Zarábajú, aby sa najedli, emócie prejavujú ťažko. Koľko zarobia klienti charity? (reportáž)

Nízke budovy sú rovnako ošarpané ako životy ľudí, čo sem denne chodia. Kúsok za „veľkým“ Tescom v Trnave otváram dvere a nemám kam uniknúť. Vôňa dreva, farby a jemný prach zo šmirgľa ma podvedome vrátia do stolárskej dielne môjho otca.

Jediná a jedinečná

Dielňa funguje už vyše roka, najprv cez projekt vďaka podpore z eurofondov. Charita ním chcela posunúť svoje pôsobenie ďalej ako len po výborne rozbehnutý streetworking a denné nízkoprahové centrum. Víziou bolo vrátiť prostredníctvom dielne pracovné návyky tým ľuďom bez domova, ktorí ešte majú šancu vymaniť sa z bludného kruhu. Zatiaľ je – napriek množstvu podobných projektov v zahraničí – jediná na Slovensku.

Veľká miestnosť nábytkovej dielne skrýva v sebe všetko, čo treba: nábytok prinesený na opravu a staré, oprskané, odreté pracovné stoly. Kovové regály s náradím a rozobratými dielmi stoličiek aj otvorenú skriňu plnú plechoviek s farbami rovnakej značky, akú mám doma. Nesmiem zabudnúť na šablóny s vintage vzormi, jeden z nich vidím už decentne „sedieť“ na zrepasovanom perináku. V tejto podobe by som ho určite domov brala. Ľudia sem nosia všeličo a často. Mária, šéfka dielne, hovorí, že už sú v éteri a tí, čo potrebujú opraviť či zrenovovať, o dielni vedia. Zrejme aj o poctivej robote a poctivom živote, ktoré sa tu liahnu.

Nakoniec: ceny repasu nábytku sa tu zďaleka nepohybujú v takých astronomických výškach, aké by bol človek nútený zaplatiť v profesionálnych reštaurátorských dielňach, hoci sa tu odvedie tá istá práca. Mária Mikulčíková vraví, že od ľudí stále očakávajú za prácu dobrovoľný príspevok, má to však svoju logiku a postup pri jeho nastavení: „Vyčíslim sumu za materiál, ktorý sme minuli, a dám veličinu za prácu: koľko času sme pritom strávili, koľko ľudí a koľko hodín robilo napríklad na oprave stoličky. Vysvetľujem, že nie sme chránená dielňa, ľudia tu nemajú regulárny plat, ide o príspevok pre nich na zlepšenie životnej situácie.“ Keďže je to terapia prácou, svojím spôsobom dobrovoľnícka činnosť ľudí, ktorí sem prichádzajú robiť, nie je možné od nich vyžadovať nejaké striktné pracovné výsledky a plán v čase. Mária priznáva, že im preto práca trvá dlhšie, ale zas dávajú zákazníkovi slobodu v tom, ako konečný výsledok ocení. Má priestor dať za to viac, ako je nastavená suma príspevku, ak vidí za hotovým vynoveným kusom nábytku príbeh, prácu s ľuďmi.

„Je to naša služba, nemáme cenník za prácu. Ani som nikdy nikomu nenapísala, že za túto skriňu zaplatíte 200 eur. Minulý rok tu ozaj boli predovšetkým ľudia z ulice, ktorí prichádzali do dielne robiť. Nie je tu teda človek, ktorý sa vyspal v posteli a ide oddýchnutý do práce, čiže sa na nich musím inak pozerať.“
Potvrdí mi to aj Mário a Bea, bezdomovci, ktorí prichádzajú do dielne pravidelne. Mário je podľa šéfky dielne v nej už ako inventár. Pýtam sa teda na to, ako sú s bývaním? Sú stále na ulici?

Bea len zamračene odhmká, ani sa na mňa nepozrie. Očividne ich táto téma tlačí. Mário sa zmôže na viac:
„Sme na ubytovni, v nocľahárni, ale to akoby sme ani bývanie nemali.“
„Sú tam veľmi zlé podmienky,“ vzdychne si Mária.

Zarobia si v dielni tak, aby mohli bývať niekde inde, splácať bežné nájomné? „To nie, toto je len štartér, nácvik na prácu a návrat zručností. Zarobia si tak, aby prežili jeden deň. Ak sa osvedčia, ďalej s nimi pracujú kolegovia.“ Tí vytrvalcom – pretože sa našli aj takí, čo sa prišli cez zimu vyhriať na tri mesiace a potom zmizli – ponúkajú možnosť brigády, splácania dlhov, začlenenia sa. Tých je však stále menšina, aj keď pred nástupom do pracovnej terapie v nábytkovej dielni musia prejsť pohovorom a testovaním. Práca v dielni má prísne pravidlá – ak niekto prišiel „povzbudený“ alebo sa niečo Márii na jeho správaní nezdalo, poputoval na kontrolu o poschodie vyššie k sociálnym pracovníkom. Tí zvážili, či vôbec môže vstúpiť do dielne a pracovať. „S alkoholom alebo čímkoľvek omamným ho tu mať nemôžem,“ krúti hlavou Mária, „predsa len tu pracujeme s vŕtačkou, brúskou…“

Práca je tu teda niekedy frustrujúca: stále ponúkať šancu ľuďom z ulice vrátiť sa, úspešnosť je malá. No ak vrátia čo len jedného do „normálu“, je sa z čoho tešiť. No na druhej strane pre týchto ľudí je suma, ktorú dostanú za prácu v dielni, obrovskou pomocou – nehovoriac už o know-how, ktoré dostávajú od svojej šéfky a lektorky v jednom. Sami však nie sú schopní rozbehnúť si živnosť v tomto fachu, ale ako zamestnanci by boli isto šikovní.

Zbrúsiť staré, vrátiť život

Ostávam ticho, všetko to vo mne doznieva. Opretá o múr dielne pozorujem, ako sa rozbieha práca popri Máriinom vysvetľovaní postupu. Rovno pod veľkým oknom už na stole ležia dvierka retro kredenca, ktorý dostáva novú „plastiku“. Nad nimi sa skláňajú dve staršie dámy, od stola znie ukrajinčina.

Prečo sa rozhodli zapojiť do projektu aj Ukrajincov? „Na Ukrajine majú mizivé dôchodky, takže toto vítajú ako príležitosť aspoň trošku si ho zvýšiť. Tu im nestačí ich dôchodok na vyžitie. Sú vďační, že majú takúto pomoc.“ Z pilotného projektu nábytkovej banky pre návrat do pracovných návykov ľudí z ulice sa tak stal priestor na pomoc sociálne ohrozeným. Pre Ukrajincov je to viac ako len práca: stretávajú sa tu, majú kreatívne vyžitie, nie sú zavretí len vo svojom priestore. Pre všetkých sú tu okrem dielne k dispozícii kurzy slovenčiny alebo angličtiny, doučovanie, kurz digitálnych zručností. Centrum rovnako ponúka pomoc pri hľadaní práce alebo aj aktivity pre deti.

Po tom, čo som si vypočula od Márie o nekonečnom príbehu milosrdenstva pre sociálne vylúčených, obdivujem jej svätú trpezlivosť a nehu, s akou sa aj teraz vkladá do vysvetľovania toho, čo treba: „Dobre, keď to už máme očistené od prachu a sme spokojní s farbou, nemáme tam nič pozatekané, ideme pokračovať s voskom, ktorý nám zafixuje farbu.“ Pri výklade ešte nájde miesto, ktoré treba dôsledne dočistiť. Pokojne odpovedá aj na otázku, či treba natierať voskom aj zadnú stranu – nie, tam nemusíme. „Môžeme si trošku namočiť tú handričku, ale iba máličko…“ Sledujem Máriine dôsledné koučovanie slovom aj príkladom.

Vie s nimi hovoriť po rusky? „Nie, hovorím s nimi len po slovensky, ruštinu som v škole už nemala,“ usmeje sa vedúca dielne. „Ak sa nijako nedohovoríme, hore na poschodí mám kolegyňu Bielorusku, tá chodí zachraňovať komunikáciu, ak už nevieme, čo urobiť.“

Počúvam pani Ninu a pani Mariju, pod jazykom ma začne svrbieť zabudnutá ruština. Spustím teda to, čo udržujem v použiteľnom stave, až sa Mária čuduje, ako nám ide debata. Pani Nina je z Kijivskej oblasti, ale o tom, ako to vyzerá doma, veľmi hovoriť nechce. Drží štetec v ruke a presne podľa pokynov dôsledne rozotiera vosk na plochu: „Som inžinierka, toto som nikdy nerobila. Ale je to krásna práca, až prídem domov, určite tak opravím a namaľujem všetok nábytok, aj iným!“ Pani Marija je trošku menej zhovorčivá, no po chvíli sa pridá aj ona. Začne hovoriť o maličkých vajíčkach a aj mne chvíľu trvá, kým pochopím, že hovorí o prepeličkách. „Až sa vrátime, pozývam vás do Odesy! Uvidíte, aké je to tam pri mori krásne! Teraz nie, ale bude!“ V jej slovách je taká silná nádej, až by sa dala nahmatať. Pýtam sa, ako to je s tými vajíčkami, no len ticho mávne rukou. Prepeličky tam teda teraz nenesú…

Obe sa však naďalej usmievajú a hovoria, že majú dosť sily darovať nádej aj svojim deťom a vnukom, že raz bude na Ukrajine zas dobre a pokoj. „U nas mnógo nadeje!“ Kým natierajú každá svoje dvierka znovu sa rodiaceho kredenca, zastavujú sa pri nich ďalšie priateľky z Ukrajiny. Majú o poschodie vyššie jazykový kurz, no nezabudnú sa prísť potešiť z toho, ako sa z odpísaného kusu urobiť čosi krásne. Tu už repas života vidieť: toľko nadšenia a chuti žiť napriek náročnosti situácie! Rovnako ako v ich životoch sa aj tu na nábytku zbrúsi staré, nech to vyzerá akokoľvek desivo, a spod ťahov štetca s farbou sa vynára nový začiatok.

Možno preto sem chodia Ukrajinky rady napriek tomu, že sa musia striedať. „Neviem ich tu mať veľa naraz, ideálne je, keď sú tu štyria, aby som im mohla vysvetľovať veci, venovať sa im. Mala som tu raz aj šiestich, to už bolo veľa.“ Máriu to mrzí, ale ani priestor dielne, ani potreba robiť inštruktáž a dohliadať na priebeh práce viac nevydá. O to viac vidno, ako si príležitosť byť tu čo len tých päť hodín denne každý váži.

Kým z nej ťahám informácie o dielni, stíha Mária, vyštudovaná archeologička a historička s láskou k starým veciam, vysvetliť a ukázať ďalší postup.

„Bea, Mário, ako vám to ide?“ otočí sa k páru za nami.

Drobná žienka vyzerá skôr ako dieťa než dospelý, muž vedľa nej skôr ako jej otec než partner. Pochopím, že to sú tí, pre ktorých sa nábytková banka vôbec v Trnave rozbehla. Finančné prilepšenie Bea určite potrebuje.

„Bea je Poľka, rieši si doklady. Potrebuje si vybaviť pas, ktorý je drahý, takže takýmto spôsobom si na to zarába. Mário je tu s ňou.“

Zháčim sa – z Poľska sem? Ako sa sem dostala? Bea len pokrčí plecom, do reči jej stále veľmi nie je:

„Utiekla som.“
Mário ju s prehľadom doplní: „Prišla za robotou, zomrel jej tu bývalý.“

Stretli sa v Bratislave, Mário sa ocitol na ulici po tom, čo nemal prácu – pôvodne robil nábytkára vo veľkom podniku v Trnave. V dielni je už ako inventár, je tu najčastejšie. Obaja s Beou sú očividne zohratí, robia dôsledne, sústredene, no bez slov. Život sa s nimi zrejme veľmi nemazná, o to viac vidno motiváciu a chuť meniť situáciu. Aj denným dochádzaním do dielne k práci.

Keď fotograf skúša posadiť Mária do stoličky a „nastajlovať“ ho na dobrú fotku, až ho to prekvapí. Kým z nej ťahám informácie o dielni, Mária stíha vysvetliť dôkladné očistenie dvierok od prachu a zvyškov farby.
Iba profesionálna vytrvalosť fotografa mať dobrý záber spolu s povzbudením a ocenením vyčarí nakoniec na Máriovej tvári úsmev. Taký čistý a úprimný, až to prekvapí. Ani na fotke, ktorá príde o týždne neskôr, sa to nedá oklamať.

Repas na tretiu

V dielni sa stretávajú rôzne príbehy: Máriin, keď sa potrebovala niekam umiestniť po materskej so svojím vzdelaním a x kurzami a skúsenosťami s reštaurovaním nábytku vo svojej dielni. Tam jej však bolo smutno, aj keď si púšťala hudbu. Príbehy Ukrajincov, Slovákov a cudzincov, ktorí potrebujú nejako pomôcť. Starých ľudí s nízkymi dôchodkami, tu dostanú pomoc alebo nejaké potraviny. Mária priznáva, že sa veľa naučila: „Táto práca mi dáva zmysel. Sme tu, spolu tvoríme, každý sa niečo naučí. Minulý rok som mala pána, dôchodcu, ktorý celý svoj život opravoval staré nábytky v Rakúsku. Toľko som sa od neho naučila! Nielen ja niekoho niečo naučím, aj ľudia tu ma obohacujú.“

Je takmer obed, Mária nariadi pokojne zabaliť veci. „Aj tak sa musí vosk do dreva vsiaknuť, musíme čakať.“ Dvierka po dnešnom zásahu dávajú tušiť znovuzrodenú dôstojnosť a krásu kredenca. Čo sa objaví v životoch tých, čo sa sem chodia učiť znovu žiť?