Žiačka Viktora Frankla: Každé prijaté utrpenie nám pomáha osobnostne dozrievať (+VIDEO)

Elisabeth Lukasová. Foto: Matej Kubáň
Strach je jednou z našich najsilnejších emócií. Často však býva veľmi dobre maskovaný, a preto je ťažké ho odhaliť. Veľa o prejavoch strachu a metódach, ako s ním pracovať, vieme od svetoznámeho rakúskeho psychoterapeuta a zakladateľa logoterapie Viktora Frankla. Jeho posledná žijúca žiačka Elisabeth Lukasová sa téme strachu pozrela na koreň vo svojej knihe Od strachu k pokoju, ktorú si môžete zakúpiť v našom obchode.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

V rozhovore nám Elisabeth Lukasová okrem iného prezradila:

  • Pri akých prejavoch strachu by mali ľudia spozornieť a zvážiť vyhľadanie odbornej pomoci
  • Aké techniky používa vo svojej praxi pri práci s ľuďmi, ktorí bojujú s pocitmi strachu
  • Aká bola najdôležitejšia lekcia, ktorú ju naučil Viktor Frankl

V rámci terapeutickej práce ste sa veľa zaoberali témou strachu, ktorú zachytávate i vo svojej knihe Od strachu k pokoju. V čom vnímate dôležitosť práve tejto emócie? Myslíte si, že môže byť katalyzátorom iných psychologických problémov?

V prvom rade je dôležité povedať, že strach sám osebe nie je patologický a má ochrannú funkciu. Pokiaľ máte napríklad strach prejsť cez cestu, na ktorej je veľa áut, tak je namieste sa ním nechať riadiť a nekonať ľahkovážne. Rovnako ak máte strach ísť plávať do mora, v ktorom vám hrozí útok žraloka. V takýchto prípadoch môžeme strach vnímať ako niečo pozitívne. Ako ochranný mechanizmus, ktorý nám pomáha byť opatrnými a nevystavovať sa nebezpečenstvu. Takýto strach možno považovať za primeraný voči danej situácii. Musíme preto rozlišovať medzi primeraným a oprávneným strachom a medzi neprimeraným a neoprávneným strachom.

Nie je však pocit strachu z veľkej časti subjektívny? Niekto napríklad môže cítiť strach i v situácii, ktorú iný nevyhodnotí ako nebezpečnú.

Áno, strach môže byť vnímaný subjektívne, no máme i objektívne kritériá, na základe ktorých vieme vyhodnotiť, či nám skutočne hrozí nebezpečenstvo. Určité riziko budeme mať v živote stále. Keď sa napríklad idete prejsť po ulici, môže sa vám stať, že vám padne na hlavu tehla. Ale pravdepodobnosť, že sa to stane, je taká malá, že by ste nemali vychádzať na ulicu s pocitom strachu. O chorobnom strachu môžeme hovoriť vtedy, ak mu prepadáme i v situácii, ktorá nie je z objektívneho hľadiska nebezpečná, a hrozí iba minimálne riziko.

Ak človek i po viacnásobnom umytí rúk prepadá strachu o svoje zdravie, môžeme hovoriť o patologickom stave.

Ako napríklad človek trpiaci obsedantno-kompulzívnou poruchou, ktorý má potrebu ustavične si umývať ruky. Žije v neustálom strachu, že sa mu dostanú na ruky baktérie a môže ochorieť. Je v poriadku umývať si ruky v rámci prevencie pred možnými infekciami, no ak človek i po viacnásobnom umytí rúk prepadá strachu o svoje zdravie, môžeme hovoriť o patologickom stave. Rovnako keď sa niekto bojí ísť do lesa zo strachu pred hmyzom. Strachy takéhoto typu sú neprimerané danej situácii, pretože riziko, že sa niečo stane, je minimálne.

Pri akých prejavoch by sme mali spozornieť, aby sme nedovolili strachu obmedzovať nám život?

Ak sa vyhýbame činnostiam, ktoré máme radi, z nejakej neopodstatnenej obavy. Napríklad ak má niekto rád prechádzky v lese, no zo strachu pred hmyzom si ich nedopraje. Alebo ak má niekto strach z cestovania v autobuse, a tak hľadá iné spôsoby dopravy, čo mu značne komplikuje život. Kritériom je neprimeranosť strachu voči danej situácii.

Podľa toho, ako opisujete strach vo svojej knihe Od strachu k pokoju, sa zdá, akoby bol strach skrytý i za inými emóciami, ako napríklad hnev či zlosť.

Áno. V zásade existujú iba dva motívy, na základe ktorých ľudia konajú, a to sú láska a strach. Je pritom správne, ak dominuje motív lásky, ktorý nás motivuje konať kvôli niečomu a nie proti niečomu. Rozhodujeme sa kvôli niečomu, pretože v tom vidíme hodnotu. Napríklad keď poskytujem interview, mojím cieľom je obohatiť čitateľov a možno im rozšíriť obzory.

Strach je kontramotív, na základe ktorého konáme, aby sme predišli niečomu zlému.

Vaším cieľom je zase spraviť dobrý rozhovor. Ak by ste však mali byť motivovaná tým, že vás prepustia, ak ho nespravíte, sedeli by ste tu z donútenia a s pocitom strachu. To by sa napokon odrazilo i na výsledku vašej práce. Ľudia sú schopní zájsť až do absurdností len preto, že majú strach. Zamotávajú sa do klamstiev, kradnú, páchajú rôzne zločiny a tak ďalej. Strach je kontramotív, na základe ktorého konáme, aby sme predišli niečomu zlému.

Niektorí ľudia majú v stave hnevu tendenciu rozbíjať a ničiť rôzne predmety okolo seba, čím si ventilujú svoje negatívne emócie. V knihe tento prístup k práci s hnevom kritizujete. Nie je však lepšie, ak si niekto uvoľní svoj hnev na veciach, akoby ním mal trápiť svojich blízkych?

Ničenie vecí v záplave hnevu neprináša žiadne ovocie. Ak sa napríklad hnevám na šéfa a doma rozbíjam taniere, môj problém sa tým nevyrieši. To, čo je v tej chvíli skutočne potrebné, je spracovať svoju emóciu voči šéfovi a začať si riešiť vzťah s ním. Ak ničím veci okolo seba, konám na základe svojich živočíšnych pudov.

Aké techniky používate vo svojej praxi pri práci s ľuďmi, ktorí bojujú s pocitmi strachu?

Jednou z veľmi efektívnych metód je tzv. paradoxná intencia. Spočíva v paradoxnej až prehnanej túžbe po tom, čoho sa tak bojíme. Ľudia s obsedantno-kompulzívnou poruchou si napríklad môžu priať, aby sa baktérie na ich tele udomácnili a cítili sa tam ako doma. Alebo ak ľudia nevedia prekonať strach z rozprávania pred publikom, môže im pomôcť, ak si predstavia všetky najhoršie scenáre, ako sa môžu pred ostatnými strápniť. Napríklad že zakopnú pri príchode na pódium alebo sa zaseknú po každej vete. Môže to znieť miestami až humorne, ale práve humor ľuďom trpiacim rôznymi strachmi často pomáha ich stav prekonať a získať od neho odstup. Samozrejme, táto technika sa nedá použiť, pokiaľ sa človek práve nachádza „v záchvate strachu“, ktorý mu bráni použiť humor a dištancovať sa.

Ako postupujete v takýchto prípadoch?

V takýchto prípadoch môže pomôcť vzdor. Ak napríklad viem, že mám strach ísť do lesa, tak si môžem už pri tom, ako vyjdem von, povedať, že dnes to urobím inak. Vždy do lesa vchádzam trasúc sa od strachu, no dnes sa preto i napriek tomu rozhodnem a poviem si: Strach ma dnes z lesa nevyženie. Takto môžem zvíťaziť sama nad sebou. Je to akási zdravá forma vzdoru či trucu.

Niekto však mohol mať práve v lese traumatický zážitok (napríklad zo znásilnenia), a tak je logické, že naňho pri vstupe do lesa strach doľahne. Čo by mal človek v takomto prípade robiť, aby si zachoval pokoj?

V prípade traumy je dôležité, aby si ju človek pripustil a nesnažil sa ju potlačiť. Vysporiadanie sa s nejakým ťažkým zážitkom z minulosti môže byť zároveň i spôsob, akým môže človek osobnostne podrásť. Veľmi dôležité je však odpustenie tomu, kto nám ublížil. V opačnom prípade ostávame stále otrokmi svojho hnevu. Ak sme boli napríklad obeťou znásilnenia, musíme nechať človeka, ktorý nám zranenie spôsobil, odísť zo svojho života a nechať ho, aby sa so svojou vinou vysporiadal sám.

Pri spomienkach na náročné udalosti môže pomôcť uvedomenie si, že sme to i napriek všetkému prežili.

Nemali by sme dovoliť, aby mal stále vplyv na náš život. Pri spomienkach na náročné udalosti v našom živote môže tiež pomôcť uvedomenie si skutočnosti, že sme to i napriek všetkému prežili. Z niektorých ťažkých životných situácií môžeme dokonca vyjsť silnejší ako predtým. Hoci sú a vždy budú súčasťou našej minulosti, my rozhodujeme, či budú i súčasťou našej budúcnosti.

Aká je najlepšia cesta, ako sa s touto situáciou vysporiadať?

Pokiaľ som mal nejakú negatívnu skúsenosť, no mal som na nej i svoj podiel viny, tak je dobré sa z toho poučiť a chybu neopakovať. Ak som napríklad niekomu ľahkovážne požičal veľkú sumu peňazí, tak v budúcnosti si môžem dať pozor a byť obozretnejší. Pokiaľ sa mi však stalo niečo, čo som nijako ovplyvniť nemohol (napríklad v prípade znásilnenia), tak je potrebné, aby som sa miestu tohto činu nevyhýbal. Podobne v prípade, ak som havaroval, nemal by som ostať paralyzovaný strachom, ale pozbierať odvahu opäť si sadnúť za volant.

Dalo by sa povedať, že čím častejšie budeme činnosť opakovať, tým lepšie sa nám bude dariť prekonávať svoj strach?

Áno. Ak mal napríklad niekto úraz na koni, tak čím častejšie bude jazdiť, tým viac si bude vedieť jazdu užívať.

Ukazuje sa, že v čase núdze dochádza k výraznému poklesu duševných porúch, a, naopak, v čase blahobytu ich počet narastá.

Pri akých prejavoch strachu by mali ľudia spozornieť a zvážiť, či nie je vhodný čas vyhľadať odbornú pomoc?

Väčšinou prídu ľudia až v čase, keď majú zásadný problém, ktorý im obmedzuje život. Často prichádzajú na odporúčanie zo strany blízkych, ktorí zaznamenali nejaké zmeny v ich správaní. Kritériom by tiež mohlo byť to, ak človek zistí, že s využitím svojich vnútorných zdrojov si nedokáže pomôcť sám. Taktiež sa ukazuje, že v čase núdze dochádza k výraznému poklesu duševných porúch, a, naopak, v čase blahobytu ich počet narastá. Dobrým príkladom je povojnové obdobie, keď boli ľudia takí zamestnaní opätovným budovaním nového života, že vďaka tomu objavili vnútorné zdroje, ktoré im pomohli prekonať ich duševné problémy.

Mnoho ľudí bojuje v súčasnej zrýchlenej dobe so stresom, ktorý považujeme za spúšťač mnohých ochorení. Aký je vzťah medzi stresom a strachom?

Stres je spúšťačom strachu. Je fakt, že stres a následne i strach ovplyvniť nemôžeme, no je na nás, ako na tento hlas strachu odpovieme. Či sa ním necháme obmedzovať a dovolíme mu, aby nás ovládol, alebo sa mu postavíme zoči-voči. Rovnako i v prípade hnevu je na nás, ako naň zareagujeme. Ako ľudia máme schopnosť vytvoriť si od svojich emócií odstup a tým zmierniť ich vplyv na náš život.

V knihe sa viackrát zmieňujete o dôvere ako dôležitom predpoklade na prácu so strachom. Dôvera sa však buduje predovšetkým prvé roky či dokonca mesiace života, keď dieťa intenzívne vníma, či sa narodilo do bezpečného prostredia, ktoré reaguje na jeho potreby. Je však možné dohnať to, čo bolo zameškané, a vybudovať si túto elementárnu dôveru i neskôr, ak dieťa takéto šťastie v útlom veku nemalo?

Je pravda, že každé dieťa prichádza na svet s určitým balíčkom dôvery, ktorá sa narúša v prípade, že tieto potreby nie sú napĺňané. Dieťa je v prvých rokov úplne odkázané na pomoc zo strany vzťahovej osoby, čím sa buduje jeho dôvera vo svet ako bezpečné miesto. V prípade, že dieťa zažívalo opakované ignorovanie základných potrieb, jeho dôvera, že je tu niekto, o koho sa môže oprieť a pri kom je v bezpečí, je podkopaná.

Pamätám si klientky, ktoré v minulosti zažívali násilie od svojich partnerov a neskôr mali problém nadviazať vzťah s iným mužom, lebo v ňom videli potenciálneho násilníka.

To však ešte neznamená, že v prípade opakovaného pozitívneho zážitku sa nemôže opäť obnoviť. Hoci nejde o ľahký proces, podobne pri strachu, ako i pri opätovnom budovaní dôvery je dôležité, aby bol človek ochotný spraviť prvý krok, prekonať pocit neistoty a napokon i seba samého. Čím dlhšie sa bude k iným správať tak, akoby im dôveroval, a zažívať z ich strany prijatie, tým viac bude do skutočnej dôvery dorastať.

Dalo by sa povedať, že základom je zažiť korektívnu skúsenosť?

Áno. Pamätám si napríklad klientky, ktoré v minulosti zažívali násilie od svojich partnerov a neskôr mali problém nadviazať vzťah s akýmkoľvek iným mužom. V každom totiž videli potenciálneho násilníka. Až keď boli schopné dať niekomu šancu a zažiť, že nie všetci muži sú automaticky agresívni, dokázali opäť nejakému mužovi dôverovať. Zároveň by som zdôraznila, že i v prípade, ak mal človek veľa negatívnych životných skúseností, no zažíval i skúsenosti dobrých vzťahov, tak práve na nich môže v budúcnosti stavať.

Rôzne typy zranení si veľakrát nesieme ešte z útleho detstva. Do akej miery má podľa vás zmysel vracať sa do tohto obdobia a zaoberať sa ním?

Pokiaľ som zažil v detstve nejakú traumatickú skúsenosť, ktorá má stále vplyv na môj život, je, samozrejme, potrebné sa ňou zaoberať. No myslím si, že predtým, ako začneme riešiť svoju minulosť či budúcnosť, mali by sme byť pevne ukotvení v prítomnosti. Prítomnosť je totiž stav, v ktorom môžeme robiť rozhodnutia.

Ak sú i naše prítomné rozhodnutia zlé, opäť si tým len pridáme niečo negatívne do svojej minulosti a napokon i budúcnosti.

To, čo sa stalo v minulosti, zmeniť nemôžeme, no v prítomnosti sa rozhodujeme, ako so svojou minulosťou naložíme. V prípade, že sú i naše prítomné rozhodnutia zlé, opäť si tým len pridáme niečo negatívne do svojej minulosti a napokon i budúcnosti. Preto by sme sa mali predovšetkým sústrediť na to, ako žijeme svoju prítomnosť. To by mal byť náš východiskový bod.

V knihe hovoríte o ľuďoch, ktorí sa stavajú do roly mučeníkov s cieľom kúpiť si od iných lásku. Nie je však hľadanie spôsobu, ako si to prázdne miesto zaplniť, prirodzená tendencia človeka, ktorému sa lásky od rodičov nedostalo?

V prvom rade treba povedať, že takéto konanie je manipulatívne a neprináša želaný účinok. Ľudia, ktorí slúžia iným len s cieľom získať si ich priazeň, väčšinou nie sú obľúbení, pretože si túto priazeň vynucujú. Vzniká u nich závislosť od iných a postupne nedokážu samostatne fungovať. Každý sa lepšie cíti v prítomnosti niekoho, kto má zdravé sebavedomie, dokáže prijímať seba samého, vie si stanoviť hranice a je vnútorne slobodný od názoru či priazne iných. Toto sú väčšinou ľudia, ktorí v spoločnosti vzbudzujú obdiv a bývajú obľúbení.

Často si však ľudia ani neuvedomujú, že sa takýmto spôsobom domáhajú lásky, ktorá im nebola v detstve dopriata…

Áno, často to tak je. Preto je veľmi dôležité, aby ľudia aktívne vyhľadávali ticho. Iba v ňom je totiž priestor na sebapoznávanie, rozlišovanie svojich motivácií a pohnútok. V tichu dokážem vidieť, prečo konám ako konám. Vnútorné stíšenie však predpokladá i to vonkajšie, ku ktorému sa ľudia často v bežnom dni nedopracujú. Majú množstvo podnetov na rozptýlenie, vďaka ktorým sami od seba úspešne unikajú.

Ako sa dá v dnešnej zrýchlenej dobe dopracovať k tomu, aby sme žili vedome v prítomnom okamihu a neboli myšlienkami stále niekde inde?

Existujú rôzne metódy, ako sa môže človek spojiť sám so sebou. Veľmi populárne sú v súčasnosti tzv. mindfulness techniky (techniky všímavosti), pomocou ktorých sa ľudia učia, ako žiť prítomný okamih a nerobiť viac vecí naraz. Už len desať minút meditácie denne, keď sa človek stretáva sám so sebou, môže priniesť do života zmenu. Často sa stáva, že k premýšľaniu sa ľudia dostanú až na nemocničnom lôžku, kde sú odrazu prinútení byť sami so sebou.

Ak deti vyrastajú v prostredí hodnotovo ukotvených rodičov, prijímajú ich hodnoty bez toho, aby si to vôbec uvedomovali.

Aj na dovolenke by sme si mali byť schopní dopriať takýto čas, pretože my sa i počas nej zvykneme hnať a spraviť si taký plný program, že nám žiadny čas na spočinutie v sebe neostane. Mali by sme sa snažiť, aby náš voľný čas bol časom skutočného odpočinku. Napríklad pobyt v prírode, ktorá má sama osebe liečivú silu, môže byť skvelou alternatívou trávenia dovolenky. Po takomto týždni strávenom v tichu sa človek vráti ako znovuzrodený.

V knihe venujete veľký priestor téme správneho rebríčka hodnôt. Ako by sme mali v dnešnej, často materiálne orientovanej spoločnosti odovzdávať deťom správny hodnotový rámec?

Najlepšie, ako deti môžeme naučiť správnym hodnotám, je, ak ich sami žijeme. Vlastný príklad má oveľa väčšiu silu ako akékoľvek slová poučenia, ktoré idú jedným uchom dnu, druhým von. Hodnoty sa inak ako vlastným životným príkladom odovzdať ani nedajú. Ak deti vyrastajú v prostredí hodnotovo ukotvených rodičov, prijímajú ich hodnoty do svojho vlastného života bez toho, aby si to vôbec uvedomovali.

Súčasná generácia sa akoby snažila akémukoľvek utrpeniu čo najefektívnejšie vyhnúť.

S nastavením správneho hodnotového rámca súvisí i schopnosť trpieť, čoho príkladom je napokon i sám Viktor Frankl. Súčasná generácia sa však akoby snažila akémukoľvek utrpeniu čo najefektívnejšie vyhnúť.

Akým spôsobom by sme sa mali učiť prijímať utrpenie, ktoré tak či tak príde do života každého z nás?

Utrpeniu, ktorému sa dokážeme vyhnúť, by sme sa vyhnúť mali. Mali by sme využiť všetky prostriedky, ktoré nám pomáhajú utrpenie zmierňovať (ako napríklad lieky na bolesť). Každému utrpeniu sa však predísť nedá, je súčasťou sveta, v ktorom žijeme. Otázkou je, či to utrpenie, ktorému nevieme predísť, prijímame statočne alebo s hnevom a šomraním. Každé prijaté utrpenie nám pomáha osobnostne dozrievať. Aj osobnosti, ku ktorým vzhliadame, ako bol i Viktor Frankl, sú často ľudia, ktorí si v živote veľa vytrpeli.

Je možné nachádzať v utrpení zmysel?

Myslím, že utrpenie samo osebe zmysel nemá. Určite je však možné konať zmysluplne i v stave utrpenia. Kľúčové je stanovisko, aké zaujmem. A práve v tom môžem nachádzať zmysel. Ak sa ho rozhodnem prijať ako utrpenie pre nejaký vyšší zmysel. Ak som napríklad na túre s kamarátom, ktorý sa zraní, a vezmem ho na pleciach do najbližšej chaty, robím to s cieľom zachrániť ho. Preto som ochotný zniesť i nejaké utrpenie. No samotná bolesť prameniaca zo zranenia žiadny zmysel nemá.

V logoterapii sa veľa hovorí o zameraní na pozitívne stránky života, ktoré sa môžu stať pre človeka dobrým vnútorným zdrojom. Podobný prístup však zastáva i pozitívna psychológia. Vedeli by ste povedať, aký je hlavný rozdiel medzi pozitívnou psychológiou a Franklovou logoterapiou?

Myslím, že v prvom rade treba rozlišovať medzi pozitívnym prístupom a zmysluplným prístupom. V logoterapii neprihliadame predovšetkým na to, čo je pre mňa v danej situácii pozitívne alebo negatívne, ale na to, aké konanie je v danej situácii to najlepšie a najzmysluplnejšie. V tejto chvíli by som možno vnímala ako pozitívne ísť sa prejsť do lesa, no vnímam ako správne a zmysluplné venovať čas tomuto interview.

Ako žiačka Viktora Frankla ste mali možnosť sa s ním osobne stretávať. Aká bola najdôležitejšia lekcia, ktorú ste sa od neho naučili?

Najviac ma na ňom fascinovalo to, že i napriek tomu, čím si v koncentračných táboroch prešiel, neprechovával v sebe žiadny hnev či nenávisť. V rámci svojej terapeutickej praxe dokázal pomáhať a pristupovať ku každému človeku s rovnakou úctou bez ohľadu na to, či išlo o bývalého nacistu alebo bývalého väzňa. Za svojou minulosťou spravil hrubú čiaru a nechal bývalých nacistov, aby sa so svojou vinou vysporiadali sami.

Frankl nemal žiadnu posttraumatickú stresovú poruchu a z Osvienčimu vyšiel duchovne posilnený.

Život po prepustení z Osvienčimu vnímal ako dar a možnosť začať odznovu. Nemal žiadnu posttraumatickú stresovú poruchu a z tejto ťažkej životnej skúsenosti vyšiel duchovne posilnený. Zmysel života nachádzal v službe druhým, no rovnako sa dokázal i utiahnuť a byť sám so sebou. Pretože si uvedomoval liečivú silu ticha, chodieval často do prírody, v ktorej nachádzal najviac inšpirácie na písanie svojich kníh. Bola to preňho zároveň forma psychohygieny, keď sa nevenoval druhým, ale sám sebe. Vďaka tomu dokázal žiť naozaj zmysluplný život.

Ako zvládal narastajúcu slávu?

Myslím, že kľúčovú rolu pri tom hral čas trávený v samote. Vďaka tomu si dokázal i v hektickom životnom tempe zachovať hlboký vnútorný pokoj a schopnosť rozlišovať, do čoho sa pustiť, čomu dať prioritu a čo môže počkať. Preto v jeho prípade nehrozilo niečo, čomu dnes hovoríme syndróm vyhorenia.

Foto: Matej Kubáň

Knihu Od strachu k pokoju nájdete v našom obchode.

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články