Spoločnosť Štýl

Štefan Chrappa: Narážky, že som blázon, ignorujem

Väčšina Pištových textov a úvah vzniká v kaviarňach

Náboženský redaktor, moderátor, ale aj metalový spevák, spisovateľ, manžel, adoptívny otec a tiež držiteľ Ceny Fra Angelica za mimoriadny prínos v rozvoji kresťanskej kultúry na Slovensku. Štefan Chrappa alias Pišta Vandal nezaháľal ani v lete a pracoval na viacerých projektoch naraz. Aj keď priznáva, že čas si nijako špeciálne nemanažuje, v prioritách má úplne jasno. „Najlepší čas dňa sa snažím dať dcére. Nemusím ho dať robote, robota sa spraví tak či tak.“

V rozhovore pre nm.sk okrem iného hovorí:

  • čo nedávno robil v Ríme
  • ako vníma pripravovanú návštevu pápeža Františka
  • čo má spoločné Janko Silan so žánrom post-rock
  • ako si poradil s ľuďmi, ktorí ho privádzali do hnevu
  • kam si rád zájde s rodinou

Ako si trávil leto? Iba pracovne?

Mám výhodu, že práca je aj môj koníček. Zamýšľam sa nad zmyslom práce. Tej práce, ktorú robím, ktorú by som mal robiť, alebo aj tej, ktorú som neurobil. To, čomu sa venujem, mi dáva zmysel. Aj keď novinárčina či publicistika je, ako povedal istý známy, „vykurovanie vesmíru“. Pri tomto vedomí môžete po rokoch vyhorieť, lebo za sebou nič nevidíte. V knihe Guya Gilberta som však našiel myšlienku o tom, že všetko treba posväcovať láskou. Vtedy to funguje a človek nevyhorí. Mám to aj tu v kancelárii pod krížom – Posväť prácu láskou. Pokúšať sa s láskou pristupovať k veciam a ľuďom. Takže leto, jeseň, zimu aj jar trávim pracovne a medzitým vyrážame na výlety.

Nedávno si bol v Ríme. Čo si tam robil?

Spojili sa tam dve pekné veci. Bola tam púť gréckokatolíkov z Košickej eparchie s klokočovskou ikonou Bohorodičky. Išiel som autom s otcom Michalom Hospodárom, ktorý je gréckokatolícky kňaz a vyučuje na teológii. Tiež je predsedom gréckokatolíckeho Spolku sv. Cyrila a Metoda. Pred časom som s ním robil rozhovor a potom ma oslovil s myšlienkou nakrútiť dokument o Jánovi Mastiliakovi. Mastiliak bol dôležitou postavou česko-slovenskej Katolíckej cirkvi. Redemptorista, gréckokatolík, teológ, génius, človek múdrosti a pokory. Prvý slovenský redemptorista východného obradu. Pätnásť rokov bol vo väzení, sedel v cele aj s Gustávom Husákom, preložil viac ako sto kníh, vyformoval mnohé kňazské osobnosti. Takže teraz „žijem Mastiliakom“, študujem materiály o ňom a prerábam scenár nanovo a nanovo, aby dobre fungoval. Popri spomenutej púti sme nakrútili niekoľko sekvencií dokumentu, pretože Mastiliak študoval v Ríme a býval v kláštore redemptoristov. Kameru má na starosti Timo Križka, fotograf a kameraman, okrem iného autor knihy Pokojní v nepokoji, kde zozbieral príbehy prenasledovaných kňazov.

blank
Z nakrúcania cyklu Božie domy s Vandalom

Čo si o Mastiliakovi vedel pred týmto projektom a čo si sa o ňom dozvedel nové?

Poznal som jeho meno, ale kontext mi uchádzal. Vedel som, že je vzácny pre mnohých ľudí na východe. Začal som študovať jeho život a dielo. Sú fascinujúce. Otázkou je, ako to preniesť do dokumentu, aby to nebolo iba nezáživné vymenúvanie faktov. Upútal ma jeho vzťah so spoluväzňom Gustávom Husákom, ktorý sa označoval za kňaza komunizmu. V listoch, ktoré Mastiliak po prepustení z väzenia adresoval Husákovi, sa podpisoval ako Spoluväzeň Mastiliak. Nič nie je náhoda.

Kedy a ako sa verejnosť dostane k tomuto dokumentu?

Je to film hlavne pre členov Spolku sv. Cyrila a Metoda, ale budú si ho môcť pozrieť aj ostatní. Do konca roka by sme ho chceli mať hotový.

Uhorková sezóna je voľbou konkrétneho novinára, no nie života Cirkvi.

Prejdime teraz k tvojej práci v rozhlase. Mal aj náboženský redaktor uhorkovú sezónu?

Ako sa to vezme. V podstate uhorková sezóna môže byť stále, lebo ten vrchol všetkého sa udial pred 2000 rokmi. My nesieme ten príbeh a tradíciu, takže stále máme témy. Uhorková sezóna je teda voľbou konkrétneho novinára, no nie života Cirkvi.

Kde hľadáš inšpirácie na hostí?

Vždy sa pomodlím, aby mi Pán Boh poslal toho, koho tam chce mať. V januári si spravím plán na pol roka a potom zistím, že z tých 25, ktorých som mal v pláne, som nahral dvoch, lebo ďalší prišli spontánne. Privanulo mi ich.

No musíš si ich nejako všimnúť…

Veď človek žije medzi ľuďmi. Keď niekto svieti, tak si ho všimneš. Aj to je Božia inšpirácia. Dám taký príklad. Keď som pred piatimi rokmi začal vysielať nedeľné dobré rána, tak vo štvrtok mi „padol“ respondent. Obával som sa, koho zoženiem. Pomodlil som sa, aby mi Pán Boh niekoho poslal. Keď som skončil, zazvonil telefón. Volal pán, ktorý mi s pokorou a bázňou ponúkol jednu dôležitú tému o prenasledovaných kresťanoch. Povedal som si: „Vďaka Bohu, že to tak rýchlo funguje.“ (úsmev) Vidím v tých rozhovoroch Božie požehnanie, ja tam nie som podstatný.

V septembri pricestuje na Slovensko pápež František. Pripravujete sa na to v náboženskej redakcii?

Plánujeme cyklus relácií o pápežských cestách, o pápežoch. Ľudí však zaujímajú aj veci zo zákulisia – ako sa to všetko pripravovalo atď. Zorganizovať tri cesty Jána Pavla II. bola pre Katolícku cirkev u nás veľká „makačka“. My máme ambíciu Františkovu návštevu priblížiť v dobových, duchovných a spoločenských súvislostiach. Samozrejme, povinnosťou je celú návštevu mediálne pokryť. Na tomto poli som robotník, budem tam, kde ma vyšlú.

blank

Ako sa na jeho návštevu pozeráš? Potrebuje ho Slovensko počuť a vidieť naživo práve teraz?

Pápež je posledná univerzálna autorita. Politická, morálna a duchovná. S jeho hlasom sa ráta a pritom pápež je služobník, prvý medzi prvými. Podporí nás, dúfam, v prežívaní viery a vernosti Cirkvi. Nič iné Slovákov po stáročia nepodržalo tak ako Katolícka cirkev a vernosť Rímu. Keby sa Katolícka cirkev na Slovensku v roku 1918 stala národnou cirkvou, ako sa to stalo napríklad v Česku, komunizmus by sme ťažko prežili. Návšteva pápeža je znamenie, že na nás myslí.

Vnútri samotnej Cirkvi sú prúdy, ktoré s Františkom nesúhlasia alebo mu nevedia prísť na meno. Môže jeho návšteva Slovákov viac spojiť, alebo aj rozdeliť?

Čo sa týka vierouky, pápež František nič nemení. Aj keď dáva nejaké náznaky. No tie sú viac nadinterpretované novinármi než teológmi. Katolícka cirkev je po Druhom vatikánskom koncile najmodernejšou cirkvou. Ak chce niekto nový koncil, nech počká päťsto rokov. Pápež František nie je heretik. Každý, kto za niečo stojí, musí čeliť kritike a tiež falošným obvineniam. Pamätám si, že na Jána Pavla II. sa písalo, že je slobodomurár, že popiera kresťanstvo, keď komunikuje s moslimami a budhistami. Benedikt XVI. mal byť podľa kritikov zase nacista a spiatočnícky tmár. No a pápež František je vraj heretik. Na druhej strane tí, čo ho velebia ako progresívneho pápeža, ktorý zmení učenie Cirkvi, sa mýlia, lebo nepoznajú kontext.

Každý, kto za niečo stojí, musí čeliť kritike a tiež falošným obvineniam.

Si aj súčasťou nového projektu, ktorý cez hudbu prezentuje diela básnika Katolíckej moderny Janka Silana. O čo ide?

Prišiel s tým Dano Hevier mladší. Silan sa vytratil z nášho povedomia. Čítaval som jeho básne. Nie vždy mi sedeli. S Danom Hevierom ml. a gitaristom Radom Lakoštíkom sme vybrali desať básní, ktoré veľmi dobre fungujú v spojení s hudbou. Sú to básne, v ktorých sú zachytené pnutia. Spoločenské, keď komunisti prenasledovali Cirkev, ale aj jeho osobné. Janko Silan bol človek zápasov. Mnohé prehral.

Pre tento projekt vznikla nová kapela?

Áno. Voláme sa Piráti krásy. Tak sa nazývali aj básnici Katolíckej moderny. Rado Lakoštík dal v Nitre dokopy päť muzikantov, spolu zložili hudbu k básňam a ja som tam osadil Silanove texty.

Čo som zatiaľ počul, je to taká tvoja, tvrdšia hudba…

Je to post-rock. Rado, ktorý je mozog tej muziky, to tak vytvoril. Má clivé nápevy a melódie, ale v tvrdšom šate. Do toho sa hodí deklamácia Silanových textov. Má to silnú emóciu. Zimomriavkovú… To sa nepodarí vždy.

Na prvé počutie to vyznieva ako dve nespojiteľné veci – básne a tvrdá hudba. Čo je to spojivo?

Snažili sme sa nájsť v Silanových veršoch rozmer nepokoja. Chceli sme preložiť záchvevy jeho srdca do dnešnej podoby. On to zakódoval do básní a my sme to dnes takto prečítali v hudbe.

Máte v pláne nejaké vystúpenia?

Základný výstup je video nakrútené v zrúcanisku Zoborského kláštora v Nitre. Hrali sme na Bratislavských Hanusových dňoch a plánujeme ďalšie koncerty po celom Slovensku.

blank

Nedávno si spolu s inými umelcami dostal Cenu Fra Angelica od Rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru. Túto cenu dostali pred tebou viacerí ďalší. Ako na teba zapôsobilo, keď si sa dozvedel, že ju tento rok udelia aj tebe?

Prišiel mi do redakcie list, ale z neho som najprv nepochopil, že som navrhnutý na túto cenu. Potom mi ešte prišiel e-mail od pána biskupa Rábeka, či si cenu prevezmem. Stále som tomu neveril, myslel som si, že je to omyl. Písal som naspäť na ordinariát, či sú si istí, že ten mail je určený mne. Do poslednej chvíle sa mi to zdalo nepravdepodobné.

Cenu si veľmi vážim. Sledujem laureátov, ktorí ju dostali so mnou, ale aj tých, ktorí boli ocenení počas predchádzajúcich rokov. Je to paráda! No ako hovorila Matka Tereza: „Aj najmenší úspech ti prinesie falošných priateľov a skutočných nepriateľov.“ Platí to aj pri tejto cene.

Čiže boli aj „podpichovačky“? Aké si mal ohlasy?

Jasné, aj ohováračky poza chrbát. Niekde som čítal, že ten, kto nemá nepriateľov, ten sa nikdy za nič v živote nepostavil. Nepriateľov si musíš zaslúžiť. Tento rok som si vyhodil toxických ľudí z Facebooku. Ateistov aj veriacich. Všetkých, ktorí šírili nepokoj. Už som nevládal nasávať ich digitálne zlo. Kradlo mi to pozornosť, ktorú som mohol venovať pekným veciam. Tiež som zrušil „priateľov“, ktorí ma preto, že som katolík, označujú za blázna, idiota, klérofašistu. Ignorujem ich zlobu a modlím sa za nich.

Brať vážne mienku ľudí, na ktorých mienke reálne nezáleží, je hlúposť.

Dnes sme svedkami aj tzv. kultúry vymazávania (cancel culture). Keď niekto prejaví svoju vieru alebo nevítaný názor, je utláčaný, trestaný. Čo je za tým?

Niektorí ľudia si racionalizujú svoju agresivitu a ospravedlňujú ju tým, že zastávajú (v ich očiach) správny pohľad na vec. Na ekológiu, morálku, vzťahy… Sami pred sebou si teda ospravedlňujú, že svojich protivníkov ponižujú, napádajú, žiadajú ich vymazanie z verejného priestoru. Nazdávajú sa, že slúžia dobrej veci. Občas sa im podarí vytvoriť tlak, ktorého sa môže niekto zľaknúť. Tak zamestnávateľ vyhodí zamestnanca alebo vydavateľ nevydá knihu nepohodlného autora. Vyjadrujem nádej, že cancel culture je chvíľkový jav a zajtra bude minulosťou. Lebo brať vážne mienku ľudí, na ktorých mienke reálne nezáleží, je hlúposť. Za mňa osobne, nikdy by som nechcel byť v dave, ktorý niekoho kameňuje. Či už verbálne, alebo skutočnými kameňmi.

blank
Hosťom Pištovho Obludária bol aj Anton Srholec.

Aký je teda najlepší spôsob na vyrovnanie sa s „hejtom“?

Treba si nechať čas na rozmyslenie. Nemusíme reagovať hneď. Dokonca nemusíme reagovať vôbec. Ako kresťania máme nepriateľom žehnať. To jediné funguje.

Čo tvoje ďalšie aktivity? Stále píšeš a hráš vo svojich kapelách?

Nahrali sme nový album s našou kapelou Čad. Hráme koncerty. Chystám niekoľko kníh. Potom ten film o Mastiliakovi.

Máš toho naozaj veľa. Ako si manažuješ čas?

Nijako. Je to chaos. Čo treba, to spravím. Niekedy sa pýtam, či to má zmysel a či to nie je len útek pred životom. Chaos, ktorý ma obstupuje, beriem ako dar. Mám radosť, keď zapnem mikrofón a robím rozhovor, mám radosť, keď zapnem zosilňovač a chytím gitaru, mám radosť, keď idem s dcérkou von, na výlet alebo keď mi vyjde kniha, môžem si ju prečítať a nájsť v nej chyby.

Najlepší čas dňa sa snažím dať dcérke. Najlepší čas predsa nemusím dať robote.

Nepociťuješ, že je toho na teba veľa?

Dlho som nemal voľno, som komplikovaná povaha, vždy ma niečo pohltí.

S manželkou máte adoptovanú dcérku. Ako sa máte ako rodina?

Rodina je priorita, aj časová. Najlepší čas dňa sa snažím dať dcérke. Čas, keď som unavený, venujem práci. Najlepší čas predsa nemusím dať robote. Robota sa spraví tak či tak. Stačí veci robiť dobre. Treba odrobiť a je to.

Žiť rodinný život nie je vždy jednoduché. Raz sa ma istá moderátorka opýtala na rodinu. Povedal som, že je to náročné. Ona reagovala, že jej sa to tak nezdá, podľa nej je to úplne v pohode. Už som jej nevrátil to, že mala tretieho muža v priebehu desiatich rokov, že to zabalili vždy, keď niečo nefungovalo. Ťahať jeden vzťah 20, 30, 70 rokov až po hrob môže byť pekný „zaberák“.

Vie tvoja šesťročná dcéra obmäkčiť aj teba, tvrdého metalistu?

Jasné. Dievčatá majú v sebe nejakú tajomnú silu a otcovia majú pre ne slabosť. Som ten, čo veľa rozmaznáva, a vôbec ma to nemrzí. Počúvam, že na deti treba tvrdo a prísne, no nechcem to tak. Spolieham sa, že to, čo nedopatrením pokazíme, Boh a Božia Matka doplnia.

blank
S dcérou Mimi

V čom najviac napreduje vaša dcérka?

Má rada život. Je to taká malá pružinka. Rovnako, ako sa vie smiať, vie aj plakať. No poviem, čo ma prekvapilo. Boli sme vonku a vyhladlo nám. Reku, poďme na pizzu. Sedíme na terase, ona si sadla oproti mne, čakáme, kým nás obslúžia. Ona sa na mňa zahľadí a opýta sa: „Na čo myslíš, tato?“ To bol zlomový okamih. No… Už tu nie je len ten človek požiadaviek, už je tu bytosť, ktorá hľadá témy na konverzáciu, zaujíma sa o teba. No a potom sú tu ešte vypadané mliečne zuby, ktoré tomu premúdrelému výrazu vôbec nepridajú na vážnosti. (smiech)

Chystáš nejakú dovolenku, kde by si bol iba s rodinou?

Delíme si to. Každý týždeň ideme niekam v rámci Slovenska. S manželkou tie miesta poznáme, ale tým, že dcérka ich nepozná, tak je pre ňu vzácna aj návšteva Piešťan či Trnavy. Pozrieme si fontány, parky, ihriská, vyplašíme holuby, pohladkáme psov a ideme na zmrzlinu. (úsmev)

Foto: archív Štefana Chrappu

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Ani po návšteve pápeža neprestanem snívať

Katarína Jančišinová

Ide o to, aby sme boli ľuďmi, ktorí nastoľujú dialóg tam, kde sú odlišné postoje, apeloval pápež v Šaštíne

Cyril Dunaj

Nenechajme dni nášho života plynúť ako epizódy v telenovele, varoval pápež mladých v Košiciach

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies