Biskup Jozef Haľko: Hneď ako vyjdeme zo seba a hľadáme šťastie druhého, vtedy nájdeme aj to svoje, a to niekoľkonásobne (rozhovor)

V rozhovore s biskupom Haľkom sa dozviete:

• čo dnešní ľudia potrebujú a po čom túžia,
• aké je jeho osobné odporúčanie, ako a čím máme obdarovať druhého,
• kde a akým spôsobom môžeme zohnať šťastie pre druhého i pre seba,
• ako formovať svoje túžby a formulovať svoje prosby, aby boli Bohom vypočuté.
  A bonus: Po čom túži biskup Jozef Haľko.

Ste známy ako biskup v teréne. Ľudí pozývate k stretnutiam, dialógom a polemikám; komunikujete s kýmkoľvek o čomkoľvek. Teda viete s ľahkosťou vyhodnotiť situáciu dnešných ľudí. Čo im chýba? Po čom dnešní ľudia túžia?

Je paradoxné, že v dobe slúchadiel, viditeľných aj neviditeľných, ľudia stále viac túžia po živom rozhovore. Po ľudskom slove. Po slove, ktoré je odpoveďou, ale aj po slove, ktoré mlčí. Tým, že človek druhého aktívne a sústredene počúva, dáva mu priestor na to, aby sa aktívne vyjadril. Dnes ľudia veľmi potrebujú hovoriť a byť vypočutí.

A zároveň potrebujú počuť slovo, ktoré má v sebe ingredient povzbudenia, ktoré ich nabáda, že majú ísť ďalej, vydržať alebo prekonať nejakú ťažkosť. Ale nielen to. Lebo to by boli stále akoby tri milimetre nad hladinou vody. Potrebujú počuť, že majú ísť aj vpred s tvorením a prinášaním nových dobrých nápadov pre tento svet.

Existujú nejaké hlbšie univerzálne ľudské túžby bez ohľadu na individuálne rozdiely?

Túžba po láske. Túžba po prijatí, po vzťahu. Boh nás zámerne, na naše šťastie, stvoril ako osoby, ktoré potrebujú toho druhého. Ani zrod človeka nie je možný bez stretnutia muža a ženy. Aj k manželskému vzťahu je nevyhnutné, aby sa títo dvaja stretli. Aby sa milovali, aby sa darovali jeden druhému – aby sa zrodil nový život.

A v tom je možné cítiť trojičný model existencie celej civilizácie aj celého vesmíru – že z lásky dvoch sa rodí tretí. Duch Svätý je láskou medzi Otcom a Synom. Ide o veľmi silné tajomné prúdenie lásky vo vzťahu. Svet bol stvorený podľa tejto matrice s tým, že človek dostal osobnú slobodu na to, aby mohol milovať. Lebo láska bez slobody nie je možná. A toto je tá univerzálna najhlbšia ľudská túžba.

Hovoríte o túžbe, ktorá je hlboko zakorenená v samotnej podstate ľudskej existencie. Ale ako ľudské bytosti máme rôzne túžby, väčšie aj menšie. Niekto napríklad túži po aute, niekto sa túži zbaviť nejakého svojho osobného problému, niekto možno práve teraz túži po horúcej čokoláde. Ako sa máme vo svojich túžbach vyznať a čo by sme o nich mali vedieť?

Túžby sú v istej hierarchii a jedna druhej by mali podliehať. Človek môže túžiť po všeličom aj veľmi spontánne bez toho, aby tam bol nejaký vôľový úkon. Samovoľná túžba sa prejaví ako pocit alebo ako nejaká nechcená myšlienka či nápad. A preto je dôležité, aby sme vo svojich túžbach mali určitú hierarchiu a vedeli si ich zaradiť podľa priorít.

Človek dostal osobnú slobodu na to, aby mohol milovať. Lebo láska bez slobody nie je možná.

Ale aj priority môžeme mať každý iné; niekedy zoradené aj nesprávne. Aké je to správne zoradenie priorít, aby sme dokázali formovať svoje túžby zmysluplne a k úspešnému cieľu?

Existuje priorita, ktorá preniká všetko ostatné: Daj Boha na prvé miesto a všetko bude na svojom mieste. Čiže: Vo všetkom láska! Ale tá inšpirovaná Ježišom, ochotná sa zriekať, trpieť a obetovať. Nejde teda o klasický „rebríček hodnôt“ radených za sebou, ale jedna jediná harmonizujúca hodnota dávajúca zmysel, jednotu aj konečný obsah všetkému ostatnému.

Ak sa stane, že niekto má tieto priority zoradené nesprávne, dochádza k viacerým omylom. Jedným z nich je kompenzácia. Niekedy sa zdá, akoby si chcel človek lásku kúpiť.

Túžba po láske a šťastí je niekedy hľadaná aj cez naplnenie túžob prostredníctvom vecí. Stáva sa, že ľudia, čo nestihli cez rok, sa snažia akoby zaplátať jedným bombastickým drahým darčekom v jeden deň Vianoc. To sa však nedá urobiť, nijako vykompenzovať ani nahradiť.

Na druhej strane je to pochopiteľné, lebo dnešní ľudia sú veľmi uponáhľaní, a keď sa zrazu zastavia, všimnú si jeden druhého.

Darček môže byť prejavom lásky, ale nemusí. Ako a čím by sme mali obdarovať druhého človeka, aby sme si boli istí, že obdarovávame správne?

Darovanie je skvelé, najmä ak je nejaký darček šitý na mieru. Je dôležité darovať empaticky, nie z povinnosti. Inak sú celkom namieste aj vtipy, že vianočná klasika sú pyžamo alebo kravata. Ak sme sa s niekým počas roka rozprávali a počúvali ho pozorne, vieme, čo mu urobí radosť. Pokojne to môže byť desatina paušálneho daru, netreba za tým hľadať veľké, drahé dary.

Ide o to, aby bolo v dare pribalené naše srdce. Je dôležité, aby dar, hoci aj jednoduchší, mal v sebe „človečinu“. To znamená, že tam pribalíme svoje srdce, svoju pozornosť, dobroprajnosť a empatiu. Darčeky majú byť empatické. Treba darovať niečo, čo sme spozorovali na túžbe z hľadiska cítenia toho človeka, ktorého chceme obdarovať.

A to už je potom skutočne vianočný dar, lebo tejto empatii nás učí Pán Ježiš. A tým je v tom dare prítomný aj on. Ako osoba – on je tým najväčším darom Vianoc, samozrejme.

Pravda, že Ježiš Kristus je najväčším darom Vianoc, by nemala zostať len pri slovách. Ako máme tento fakt prijať hlbšie do srdca, aby sme pochopili skutočný zmysel Vianoc?

Boží Syn je dar, ktorý je absolútne bohatý na pozadí absolútnej chudoby, v ktorej sa narodil.

Tu je tiež evidentná vzťahová rovina, ktorú sme spomínali v úvode. V tomto prípade ide o to, že nebolo pre nich miesta. To znamená, že konkrétny človek povedal svätému Jozefovi, Panne Márii a Ježišovi, že u nich sa nenachádza miesto pre ženu vo vysokom štádiu tehotenstva.

Niektoré biblické výklady opisujú, že dom, v ktorom by sa v takomto kontexte narodilo dieťa, by bol kontaminovaný a bolo by potrebné ho cez špeciálne rituály očisťovať – čo mohlo byť dôvodom zatvorených dverí.

Preto sa Ježiš narodil „bez dverí“. A tak k nemu mohol prísť kráľ, ale aj pastier či ktokoľvek iný. Už ako malé betlehemské dieťa mal láskyplné otvorené náručie pre všetkých.

Ako tieto skutočnosti Vianoc vysvetľujete neveriacim ľuďom?

Už len pohľad na rodinu, ktorá prijíma dieťa vo veľmi skromných podmienkach, je niečo archetypálne. Kde sú muž, žena a medzi nimi dieťa.

Videl som betlehem, ktorý z diaľky vyzeral ako gotický oblúk, ktorý chráni dieťa. Pripadalo mi to zvláštne, až bizarné, že pod gotickým oblúkom, akoby chrániacou strechou, je dieťa. Ale keď som prišiel bližšie k betlehemu, tak som si lepšie všimol dielo umelca. Zdanlivý gotický oblúk tvorili skláňajúce sa osoby Panny Márie a Jozefa nad Ježiškom, nad ktorým tvorili akoby ochranný štít.

A to je niečo, čo pochopí každý človek, lebo každý potrebuje mať ochranný štít. A tým ochranným štítom je domov, ktorý netvoria steny, ale vzťahy. Lebo byť doma nie je o stenách, ale o vzťahoch. A to je to univerzálne posolstvo. Jozef a Mária majú svoje tajomstvo narodenia ich dieťaťa, ktoré obaja prijali. O čo menej bolo prijaté vonkajším prostredím, o to hlbšie bolo prijaté vnútorným prostredím, teda vzťahom Jozefa a Márie.

Toto všetko sú kategórie, ktoré sú pochopiteľné univerzálne. Pre akéhokoľvek človeka dieťatko uprostred muža a ženy, ako by možno niekto povedal „v eko-vydaní“, teda v open air, vo vonkajšom prostredí s prítomnosťou prírodných prvkov, môže niekoho veľmi osloviť. A to nielen na úrovni prostredia, ale predovšetkým v iskrení vzťahov muž – žena – dieťa. To je niečo, čo každý človek považuje za svoje, lebo každý človek prišiel na svet skrze spojenie muža a ženy.

Ide o to, aby bolo v dare pribalené naše srdce. Je dôležité, aby dar, hoci aj jednoduchší, mal v sebe „človečinu“.

Keď sa vrátime späť k bežným darom, všímame si tendenciu spájať ich nielen s láskou, ale aj so šťastím, ako ste spomenuli. Môže človek kúpiť alebo darovať šťastie?

Veľmi ma oslovila myšlienka Viktora Frankla – muža s dramatickou skúsenosťou niekoľkonásobného státia pred múrom smrti v koncentračnom tábore. Niekoľkokrát prežil situáciu, keď o niekoľko sekúnd mal byť mŕtvy. Z tejto skúsenosti vychádzajú mnohé jeho myšlienky. Jednou z nich je, že čím viac človek hľadá vlastné šťastie, tým menej ho nájde. Je ako mydlová bublina, ktorá síce vzduchom pláva, je krásna, lesklá, ale len čo sa jej človek dotkne, stane sa z nej len kvapka, ktorá sa rozprskne.

Hneď ako človek vyjde zo seba, pozrie sa na druhého človeka a hľadá jeho šťastie, jeho dobro, vtedy nájde aj to svoje, a to niekoľkonásobne. Nájde tým šťastie toho druhého, zároveň aj svoje, keďže ľudia sú stvorení ako vzťahové bytosti.

V kontexte darovania hovoríte o dare kúpenom alebo my sami sa máme stať darom pre druhého?

Oboje. Vzťah nie je len konštatovanie, ale niečo, čo treba systematicky budovať a snažiť sa byť darom pre druhého. Človek je vtedy viac sám sebou, keď zo seba vyjde a snaží sa byť darom pre druhého.

Nie je nič väčšie ako radosť druhého človeka, na ktorej môžeme mať podiel. Nielen podiel na samotnej radosti, ale aj podiel na tom, že sme mohli prispieť k tej radosti. Evidentné to je na rodičoch, ktorí sa tešia z radosti svojho dieťaťa, ktorému dali dar, z ktorého sa ono teší. A dieťa vie, že dar nie je len škatuľa, vec či stužka, ale je v ňom pribalené srdce rodičov.

Ak dostaneme, po čom sme túžili, môže sa stať, že si časom na to zvykneme a začneme to považovať za samozrejmé. Všeobecne máme sklon vnímať svoju naplnenú túžbu ako menejcennú v porovnaní so situáciou, keď sme o nej len snívali alebo si ju postupne napĺňali. Ako neskĺznuť do tejto zvykovosti, samozrejmosti, až všednosti?

Preto je aj v našom živote veľmi dôležité systematicky ďakovať. Prevažná časť našich modlitieb sú modlitby prosieb. Čo je dobré, odporúčané, aby sme Boha prosili. Je to aj biblické: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Mt 7, 7).

Ale v praxi to je niekedy ako so študentmi, ktorí pred skúškou kľačia dlhú dobu v napätí pred bohostánkom s prosbou, aby skúšky spravili. Bolo by zaujímavé zistiť, koľko percent úspešných študentov po skúške ide presne s takou vrúcnosťou Pánu Bohu poďakovať. Ak skúšku úspešne spravia, vysvetlia si to po svojom, že to oni sa dobre učili. Že mali šťastie, vytiahli si dobrú otázku, učiteľ mal zrovna dobrú náladu. A Pán Boh akoby zrazu na to všetko nemal vplyv.

Je veľmi dôležité, aby sme za všetko ďakovali. A to aj za veci, ktoré sa nám o chvíľu stali samozrejmé. To, že sa tu teraz my dvaja v pokoji vidíme, počujeme, rozprávame, by tiež mohlo byť pre niekoho samozrejmé. Ale nie je to tak. Nie každý dokáže vidieť, počuť, byť v pokoji a zorientovať sa v danej situácii.

Čím sme starší, tým viac vnímame utrpenie ľudí, tým viac si vieme vážiť každý deň a prežiť ho s vďačnosťou. Tým, že ďakujeme, dávame najavo, že to pre nás nie je samozrejmé.

S našimi túžbami sú spojené aj prosby. Spomínali ste, že je správne, keď Pána Boha prosíme. Dokonca je to biblické. Ako prijať opak – keď prosíme a nedostávame?

Niekedy je prejavom Božej lásky, že dostaneme, o čo sme prosili. A niekedy je prejavom Božej lásky, že nedostaneme, o čo sme prosili. Ak nám Pán Boh niečo, o čo sme prosili, nedá dnes, je to preto, že nám to dá zajtra, alebo má pre nás niečo ešte lepšie o týždeň alebo možno o rok. Takýmto spôsobom to prežívame aj vo viere.

A niekedy si za to môžeme aj sami, ak prosíme zle, ak naša túžba alebo prosba nie je dobrá. Ktoré prosby voči Bohu nie sú správne a Pán ich nesplní?

Musíme zvážiť, o čo Pána prosíme. Vec či situácia, ktorú chceme, musí byť dôstojná požiadavky od Boha. Opakom sú napríklad veci, ktoré sú vyslovene egoistické, prinášajúce chvíľkovú slasť. Takéto požiadavky Boh z lásky nesplní.

Poznáme zo svojho detstva, že rodičia nám nedali všetko, čo sme chceli. A dnes sme za to vďační. Dnes to hodnotíme ako veľmi výchovné, vzácne a láskavé. Aj voči Bohu sme takéto deti, ktorého o niečo žiadame, ale on vo svojej prozreteľnosti, všemohúcnosti a vševedúcnosti vidí, že možno práve to, o čom sme my presvedčení, že by sme mali okamžite dostať, pre nás vonkoncom nie je užitočné.

Niekedy prosíme Boha o niečo aj veľmi úpenlivo a vytrvalo, s presvedčením, že ide o správnu prosbu. Ak aj po dlhšom čase zmenu nevidíme, zvádza nás to k rezignácii a nedôvere. Ako sa máme takémuto postoju vyhnúť?

Chesterton tiež lamentoval, že Boha stále o niečo prosí a stále sa nič nemení. Od Boha dostal odpoveď: „Ale ty sa meníš. Tým, že sa vytrvalo modlíš.“

Niekedy je to o tréningu trpezlivosti a dôvery. Treba stále veriť Bohu, že on vie, prečo nám zatiaľ nedal, o čo ho prosíme. Sme v jeho rukách. Ide o náročnú skúšku viery. Spomeňme si na biblický príbeh, kde žena vedela, že prosí o niečo, čo je určené pre synov Izraela, nie pre šteňatá. Žena sa neurazila, ale vyťažila z tvrdých slov, ktoré prišli ako blesk z jasného neba. Nenechala sa odradiť a nakoniec dosiahla, čo chcela.

Ježiš nebol neláskavý. On vedel, že ju môže vystaviť tejto skúške a ona ju zvládne – na svedectvo pre druhých.

Keď nám Boh niečo nedáva, je to preto, že nám chce dať niečo lepšie. Ak sa modlíme za niečo a nedostávame to, a nesplnenie našej prosby prijímame s vierou, tak je darom pre nás aj to, že sme to nedostali.

Človek je vtedy viac sám sebou, keď zo seba vyjde a snaží sa byť darom pre druhého.

My ľudia sme tvory kreatívne, niekedy aj jednoduché veci komplikujeme. Formulácia prosby tiež nemusí byť pre každého jednoduchá. Poraďte, o čo konkrétne máme Boha prosiť, aby naša modlitbu vypočul a našu prosbu splnil?

Máme prosiť o základný postoj lásky, o vlastnú spásu. A to ďalšie je rozmenené na drobné: Máme Boha prosiť, aby sme všetko robili tak, aby nás to viedlo k večnej záchrane. Keď Ježiš učil učeníkov modliť sa, povedal im, že majú prosiť „buď vôľa tvoja“. A v stati „chlieb náš každodenný daj nám dnes“ je zakódované, že sa túto modlitbu máme modliť pravidelne. Denne.

A aj „buď vôľa tvoja“ máme hovoriť každý deň. To znamená, že sa máme modliť za to, aby sme Božiu vôľu premietli do konkrétnej praxe svojich vzťahov.

Na základe čoho môžeme spoznať a byť si istí, že naozaj plníme Božiu vôľu?

Božiu vôľu plníme vtedy, ak čokoľvek robíme s láskou a s dobrou myšlienkou pre druhých. Ak tu chceme byť pre druhých. Ak chceme, aby výsledok našej práce bol čo najpoctivejší, lebo je pre dobro druhých ľudí.

Ak to prežívame takýmto spôsobom, v tejto snahe, nikdy to síce nebude dokonalé, lebo nie sme stopercentní, ale padajúc a vstávajúc vieme, že cesta, po ktorej ideme, má správny smer, správny štýl a vedie nás do správneho cieľa.

Ak sa napriek ťažkostiam snažíme do každej svojej aktivity vložiť maximum lásky, ktorej sme v danej situácii schopní, vtedy si môžeme byť istí, že plníme Božiu vôľu.

V úvode rozhovoru ste spomenuli, že človek túži po láske. A v takmer každej vašej odpovedi to bolo implicitne zahrnuté, potvrdené. Je možné dosiahnuť už tu na zemi úplné naplnenie tejto najvnútornejšej ľudskej túžby?

Na zemi nikdy nie. Lebo pozemský život je predsieňou neba, nie je to nebo. Hoci v našich dejinách bolo veľa pokusov urobiť zo zeme nebo. Každá snaha spraviť pozemský raj sa skončila peklom. Vždy to dopadlo katastrofálne pre ľudí aj pre civilizáciu. A preto nikdy nebudeme v živote tu na zemi úplne naplnení. Čo však neznamená, že svätci neprežívali hlboký vnútorný pokoj a odovzdanosť, aj keď v spojení s bolesťou, strádaním a skúškami.

Ako s láskou, túžbou po nej a jej naplnením súvisí vnútorný pokoj?

Vnútorný pokoj je ovocím naplnenej túžby po láske. Je ovocím veľkej dôvery Bohu vloženej do jeho rúk. Veríme, že sme v Božích rukách, aj celé dejiny sú v Božích rukách. Všetko, čo sa s nami deje, je v jeho rukách. Aj vtedy, keď to je veľmi ťažké prijať, keď trpíme – je to niečo, cez čo nás Boh očisťuje.

Keby ste mali teraz tieto skutočnosti vysvetliť neveriacim ľuďom, aké slová by ste použili?

Tak ako nemôže športovec dosiahnuť výsledok – medailu víťaza bez tréningu, aj neveriaci ľudia majú veľmi hlboké ľudské prežívanie, cítenie a korektnosť. Niektorí môžu byť pre nás veľkým príkladom a výzvou. Poznám neveriacich ľudí, ktorí sú v praktickom živote kresťanskí.

Ak zdravo uvažujúci človek, ktorý sa neradí do žiadnej konfesie, o sebe tvrdí, že je ateista alebo agnostik a opiera sa o styčné body na úrovni horizontály, o ktorej hovorí Ježiš: „Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne,“ (Mt 25, 35 – 36) – žije kresťansky. To sú vyjadrenia, ktoré aj človek, ktorý tvrdí, že je neveriaci, môže úplne jednoducho pochopiť.

Ak sa napriek ťažkostiam snažíme do každej svojej aktivity vložiť maximum lásky, ktorej sme v danej situácii schopní, vtedy si môžeme byť istí, že plníme Božiu vôľu.

Doposiaľ sme sa rozprávali o ľudských túžbach, ale nie konkrétne o vašich. Ako je to s vami, po čom túžite vy?

My kňazi máme byť okno, ktoré prepúšťa nie svoje, ale Kristovo svetlo. Čím je okno alebo kňaz otvorenejší a čistejší, tým viac svetla prepúšťa.

Stredobodom môjho života je Ježiš Kristus. A on naplní každú moju túžbu. A túžim po tom, aby aj neveriaci ľudia verili v Ježiša. Veľmi by som sa potešil, keby niekto, kto si prečíta tento rozhovor, zatúžil po Kristovi.

Ak by sa táto vaša túžba splnila a ľudia by sa chceli s vami o tom porozprávať, kde vás môžu kontaktovať alebo sa s vami osobne stretnúť?

Moja mailová adresa aj pevná linka sú zverejnené na webe. Na osobné stretnutia v teréne sú vždy pred Veľkou nocou, začiatkom leta aj pred Vianocami na mojom Facebooku vypísané konkrétne časy aj lokality.