Zažil inváziu sovietskych vojsk naživo: Hádzali sme do nich kamene, vtedy zazneli výstrely

V auguste 1968 sa prepisovali dejiny. Po rokoch postupného uvoľňovania represívneho režimu v duchu Pražskej jari, nastalo trpké vytriezvenie. Československo obsadili sovietske tanky. Táto „bratská pomoc“, ktorá mala Slovákom vytĺcť z hlavy socializmus s ľudskou tvárou trvala napokon 23 rokov. S priamym svedkom vpádu sovietskych vojsk slovenským výtvarníkom, fotografom a aktivistom Petrom Kalmusom sme sa okrem iného ropzrávali o tom:

• ako invázia prebiehala
• čo bolo hlavným zlyhaním vrcholného predstaviteľa Pražskej jari Alexandra Dubčeka
• v čom je Ficová normalizácia v rámci kultúry tvrdšia ako bola tá socialistická

V noci z 20. na 21. augusta 1968 vtrhli na Slovensko vojaci Varšavskej zmluvy v rámci operácie s krycím názvom Dunaj. Ako si na to spomínate?

Práve v tom čase som bol prvýkrát na dovolenke s otcom. Dodnes mám v živej pamäti, ako v to ráno vyskočil z postele, vtrhol do mojej izby a zobudil ma slovami: „Vstávaj, synu, lebo sa začala vojna.“ Bol som v takom šoku, že som sa nevedel prebrať.

Išli sme do centra Piešťan a pozorovali, ako sa valili cez Krajinský most tanky. Ako pätnásťročný som však vôbec nerozumel tomu, čo sa deje. Že sa pred našimi očami prepisuje história.

Čo ste cítili pri pohľade na tanky v centre mesta?

Cítil som strach, bezradnosť, nepochopenie. Je totiž rozdiel, či to človek zažil ako štvorročné dieťa, ako tínedžer alebo ako tridsaťročný dospelý muž. Ten vek je veľmi citlivý. Ja som mal akurát o pár dní nastúpiť na strednú školu a naozaj som mal obavy, že sa začala vojna. Zvlášť keď popoludní hlásili obete z Bratislavy, z Košíc a ďalších miest.

Ľudia v mnohých mestách sa postavili vojakom na odpor. Snažili sa zabrániť ich postupu. Ako ste reagovali vy?

Hádzali sme kamene. Na rozdiel od sovietskych vojakov boli tí maďarskí, našťastie, umiernenejší. Vypálili pár striel do vzduchu, no nestrieľali po nás. Keď sme potom sledovali správy, čo sa dialo v Prahe, v Košiciach a v iných mestách po celom Československu, behal nám mráz po chrbte.

Nebáli ste sa, že keď budete hádzať do vojakov kamene, môžu začať strieľať aj po vás?

Reagovali sme na to, že aj v iných mestách hádžu kamene, protestujú a bránia sa holými rukami. Vtedy je človek v inom rozpoložení a až tak nevníma bytostné ohrozenie. Ale ako som hovoril, mali sme šťastie, že cez most do Piešťan na letisko neprichádzala sovietska armáda, ale maďarská.

Ak by spustili paľbu do ľudí na námestí, nechali by za sebou desaťtisíce mŕtvych.

Aký priebeh mala okupácia v Piešťanoch? Bolo to podobné ako v Bratislave, kde tanky surovo devastovali všetko, čo im prišlo do cesty – autá, autobusy a podobne?

To v Piešťanoch nebolo. Ale zažil som to potom o pár dní v Košiciach. Paradoxné bolo, že od sovietskych vojakov, ktorí sedeli na tankoch a fajčili, sme sa dozvedeli, že prišli bez toho, aby vôbec vedeli, kam idú, kvôli čomu a ako dlho tam budú. Hovorili, že mali prísny zákaz od velenia strieľať do protestujúcich občanov. Ak by totiž spustili paľbu do ľudí na námestí, nechali by za sebou desaťtisíce mŕtvych.

Niekoľko desiatok mŕtvych však za sebou zanechali…

Áno, ale to boli skôr osobné zlyhania konkrétnych vojakov. Jednou z obetí bol aj Bartolomej Horváth, ktorého brutálne zavraždili. Vyskočil na tank a začal biť sovietskeho vojaka lopatou po hlave. Druhý vojak ho zastrelil.

To znamená, že cieľom okupantov bolo vzbudiť atmosféru strachu a dať ľuďom v Československu jasne najavo, že akékoľvek snahy o uvoľnenie režimu sú pre Sovietsky zväz neprijateľné?

Pred niekoľkými rokmi som na základe vynikajúceho dokumentárneho filmu s názvom Vojnové hry a muž, ktorý ich zastavil dokonale pochopil, že hlavným motívom okupácie zo strany ZSSR bolo rozmiestnenie vojsk a zbraní – vrátane jadrových – na západnom pohraničnom okruhu. Všetky tie hlúposti, ktoré sa začali šíriť, že Brežnevovi sa vymkla situácia v ČSSR spod kontroly a že dôvodom bolo uvoľňovanie režimu po Pražskej jari, boli len obyčajnou zámienkou.

Film opisuje veliteľa poľskej armády Kuklińského, ktorý vďaka role styčného dôstojníka medzi poľskou ľudovou armádou a velením vojsk Varšavskej zmluvy získal prístup k najtajnejším dokumentom. Keď začal pracovať pre americkú tajnú službu CIA, podarilo sa mu za jednu dekádu poslať 35 000 strán prísne tajných dokumentov do USA. Američania boli vďaka tomu dokonale informovaní o tom, na čo sa Sovietsky zväz pripravuje. Dokonca keď tu mali Sovieti rozmiestnené svoje armády, chceli rozpútať tretiu svetovú vojnu.

Problémom Alexandra Dubčeka bolo, že sa voči Sovietskemu zväzu nevedel jasne vyhraniť.

Samozrejme, bežní občania to nevideli. Reagovali adekvátne tomu, čo sa dialo v uliciach. A keď vojskám blokovali cestu autá, trolejbusy alebo električky, to všetko zmietali so zemou. Potrebovali totiž obsadiť kasárne, sídla vojenských velení a tak ďalej.

Jednou z ikonických postáv tohto obdobia bol Alexander Dubček. Ako ste ho v tom čase vnímali?

Bol miláčikom národa. Pre mnohých bol symbolom reformácie socialistického zriadenia do ľudskejšej podoby. Aj vďaka nemu vyšli do ulíc na protest milióny ľudí v celom Československu. Jeho problémom bolo, že sa voči Sovietskemu zväzu nevedel jasne vyhraniť.

V akom zmysle?

Počas rokovaní v Čiernej nad Tisou, ešte pred inváziou a následnou okupáciou, mu Brežnev zreteľne a jasne vysvetlil, že v ČSSR nevládne Dubček a ÚV KSČ, ale Kremeľ. Až v roku 1990 som tieto informácie získal od jednej bývalej príbuznej, ktorá na stretnutí Brežneva s Dubčekom robila stenografický záznam v ruskom jazyku.

Dubček veľmi dobre vedel, že keď nedá súhlas s ďalším veľkým vojenským cvičením, ako bola Vltava, a s následným rozmiestnením Červenej armády, Brežnev dá pokyn na následnú inváziu. Takáto vojenská operácia sa, samozrejme, pripravuje do absolútnych detailov v dokonalom utajení dlhé týždne.
Ak by to Dubček vtedy uhral, je možné, že by k invázii ani nedošlo.

Ale povedzme, že Dubček tie informácie nemal, prípadne bol veľmi naivný. Prečo však nechal so sebou zametať po návrate z Moskvy a prispôsoboval sa vôli režimu, tomu stále nerozumiem. Najväčším sklamaním bolo, keď potom podpísal Moskovský protokol a tzv. obuškový zákon. Ten umožňoval na výročie okupácie našim vojenským jednotkám strieľať po ľuďoch.

Po roku 1968 nastalo nové obdobie tvrdého socializmu, tzv. normalizácie. Boli ste umelec. Mohli ste ďalej tvoriť?

Keďže sa môj otec vrátil do rodného Nemecka, zakázali mi študovať na školách humanitného zamerania. Stal som sa členom undergroundového umeleckého disentu. Organizovali sme výstavy, koncerty, rôzne umelecké workshopy… Keďže som robil v štátnom divadle raz kuriča, raz šoféra a podobne, nemohli ma už inak potrestať.

Bolo nepredstaviteľné, aby nejaký Vasil Biľak prišiel do divadla zrušiť predstavenie takýmto arogantným spôsobom.

Vtedy sme si netrúfali predpovedať, ako dlho režim ešte vydrží. Chceli sme si ponechať kus vnútornej slobody, nepodriaďovať sa režimu a nechceli chodiť na 1. máje. Ja som sa napríklad rozhodol, že za komunizmu ani raz nepôjdem voliť.

Tomu sa dnes mnohí čudujú, ale voľby za komunizmu povinné neboli. Dokázali však tak zmanipulovať masy ľudí, že ešte v šesťdesiatom ôsmom boli milióny ľudí proti okupácii, o rok neskôr však volilo 99 % voličov KSČ. Ľudia začali mať strach, lebo ich vyhadzovali z prác, prebiehali stranícke čistky a podobne. Bohužiaľ, dnes je tá Ficova normalizácia v rámci kultúry ešte tvrdšia…

Naozaj?

Posledný výstup Štefana Kuffu, ktorý prerušil divadelné predstavenie pre údajný nemravný obsah, hovorí za všetko. Moja blízka priateľka Ľuba Blaškovičová, ktorá v predstavení vystupuje, mi po jeho skončení volala, že toto ešte v živote nezažila. Ani za komunizmu, keď účinkovala v divadle aj v televízii.

Toto sa nestalo ani vtedy, keď sa hrala ilegálna Havlova hra v nejakom kultúrnom dome alebo keď bol nejaký ilegálny koncert. Maximálne tam poslali policajtov, aby kontrolovali občianske preukazy. Bolo jednoducho nepredstaviteľné, aby nejaký Vasil Biľak prišiel do divadla zrušiť predstavenie takýmto arogantným spôsobom.

Nebáli ste sa pokračovať vo svojej tvorbe aj počas normalizácie? Že po vás pôjde ŠTB?

Výsluchy na ŠtB neboli príjemné, ale zavretý som nikdy nebol. Dokonca som nebol taký perzekvovaný súdmi, ako som v dnešnej dobe. Tým, že bol môj otec v Nemecku, obávali sa, že to môžem nahlásiť cez otca do Hlasu Ameriky. Nechceli mať na rováši škandál, že zavreli mladého umelca len preto, že vystavoval na nejakej výstave v Prahe.

To, čo sa deje v slovenskej kultúre teraz, v histórii skutočne nemá obdoby.

Zvlášť na Slovensku to nebolo pre umelcov také kruté. Hoci vtedajší minister kultúry Miroslav Válek bol boľševik a v osobnom živote bol veľmi krutý, na rozdiel od Martiny Šimkovičovej ale kultúre a umeniu dobre rozumel, pretože sám tvoril. To, čo sa deje v slovenskej kultúre teraz, v histórii skutočne nemá obdoby.

Viacerí analytici prirovnávajú okupáciu Československa k aktuálnemu vojenskému konfliktu u nášho východného suseda. Podobne ako v roku 1968 vtrhli v roku 2022 ruské vojská na ukrajinské územie. Sedí táto paralela?

Sčasti áno, no nie je to „jedna k jednej“. My sme boli v tom čase členmi Varšavskej zmluvy, čiže absolútne pod velením Moskvy. Od našej armády sa vtedy neočakával vojenský odpor. Pritom sme z povinnej vojenskej služby mali v armáde možno milión mladých mužov. Rovnako Kremeľ nepredpokladal, že bude vôbec nejaký civilný odpor.

Na Ukrajine sa navyše ukázalo, že Putin sa prerátal. Očakával, že to dopadne tak ako vtedy v Československu. Že to bude blesková operácia. Nečakal, že ukrajinská armáda začne dobýjať ruské územie. Dokonca keď teraz pozerám videá z Ruska, tak ruskí občania ukrajinských vojakov vítajú, lebo im dávajú jedlo, nestrieľajú, neznásilňujú. Tu vieme situáciu presne porovnať s tým, ako si počínali Rusi napríklad pri masakri v Buči.

Dalo by sa povedať, že v Rusku je dodnes prítomné imperiálne zmýšľanie – snaha podmaniť si iné národy a rozširovať svoje územie?

Viacerí západní analytici sa zhodujú, že Rusi majú stále takéto zmýšľanie. Oni nie sú schopní robiť nič iné, len viesť ďalšie a ďalšie vojny. Dúfam, že táto bude posledná. Nejaké náznaky, že by to tak mohlo byť, už sú. Český prezident a generál Petr Pavel a ďalší navrhujú, aby aj napriek mimoriadnej vojenskej situácii mohla byť Ukrajina prijatá do NATO.

Máme viac ako 50 % prorusky zmýšľajúcich občanov. To je najviac zo všetkých krajín V4.

V tom prípade by Rusi museli skončiť. Mňa však desí to, že mentalita mnohých Slovákov je nasmerovaná skôr na Rusko ako na Západ. Máme viac ako 50 % prorusky zmýšľajúcich občanov. To je najviac zo všetkých krajín V4.

Čím si to vysvetľujete? Najmä ak zoberieme do úvahy, že s Rusmi už máme historickú skúsenosť…

Veľkú rolu v tom zohrávajú sociálne médiá, ktoré človeku podsúvajú presne tie informácie, ktoré chce počuť. A ďalšou vecou sú názory našej vlády. Od prezidenta naprieč celou koalíciou je jasne vidieť proruský naratív. Takže, bohužiaľ, svetu nevysielame dobrý signál. Výsledkom je, že západné spravodajské služby s nami už nezdieľajú dôležité informácie.

Jednoducho si predstavte situáciu, že prídete k susedke, zbijete ju, vynadáte jej a o dva dni si od nej prídete vypýtať 10 000 eur. Tak sa správame my k Európskej únii a k NATO. Dokonca sa obávam, že ak by dnes bolo referendum o vystúpení z týchto zoskupení, možno by bolo aj úspešné.

Takéto názory majú často aj moji rovesníci, ktorí prepadajú sentimentu, ako bolo za komunizmu dobre. Mali sme lacné byty, potraviny a tak ďalej. Ja im hovorím, že toto isté máte v Ilave alebo v Leopoldove. Dokonca aj bohoslužby a lekársku starostlivosť.

Žili sme ako v jednom veľkom väzení, ktoré mohol opustiť len ten, kto mal známosti. Pri bezdôvodnom opustení republiky človeka odstrelili ako zločinca. Ľudia však zabúdajú veľmi rýchlo. Vidíme to napokon aj na našej politickej scéne.

Myslím, že chybu robíme už na školách, kde sa takmer vôbec nevenujeme výkladu dejín. Nevedú sa kritické diskusie o kľúčových momentoch našej histórie a mladí ľudia potom nemajú predstavu o tom, čo sa reálne dialo. Nemali by sme sa v prvom rade zamerať na reformu vo vzdelávaní?

Je pravda, že mnohé míľniky sa prebehnú dvoma-troma vetami a žiakom z toho zostane v hlave jeden veľký chaos. Keď však na školách rôzne občianske združenia organizovali stretnutia s preživšími, zakazovali im to. Pri tejto vláde sa navyše obávam, že sa nebude štítiť ani prepisovania učebníc dejepisu. Tragédiou súčasnej generácie je aj to, že nie je schopná konfrontovať to, čo počuje, so svojím vlastným názorom.

Orbánov dlhodobý plán je získať južnú časť nášho územia, ktoré kedysi patrilo Maďarsku.

Dnešné sociálne siete sú stavané tak, že deti jednoducho pasívne prijímajú informácie bez toho, aby si dokázali sformulovať svoje argumenty a obhájiť si ich. Navyše, algoritmy sú nastavené tak, že sa k nim dostávajú len tie informácie, ktoré podporujú ich názor. A to je už úplne choré.

V tomto období sa do slovenských kín dostal film Vlny, ktorý mapuje práve obdobie 60. rokov. Mohol by prispieť k rozšíreniu povedomia o tom, čo sa vtedy v Československu udialo?

Keďže čítam recenzie mladých ľudí, ktorí si film pozreli, verím, že by sa tento cieľ mohol naplniť. Je dobré, že film vychádza práve v tomto období. Verím, že to mnohým otvorí oči…

Minulý rok sa v maďarskom národnom denníku Magyar Nemzet objavila správa, že okupácia Československa v roku 1968 bola premrhanou príležitosťou na zmenu hraníc v prospech Maďarska. Ako máme čítať súčasný postoj slovenskej vlády k maďarskému prezidentovi Orbánovi, ktorý sa netají záujmami Maďarska o rozširovanie svojho územia?

Samozrejme, Orbánov dlhodobý plán je získať južnú časť nášho územia, ktoré kedysi patrilo Maďarsku. V centre Košíc už Maďari skúpili luxusné budovy z obdobia Uhorska za niekoľko miliónov a plánujú v tom pokračovať. Myslím, že súčasnej vláde je to úplne jedno. Fico má podobný populistický naratív ako Orbán, takže ľahko nájdu spoločnú reč.

V minulosti ste postriekali sochu Vasila Biľaka, jedného zo signatárov pozývacieho listu sovietskym vojskám. Minulý rok ste odstránili časť pamätníka, ktorý chváli ruské zbrane. Čo bolo vaším cieľom?

Keď som dostal správy o tom, ako Rusko napadlo Ukrajinu, nemohol som sa prizerať tomu, že v centre Košíc máme pamätník, ktorý agresora oslavuje. Dostal som za to tri roky podmienky, ale výška škody, ktorú mi vymerali, nespadala pod trestný čin.

Keď sa dnes pozriem, ako sa prepúšťajú desiatky kriminálnikov, lebo novela Trestného zákona má aj retroaktívny účinok, tak nemám slov. Dá sa očakávať, že o pár týždňov, možno mesiacov bude aj Kočner na slobode. Dnes sa už bojím zapnúť si správy, čo sa zase na Slovensku udialo.