Hirošimu a Nagasaki, napriek odporu niektorých vojenských vodcov.
Známe sú vyhlásenia generála Eisenhowera („V tej chvíli Japonsko hľadalo spôsob, ako sa vzdať s čo najväčšou dôstojnosťou. Nebolo potrebné zasiahnuť ich tou hroznou vecou.“) a admirála a náčelníka zboru Williama Leahyho („Nikdy ma neučili viesť vojnu takýmto spôsobom a vojny sa nemôžu vyhrať vyvražďovaním žien a detí.“).
Ako prezident Spojených štátov odsúdil Eisenhower v roku 1961 nadmernú moc vojensko-priemyselného komplexu, ktorá je schopná podkopať demokraciu a samotnú kultúru ľudu.
Humanistická argumentácia v prospech použitia atómovej bomby sa nachádza v pamätiach britského premiéra Churchilla („Dostali sme sa k prozreteľnému prostriedku na skrátenie masakra. Zázrak oslobodenia.“), zatiaľ čo Einstein vo svojich stĺpčekoch pre The New York Times pripísal rozhodnutie Spojencov potrebe „ukončiť vojnu v Tichomorí všetkými prostriedkami predtým, ako sa zapojí Rusko“ do konfliktu s Japonskom. Vedec strávil zvyšok svojho života úsilím o jadrové odzbrojenie.
Pamätné sú Trumanove slová po zhodení atómovej bomby na Hirošimu: „Minuli sme viac ako dve miliardy dolárov na najväčšiu vedeckú stávku v dejinách […], s touto bombou sme dosiahli nový a revolučný pokrok, čo sa týka ničivej sily.“
Výhoda vo vlastníctve atómových zbraní trvala do roku 1949, keď Sovietsky zväz vykonal prvý atómový test. To viedlo k dlhému obdobiu „rovnováhy teroru“, v ktorom figurovali dvaja hlavní rivali a pridali sa k nim ďalší menší hráči, čím sa dostali do „mexického patového konfliktu“: ide o klasický obraz ozbrojencov, ktorí stoja nehybne so zbraňami namierenými jedni na druhých.
Dnes, po 80 rokoch od augusta 1945, sa celkový obraz javí ako nekontrolovateľný: osem krajín (USA, Rusko, Čína, Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Pakistan, India a Severná Kórea) oficiálne vlastní jadrové zbrane, Izrael ich vlastní bez toho, aby to deklaroval (izraelská tajná služba Mossad uniesla technika Mordechaia Vanuna v Ríme v roku 1986, aby zabránila úniku informácií), zatiaľ čo mnoho ďalších krajín má záujem o vstup do atómového klubu.
Irán sa stal terčom preventívneho vojenského útoku zo strany Izraela a Spojených štátov napriek vyhláseniam Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu o nedostatku dôkazov o tom, že by Teherán vyrobil jadrové zbrane, zatiaľ čo každý vie o zapojení Saudskej Arábie do pakistanského jadrového programu.
Pápež František otvorene odsúdil nielen použitie jadrových bômb, ale aj ich vlastnenie.
Aj generál Carlo Jean v časopise ústavu Aspen Institute hovorí o nekontrolovaných pretekoch smerom k novému jadrovému zbrojeniu a vyzýva na autonómnu schopnosť Európy, ktorá by si však vyžadovala vytvorenie konfederácie štátov, ako aj značné investície.
Celých 100 miliárd dolárov (+ 10 % oproti roku 2023) smerovalo v roku 2024 na jadrové zbrojenie a podľa najnovšej správy ICAN, Medzinárodnej kampane na zrušenie jadrových zbraní, viac ako polovica týchto prostriedkov sa investovala v USA.
Podľa Jeana je držba jadrových zbraní poháňaná stratégiou, ktorá siaha až k Machiavellimu, k predstieraniu šialenstva, aby sa vyvolal teror pomocou strachu pred nepredvídateľnými dôsledkami.
O skutočnom šialenstve (alienum est a ratione; je to proti zdravému rozumu) vojny v jadrovom veku hovorí encyklika Pacem in terris z roku 1963 od pápeža Jána XXIII.
Pápež František prekonal akúkoľvek kontroverznú interpretáciu a otvorene odsúdil nielen použitie jadrových bômb, ale aj ich vlastnenie, čím sa Svätá stolica postavila v prospech Zmluvy o zákaze jadrových zbraní. Tú v roku 2017 schválila väčšina krajín OSN, ktoré sú čoraz netolerantnejšie voči nadmernej sile jadrových mocností a ich spojencov.
Napriek tomu, že bulletin Federácie amerických vedcov varuje pred extrémne nebezpečným stavom takéhoto šírenia jadrových zbraní, v realilte prevláda implicitné presvedčenie o bezpečnostnej záruke garantovanej vlastníctvom jadrovej bomby.
V konečnom dôsledku aj privyknutie si počas týchto 80 rokov na hrozné bombardovanie Hirošimy a Nagasaki, absencia škandálu z ďalšieho „zbytočného masakra“ či neschopnosť diskutovať o zodpovednosti za vojnový zločin odkazuje na intuíciu Thomasa Mertona, trapistického mnícha z Kentucky, ktorého pápež František uviedol ako príklad pri svojej návšteve Spojených štátov v roku 2015. V písomnosti z roku 1962, ktorá kolovala tajne, Merton v modernej spoločnosti formálne zaodetej kresťanským plášťom nachádzal „realitu desivej prázdnoty mentality más bez morálky, bez súcitu a bez rozumu, ktorá sa rýchlo vracia k barbarstvu a poverám“, až do bodu, keď podľahne „tancu kmeňových a totalitných vojen a úcte modly – stroja“.
Prorocká intuícia, ak vezmeme do úvahy spoliehanie sa na umelú inteligenciu čoraz sofistikovanejších zbraňových systémov s algoritmami, ktoré určujú prijateľný počet obetí na základe dôležitosti strategického cieľa, ktorý sa má zasiahnuť.
Niektorí odborníci hovoria o „apokalypse zverenej strojom“. V tomto šialenstve je len málo logiky.
Carlo Cefaloni
Prevzaté z cittanuova.it. Redakčne krátené.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
