Slovensko Spoločnosť

Ak chceme spravodlivejší svet, musíme byť ochotní postaviť hodnoty nad vlastný komfort

Foto: Archív T. Horvátha

Ako dobrovoľník staval detskú kliniku v Ugande, precestoval množstvo rozvojových krajín, pracoval na Cieľoch udržateľného rozvoja v rámci Agendy OSN. Svoje zážitky, poznatky a skúsenosti nedávno vydal aj knižne. O tom, aká by mala byť zmysluplná pomoc pre  krajiny tretieho sveta, do akej miery je naša spoločnosť solidárna, ale aj na čom postavil s priateľmi svoju ideu sociálneho podnikania na Slovensku, sme sa zhovárali s Tomášom Horváthom, mentorom a spoluzakladateľom projektu sobi.eco.

Angažujete sa v mnohých rozvojových a humanitárnych projektoch, vediete vlastný sociálny biznis, kde sa zrodilo zanietenie pre takúto formu pomoci?

Začalo to tak, že som si hľadal svoje miesto vo svete. Vždy ma veľmi bavilo pracovať na nejakých projektoch. Tvoriť a ničomu sa v tomto zmysle neprispôsobovať. Už s kamarátmi na škole sme si vytvárali vlastné projekty. Vtedy sme si dávali extrémne vízie, ktoré nebolo možné nikdy zrealizovať, pretože sme nemali skúsenosti. (smiech)

“Každá práca, ktorú dnes robím, nemusí to byť len neziskový projekt, musí prinášať vyššiu hodnotu, zlepšovať život a brať ohľad na tých najzraniteľnejších.”

Keď som potom po škole začal pracovať aj cestovať, zistil som, že ma nebaví pracovať na povrchných projektoch, ktoré mi nedávajú zmysel a pre firmy, ktorých hodnoty neboli v súlade s mojimi. Mal som síce vytúženú prácu, ale bolo mi  proti srsti zamerať sa len na peniaze, zisk, kvantitu nejakého obratu a nie na to, aký to má reálny dopad na ľudí.

Takže ste sa rozhodli všetko nechať a nájsť to, čomu by ste sa mohli naplno venovať?

Áno. Odcestoval som a potom, ako som získal viac pracovných aj dobrovoľníckych skúseností, som sa vrátil domov. Vtedy som začal pracovať pre prvú neziskovku. Tam som si uvedomil, že práca, kde hľadáme čo najefektívnejšie spôsoby, ako pomôcť iným ľuďom, ktorí nemali také šťastie narodiť sa do rozvinutej spoločnosti, je to, čo mi dáva zmysel.

Takto som si to potom aj zadefinoval. Každá práca, ktorú dnes robím, nemusí to byť len neziskový projekt, musí prinášať vyššiu hodnotu, zlepšovať život a brať ohľad na tých najzraniteľnejších. To je môj hlavný cieľ a ním sa riadim už desať rokov.

Myslíte si, že takýto prístup sa prenáša už aj do biznis sveta?

Ja mám pocit, že áno. Myslím si, že zo Slovákov konečne opadáva pocit utláčania a toho, že sme boli stále “pod niekým”. Opadáva aj ten postoj, že ak sa nám niečo podarí, tak si to chceme celé uchmatnúť a čo najviac sa na tom nabaliť. Vnímam to tak nie len cez svoje spolupráce, ale aj vo svojom okolí. Prostredie a kultúra vo firmách sa mení. Zatiaľ čo pred pár rokmi sa slovo wellbeing vôbec neskloňovalo, dnes je to už inak.

“Častokrát si neuvedomujeme, že či chceme, alebo nie, svojim správaním ovplyvňujeme životy ľudí v rozvojových krajinách.”

Počas pandémie ste sa pustili do ďalšieho projektu, napísali ste a vydali knihu s názvom Má pomoc Afrike zmysel?. Ako by podľa Vás na túto otázku odpovedali Slováci?

Rozdelil by som to asi na obdobie pred rokom 2015 a po ňom. Vtedy sa totiž začalo často hovoriť o migračnej kríze. Bolo to veľmi medializované. Mnohí ľudia pred rokom 2015 boli ochotní podporovať rozvoj a humanitárnu pomoc v chudobných častiach sveta.

blank
Z pobytu v Ugande, Foto: Archív T.H.

Potom sa však situácia zmenila. Čoraz častejšie sa objavovali otázky – koho podporujete, aký je váš postoj k migrácii, čo vašimi projektami spôsobujete?

Začal som vnímať veľké nepochopenie toho, čo je rozvojová spolupráca a humanitárna pomoc. I nepochopenie toho, v akých podmienkach žijeme a ako sa správame. Častokrát si totiž neuvedomujeme, že či chceme, alebo nie, svojim správaním ovplyvňujeme životy ľudí v rozvojových krajinách. S nárastom hoaxov, neprávd, extrémizmu a nenávisti som vnímal , že je potrebné viac komunikovať, prinášať pravdu a názory podložené dátami a hodnotami.

“Nemali by sme nastavovať systém podľa najvyššieho HDP, ale tak, aby mal čo najväčšiu solidaritu s druhými.”

Spomínate migračnú krízu a hovoríte to trochu nedôverčivo, vy by ste ju tak nenazvali?

Ja by som ju nazval skôr krízou solidarity, pretože tí ľudia, ktorí potrebovali pomoc, začali hľadať cesty a my sme neboli ochotní na to reagovať. Vnímal som, že si málo uvedomujeme, prečo tí ľudia vlastne utekajú. Aj zo Slovenska počas komunizmu utekali ľudia a našli pomoc v iných krajinách. A neboli to len dobrí, alebo len zlí ľudia. Boli rôzni. To zadefinovanie je vždy komplexnejšie. Utekali z hostilného prostredia a to sa deje aj dnes. Navyše mnohí tí, ktorí utekajú, končia v utečeneckých táboroch, opäť v nevhodných podmienkach pre život.

Čo by sme teda mali zmeniť?

Ide o prístup. Vždy vstupujeme do nejakej neistoty ale ten prístup, ktorý by sme mali nastavovať by mal byť o najväčšej miere a ochote hľadať cesty a uskutočňovať ich tak, aby sme dodržali všetky bezpečnostné opatrenia, ale aby sme sa ľudom neotáčali chrbtom. Nemali by sme nastavovať systém podľa najvyššieho HDP, ale tak, aby mal čo najväčšiu solidaritu s druhými.

To by mohlo byť posolstvo pre tých, ktorí majú reálny vplyv. Čo však bežní ľudia, ako napomôcť tomu, aby bola naša spoločnosť otvorenejšia a solidárnejšia s druhými?

Veľký význam vidím v osobnej skúsenosti. Samozrejme, nie každý si môže dovoliť vycestovať do rozvojovej krajiny a získať ju. O to viac by sme o tom mali hovoriť my, ktorí tieto skúsenosti a poznanie máme. Ak totiž necháme zaznievať stále viac hlasy extrémistov a konšpirátorov, je  vysoká pravdepodobnosť, že sa takou naša spoločnosť aj stane.

“Pomoc má zmysel, keď ju človek chce, keď si ju uvedomuje a zapája sa do spolupráce.”

V súvislosti s rozvojovými krajinami sa často hovorí o forme pomoci. Právom sa ozývajú aj kritické hlasy na margo jej efektivity.  Aké aspekty by mala mať skutočne zmysluplná pomoc?   

Ak sa pozeráme na krátkodobú či jednorazovú pomoc, ako v prípade humanitárnej pomoci, tam veľa aspektov nie je. Iné je, keď pomáhame niekomu, kto sa potrebuje vymaniť z dlhodobo ťažkých podmienok. Mnohí máme skúsenosť, že pomoc má zmysel, keď ju ten človek chce, keď si ju uvedomuje a zapája sa do spolupráce. Preto aj rozvojová práca sa volá spolupráca, nie pomoc. Ide o vzájomný vzťah. Pokiaľ neprichádzame s tým, že chceme počúvať názory komunity, chceme sa stretnúť s lokálnymi autoritami, poznať vnútorné i vonkajšie väzby a spoločne hľadať cesty, vtedy nejde o rozvojovú spoluprácu.

Preto je vždy potrebné zohľadňovať lokálny kontext a pokiaľ chceme skutočne pomáhať, musíme spolupracovať.

blank
Z pobytu v Ugande, Foto: Archív T.H.

Ako pristupovať k takejto spolupráci, o tom je aj práca mnohých neziskových organizácii, ktoré majú vytvorené vlastné štandardy a postupy.

A nebolo by lepšie nerobiť nič? Nechať tieto krajiny, nech sa vysporiadajú so  svojimi problémami sami?

Bolo. Pokiaľ by to globálna ekonomika dokázala, čo nedokáže. Bolo by lepšie, aby sme riešili problémy a rozvoj na lokálnej úrovni, ale takto to žiaľ nefunguje. Aj my, ako sa tu spolu rozprávame, sme v spojení vďaka technológiám. Tie obsahujú rôzne súčiastky. Minerály, ktoré používame, nevyberieme a nevrátime ich odkiaľ prišli, nevrátime súčiastky do Ázie. Nerobiť nič sa dá, ale ak nechceme pomáhať, tak ani nezneužívajme prácu ľudí v týchto krajinách, nedrancujme a neokrádajme  ich o prírodné bohatstvá.

Aký je rozdiel pomoci voči tomu o koľko tieto krajiny ochudobňujeme?

V súčasnosti sa to prirovnáva 1:10. Teda napríklad 1 milión venovaný na pomoc voči 10 miliónom, ktoré z týchto krajín vytiahneme. Je to veľmi nespravodlivo nastavené. Toto všetko sa deje cez neférové medzinárodné zmluvy, daňové úniky, zle nastavené colné pravidlá, nekalé praktiky. Dokonca i legálne zmluvy sú častokrát nespravodlivé. Potom je na mieste sa pýtať, ak tam nechceme nalievať peniaze formou pomoci, tak nastavme systém rovnako spravodlivo aj globálne. Rozvojové projekty v tomto zmysle aspoň prinášajú hodnotu pre tých najnúdznejších.

Je podľa vás možné vymaniť sa z tohto začarovaného kruhu a dospieť k väčšej spravodlivosti?

Myslím si, že ten pomer síl vo svete sa nikdy úplne nezmení. Vždy to bolo o mocenských hrách , kto má väčší vplyv. Čo však vnímam je, že sa do popredia dostávajú firmy, ktoré zastávajú určité hodnoty. Získavajú väčšiu popularitu a tým väčšiu silu i vplyv. A to je niečo, čo ovplyvňujeme aj my a to tým, že sa rozhodneme, ktorým firmám dáme svoje peniaze a s nimi aj možnosti, aby mohli ovplyvňovať dianie vo svete.

Takže nejaká zmena predsa len nastáva?

Postupne. Dochádza k tomu  hlavne v uvedomelých spoločnostiach, kde ľudia nastúpili na kritické myslenie. Začali sa na produkty a služby pozerať z iného uhla pohľadu. Nielen na základe toho, čo im to prináša, aký to má imidž, cenu, dizajn, ale hlavne, kto tento produkt vyrobil, v akých podmienkach ľudia v danej firme pracujú, z akých materiálov sú produkty vyrobené, aká je ich udržateľnosť. Je to o tom, ako máme nastavenú hierarchiu.  Ak chceme spravodlivejší svet, musíme byť ochotní postaviť tieto hodnoty nad svoj vlastný komfort. Vtedy si myslím, že sa ten pól začne minimálne vyrovnávať.

Vy sami ste pred 4 rokmi začali s vlastným podnikaním. Aká myšlienka stojí za projektom sobi.eco?

Každý z nás (troch zakladateľov) mal už pred tým skúsenosti s pomocou na rozvojových projektoch.  Náš prvotný cieľ bol preto pomáhať znevýhodneným ľudom na Slovensku. Páčil sa nám projekt sociálneho podnikania, ktoré by bolo dlhodobé a udržateľné. Takýto model, ktorý má lineárnejšiu hierarchiu, môže prinášať skutočný úžitok.  Zo začiatku sme nevedeli s kým a čo budeme vyrábať. Vnímali sme však, aj z našej rozvojovej práce, že na skladoch končí extrémne veľa oblečenia. Ide o vážny problém, keďže toto šatstvo sa častokrát nedá opätovne upcyklovať, končí na skládkach či v spaľovniach, resp. ním zahlcujeme práve rozvojové krajiny. Tie sa už  proti jeho dovozu búria, keďže ním narúšame miestnu ekonomiku a práceschopnosť miestnych obyvateľov. Vnímali sme tieto aspekty, preto sme sa rozhodli používať materiál, ktorý by bol inak nevyužiteľný. Naše produkty vyrábame z filcového materiálu vyrobeného práve z recyklovaného šatstva.

S akým ohlasom ste sa pri uvedení vašich produktov na trh stretli?

blank
Výroba sobi.eco produktov, Foto: sobi.eco

Nám sa naše produkty od začiatku lepšie predávali v zahraničí než na Slovensku. Pretože to vnímanie udržateľnosti je tam, ako som spomínal, omnoho vyššie. Vo všeobecnosti sa nám však darilo stále lepšie. Začiatkom roka 2020 sme zaznamenali vyše 400% nárast, hneď na to prišla pandémia, ktorá nás spomalila a skoro až zastavila, pretože sme nepredávali ani múku, ani toaletný papier. (smiech) Záchranná injekcia prišla pred pár dňami, keď sme vyhrali enviro-ocenenie Atlas od Nadácie VÚB. Pomôže nám udržať si hodnoty, nezjednodušovať procesy a dokonca porásť a nadviazať nové spolupráce.

Veríte teda na život po pandémii?

Áno (smiech) a zároveň verím, že si nanovo uvedomíme, čo znamená ľudský život. Verím, že keď  skončí táto náročná pandemická doba, tak sa svet nevráti naspäť do starých koľají, ale že objavíme hodnoty, ktoré sú viac ako peniaze, konzum a egocentrický spôsob života, že si začneme viac vážiť jeden druhého a prostredie, v ktorom spoločne žijeme.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Výber NM: Ministerka Kolíková chce zlepšiť podmienky väzenstva na Slovensku

Michal Lukáč

Pomáha tínedžerom v sebarozvoji: Sú odvážnejší, ale vytrvať nevedia

Veronika Rendeková

Týždeň za zjednotený svet 2021: Skúsiť sa postarať, byť odvážny, prevziať zodpovednosť

Miroslava Psárová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies