Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Tri Američanky žijúce na Slovensku si spomínajú na deň, ktorý navždy zmenil históriu Spojených štátov. Ako prežívali tento deň v Oregone a v Texase? Ako sa zmenilo cestovanie lietadlom a čo spravil 11.september s pocitom spolupatričnosti?
Učiteľka anglického jazyka na bilingválnom gymnáziu Sierra Stopper si spomína, že správy o náraze lietadla do vežiakov Svetového obchodného centra dostali okolo piatej ráno miestneho času:
„Keď sme vstali, naši rodičia už sledovali správy a vnímali sme, že sa deje niečo vážne. Pamätám si, že po príchode do školy to bola téma číslo jeden a panoval zmätok a chaos. Všade na obrazovkách ukazovali obrázky dymiacich budov. Bolo to ako sledovanie hrôzostrašného filmu.“
Ako ďalej doplnila, stále ostávalo mnoho vecí nevyjasnených: „Nevedeli sme, koľko ľudí zomrelo, kto za útokom stojí a čo to pre našu krajinu znamená. Chýbali zábery všetkých uhlov letu lietadla, ktoré narazilo do budov a ako k ich pádu vôbec došlo.“
Miranda Laco, ktorá spolu s manželom vedie v Bratislave rezidenčnú komunitu Baraka, v roku 2001 nastúpila do prvého ročníka základnej školy v Oregone. Spomína si, ako v to ráno celú školu zavolali do veľkej haly, aby im vysvetlili, čo sa deje a ukázali im video horiacich budov.
„Ako deti sme tomu veľmi nerozumeli. Vnímali sme len napätú atmosféru, zmätok a strach. Všade panovalo ticho, akoby v škole niekto zomrel. Spomínam si, že sme potom vyrobili obrovský plagát s odtlačkami našich rúk, ktorý sme spolu s peniazmi poslali do New Yorku. Tým sme symbolicky vyjadrili solidaritu obetiam a ich rodinám.“
Čím viac rokov od útoku ubehlo, tým menej sme si tejto hrozby vedomí.
Alysa, ktorá spolu s manželom vychováva deti na Slovensku, mala v tom čase sedem rokov. Spomína, že si ich učiteľka všetkých posadila okolo seba, akoby im išla čítať knihu: „Potom nám však povedala, že sa udialo niečo veľmi vážne a že si nás rodičia prídu vyzdvihnúť.“
Ako ďalej priblížila, spočiatku nebolo jasné, či to bola nehoda, chyba pilota alebo skutočne premyslený plán teroristickej skupiny. „Keď sme sa doma zo správ dozvedeli, že išlo o teroristický útok a sledovali sme zábery ľudí, ako skáču z okien horiacich budov, cítila som obrovský strach.“
Najväčšia zmena, ktorú si po 11. septembri uvedomili, sa týkala cestovania. „Keď sme predtým leteli, mohli sme prejsť bezpečnostnou kontrolou s osobou, ktorá letela a odprevadiť ju až ku vchodu k nástupu. Po 11. septembri sa bezpečnostná kontrola výrazne sprísnila. Cez kontrolu mohla ísť len osoba, ktorá letela a prvé týždne po útoku boli dokonca všetky lety zrušené,“ spomína Sierra.
Ako ďalej uviedla, od využívania leteckej dopravy ich to neodradilo. Boli si však vedomí toho, že niečo podobné sa môže opakovať. „Čím viac rokov od útoku ubehlo, tým menej sme si tejto hrozby vedomí. Najmä generácia Z, ktorá je narodená až potom.“
V USA sa vám môže skôr stať, že sa stanete obeťou streľby ako to, že na vás spáchajú teroristický útok.
Tým, že to bol prvý teroristický útok tak veľkých rozmerov, ovplyvnilo to podľa nej celkový pocit bezpečnosti. „Keď si len pozriete americkú ambasádu v Bratislave, vyzerá ako pevnosť uprostred mesta. A to je na Slovensku, ktoré patrí medzi relatívne bezpečné krajiny,“ uzavrela Sierra.
Ako Miranda upozornila, hrozba terorizmu je oveľa viac prítomná v Európskych štátoch ako v USA. V Spojených štátoch je to skôr o hrozbe strelných útokov, kvôli dostupnosti zbraní. „V USA sa vám môže skôr stať, že sa stanete obeťou streľby ako to, že na vás spáchajú teroristický útok.“
11. september však podľa nej otvoril dvere konšpiráciám, ktoré zaplavili internet. Ako napríklad, že pád dvojičiek bol dielom americkej vlády. Predtým si na takéto šírenie konšpiračných teórií nespomína.
Sierra a Miranda sa zhodujú, že spočiatku boli ľudia v dôsledku útoku viac súdržní, najmä v New Yorku, no postupne sa začal šíriť naratív, že nás dobrých Američanov napadli zlí teroristi z Blízkeho východu.
To sa potom pretavilo do rasistických útokov a strachu z každého kto vyzeral ako Arab alebo moslim. Dokonca, ako Sierra spomenula, vyskytovalo sa veľa rasizmu proti indickým Sikhom, ktorých si mýlili s moslimami, hoci je to úplne iné náboženstvo a etnická skupina.
Prejavy rasizmu sa objavili aj v Texase. Alysa si pamätá, ako bola dobodaná žena, ktorá sedela v parku, pretože mala na sebe hidžáb. „Je to šialené. Po 11. septembri akoby sa prebudil extrémny neofašizmus. Došlo k obrovskému nárastu zločinov z nenávisti, pretože sme vlastne ospravedlnili vraždenie ľudí tým, že je to z dôvodu národnej bezpečnosti,“ zakončila Alysa.
Taký pocit spolupatričnosti a vzájomnej solidarity som v USA nikdy predtým nezažila.
Zároveň však vnímala, že ľudia boli po útoku na WTC oveľa viac jednotní ako predtým. „Bol to taký intenzívny, vlastenecký čas. Všetci sme boli zjednotení, akoby sme vnímali, že to bol útok na všetkých nás. Taký pocit spolupatričnosti a vzájomnej solidarity som v USA nikdy predtým nezažila,“ zakončila.
Spolupatričnosť, ako ďalej uviedla, však neostala len pri slovách, ale pretavila sa aj do konkrétnej pomoci. Texaskí civilisti a profesionálne zásahové jednotky išli pomáhať priamo do epicentra diania s upratovaním a vyhľadávaním tiel.
Alysa sa dokonca mesiac po útoku ocitla priamo na Ground Zero (areál WTC po útoku). „Keď sme sa plavili loďou okolo Sochy slobody, stretli sme hasiča na dôchodku, ktorého podobne ako ostatných záložníkov povolali do služby.
Pri tom, ako celú záchrannú akciu opisoval som mala dojem veľkého hrdinstva. Bola pre neho česť, že mohol takýmto spôsobom pomôcť svojej krajine. Tento deň v ľuďoch rozhodne prebudil pocit vlastenectva.“
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
