Otca si Boh použil, aby svojím životom apoštoloval ešte aj na smrteľnej posteli

„Určite aj nám to prišlo ako veľká bolesť, že nemôžeme byť pri otcovi, pri jeho odchádzaní. Tiež som sa s tým musel vysporiadať pred sebou aj pred Bohom. Človek by tam chcel byť, držať ho za ruku, “ hovorí Jozef Polák z Prešova o úmrtí svojho otca na covid. „Veríme, že všetko slúži na naše posvätenie. I bolesti a ťažké udalosti.” Muž, ktorý ležal s Jozefovým otcom na izbe, pod vplyvom príkladu jeho života prijal sviatosti. 

Ako sa váš otec dostal do nemocnice? 

Otec býval so sestrou, ktorá chodila do práce a on bol v tom čase sám doma. Ubúdalo mu síl, preto sám už dlhšiu dobu ani nevychádzal von. Kým sa dalo, chodieval ešte denne spolu so sestrou na svätú omšu k prešovským saleziánom. 

Na Silvestra, keď sa sestra vrátila z kostola domov, našla ho ležať na zemi. Nevládala ho zodvihnúť, volala mi, tak som utekal k nim. Spoločne sme ho posadili a hneď sme videli, že jedna noha mu neslúži. Volal som na pohotovosť a poslali nám rovno sanitku. Boli veľmi milí, ošetrili ho a lekárka povedala, že asi pôjde o zlomeninu. 

Hneď sa mi vybavilo, že v jeho veku to môže byť vážne. Odviezli ho na traumatológiu, kde ho zröntgenovali a potvrdili, že má zlomeninu stehennej kosti. Hneď na Nový rok ho mali operovať. Spravili mu test na covid, bol negatívny. Samozrejme, musel ostať v nemocnici, a to bolo naposledy, čo sme sa videli. 

Aj vám v tej chvíli napadlo, že by to mohlo byť poslednýkrát, čo sa vidíte? 

Áno, lebo na dverách oddelenia, kam ho previezli, bol oznam, že návštevy sú zakázané. Tak som mu povedal: “Ocko, drž sa. Neviem, kedy sa uvidíme. Neboj sa, bude to dobré!” 

V nemocnici sa však k jeho prvotnej diagnóze pridružil covid.

Na Nový rok ho teda operovali, operácia dopadla dobre, po pár dňoch dokonca začali s rehabilitáciou. Ale po týždni nám volali z oddelenia, že ho testovali. Žiaľ, test bol pozitívny na covid a museli ho previezť na špeciálne oddelenie pre covidových pacientov.

Aká bola vaša prvá reakcia? Viem si predstaviť, že asi človeka nahnevá, keď do nemocnice viezol blízkeho človeka s bežným úrazom a potom takáto šokujúca správa…

Hneď som volal ošetrujúcemu lekárovi. Musím povedať, že bol veľmi ochotný a úprimne priznal, že tam chodia ľudia z oddelenia na oddelenie, prenášajú pacientov a nakazeniu sa v dobe pandémie nedá celkom zabrániť.

Musel ostať v nemocnici, a to bolo naposledy, čo sme sa videli.

Vyjadril aj veľkú ľútosť. Prvá vnútorná reakcia bola výčitka, ale v duchu som musel uznať, že asi urobili všetko, čo bolo v ich silách.

Povedal som si: Ježišu, aj toto je tvoja tvár utrpenia a pomôž nám to prijať. Do poslednej chvíle sme dúfali, že to bude dobré, hoci sme si museli pripustiť, že sa to môže skončiť aj fatálne. 

Váš otec patril pre svoj vek medzi najohrozenejšie skupiny. Ako on sám prežíval správu, že ochorel na covid? 

Lekári mu to povedali. Od začiatku sme s otcom mohli komunikovať, lebo mal pri sebe mobil, preto sme sa každý deň počuli. Aj som každý deň volal lekárom, aby sme vedeli, ako sa jeho stav vyvíja. 

Otec informáciu o covide neprijal nejako dramaticky. On médiá veľmi nesledoval, len sem-tam si pozrel správy. Nebol v tom príliš ponorený, a tak si to nebezpečenstvo nevedel celkom vyskladať. A ja som mu nechcel dávať informácie, ktoré by ho znepokojovali. Hneď, ako ho previezli na covidové oddelenie, urobili mu röntgen pľúc a našli masívny zápal. Lekár mi povedal, že musíme byť pripravení na najhoršie. 

Bol teda pripojený na kyslík? 

Nebol napojený na pľúcnu ventiláciu, ale podľa vyjadrenia lekára dostával potrebnú kyslíkovú podporu kvôli zápalu pľúc. Ja som sa ho stále pýtal, či ho niečo bolí a on, že ho nič nebolí. Trochu v noci cítil tú nohu, sem-tam zakašľal, ale to bolo všetko. Aj lekári mi potom povedali, že bol veľmi statočný a na nič sa nesťažoval. Len komunikácia s ním cez mobil bola deň po dni náročnejšia, lebo mu dochádzali fyzické sily. Nevedel už dobre artikulovať, ale myseľ mal stále čistú. 

Ako ste vy a vaša sestra vnímali tento jeho stav?

Rozprávali sme sa otvorene. Zverovali sme to len do Božích rúk. Treba však povedať, že otec bol celý život zdravý človek, vážne diagnózy sa mu vyhýbali.  Podvedome sme však cítili, že musíme byť pripravení aj na jeho odchod. Posledné roky, zvlášť po smrti mamy, sa veľmi intenzívne venoval čítaniu Svätého písma a duchovnej literatúry. Kým vládal, chodil denne na omšu a pristupoval k svätému prijímaniu. Pred Vianocami bol ešte na spovedi a tieto skutočnosti nám dodávali pokoj, že otec – čo sa týka jeho duše – je dobre pripravený…

Ležal na izbe s jedným mužom, sedemdesiatnikom. Zhodou okolností sme sa dozvedeli cez našu známu, ktorá s týmto pacientom bola rodina, o jeho slovách, že v živote nevidel muža modliť sa tak vrúcne, ako sa modlil náš otec. Ten spolubývajúci pod dojmom celej situácie prijal sviatosti. Takže otca si Boh použil, aby cez príklad svojho života apoštoloval ešte aj na smrteľnej posteli.

Koľko trvalo akútne obdobie jeho nákazy? 

Necelý týždeň od testu. Pri vedomí bol až do konca. Ja som s ním hovoril ešte v deň úmrtia, hoci už komunikoval ťažko.

Asi tri dni pred jeho smrťou na oddelenie nastúpili kňazi ako sanitári. V prešovských nemocniciach bolo vtedy pätnásť kňazov. Jeden z nich slúžil aj na covid oddelení, roznášal stravu, presúval pacientov a poskytoval duchovnú službu. Otcovi nosil Eucharistiu a dal mu aj pomazanie chorých. Tento kňaz bol v deň jeho smrti v službe a pred odchodom ho prišiel pozdraviť. Keď bol pri výťahu, akoby počul vnútorný hlas, aby sa k nemu ešte vrátil. Vo chvíli, keď vstúpil do izby, otec naposledy vydýchol. Kňaz zavolal personál a spoločne sa pomodlili.

Keď sme sa o tejto skutočnosti dozvedeli, vyhľadali sme kontakt na toho kňaza a zavolali sme mu. Chceli sme mu poďakovať a on bol prekvapený, že sme si dali tú námahu a ozvali sa mu. Povedal nám, že on ďakuje otcovi, lebo vďaka nemu bol disponovaný počúvať vnútorný hlas a vrátiť sa k nemu v potrebnej chvíli. Mali sme radosť z toho, že otec nezomieral sám. 

Akú skúsenosť ste mali s lekármi na covid oddelení? Určite sú naplno vyťažení, zostal im čas na komunikáciu s rodinou? 

Ja neviem, či sme mali šťastie alebo nás Boh takto viedol, ale ja sa nemôžem na komunikáciu s lekármi a personálom sťažovať ani v najmenšom.

Zdravotné sestry boli vždy ochotné otcovi odniesť veci, ktoré sme doniesli. Keď mu vypadol mobil, ochotne mu ho opravili a mohli sme opäť telefonovať. Lekári boli veľmi ochotní. Ošetrujúci lekár poskytol všetky informácie, dokonca nás informoval o tom, že za otcom bol kňaz a je oňho duchovne postarané.

Pre nás bolo dôležité uvedomiť si, že aj za týmto je Boh – Láska.

Neriešil teda iba medicínsku stránku, ale aj ľudský rozmer starostlivosti, a to bolo úžasné. Patrí im veľká vďaka. 

Po otcovej smrti som lekárovi ešte zatelefonoval a poďakoval som mu za všetko, čo pre otca aj pre ostatných pacientov urobil. Prosil som ho, aby poďakovanie odovzdal aj všetkým ostatným zdravotníkom na oddelení. Povedal mi, že som ho dojal. Že sa nestáva často, aby im ďakovali aj po smrti pacienta. 

Mali ste možnosť otca dôstojne pochovať?

Bohu vďaka, obmedzenie počtu ľudí pri poslednej rozlúčke s otcom sme nevnímali negatívne. Pohreb bol veľmi dôstojný a slávnostný. Bolo to uzobranie v kruhu rodiny. 

Mnohé rodiny prežívajú úzkosť z toho, aby ich blízki nebodaj neskončili na covid oddelení a aby nemuseli byť v najťažších chvíľach sami…

Určite aj nám to prišlo ako veľká bolesť, že nemôžeme byť pri otcovi, pri jeho odchádzaní. Tiež som sa s tým musel vysporiadať pred sebou aj pred Bohom. Človek by tam chcel byť, držať ho za ruku. Všetko sme s dôverou zverovali Bohu.

Ale každá situácia je iná, aj každá rodinná okolnosť je iná, netrúfal by som si radiť iným rodinám. My môžeme dať len našu skúsenosť, a to je príbeh človeka, ktorého život sa formoval vierou v Boha. Pre nás bolo dôležité uvedomiť si, že aj za týmto je Boh – Láska.  Veríme, že všetko slúži na naše posvätenie. I bolesti a ťažké udalosti. Zároveň sme vďační za všetkých ľudí, ktorí otcovi a nám pomáhali, za zdravotníkov, kňazov, za spoločenstvo, ktoré sa modlilo s nami…

My sme si našu bolesť nenechali pre seba, prosili sme o modlitby a odozva bola úžasná. Vedeli sme,  že mnohí stoja pri nás, tak sme sa týmito modlitbami cítili byť nesení. Keď sme to otcovi hovorili, bol veľmi dojatý a ďakoval. 

Naše deti a vnúčatá sa s nami spájali cez whatsapp a modlili sme sa spoločne. Verím, že otec cítil túto duchovnú blízkosť.