Spoločnosť

Jednota kresťanov je predsa podmienka, aby svet uveril

Foto Július Kotus

Narodila sa v roku 1938 a je stále aktívna v mnohých prostrediach. Roky ovplyvňovala spoločenské dianie na Slovensku, koordinovala tvorbu koncepcie štátnej rodinnej politiky. Ako dobrovoľníčka pracuje naďalej v mimovládnej sfére na podpore rodinných hodnôt. 

Ako sama hovorí, jej najväčšou duchovnou láskou je ekumenizmus, pre ktorý žije a za ktorý sa modlí. Terézia Lenczová je pre túto oblasť aj stĺpčekárkou Nového mesta. 

 

Narodili ste sa do rodiny, kde vás bolo desať súrodencov, pochádzate z moravsko-slovenského pohraničia. Ako by ste charakterizovali vašu pôvodnú rodinu?

Ako súrodenci sa stretávame opakovane už päťdesiat rokov, to o našich vzťahoch hovorí veľa, sú naozaj vrúcne. Dnes už, žiaľ, žijeme len traja. Mali sme od začiatku pekné vzťahy, žili sme veľmi skromne. Dnes je mi preto ťažko, keď vidím, ako ľudia nešetria vodou, jedlom, že musia mať stále nové veci, že musia mať najnovšie zariadenia. Pre nás boli dôležité celkom iné veci.

Žili sme uprostred prekrásnej prírody, čo ma tiež formovalo. Žili sme zároveň uprostred veľmi tvrdých susedských vzťahov, lebo kedysi sa na na kopaniciach súdili ľudia o každú piaď pôdy. Našťastie, moji rodičia mali vyššie pochopenie hodnôt, takže aj voči susedom, ktorí im robili vyslovene zle, nemali negatívny postoj. Nikdy sa nestalo, že by sme niekoho nezdravili, alebo sa s niekým nerozprávali.

Spomínate si na obdobie vojny?

Spomínam si, ako sme sa za vojny pozerali, ako vojská odchádzajú z našej dediny. Zažili sme jeden príbeh, na ktorý nikdy nezabudnem. Prišli k nám nemeckí vojaci, skupina asi osemnástich mužov, a prosili moju maminku, aby im niečo dala jesť. A hoci nemala takmer nič, uvarila im aspoň polievku.

Už voňala na stole, keď v tom zrazu dostali rozkaz, aby išli ďalej do hôr, lebo postupovala armáda. Tá polievka ostala nedotknutá na stole. Ešte aj dnes mi je do plaču, keď som si uvedomila nezmyselnosť vojny. Tí chalani boli ešte deti, zápasili s mojimi bratmi na záhrade a zrazu museli odísť, hladní. To bola pre mňa injekcia pocitu bratstva.

V našej drevenici sme mali len jednú veľkú izbu, kuchyňu a predsieň. Vždy cez zimu k nám prichádzali Rómovia, ktorí vtedy ešte mohli kočovať. V zime sme ich prichýlili, mám v hlave obraz Rómky, ktorá v našom umývadle kúpala svoje bábätko. To bola tiež skúsenosť bratstva.

Vyrastali ste vo veriacej rodine?

Áno. Rodičia mali veľmi hlbokú vieru. Môj otec mal vieru, ktorá bola inšpirovaná zajatím na Sibíri. V zajatí bol štyri roky v prvej svetovej vojne a keď sa vracal v roku 1921, tak cestoval pod cudzím menom transibírskou magistrálou. Boľševici tam boli už vtedy silní a keď prestupovali do európskej časti, vlak zastal na stanici, prišli vojaci a všetkých ľudí, ako bol môj otec, vyháňali z vlaku a strieľali ich nad jamou.

Môj otec hovoril, že v tej chvíli uvidel pána Ježiša, ako ho poznal zo svätých obrázkov a Ježiš zabránil vojakom rukou, aby ho zobrali.

My sme mali radosť z práce, lebo rodičia nám zadávali prácu ako vyznamenanie.

A vojaci ho nechali a zišli dole zo schodov a päsťami hrozili otcovi i celému vlaku, ktorý sa práve pohol. Takže otec mal odvtedy hlbokú vieru v Ježiša, ktorý mu zachránil život pred istou smrťou. O tomto nám ako deťom svedčil. Nešlo však o sladkú vieru, že Ježiš všetko odpustí a podobne, naopak, bola to tvrdá, vážna viera. Boh je Boh. A potom nečudo, že počas komunizmu obstáli.

Otec sa v Rusku naučil opracúvať kože garbiarskou metódou. Raz idúcky zo školy som stretla otca s vozom s kravami, vozom naplno naloženom kožami, ktoré mu ľudia doniesli na spracovanie, aby ich vyčistil. Išiel pokorne so sklonenou hlavou, sprevádzali ho policajti. Bol jasne proti komunizmu, ale nebola v ňom nenávisť.

Keby ste mali porovnať vaše detstvo s detstvom dnešných detí, v čom vidíte najväčšie rozdiely?

My sme mali radosť z práce, lebo rodičia nám zadávali prácu ako vyznamenanie. Mali sme postup: pásť husi, pásť ovce, pásť kravy. Keď som mala štrnásť rokov, prvýkrát som mohla pri žatve odoberať obilie, taká som bola hrdá a šťastná, lebo to bolo vyznamenanie.

Deti dnes sa hádajú, že ty to urobíš, ja už som robil a podobne, to mi je ľúto, keď to vidím.

Zároveň sme žili maximálnu skromnosť prostriedkov. Preto mi prekáža súčasný materializmus. Naša viera bola odskúšaná, v škole som musela znášať posmech, že som veriaca.

Na štúdium ste sa potom dostali do Bratislavy, kde ste sa pohybovali v spoločenstve mladých katolíkov okolo Kapucínskeho kostola. Kto týchto mladých organizoval?

To boli ľudia, ktorí väčšinou už skončili vysokú školu, stretávali sme sa najviac na výletoch. Kto však tieto skupinky formoval a organizoval, sme ani nevedeli. Prirodzene sa okolo svätých omší sformovali skupiny ľudí, menami sa ale kvôli bezpečnosti maximálne šetrilo.

V tomto období ste získali osobnú živú vieru?

Nie, tú som už mala. Už v štrnástich si spomínam, že som raz išla so sestrou z kostola a už vtedy som mala jasný pohľad na fungovanie spoločnosti. Všetky moje názory boli vedené vierou. Mala som dve sestry, ktoré žili v kláštore. Sama som sa ešte v deviatich rokoch rozhodla, že pôjdem do kláštora, čo som neskôr prehodnotila.

Na vysokej škole som si však vieru odskúšala v praxi. Vždy som túžila študovať spoločenské vedy, túžila som po dobrom usporiadaní spoločnosti. A marxizmus a leninizmus vyzerali na prvý pohľad ako ucelená teória dobrého usporiadania spoločnosti, vo mne sa však ozývala otázka, kde je pravda o spoločnosti, ja za ňou pôjdem.

Netrvalo to dlho, možno pol roka, keď som v tichosti pochopila, že pravda je Ježiš.

Napadla mi tiež myšlienka, že ak by bola táto pravda aj mimo viery, mimo Boha, uniesla by som to? Odpovedala som si, že áno. Lebo napriek tomu, že som mala prekrásne detstvo a čisté dospievanie, za čo som veľmi vďačná, tak som si uvedomila, že pravda je viac a preto pôjdem za pravdou.

Potom som išla za jedným kňazom, pátrom Ferdinandom Kaňkom, ktorý ma upokojil, nech si z toho nič nerobím, nech ďalej chodím na svätú omšu a uvidím. Poslúchla som a do kostola som chodila každý deň. Netrvalo to dlho, možno pol roka, keď som v tichosti pochopila, že pravda je Ježiš. Bolo to také silné, že na celý život som už nezapochybovala, kde je pravda.

Akú profesiu ste si vybrali?

Vždy som chcela študovať archeológiu alebo históriu. Ale zástupkyňa riaditeľa hovorila, že taká, čo sa pri jedle prežehnáva, nemôže ísť na vysokú školu. Našťastie, vtedy prišla taká výnimka, že určitý počet žiakov mohol ísť študovať na Slovensko. Brat, s ktorým som mala hlboký vzťah, mi poradil, nech to skúsim.

Archeológiu som však nemohla, tak som si vybrala ekonómiu, lebo tam bolo veľa jazykov a mňa jazyky bavili. Ale prijala som to, keď som k tomu pridala aj sociologické poznatky, pochopila som, že je to dobrý zorný uhoľ pohľadu na celú spoločnosť.

Ako ste sa stretli so svojím manželom?

Chodievala som aj k jezuitom na sväté omše, kde som sa spoznala s kamarátkou Priskou Dankovou, ktorá mi povedala, že je tu skupina mužov, katolíkov, ktorí sa chodia modliť do Cirkvi bratskej. A keďže by bolo pekné, aby sa pridali aj ženy, išla som aj ja.

Mala som dobrú prípravu na ekumenizmus, lebo kamarátku som mala husitského vyznania, spolužiačky som mala evanjeličky.

Mala som dobrú prípravu na ekumenizmus, lebo kamarátku som mala husitského vyznania, spolužiačky som mala evanjeličky. Tú skupinu viedol môj budúci manžel Laco, ktorý nás pozval do svojho bytu na Štrkovci a my sme počúvali, čo nám hovoril. On veril, že medzi kresťanmi je možné budovať pekné vzťahy a že je potrebné sa za to modliť.

Ešte raz sme sa stretli, keď nás pozvali baptisti a mňa poverili, aby som im porozprávala o reholiach v Katolíckej cirkvi. Keďže ja som vážne v mladosti riešila vstup do kláštora, sestry som mala v kláštore, tak som vedela o tom hovoriť. Laco tam bol tiež, a potom sme sa išli prejsť, potom na omšu, nakoniec sme sa pomodlili desiatok ruženca, čo nás spojilo. Dosť skoro nám bolo jasné, že máme toľko spoločného, že chceme byť spolu. On bol Maďar, ja Češka, nič nám nevadilo (Smiech.).

V období totality fungovali ekumenické vzťahy medzi cirkvami?

Iba tajne, išlo skôr o osobnú iniciatívu jednotlivcov. Lacov šéf v práci bol významným činiteľom v Cirkvi bratskej, preto mal s nimi kontakty. Pozval katolíckeho kňaza, aby v Cirkvi bratskej prednášal o svätej omši. Sám Laco im prednášal o eucharistii, všetko preto, aby sme sa viac spoznali. To bolo v polovici osemdesiatych rokov. Oni nám zase ponúkli konkordanciu na prácu so Svätým písmom, získali sme asi 300 kusov pre našich kňazov na rozdávanie.

Dá sa povedať, že ste stáli pri zrode novodobých ekumenických vzťahov na Slovensku?

Nie celkom. Potichu sa dialo všeličo, všelikde. Ale v Bratislave to boli asi naozaj také začiatky ekumenizmu. Laca raz aj policajti vypočúvali a presne vedeli o všetkých týchto jeho iniciatívach. Bolo teda jasné, že ho sledovali.

So spiritualitou Hnutia fokoláre ste stretli až po svadbe. Ako?

Zobrali sme sa v roku 1967 a Hnutie fokoláre sme spoznali v roku 1980 v Nemecku.

V Nemecku?

Do Nemecka sme sa dostali kvôli nášmu synovi, ktorý keď mal deväť a pol roka, ochorel na rakovinu, museli mu amputovať nohu. Vtedy nám lekári hovorili, aby sme skúsili hľadať pomoc v zahraničí.

Tým, že Laco bol odborník v oblasti mikroprocesorov, tak ho šéf poveril, nech ide získavať vedomosti v oblasti stolných počítačov do jednej nemeckej firmy.

Témou bola Božia vôľa, ktorá nás oslovila natoľko, že okamžite sme boli „in“.

Bol to zázrak, že nás pustili celú rodinu do Frankfurtu nad Mohanom. Všetci boli presvedčení, že tam zostaneme, ale my sme nechceli. Ostali sme tam dva roky. Deti som musela učiť doma, lebo komunisti nám zakázali chodiť do nemeckej školy. Synovi tam skutočne veľmi pomohli. Keď mu dali prvýkrát protézu tu na Slovensku, bol zúfalý, lebo na tom sa nedalo chodiť. Nemci začali tým, že mu mesiace posilňovali svaly a až potom mu nasadili protézu. Tam začal lyžovať, bicyklovať.

Bývali sme tam na fare, kde bol kaplánom kňaz fokolarín Ludwig Jansen. Prišli sme s prázdnymi kuframi, s pár starými vecami. Bývali sme tam v jednej izbe vedľa kaplnky. Zoznámili sme sa tam s pár rodinami, s ktorými sme sa stretávali. Tak sme spoznali Hnutie fokoláre. Keď sme sa neskôr vracali na dovolenku domov, cestou sme v Čechách pozdravili pátra Kubíčka, ktorý nám povedal, že presne tam sa koná akurát stretnutie rodín a to boli náhodou rodiny, ktoré už poznali spiritualitu jednoty. Nič nebola náhoda.

Čo vás na tejto spiritualite oslovilo? Zaklaplo to najmä s vaším videním ekumenizmu?

Paradoxne to nemecké videnie ma až tak neoslovilo. Oni boli poznačení materializmom a preto mali iné priority. Dostali sme však možnosť ísť na prázdninové duchovné cvičenia, ktoré sa volajú Mariapoli, pri Cerovej a tam sme zažili krásne chvíle. Témou bola Božia vôľa, ktorá nás oslovila natoľko, že okamžite sme boli „in“.

Čo vás natoľko oslovilo na tej téme?

Vždy sme chodili na dovolenky na Valašsko, kde sme od brata zdedili chalupu. Na tú chatu sme pozývali aj bratrancov a sesternice, veľakrát som tam mala na starosti aj dvadsať detí. Mala som pocit, že to je Božia vôľa, že sa im mám venovať.

Švagriná bola ochrnutá a jej som venovala menšiu pozornosť ako deťom. Po prázdninách som išla na spoveď a hovorila som neistá kňazovi, že ja cítim, že som sa mala venovať tým deťom, ale na druhej strane som zanedbala švagrinú.

Pochopila som, že človek má počúvať a keď sa sám nevie rozhodnúť, tak sa má s niekým, kto sa snaží žiť rovnako, poradiť.

Ten kňaz mi rázne vysvetlil, že je jasné, že som sa mala starať o švagrinú. Vtedy som si povedala, že tomuto nerozumiem. Mala som totiž istotu, že práca s mládežou je moja úloha. Veľmi som vtedy zneistela, čo to vlastne znamená žiť Božiu vôľu.

Keď som prišla na to Mariapoli, našla som odpoveď. Pochopila som, že človek má počúvať a keď sa sám nevie rozhodnúť, tak sa má s niekým, kto sa snaží žiť rovnako, poradiť.

Vy ste viedli dovtedy obaja dobrý katolícky život, boli ste angažovaní, viedli ste stretká. Do toho prišlo Fokoláre. Načo ste potrebovali ešte niečo k vášmu duchovnému životu?

Prvá slovenská volontárka, božia dobrovoľníčka v Hnutí fokoláre, Milka Pappová, ma pozvala na prvé stretnutia. Keď som počúvala a viac spoznávala tento život, nemala som vôbec pocit, že to nepotrebujeme. Žitie vôle Božej, ako nám ju predstavili, je nádherný ťah k jednote. Naozaj sa nám to spojilo aj so žitím pre ekumenizmus.

Keď som spoznala povolanie volontárov v rámci Hnutia fokoláre, nadchlo ma to. Vždy som sa zaujímala o spoločenské dianie a chcela som byť aktívna, takže spojiť toto rozhodnutie s božím povolaním bolo pre mňa nádherné. Volontári majú prinášať do sveta Boha, nie je to pekné?

Spoločenské dianie ste spolu s manželom naozaj aktívne počas celého života ovplyvňovali. Vy ste sa venovali rodinnej politike, manžel školstvu. Čo vás motivovalo?

Išlo to prirodzene. Napríklad na pracovisku na Vysokej škole ekonomickej som nemala problém hovoriť o svojej viere, hoci môj šéf bol zarytý komunista. Raz k narodeninám som mu želala to, o čo prosil Šalamún Boha a on bol celkom šokovaný, povedal, že také pekné prianie mu ešte nikto nepovedal. Skrývať som sa nikdy nemusela.

Od roku 1977 som robila vo výskume a odtiaľ ma pozvali na ministerstvo hospodárstva robiť sociálnu politiku. Za Mečiara ma vyhodili. Vtedy ma jeden kolega pozval, aby sme išli robiť koncepciu štátnej rodinnej politiky do Výskumného ústavu práce a sociálnych vecí.

Žitie vôle Božej, ako nám ju predstavili, je nádherný ťah k jednote.

To bol rok 1992, všetci ľudia okolo boli buď bývalí komunisti alebo ľudia zo Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, ktorí majú celkom iný pohľad na rodinu ako my.

Videla som, že sa veci nehýbu, hoci sme urobili štúdiu, neboli ochotní to akceptovať. Urobili sme preto semináre, kde sme prizvali všetkých ľudí iných názorov. Nerobili sme kompromisy, ale boli sme otvorení názorom iných. A išlo to. Bolo nás asi päťdesiat ľudí, ktorí sme sa stretávali v rôznych komisiách štátnych i neštátnych. A nakoniec sme dokázali presadiť koncepciu rodinnej politiky, ktorá má konzervatívny charakter a opiera sa o hodnoty rodiny.

V takejto podobe platí aj dnes?

V roku 2004 ju inovovali, pripojili tam zlučiteľnosť práce a rodiny. Ale základný strategický smer koncepcie platí aj dnes. Táto koncepcia sa každé dva roky premieta aj do konkrétnych opatrení. Tieto opatrenia sa žiaľ veľakrát odkláňajú od tejto koncepcie.

Čo znamená táto koncepcia pre Slovensko? Môžu sa na ňu odvolávať aj pri tvorbe zákonov?

Áno, kládli sme dôraz na to, že rodina nie je zriadená štátom, ale, naopak, rodina je inštitúcia prvotná a štát je len v službách rodiny. Rodina má vnútorné zákonitosti, ktoré štát nemôže len tak meniť.

A nakoniec sme dokázali presadiť koncepciu rodinnej politiky, ktorá má konzervatívny charakter a opiera sa o hodnoty rodiny.

Keď som odchádzala z ministerstva, tak sme v roku 1997 založili občianske združenie Slovenská spoločnosť pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo, ktorá fungovala pod mojím vedením do roku 2009. Po smrti môjho manžela prevzala vedenie tejto spoločnosti pani europoslankyňa Anna Záborská. Dnes funguje pod názvom Slovenská spoločnosť pre rodinu.

Teórie o rodine boli vaša veľká láska. Vo svojej knihe píšete, že najväčšou duchovnou láskou je práve ekumenizmus, ktorému ste sa celý život venovali. Pre Nové mesto budete písať pravidelné stĺpčeky na túto tému. Prečo je ekumenizmus vašou veľkou láskou?

Tu ide o vernosť Ježišovi. Ak náš Pán, ktorý zomrel, aby spojil svoje rozdelené deti, dal život za to, aby sme boli zjednotení. Tak my, jeho učeníci, sa na prvom mieste hlásime k jednote kresťanov a sme ochotní za to položiť aj svoj život. Jednota kresťanov je predsa podmienka, aby svet uveril. V evanjeliu je zachytené, že svet neuverí, ak my nedáme svedectvo jednoty.

Ako hodnotíte ekumenizmus na Slovensku? My vidíme iba občasné vonkajšie prejavy, spoločné modlitby za jednotu kresťanov, je toto ono? Máme u nás hlboký teologický dialóg?

Teologický dialóg sa väčšinou uskutočňuje na úrovni európskych cirkví. To by ani nevadilo. Ale vnímam, že ekumenická mentalita je u nás v porovnaní s inými krajinami celkom iná. Nehodnotím to odsudzujúco, lebo my sme mali celkom inú históriu, u nás boli náboženské vojny, nenávisť išla naprieč rodinami. O to viac by sme mali byť povinní živiť dialóg lásky.

V evanjeliu je zachytené, že svet neuverí, ak my nedáme svedectvo jednoty.

Teologické dialógy počkajú. Ale my sa snažme o každodenný dialóg vo vzťahoch. Máme miesta v Bystrici, v Žiline, v Košiciach, kde sa ľudia z rôznych cirkví majú radi a žijú pre ekumenizmus. Podstatné je podhubie zdola. Nesmierne trpíme, že povrch je taký, aký je.

U nás je teda ekumenizmus viditeľný viac zdola než zo strany cirkevných predstaviteľov?

Dá sa to tak povedať. Je tu veľa strachu a nezáujmu na obidvoch stranách. Jeden predstaviteľ sa napríklad vyjadril, že však my ich nepotrebujeme. Iný sa zas vyjadril, že zase musíme ísť na ten cirkus. Myslel tým verejnú ekumenickú bohoslužbu. Ja som im hovorila, bratia a sestry, nebeží vám mráz po chrbte? Keď pán Ježiš povedal, že svet uverí, len keď budeme jednotní…

O výsledkoch ekumenických dialógov sa verejnosť málo dozvedá. Je za tým pritom toľko úprimnej práce, modlitieb a budovania vzťahov. Je to štyridsať rokov mravčej práce, ale verím, že ľady sa hýbu. Chce to čas a solídnu ekumenickú osvetu.

Súvisí to aj s tým, že na Slovensku máme ako katolíci silnú väčšinu a tým vzniká dojem moci a nie je zvyk sa vzájomne konfrontovať?

Keď bol kardinál Cassidy v roku 1992 v Bratislave, tak povedal, že vy máte vo vašich historických knihách toľko nenávisti, že by sa to zišlo spáliť. Je to ako guľa na nohe, ale nevadí, Duch Svätý vanie. Máme sa veľmi radi s ľuďmi z evanjelickej cirkvi, s ľuďmi od baptistov i s Cirkvou bratskou. Sú to konkrétne osobné vzťahy plné úcty a pomoci s mnohými ľuďmi.

Váš manžel Ladislav Lencz zomrel v roku 2010. Prežili ste spolu štyridsaťtri rokov, vychovali ste tri deti. Čo charakterizovalo váš spoločný život?

Laco bol nádherne zrelý človek. Bohatá osobnosť, mal naštudované množstvo vecí. Bol formovaný u jezuitov, až ako 28-ročný požiadal o prepustenie z rehole. Pátri jezuiti mu to umožnili a on bol veľmi vďačný, že mu vždy prejavovali priazeň a priateľstvo. On išiel do rehole z lásky k filozofii a potom zatúžil mať rodinu. Boh mu rodinu požehnal, aj keď až po dlhom čase.

Boli sme veľmi šťastní. Pochopili sme, že sviatostné manželstvo je jedna výnimočná vec. Je to manželstvo pod božou garanciou. Človek je schopný si všetko pokaziť, lebo cítime svoju slabosť, sviatosť je však liekom na krízu manželstva. Iný liek neexistuje. Keď Boh žije s manželmi a oni s ním, je to nádherná vec.

Mali sme náročné obdobia a napriek tomu sme vládali veľmi veľa vecí. Okrem tej spoločenskej angažovanosti sme päť rokov opatrovali manželovu tetu. Cítili sme, že to Boh od nás chce. Vtedy sme Bohu povedali, že sme zvedaví, ako to s nami zvládne. Laco sa venoval koncepcii etickej výchovy, ja Spoločnosti pre rodinu, doma teta. Ale nejakým spôsobom to šlo, ani neviem povedať ako. Boh je nesmierne verný, keď s ním počítaš.

Ako ste prežili manželovu chorobu a zomieranie?

Krátko pred blahorečením Chiary Luce Badano mu lekári povedali, že kosti má plné metastáz a vtedy Laco povedal jednu nádhernú vetu: keď prídeme domov, tak si otvoríme fľašu červeného vínka. To bol totiž náš rituál pre slávnostné chvíle. Teda on to takto prijal. Chiara Luce Bohu opakovala pri svojej chorobe vetu – „Pane, ak to chceš ty, chcem to aj ja!“ Toto si zobral ako svoje motto. Deväť rokov bojoval, zodpovedne bral lieky a podstúpil rôzne kúry. Potom sme to však prijali a mali sme silu na všetko, čo bolo treba.

Pochopili sme, že sviatostné manželstvo je jedna výnimočná vec. Je to manželstvo pod božou garanciou.

Na Kramároch sme sa stretli s krásnym prístupom lekárov a keď nám už nemali čo dať, tak sme išli domov. Posledné mesiace sme prežili v modlitbe a počúvaní, boli to naozaj šťastné mesiace. Ja som sa počas toho stihla zapojiť ešte do jednej veľkej petície. Moment jeho odchodu bola vznešená chvíľa. Bol to prvý piatok mesiaca, bola som pritom ja, aj deti. Smrť doma uprostred rodiny je veľký dar. Opakujem často, že starí a chorí ľudia potrebujú eucharistiu. Opakujem to kňazom, aby poverovali laikov, aby nosili eucharistiu. Ja takto roznášam sväté prijímanie chorým a mám toľko skúseností so sprevádzaním zomierajúcich. Eucharistia sprevádza k svätej smrti. Ja som bola svedkom osem ľudí, ktorí takto zomierali vďaka eucharistii.

Vaša kniha toľko dôvodov na vďačnosť, ktorá je zbierkou textov, ktoré zazneli v Slovenskom rozhlase, je aj akýmsi životným bilancovaním?

Ani nie. Skôr to beriem tak, že som dostala od Boha inšpirácie a tie mám odovzdať ďalej. Keď je človek otvorený a otvorenými očami vníma svet, Boh dáva úžasné svetlo. Tak som si hovorila, že to svetlo treba poslať ďalej.

Môj muž ešte pred smrťou začal blogovať a bol v tom veľmi úspešný. Ja som vydala túto knihu. Teraz sa už snažím byť len ničím z lásky, pomáhať, kde je treba pomáhať.

Foto Július Kotus

Súvisiace články

Nechcem, aby si ma ľudia pamätali ako operného speváka

Mária Oravcová

Rana rozdelenia otvára naše srdcia nádeji

Mária Valigová

Napriek kontrastom nás Jeruzalem predsa len spája

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies