Vždy znova vstať (pôstna úvaha)

Jedna ovca našla v plote dieru a pretlačila sa cez ňu. Útek ju naplnil šťastím. Dlho blúdila a nakoniec sa stratila. V tom zbadala vlka. Začala utekať, ale vlk ju dobiehal. Zachránil ju pastier a zaviedol veľmi citlivo späť k stádu. Ale hoci ho všetci nabádali, nechcel opraviť diery v plote (Mello,  A.: Spev vtáka,  1994).

Návrat k sebe samému, tam, kde sme šťastní a spokojní, do vlastného domova duše, voláme v cirkevnej tradícii pokáním. Je potrebné pre každého človeka, lebo často konštatujeme únik, ktorý je dôsledkom slobody, ale môže byť prejavom ilúzie šťastia. Preto nás evanjelium pozýva: „Vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere, a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 6). Je to výzva vstúpiť do seba, vrátiť sa k pôvodnému Božiemu plánu s naším životom, a to je zmysluplný plán pre hodnotný život.

Popolec, ktorým sme poznačení, je znakom pominuteľnosti – „Prach si a na prach sa obrátiš“ (Gn 3, 19) – a to je rukolapné zdôvodnenie cesty pokánia v tomto čase.

Sú chvíle, kedy svetlo neba ožiaruje všetko naše myslenie a snaženie, ale sú aj okamihy, kedy je naše rozhodovanie a úsilie zahalené tmou egoizmu.

Ak chceme pozitívne uvažovať o pokání, musíme brať za východiskový bod stav človeka. Každý je v istom stupni rozpoltenou osobnosťou. Napríklad si uvedomujeme, že sme niekedy plní dobroty a inokedy zase tvrdého srdca, až nepoznávame samých seba. Sú chvíle, kedy svetlo neba ožiaruje všetko naše myslenie a snaženie, ale sú aj okamihy, kedy je naše rozhodovanie a úsilie zahalené tmou egoizmu.

Preto si kedysi ľudia mysleli, že každý človek nosí v sebe dve veľmi rozdielne povahy. Predstavovali si, že každý má po pravici dobrého anjela, nabádajúceho k dobrému a po ľavici zlého anjela, ktorý nás zvádza  k zlému. Táto predstava pripomína alegóriu, ktorú povedal o ľudskej povahe grécky filozof Platón (427 – 347 pred Kr.). Podľa neho je ľudská duša pohoničom voza, ktorý ťahajú dva kone. Jeden sa volá vášeň, druhý rozum. Duša musí obidva ovládať opratami (Predsokratici a Platón, Antológia 1970).

Z rozpoltenosti pochádzajú pády a úniky. Jeden spadne tu, druhý tam, jeden tak, druhý inak. Keby sme nepadali, boli by sme bohmi. Lebo len Boh stojí pevne. Ostáva vždy verný sebe samému, vo všetkom konaní je dobrý, spravodlivý a svätý. Človek však nie je Bohom. Keby po páde opäť nevstal, bol by štvornožcom. Kto je teda človek? Je padajúci a znovu vstávajúci tvor.

Blaise Pascal (1623-1662) k tomu poznamenal: „Poznanie Boha bez poznania vlastnej biedy vedie k pýche. Poznanie vlastnej biedy bez poznania Boha vedie k zúfalstvu. Poznanie Ježiša Krista tvorí stred, lebo v ňom nachádzame aj Boha aj svoju biedu“ (Pascal, B., Myšlienky, 1995).

Napriek pádom vstať, znamená uveriť, že Božia láska je väčšia, než akýkoľvek únik človeka. Dietrich Bonhoeffer (1906-1945) napísal: „Verím, že ani naše chyby a omyly nie sú zbytočné a že si Boh s nimi rovnako ľahko poradí, ako s našimi domnelými dobrými skutkami“ (Na cestě k svobodě: Listy z vězení, Vyšehrad 1991)

Bolestná skúsenosť, že nie sme pánmi seba samých, vyvoláva v nás otázku:  aká sila mimo nás, môže pomôcť vziať opraty do svojich rúk? Tú silu našiel sv. Pavol v Ježišovi Kristovi. Ježiš, sila Božia, sa stal hlavnou oporou jeho života. Ježiš Kristus ho vytrhol z moci zlého a on našiel zmierenie a pokoj so samým sebou. V radosti nad tým zvolal: „ Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus!“ (Gal 2, 20). Ježiš predstavuje cestu návratu k sebe samému a k pokoju duše. Preto pri značení popolom môžeme používať aj Ježišove slová: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15).

Mladý muž, vychovaný v detskom domove, tvrdo drel, stal sa inžinierom a pracoval ako  vedúci na stavbe diaľnice. Stretol Máriu, ktorej však povedal: ,,Žiaden kňaz, žiadna radnica a nikdy žiadne deti!“ Ona zaľúbená, napriek tomu s ním chodila. Keď mu o rok oznámila, že čaká dieťa, bola z toho dráma. Tvrdým hlasom jej povedal: ,,Poznáš interrupciu, čím skôr, tým lepšie! Hradí to dokonca poisťovňa!“ Keď videl, že váha, dodal: ,,V každom prípade buď ono, alebo ja!“ Mária dlho váhala, raz ráno mu povedala : ,,Urob, ako myslíš, ale ja si ho nechám!“

Zostal. Nasledujúce mesiace boli strašné, ona sa bála a on si želal potrat. Napokon sa rozhodol, že bude pri pôrode, ktorý ním otriasol. Ani nie tak pre príchod malej, kričiacej osoby na svet, ako pre utrpenie tej, ktorú miloval. A postupne, napriek všetkému, sa jeho srdce menilo.

Ježiš predstavuje cestu návratu k sebe samému a k pokoju duše.

Všetko sa odohralo o šesť mesiacov neskôr. Píše: ,,Manželka mi povedala: choď sa pozrieť, či spí. Stále sa obáva, že prestane dýchať, to sa bábätkám stáva. Sadol som si a díval sa na ňu. Začalo mi to vŕtať v hlave: pred rokom neexistovala a teraz je tu, taká krásna. Odkiaľ si prišla, Katka? Považoval som sa za ateistu, ale vedel som, že to nemôže byť náhoda, ktorá urobí taký zázrak. A ja ťa mám teraz  v náručí a čo budem s tebou robiť? Viem postaviť mosty, vyhĺbiť tunely, ale vychovávať dieťa?

Odrazu som zbadal, že pozrela na mňa veľkými očami a bol to pre mňa neznesiteľný pohľad. Nie prísny, ale vážny, prevŕtaval ma, súdil ma. Uvedomil som si, že keby Mária urobila to, čo som chcel, Katka by tu teraz nebola. Ako by som ju bol pridusil vlastnými rukami. Hanbil som sa. Zamrvila sa, natiahla ku mne rúčky, podal som jej prst a ona sa ho chytila svojou drobnou rúčkou. Stisla ho tak silno, až jej obeleli nechtíky. Usmiala sa na mňa. A niečo sa vo mne prelomilo, ako priehrada, ktorá povolí. Znova zatvorila očká a ja som plakal ako dieťa, nie od bolesti, ale od radosti. Cítil som, že mi bolo odpustené. Pomodlil som sa Otče náš, modlitbu,  ktorá je pre mňa veľmi ťažká, lebo otca som nikdy nepoznal.

V tej chvíli vošla manželka a ženy rozumejú niektorým veciam bez vysvetľovania. Povedal som:  vieš, drahá, mám takú myšlienku, čo by si povedala na to, keby sme dieťa dali pokrstiť? Okamžite súhlasila.  A ešte jeden návrh mám, dodal som v rýchlosti. Keď budeme už u kňaza, čo keby som ho požiadal, aby nás aj zosobášil? Hodila sa mi okolo krku, považujúc ma za veľkého blázna.

Onedlho naozaj bola nádherná svadba a krst. Počas svadobného obradu sa Katka začala na rukách svojej krstnej mamy vrtieť, chcela byť pri mame i pri otcovi. Keď si sľubovali vernosť, zvedavo sa dívala, ako mama navlieka blyštiaci sa prsteň  na otcov veľký prst, ten istý prst, ktorý držala počas výnimočnej noci. Veď to bola práve ona, čo mu navliekla prsteň na prst. Pristalo jej meno Katka, ktoré dostala pri krste a jej úsmev mu vrátil svetlo viery (Chalupa, J., Tvrdošín 1989).

V tomto príbehu vidno človeka, ktorý slobodne unikal „svojou dierou v plote“ za ilúziou šťastia bez manželstva, bez náboženstva, bez zodpovednosti, iba s chúťkou užiť si. Až prišla chvíľa ticha, pokory, pravdy a zmeny myslenia. Bola to cesta návratu k hodnotám, teda pokánie. To je to, k čomu sme všetci pozvaní.