Z pera mamy: Posledných 24 hodín s mojím synom bolo pre mňa darom

Život nemá presný dátum konca

Nikdy som si túto pravdu neuvedomila silnejšie ako v okamihoch tých siedmich dní pred piatimi rokmi. A to napriek tomu, že som sa necítila úzkostlivo spätá s týmto svetom, hoci ho mám rada.

K rovnakému postoju som viedla naše deti: náš domov je v nebi, smrťou sa nič nekončí. Práve ňou sa začína nádherné dobrodružstvo večnosti pre tých, ktorí žijú s Bohom.

Pri večernom uspávaní som im vždy hovorila: „Nezabudnite, že najdôležitejšie, najkrajšie, najúžasnejšie miesto nie je tu, ale v nebi. Nie je pre mňa najdôležitejšie, aby ste boli profesijne najúspešnejší, aby ste šliapali a išli po kariére, aby ste boli bohatí a známi, hoci máte vydať zo seba to najlepšie. To, po čom ako mama túžim je, aby sme sa spolu stretli v nebi. Nič lepšie vám neviem ani dať, ani priať.“

Vtedy som netušila, že práve to posledné, vymodlené, vytúžené, milované dieťa bude prvé, ktoré bude žiť vo večnosti. Možno preto som vtedy s úsmevom brala jeho nadskakovanie na posteli a výkriky: „Ja, ja tam budem prvý!“ Bol až príliš živý, príliš zdravý, príliš akčný… Príliš malý na odchod odtiaľto v siedmich rokoch.

To, po čom ako mama túžim, je, aby sme sa spolu stretli v nebi. Nič lepšie vám neviem ani dať, ani priať.

Pár týždňov po nástupe do druhého ročníka školy jeden nečakaný úraz všetko zmenil. Záchranka, prevoz do nemocnice. A ja týždeň denne s ním.

Keď sa z lôžka na JIS stane kaplnka

Boli sme pri ňom tak skoro, ako sa len dalo. A aj vďaka komunikácii s jeho krstnou mamou, výbornou lekárkou, sme vedeli nielen porozumieť tomu, čo sa s jeho malým telíčkom deje, ale aj pokojne požiadať personál o to, čo bolo pre nás dôležité.

Jednou z prvých vecí bola moja túžba byť s mojím synom denne – toľko, koľko sa len dalo. Odchádzala som z domu skoro ráno, aby som čo najdlhšie mohla tráviť čas s ním. Napriek tomu, že už som od neho nepočula ani slovko. Neprebral sa, reči prístrojov som rozumela len okrajovo. No vedela som, že Jon potrebuje cítiť lásku a blízkosť svojej mamy.

Nie som milovníkom nemocnice, ale v tom čase mi hadičky, kanyly, EKG prístroj, dýchacia maska s kyslíkom na tvári môjho synčeka ani nezavadzali, ani ma nevyrušovali. Mojou úlohou a túžbou bolo stále sa s ním pokojne rozprávať, dotýkať sa ho, bozkávať, hladiť ho.

Ale aj spievať – spev miloval – a tiež modliť sa pri ňom a s ním – a to som aj robila. Veľmi som chcela, aby cítil, že je milovaný do poslednej chvíle, práve tak, ako bol milovaný od prvej chvíle počatia.

Pamätám si, ako sme boli po prvom rozhovore s lekárom upozornení, že šanca na Joniho návrat do života je minimálna, aj keď nie celkom nereálna. Neplakala som. Nie preto, že by som ho nemilovala; práve preto, že som ho milovala príliš.

V okamihu, keď nám oznámili túto správu, mi naskočil obraz skákajúceho Joniho po večernej debate a jeho vykrikovanie o nebi… Vedela som, ako neskutočne po ňom túžil, ako často o tom rozprával.

Kto som ja, aby som tejto túžbe bránila? Nezdevalvovala by som svoje vlastné tvrdenie o tom, že nebo je tým najlepším miestom pre moje deti a nás, ak by som ho teraz nepustila?

Ak by som zúfalo plakala a zúrivo tlačila na lekárov, aby mi ho vrátili späť? Ak by som tento svet považovala za lepší než ten, odkiaľ prišiel a kam sa vracal?

Ešte v ten deň som sa v šere prístrojov a zhasínajúceho dňa naklonila nad jeho tvár a pošepkala: „Jon, ak veľmi túžiš ísť do neba, choď! Buď slobodný… Nedržím ťa tu… Rozumiem ti! Leť, synček! Ale aj tak ťa nikdy neprestanem ľúbiť…“

Jon, ak veľmi túžiš ísť do neba, choď! Buď slobodný… Nedržím ťa tu…

Finále v blízkosti najbližších

V stredu ráno prišiel za nami lekár a povedal: „Je mi to ľúto, ale musíte počítať s tým, že sme na konci. Váš syn má pred sebou posledných 24 hodín, viac to nebude. Môžem vám nejako pomôcť?“

Vyprosili sme si voľnú izbu s lôžkom a preskleným zázemím pre sestru aj s dovolením, aby sme ten čas posledných hodín mohli byť pri ňom viacerí.

Vážim si, že nám ten priestor dali. Napísali sme poobede starším deťom, aby prišli, rovnako ako aj svojim dvom priateľkám, ktoré boli nášmu Jonimu ako náhradné mamy. Kým neprišli, sedeli sme s manželom pri Joniho posteli a spolu nahlas spomínali na všetky úžasné okamihy, ktoré sme s ním zažili.

„Pamätáš si, ako šiel po schodoch každé ráno o piatej a skočil na nás rovno do postele? Bozkával nás desať minút, nevedel prestať. ,Maminka, ocko, ja vás tak ľúbim!‘…“ V tichu sme teraz porozumeli, že to bola zásoba bozkov do času, kým sa neobjímeme znovu.

Otvárali sme krásne okamihy ako album, ktorý nevyšedivie: keď mi natrhal plnú náruč hlavičiek tulipánov, lebo tie mu prišli dôležitejšie ako stonky a vedel, že kvety milujem… Nechápavo sme analyzovali, čo všetko stihol za jeden bežný deň. Kedy to stíhal?

Ďakovali sme jemu aj Bohu, ako sa dokázal vždy rozdať… Byť útechou pre svoju staršiu sestru v jej clivých dňoch, s mladšou sa túlať po kopcoch, s veľkým bráchom debatovať na ťažké témy, so stredným sa blázniť a robiť šialené selfie… Tých posledných dvoch mal ako obrovských parťákov na všetko.

Akú obrovskú stopu nechal v srdciach svojich spolužiakov, učiteľov, školníkov, tiet z kostola, ktorým do radu podával ruku pri znaku pokoja… Ako jeho objatie uzdravovalo ľudí, ktorí k nám prichádzali, keď potrebovali vypočuť…

Ako mal zakaždým darček pre každého, aj pre poštárku… Tvrdil, že ich vyťahuje zo svojej skrinky. Nič zvláštne sme v nej však po jeho odchode nenašli…

Prichádzali deti, neskôr aj priateľka Mária a Jožka s manželom. A my sme nad tým telíčkom, ktoré už nejavilo znaky emócií, znovu otvárali nádherné dejstvá Jonatánovho života. Cítili sme, že Jon sa s nami smeje, počúva, teší sa, plače…

Že je tu, aj keď to už nemohol dať nijako najavo. Spievali sme všetci spolu jeho obľúbené piesne. Smiali sme sa na jeho hláškach a akčných záťahoch, kde vždy bolo dôležité niekomu pomôcť.

Noc šla a nikomu z nás sa nechcelo spať. Nedalo sa. Spomínanie, smiech, spev – všetko pretkané modlitbou ruženca, aj keď sme si boli istí, že také čisté srdce šlo do neba ako po diaľnici. Z času na čas sme sa obrátili k sestre, ktorá za presklenou stenou dohliadala na prístroje. Videli sme, že plače.

Nad ránom sme v tichu, priam v posvätnom úžase spievali Joniho najmilšiu pieseň: Hallelujah, hallelujah… Deti odišli, museli ísť do školy, priateľky do práce.

Vidíme sa na najlepšom mieste

Prišlo ráno a lekári so sestrami kontrolovali prístroje. Koniec bol podľa nich už blízko. Ale ja som už po týždni bdenia a minima spánku aj po tejto noci potrebovala aspoň polhodinku spánku. Zložená na lavičke v šatni pre rodičov som ozaj viac nespala…

Presne v tom čase Jon odišiel k Pánovi. Zobudil ma manžel, znovu sme sa k nemu vrátili v tichu, v modlitbe, nežných dotykoch. Po malej chvíli prišla aj Joniho krstná mama s manželom, ako lekárka mala práve v tú noc službu. Jon a ona mali spolu nádherný vzťah.

Napriek jasnému koncu nik neplakal, atmosféra bola priam posvätná, slávnostná, čistá a ticho radostná, tak ako v noci. Vedeli sme, že Jon je presne tam, kde túžim mať všetky svoje deti, kde chcel ísť a kde patril. Predpoludnie prešlo v slzách radosti z nádherného daru života nášho syna aj pre nich. Odišli, potrebovali oddych.

Ešte skôr, ako šiel manžel vybaviť potrebné veci k pohrebu, sme sedeli u primára. Súhlasili sme s darovaním orgánov svojho syna, celkom si istí tým, že by to Jonatán urobil aj sám – vždy chcel pomáhať. Keď sme podpísali potrebné dokumenty, primár na nás trošku v rozpakoch pozrel.

„Chcem vám poďakovať. Ešte nik z nás, ani ja, nič také nádherné nezažil. To, čo ste ukázali, bola sila lásky a viery, nádeje bez konca,“ povedal. Nikdy predtým som toho muža nepoznala, ale prišlo nám ľudsky prirodzené, že sme sa všetci spolu objali.

Ostala som v nemocničnej izbe sama, tak ako v prvých hodinách pôrodu. Teraz sa však môj syn narodil pre nebo. Sklonená nad ním, hladiac ho po ruke, som mu pripomínala všetkých, ktorých má pozdraviť.

Ešte posledné piesne, ktoré môže počuť ľudské ucho,… posledné slová lásky,… posledné nežnosti,… posledné bozky naživo… To telíčko, čo ako zvláštne a zmenené na pohľad a dotyk, stále patrilo Jonimu.

Odchádzala som po pol štvrtej popoludní,… istá si tým, že môj syn vie, počuje, vníma, je si istý, ako veľmi je milovaný a že neodchádzal sám. Doma sme sa dlho a často o jeho odchode, o smrti, o tom, akým darom bol pre nás tento čas, rozprávali.

To, čo nám z tohto času ostalo, je pevná, nádherná, radostná nádej, tá, ktorú máme v Bohu. Nič sa neskončilo, iba zmenilo. Jon je v cieli, my na ceste.

To isté sme vedeli povedať v tých dňoch a rokoch ako odpoveď na otázku, ako sa to dá zvládnuť… Ako neskolabovať, ako neprepadnúť zúfalstvu, ako odpustiť Bohu, že niečo také dovolil? Ako dokázať žiť s radosťou, ako nestratiť vieru?

My sme uverili, spoznali a precítili, že Boh naozaj dáva len dobré dary. Veríme, že Jon je v nebi nesmierne šťastný a že sa stal naším lanom, ktoré nás ťahá za ním. Cítime jeho blízkosť a pomoc (a nielen my).

Rozprávame sa s ním a o ňom v istote, že žije s nami a stále nás miluje, aj keď sa (teraz) nevidíme. Pretože naša nádej, daná Bohom, presahuje zem, čas, bolesť, odlúčenie… Vieme, že sa vidíme v lepšom!

Ja tou nádejou žijem denne: jednou časťou môjho ja tu medzi svojimi, druhou už s Jonatánom…