Biskup František Trstenský: Potrebujeme spomaliť, aby sme život a hodnoty nevideli rozmazane (rozhovor)

Ľudia hľadajú istoty, avšak sami ich neponúkajú. Čo môže byť dôvodom takéhoto správania?

Je prirodzené, že každý chce mať isté ukotvenie, stabilitu, zázemie. Chce istotu, pretože mu prináša pokoj. Neposkytuje ju preto, lebo je v pokušení, riziku, ohrození pohodlia, čo je jednoduchšie a nezaväzujúce. Pretože ponúknuť niekomu stabilitu a pokoj znamená, že ten človek niečo od druhého chce, niečo od neho očakáva.

Žiaľ, ľudia si volia cestu riešenia bez prísľubov, bez záväzkov. Aj v reklamách vidieť veľkými písmenami napísané benefity a maličkými negatíva, ak vôbec. Banky ponúkajú zdanlivo výhodné úvery, ale malými písmenami je napísané, že ak človek zle investuje, je to na jeho riziko. Tiež sa nezaväzujú, poukážu len na benefity. Alebo na škatuľke od liekov hneď udrú do očí výhody, napríklad úľava od bolesti, ale na letáku si malinkými písmenami môže človek prečítať hroziace vedľajšie účinky.

A takto to je aj v bežnom živote. Ak chce človek ponúknuť stabilitu a istotu, očakáva sa od neho a vyžaduje zodpovednosť, spoľahlivosť, dochvíľnosť, dodržanie slova. A toto je tiež akoby napísané tými malými písmenami, ktoré treba zväčšiť. A potom to možno pôjde.

Pracujete dlhé roky s ľuďmi. Rozprávajú vám o svojich trápeniach a obavách. V akých životných situáciách najviac vnímajú neistotu?

V krehkosti a zraniteľnosti samotného života. Tie sú však jeho neoddeliteľnou súčasťou. Ľudia by chceli život, ktorý by bol pevný. Nie krehký, ale silný. Ale taký život nejestvuje. Život je krehký, zraniteľný a slabý. Ľudský život je krehký aj trvácnosťou. Niektorí ľudia sa dožijú tridsať, štyridsať, iní osemdesiat rokov a niektorí ani rok.

Ak si ľudia krehkosť a zraniteľnosť budú uvedomovať krehkosťou a zraniteľnosťou vzťahov, situácií a vecí, môže to mať na nich liečivý účinok. Ak si to neuvedomia, prejde to do negatívnych vecí.

Ak by sme si viac uvedomovali krehkosť a zraniteľnosť, čo by sa mohlo zmeniť?

Naše vzťahy. A mali by sme ich aj utvárať s vedomím ich krehkosti. To znamená počítať s tým, že človek, ktorý tu dnes je, zajtra tu byť nemusí. Život nie je ako playstation, nejaká hra, ktorú vypnem, zapnem a posúvam sa na ďalší level. Takto reálny ľudský život nefunguje. To nie je počítačová hra, kde sa dá všetko resetnúť a ísť ďalej.

V reálnom živote je čas, ktorý sa nevráti. Vzťahy, ktoré sa nevrátia. Ľudia, ktorí sa nám nevrátia. Ak by sme s ľudskou krehkosťou a zraniteľnosťou viac počítali, boli by sme opatrnejší v hrubosti, surovosti a radikálnosti riešenia problémov voči druhým.

Sledovanie toho, čo sa deje na Slovensku a vo svete, môže v niekom vzbudzovať ďalšiu dávku neistoty vzhľadom na budúcnosť svoju aj celého ľudstva. Ako by sme mali reagovať na túto dynamiku rastu rôznych neistôt?

Nedokážeme ovplyvniť situácie, ktoré sú vo svete. Napríklad konflikt v Izraeli, na Ukrajine a v iných krajinách, kde je veľa násilia a krvavých obetí. Môžeme reagovať tak, že sa zameriame na šírenie pokoja v našom okolí. Nedovoľme, aby konflikty vznikali. A keď vznikajú, nedovoľme, aby pretrvávali, ale vždy hľadajme ich riešenie.

Jeden múdry človek si myslel, že vyrieši problémy tým, že bude meniť ľudí okolo seba. Prišiel na to, že viac vyrieši, keď začne meniť sám seba. Musíme začať od seba. Meniť svoj prístup, svoje postoje, svoje chápanie veci a pohľad na druhého človeka. Takouto reakciou môžeme prispieť k tomu, že my budeme tvorcami a budovateľmi dobra, ktoré vzbudzuje dôveru a istotu u druhých.

Ak by sme s ľudskou krehkosťou a zraniteľnosťou viac počítali, boli by sme opatrnejší v hrubosti, surovosti a radikálnosti riešenia problémov voči druhým.

Zažili ste moment vo svojom živote, keď ste si ani vy neboli istý nikým a ničím, dokonca ani sebou?

Viete, koľko je situácií, keď si nie som istý sám sebou? Ani teraz, keď som biskup, ani v časoch, keď som bol farár. Sú situácie, v ktorých neviem, či sa úplne dobre rozhodujem. Len tuším, že tak to je správne, lebo konám pod vplyvom rady iného človeka alebo som si niečo overil. Aj keď som spravil všetko pre to, aby som sa správne rozhodol, aj tak nemám istotu v tom, že tak je to naozaj dobre. A to sa mi stáva.

Nie je jednoduché rozhodnúť vo veľkých vážnych veciach, ak človek nemá vnútornú istotu, že rozhodne správne. Ako sa k takýmto situáciám staviate z pozície biskupa?

Keď je porada, čaká sa na moje rozhodnutie. Všetky mienky si vypočujem, všetky materiály preštudujem a musím nejako rozhodnúť. Nesmiem všetko odkladať na budúce rozhodnutia, zvlášť ak na druhý deň je deadline a treba niečo odovzdať. Rozhodnutie konám s vedomím, že je zrejme správne. Je možné, že čas ukáže, že to nebolo múdre rozhodnutie. Aj keď v tom danom momente som robil všetko, čo sa dalo.

Je treba mať pokoru, a keď treba, uznať, že vtedy som sa mýlil. Mne toto pomáha. A verím, že pri budúcom rozhodnutí budem do faktorov vkladať aj fakt, že minule som sa mýlil.

Stáva sa vám to, aj keď vás ľudia žiadajú o radu?

Uvažujem, ako im mám najlepšie poradiť, ale niekedy nemám tú istotu. Napadne mi myšlienka, čo ak som mu zle poradil? Čo ak ma zle pochopil? Čo ak som sa ja mýlil a táto rada nebola pre neho dobrá? Toto sú dennodenné veci.

Treba si len osvojiť postoj, že aj takýto druh neistoty je normálnou bežnou súčasťou života?

Niekedy tomu treba len nechať čas. Hovorí sa, že múdry človek sa učí z chýb druhých, nerozumný sa učí z vlastných a hlupák sa nepoučí vôbec.

Nebáť sa priznať, že niekedy bol človek nerozumný. Nadobudol skúsenosť do budúcna, ktorou sa poučil. Neexistuje neomylná cesta životom. Človek je tvor omylný. Je dôležité, či svoju omylnosť aj reflektuje alebo o desať minút robí presne to isté. A znova takisto. Niekto by povedal, že sa nepoučil. Je dôležité nad tým uvažovať. Spomenúť si, kedy už takáto situácia nastala a ako ju vtedy človek riešil.

Ľudia sa na vás veľmi spoliehajú, inak by ste zrejme neboli ani vysvätený za biskupa. Čo vám pomáha pri budovaní vnútornej istoty, ktorou vzbudzujete u ľudí dôveru?

Jedna z vecí, ktorá mi pomáha, je počúvať, čo hovoria tí druhí. A snažím sa počúvať aj seba. Mám nejakú predstavu o fungovaní, vzťahoch, o tom, ako by som veci riešil. Veľmi mi pomáha, keď sa spýtam druhého, čo si o danej veci myslí.

Treba mať nastavené zrkadlo. Môže to byť akákoľvek osoba. Mne v tom pomáha brat. Povie mi veci na rovinu ako môj starší brat, hoci som biskupom. A som mu za to vďačný. Keď niečo spravím alebo chystám sa urobiť, upozorní ma, že sa mám na to skúsiť pozrieť inak. Že mám zvážiť aj iný uhol pohľadu. Je dôležité dokázať vnímať tých druhých, a to nielen v pracovnom postupe, ale aj v iných oblastiach života.

Čím je naplnené srdce človeka, to z neho každým pohľadom, gestom a postojom vyžaruje, aj keď si to neuvedomuje. Mohli by ste dať návod, ako si má človek v tomto svete plnom neistôt vybudovať v srdci vnútornú pevnosť, stabilitu a tak byť aj pre druhých dôveryhodný a spoľahlivý?

Svet plný neotrasiteľných hodnôt nejestvuje. Život je ako loďka na mori. A to more je plné vĺn. A ako spôsobiť, aby táto loďka, ktorá je na mori, niekedy rozbúrenom, bola stále stabilná a nebola hojdavá? Dá sa to vôbec, keď aj život je ako rozbúrené more? Treba mať pokoru pred samotným životom.

Prvým krokom je byť nesmierne pokorný v názore o sebe samom. Nemyslieť si o sebe, že človek je perfektný, dokonalý, vynikajúci. Ísť cestou pokorného zmýšľania o sebe. Nebáť sa s pokorou priznať, že nie je ten najlepší a ani veci nie sú dokonalé. Treba prijať fakt, že veľa toho nejde, nefunguje. Pre mňa je ubíjajúce ísť cestou dokonalosti a perfektnosti, ktorá má len miniatúrne kozmetické chyby.

To znie zdanlivo paradoxne. Ako môže pokora viesť k sebaistote?

Pokora nás zbavuje nánosov hrdosti na seba a prílišného nezdravého sebavedomia. Dáva nám to, čo chceme – to pevné tvrdé jadro, ktoré nás podrží. Vyviera z nášho vnútra. Nie je to len nejaký povrchný nános.

Čo je tým druhým krokom k budovaniu vnútornej stability a istoty?

Potrebujeme prítomnosť, spoločenstvo druhého. Potrebujeme sa jeden druhého počúvať. Potrebujeme vnímať, že nie sme sami. Len v spoločenstve s druhým človekom je možné nadobudnúť vlastnú istotu. Ja v protipóle ty. Vlastné ja nachádzam v druhom ty. Protiváhou je individualizmus – ja; ja nepotrebujem iných; ja to dokážem.

Pokora nás zbavuje nánosov hrdosti na seba a prílišného nezdravého sebavedomia.

To sa stáva vtedy, keď to človek so sebaistotou preženie. Na základe čoho vieme odlíšiť takýto falošný pocit istoty?

Život je proces. Na jar netrháme jablká. Najprv sa musí semienko zasiať, polievať, musí naň svietiť slnko. Potom vykvitne púčik kvetu. Ten je následne opelený, až na ňom začína zrieť ovocie. Plody sa zbierajú na jeseň.

Človeka tiež možno poznať po ovocí. Čas nás všetkých preverí. Čas ukáže, aké ovocie prinášame. Či sme sa len sami falošne nezakrývali za niečo. Či sa niečo neláme, nehnije v tom, o čom sme si mysleli, že je našou oporou, čo nás pevne drží.

Čo je tou vašou oporou? Čo vás pevne drží?

Mňa nesmierne ovplyvňuje moja viera v Boha. Svetská nestálosť, nestabilita, ľudská krehkosť ma pobáda k zaveseniu sa na Boha. Boh je mojou jedinou istotou – a tú mi aj dáva. Ale istotu, ktorá nie je vzdialená, ktorá nie je nedosiahnuteľná.

Boh sa stal človekom. Aj on sám vstúpil do ľudskej krehkosti. Dokonca zakúsil, čo je smrť. Čo predstavovalo úplné zrútenie všetkých istôt, zbúranie ohraničenia ľudského života. Boh je preto pre mňa stabilným jadrom. Pevnosťou. Ako čítame aj vo Svätom písme, že je moja pevnosť, skala, útočisko (2 Sam 22, 3). Aj keď v zraniteľnosti.

Hovoríte o Bohu, ktorý je pevnosť, skala, útočisko, a zároveň o Božej zraniteľnosti. Mohli by ste toto spojenie objasniť?

Boh stvoril človeka ako slobodného. Tým išiel do obrovského rizika. Lebo tak sa môže človek postaviť proti nemu a povedať mu, že ho nepotrebuje. V tomto prípade dielo môže poprieť vlastného Tvorcu. A to až do absurdity. Ako môže obraz povedať, že sa namaľoval sám?

Tak aj človek sa stavia proti Bohu, ktorému hovorí, že v neho neverí, alebo dokonca popiera jeho existenciu.

Boh toto vedel, a predsa išiel do toho rizika. Človeka stvoril na svoj obraz. Vedel, že mnohí ľudia ho poprú, povedia, že ho nepotrebujú, že oni sami chcú byť bohmi. A deje sa to. Boh to vie a vidí, a napriek tomu ide do toho rizika krehkosti – dá človeku svoju podobu, dá mu slobodu. Hoci to človek môže obrátiť proti nemu.

Môžeme to nejako ovplyvniť a zmeniť k lepšiemu?

Toto je signál do ľudských vzťahov. Ak druhým nedoprajeme slobodu, a teda aj možnosť nás zraniť, tak im nedáme ani možnosť nás milovať. A po tom predsa túžime.

Boh je stabilný a pevný. A robí to cez svoju zraniteľnosť a krehkosť, ktorú na seba prijal skrze ľudské telo Ježiša Krista.

Ak je naša viera v Boha autentická, mala by byť pre druhých zaujímavá, príťažlivá a viesť aj ich k pozitívnej zmene. Ako zistíme, či naša viera nie je vsugerovaná?

Ak ľudia v našej prítomnosti nie sú šťastní, teda ak ich my robíme nešťastnými, niečo nie je v poriadku. Ak otec rodiny robí najlepšie, čo môže, a jeho deti od neho utekajú a manželka plače, to nie je nevďačnosť detí a nepochopenie manželky. V prístupe k nim nie je niečo v poriadku.

Citát Matky Terezy nám pripomína, že máme robiť tak, aby ľudia po našom odchode boli lepší a šťastnejší. Toto sa nedeje spôsobom pásovej výroby, že dnes niečo spravíme a tí druhí budú hneď lepší, akoby sme chceli vyrobiť nový výrobok.

Ide o celkové naladenie. Pýtajme sa, či sa tešia ľudia v našom okolí na stretnutie s nami, napríklad zamestnanci, kolegovia? Alebo len nadávajú a my ich obviňujeme, že sú nevďační? Tešia sa deti zo školy domov k svojim rodičom? Tešia sa priatelia, že nás vidia?

V mojom prípade ako kňaza a biskupa sa tiež pýtam, či sa moji veriaci tešia, keď sa mám s nimi stretnúť, alebo rozmýšľajú, ako sa mi vyhnú či si po mojom odchode vydýchnu, že konečne odišiel? Je dôležité sa zamyslieť, čo šírime okolo seba. Sú ľudia v našej blízkosti šťastnejší alebo sú zamračenejší? Reakcie sú viditeľné.

Ak druhým nedoprajeme slobodu, a teda aj možnosť nás zraniť, tak im nedáme ani možnosť nás milovať.

Nie je jednoduché udržať si takéto celkové naladenie. Denne čelíme rôznym vonkajším aj vnútorným vplyvom. Hýbu s nami vášne, pocity, nálady. Aj vo viere sme niekedy vzletne hore, inokedy na bode mrazu alebo v temnote.

Spomeňme si, koľkí svätí prežívali noci tmy, temnoty. A nie jeden deň, ale dlhé mesiace a roky. Nevnímali, necítili prítomnosť Boha vo svojom živote. Pýtali sa, kde je, že to takto dovolí? Fascinuje ma príbeh emauzských učeníkov. Keď Ježiša konečne spoznali, on zmizol. A tak sa to deje aj v súčasnosti. Niekedy to Pánu Bohu aj vyčítame, že keď ho spoznáme, zažijeme vo svojom živote, on si z neho jednoducho zmizne.

Chce predsa, aby sme v neho verili a jemu verili. Aby sme v ňom mali istotu. Prečo nás niekedy necháva napospas svetu, temnote, ničote života?

Do bežnej ľudskej etapy života patrí, že rodičia nedajú svojim deťom len život a výchovu, ale v istom okamihu ich už nechajú samotné ísť. Je to súčasť ich dozrievania a formovania. Nechajú ich ísť, lebo len vtedy sa stanú tým, čím sa majú stať, čím majú byť. Týmto pomáhajú deťom stať sa dospelými, aby život vzali do svojich rúk a žili správne, aj keď tu oni nebudú.

Takto to tajomne robí aj Boh. V istom okamihu sa zdá, akoby zmizol z nášho života; necháva nás ísť samých. Ide o tajomný spôsob dozrievania našej viery.

O tomto nám dosvedčujú skúsenosti veľkých svätých, ktorí, napriek týmto skúškam, sa javili ako istí a pokojní. Napríklad Matka Tereza. Tak sa snažila pomáhať tým najbiednejším, taká bola obdivovaná a po jej smrti sme zistili, že to bola krehká žena, ktorá prežívala roky prázdna, temna a krízy viery.

Ak Boha v našom živote nevnímame, ako v ňom môžeme mať istotu?

Svet viery nie je na spôsob svetských kritérií. Boh je tajomne prítomný pri nás aj vtedy, keď ho nevnímame; keď zrazu stratíme pocit istoty jeho blízkosti. A práve tou zdanlivou neprítomnosťou nám pomáha dozrievať v našej viere a láske k druhému. Robí to z lásky, aby sme obstáli v skúškach života. Aj vtedy, keď nemáme istotu alebo zrazu stratíme istotu, že Boh je pri nás, nič sa nám nestane. Ale to je len preto, aby sme mohli ísť. Ísť aj na hlbinu svojho ja, kde sa môžeme opäť stretnúť s Bohom.

Ak hovoríme o istote v našom živote, tá sa dosahuje iba v hĺbke našej duše, kde stretávame Boha. Nepodľahnúť povrchnosti je v súčasnej dobe veľká výzva. Plytkosti výrazne pomáha nedostatok času a náhlenie. Potrebujeme spomaliť, aby sme život a hodnoty nevideli rozmazane, ale v jasnejších farbách.