Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Gymnazista s výškou skoro meter deväťdesiat odchádza do školy a ešte nevníma. Ja už áno.
Vždy je pre mňa výzvou stať sa mu každé ráno milujúcou mamou, ktorá miesto uplatnenia metódy „ako Ty mne, tak aj ja Tebe“ dotuje jeho dieru láskavosti (alebo odvahy či schopnosti ju prejaviť?) dvojnásobnou mierou.
„Ako si sa vyspal?“
Odpoveď príde zdvihnutím obočia o pol centimetra smerom hore. Prekladač vo mne už funguje. Nebolo to nič moc.
Batoh sa nakladá na chrbát, oči stále prižmúrené.
„Zima, horúco, niečo bolelo?“
Pohľad sa ešte viac zúži, takže toto nie. Možno bol problém len v tom, že ešte o polnoci bolo treba – tradične – dať si šáločku anglického kakaa.
„Bude dobre, neboj!“
Zreničky prudko vyskočia pod viečka. Aha, zas som naivná.
„Môžem ti pomôcť? Máš pokrčenú kapucňu, takto sa nezapneš.“
Dovolí mi to, čiže moja pomoc je prípustná. Jemne privreté oči hovoria o pohode.
Dávam mu, ako každé ráno, krížik na čelo. Nepýtam sa, či chce. Viem, že ho potrebuje. Rovnako, ako aj tie – možno pre neho teraz trápne – slová. A blízkosť, o ktorú mu je ešte trápnejšie požiadať.
Usmejem sa:
„Nezabúdaj, že si veľmi milovaný. Boh aj my Ťa máme radi. Veľmi!“
Oči nestihnú ani zareagovať, zrejme na toto v repertoári nie je pripravená mimická odpoveď.
Dvere sa otvárajú, ostrý vzduch decembrového rána mi pripomenie realitu dňa a všetko, čo ma ešte čaká.
Ale teraz je najdôležitejší on, náš syn. Chlapec, ktorý sa potrebuje skúsenosťou naučiť láske a nasýtiť sa ňou natoľko, aby sa stala doživotnou samozrejmosťou jeho sveta, myšlienok, slov.
V konzerve zatvoreného ľudského srdca láska vždy skysne.
Ja som trenažér a tréner, na mne záleží. Napriek tomu, že verbálne prejavy sú minimalistické, občas hlučné či uhundrané a tie vizuálne mätúce.
Nie vždy to zvládam, ale skúšam to znovu a znovu. Prísť prvá… Kto už vie milovať viac, má prichádzať prvý. Usmiať sa. Dávať viac, ako musím.
Ak mi kypí srdce poznaním darov, ktoré nezaslúžene dostávam, už si ich viac nemôžem nechávať pre seba. V konzerve zatvoreného ľudského srdca totiž láska vždy skysne.
Nedívať sa na okolnosti, či nepriaznivé signály nedokonale vykysnutej lásky v srdci iného. Neviem, čo je za tým, že ten druhý teraz nedokáže viac prejaviť, či dať lásku.
Ale potrebuje ju. Na betón. Len v teple jej cesto rastie. Dívam sa za vytiahnutou postavou, zatvárajúcou ticho bránku.
Ani oči jej už nevidím. Ale viem, že mojou úlohou je udržiavať teplo.
Prečítajte si aj:
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
