Spoločnosť

Naše bubliny nevedú dialóg, pripomína to skôr súťaž, kto koho kopne viac

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

Je ročník ´89 a tvrdí, že preto nemá pocit, že musí súzvučiť s nejakou štátnou ideou. S novinárkou Ivou Mrvovou, ktorá pracuje pre portál Aktuality, sme sa rozprávali o tom, ako smrť Jána Kuciaka ovplyvnila slovenskú žurnalistiku, o názorovo vyhranených médiach, o chýbajúcom marketingu v cirkvi i o jej snahe prepájať svet kresťanov a liberálov. 

Ako ste sa dostali k novinárčine?

Úprimne, nikdy som nechcela byť novinárkou. Vždy som mala víziu novinára ako niekoho, kto sa tlačí s diktafónom niekde na tlačovke. A ja nie som veľmi ten typ. Radšej veci pozorujem z úzadia. Takmer celý čas počas gymnázia som však pod lavicou čítala .týždeň, v podstate som na ňom vyrastala. Niektoré predmety som vypúšťala, viac ma bavilo čítať.

Ľudia vás však vnímajú ako sebaistú a sebavedomú, nie ako človeka z úzadia…

Tieto vlastnosti sú zrejme potrebné, najmä v dnešnom svete rýchleho feedbacku a hejtu. Človek to musí ustáť, vybudovať si mentálnu imunitu. Nesmie však pritom skĺznuť do pátosu či cynizmu, čo sú dva extrémne póly, ktoré dnes novinárovi hrozia. Človeka sa potrebuje trochu obrniť, aby túto prácu zvládal, zachoval si nadhľad. Tak, ako každému novinárovi, aj mne často chodia neveľmi žičlivé reakcie. Najmä hodnotové témy vedia v ľuďoch budiť veľké emócie.

Začali ste pracovať v médiu, ktoré ste ako študentka čítala. Časopis .týždeň bol začiatkom vašej novinárskej práce?

V .týždni som mala spolu s Ferom Múčkom na starosti najmä web, písala som minimálne. Keď som začínala, potrebovala som spätnú väzbu, no nedostávala som ju. Žiaľ, prišla som do zlomovej situácie, keď sa polovica dôležitých členov redakcie odčlenila a odišla do Postoja.

Videla som umierať dospelých i deti, celú tú krehkú líniu medzi životom a smrťou.

Boli to turbulentné časy. Pôvodne som mala radosť, že budem súčasťou .týždňa, uprostred všetkých tých novinárskych osobností, ktorých texty som čítavala. Neskôr som pôsobila v časopise Stratégie. Šlo o biznisový magazín orientovaný na marketing a médiá, v ktorom som sa však veľmi nenašla.

Potom som ste boli nejaký čas v Iraku. Čo ste tam robili?

Vždy ma fascinoval Blízky východ, jeho dynamická geopolitika, dialóg medzi náboženstvami. Keď sa naskytla možnosť navštíviť Irak, neváhala som. Bol to rok 2017, prebiehala akurát vojna s Islamským štátom. ISIS už bol na ústupe a ja som mala možnosť zažiť prostredie vojny.

Dokumentovala som tam záchranu jezídskych žien, ktoré Islamský štát využíval ako sexuálne otrokyne. Niektoré slovenské organizácie, medzi nimi aj Katolícka charita, investovali nemalé financie, aby tieto ženy zachraňovali. Či už ich vykupovali na trhu, alebo unášali priamo z Mósulu, veľkomesta, ktoré obsadil ISIS.

Čo bolo vašou úlohou na tomto projekte?

Navštevovala som tieto ženy už v záchytných táboroch. Mapovala som, ako ich únos prebiehal, čo presne zažili, aká pomoc im bola poskytnutá, prípadne, ako im pomôcť ďalej. Bolo treba zaznamenať, načo boli financie použité. Nebola to novinárska práca, dianie som v prvom rade dokumentovala pre organizácie, ktoré záchranu hradili. Padlo rozhodnutie, že kým prebieha vojna, príbehy týchto žien aj ľudí, ktorí stáli v pozadí ich záchrany nebudeme zverejňovať. Kým bol Islamský štát aktívny, stále existovalo riziko.

Čo s vami urobil tento mesiac v Iraku? 

Myslím, že ma to prehĺbilo. Človek si tam veľmi rýchlo uprace priority, aj seba. Videla som umierať dospelých i deti, celú tú krehkú líniu medzi životom a smrťou, tú, ktorá sa náhle stráca, celé to zbytočné utrpenie. Človeka to určite mení. Keď som sa vrátila domov, na Slovensko, bola som vďačná Bohu za všetky naše pseudoproblémy.

Keď ste sa vrátili, išli ste pracovať do Charity, prečo?

Projekty na pomoc ľuďom v Iraku, ktorých ničila vojna, boli financované aj cez Konferenciu biskupov Slovenska. Keď som videla, koľko dobra robí Katolícka cirkev, ako pomáha mnohým ľuďom, medzi nimi aj moslimom, pýtala som sa, ako je možné, že o tom na Slovensku nikto nevie. Zaumienila som si, že pôjdem do Katolíckej charity. A pomôžem im tú komunikáciu nastaviť.

Žiaľ, napriek tomu, ako je tam veľa schopných ľudí, ktorí majú víziu, nenašla som priestor, kde by som sa mohla realizovať. Kde by som mohla dávať niečo zo seba, pohnúť veci vpred.

Nevidela som otvorenosť a odvahu kresťanov komunikovať so svetom 21. storočia.

Nevidela som otvorenosť a odvahu kresťanov komunikovať so svetom 21. storočia. Nevidím ju všeobecne.

Je škoda, že nevieme hovoriť o kresťanstve, o jeho hĺbke a príťažlivosti. Potrebujeme marketing, akokoľvek nekresťansky to slovo znie. Je to dnes nutnosť a nie vec voľby. V podstate je to len škaredšie slovo pre evanjelizáciu v jej modernejšej verzii.

Na Slovensku je stále počuť najmä tie ukričané hlasy, strach zo zlého liberalizmu, zo zlých migrantov, zo zlého sveta. Toto nie je kresťanstvo. Je to akási úzkosť, zbabelosť pred svetom, ktorý nás obklopuje. Pritom sa stačí pozrieť, ako veľa je v Cirkvi obety, že sú ľudia, ktorí pre pomoc iným riskujú svoj život. Len sa o tom nevie. Deje sa to potichu, nebadane.

Neposúva nás kresťanov spoločnosť len do tejto oblasti charity? Teda, že tam sme pre nich uprataní, lebo v iných spoločenských otázkach sme pre svet nepohodlní? 

Určite je to tak, lebo to je taká milá, príjemná pozícia, ktorá nikoho nevyrušuje. Na štýl “buďte ticho a starajte sa o sociálne problémy”, suplujte štát. Charita je však len jedna súčasť mozaiky kresťanstva. No je potrebné, aby sa o tejto oblasti vedelo, lebo je podstatná.

Potrebujeme marketing, akokoľvek nekresťansky to slovo znie.

Chýba nám napríklad odvaha povedať, že my kresťania pomáhame aj moslimom. Prečo?

Študovala som politológiu a marketing, novinárka som dnes asi preto, že nespravodlivosť ma vždy vyrušovala o trochu viac, ako je možno bežné. Oslovil ma Peter Bárdy, keď hľadali nových ľudí do Aktualít a dohodli sme sa asi za minútu. O tri týždne po tom, čo som nastúpila, zabili nášho kolegu Janka Kuciaka.

Takže s Jánom Kuciakom ste sa poznali?

Boli sme spolu asi dvakrát na obede, spoznali sme sa teda len zbežne. Ale za ten krátky čas som pochopila, že to bol dobrý človek a že ho ľudia majú radi. Naša redakcia je relatívne malá, vládne tam rodinné prostredie. Keď Jána zabili, všetkými to otriaslo. Boli sme pod obrovským tlakom, dosiaľ celkom nerozumiem, ako to náš šéfredaktor Peter Bárdy zvládol, v týždňoch po vražde dával pravidelne desiatky rozhovorov do slovenských i zahraničných médií. Myslím, že tie momenty si všetci budeme pamätať už navždy.

Slovensko Jána Kuciaka objavilo až po jeho smrti. Nebol to zrovna typ novinára, ktorý sa potreboval chváliť svojou prácou, ale ani slovenské mediálne prostredie jeho snaženie príliš nedocenilo…

To je pravda. Medzi novinármi sú ľudia, o ktorých vieme cez Instastories a posty na Facebooku, škoda, že nevnímame viac talent ako sebaprezentáciu. Myslím si však, že svet by Jána Kuciaka časom spoznal. Keď potom dostával všetky tie novinárske ceny in memoriam, už som na to nemala žalúdok.

nespravodlivosť ma vždy vyrušovala o trochu viac, ako je možno bežné.

Prišlo mi to spolitizované. Vypla som to. Ľuďom, ktorí dnes spoluvytvárajú verejný priestor, chýba nadhľad. Ja robím novinárku naplno možno tri roky, mám 29 rokov, ale vnímam, ako nás táto udalosť strhla.

Napriek tomu vás medzi novinárkami ženami verejnosť vníma, máte už svoj rukopis a názor. Ovplyvnilo vašu novinársku prácu aj úmrtie Jána Kuciaka?

Keď som si spätne čítala Janove blogy či iné texty, pochopila som, aký bol zapálený pre spoločnosť, pre ľudí okolo seba, nielen pre svoj vlastný priestor, vlastný život. A z tohto si asi všetci navždy vezmeme príklad. Po jeho smrti sa však ukázal aj jeden negatívny rozmer.

Úplne rozumiem vlne kritiky na politický systém, ktorému je pre “našich ľudí” ťažko dôverovať. Rozumiem potrebe dezinfikovať krajinu od 12-ročného úradu Róberta Fica. No my novinári sme sa zaktivizovali. Človeka, ktorý sa staral o spravodlivosť v našej krajine, zavraždili a nás v médiách ovládol hnev. Rozumela som tej zlosti, ľudsky je prirodzená, no voviedla nás miestami až do akejsi averzie voči politickým predstaviteľom. Celý tento boj nám aj ublížil.

Ako to myslíte?

Hovorím to často. Realitu prestávame opisovať. A začali sme ju spoluvytvárať. A to je extrémne nebezpečné.

Skĺzli ste do novinárskeho aktivizmu?

Myslím si, že mnohí z nás naprieč médiami áno. Ja sama som napísala komentár, ktorý by som dnes už neuverejnila. Jana zabili vo februári, v marci som šla na tie smerácke oslavy MDŽ a sedela tam ako Alenka v ríši divov. Neverila som, že sa to naozaj deje. Ľudia sa vonku búrili, nám zavraždili kolegu a tu si skupinka politikov, ktorých sa to bytostne týka, brnká s Hammelom a púšťa balóniky. V tejto emócii som napísala text, ktorému chýbal odstup.

V redakcii sme o tom, čo sa dialo v krajine, diskutovali a dali si vnútorný záväzok, že sa nikto z nás neobjaví na žiadnom pódiu. V čo možno najväčšej miere sme chceli zostať neutrálni.

Realitu prestávame opisovať. A začali sme ju spoluvytvárať.

Nie preto, že by nám bolo dianie ľahostajné, práve naopak. Našej redakcie sa dotýkalo najviac. No v tom politickom chaose, ktorý nastal, sme sa chceli vyhnúť obvineniam, že zasahujeme do vyšetrovania, že vraždu politizujeme, hoci bola politická z podstaty. Jána zabil nefungujúci štát. Tých obvinení na našu adresu bolo aj tak mnoho. Bolo to vypäté obdobie.

Smrť dvoch mladých ľudí, milión na stole, fotografie novinárov so svojimi deťmi, to všetko novinárskou obcou prirodzene kývalo. Napriek tomu všetkému si však potrebujeme zachovať odstup a nadhľad, akokoľvek je to ťažké. Spoločnosť dnes potrebuje našu triezvosť.

Média sú dnes názorovo veľmi profilované, je to ich póza, z tejto názorovej žurnalistiky žijú, lebo píšu pre určitú komunitu, ktorá ich tým pádom finančne podporuje. Ako neupadnúť do novinárskeho aktivizmu, keď mediálne prostredie k tomu týmto rozdelením na názorové médiá posúva? 

Treba tu v prvom rade pomenovať pozíciu novinára, je to spravodajca či komentátor? Hoci sa dnes, v dobe Facebooku, žánre už prelínajú, istú hranicu by mali mať. Spravodajca by mal vecne opisovať realitu, dojmy tam idú nabok. Čo sa týka komentátora, je už na jeho svedomí, aby emóciami neburcoval dav, ale v prvom rade ponúkal svoje myšlienky.

Každý novinár má nejakú svoju rolu, či pózu, cez ktorú sa definuje, ktorá ho odlišuje od ostatných. Vy sa napríklad teraz definujete ako určitý most medzi dvoma svetmi, medzi tým kresťanským a liberálnym. Konzervatívci vás v niečom berú ako svoju, lebo otvárate v prevažne liberálnom mediálnom prostredí témy z kresťanského prostredia, máte určitú empatiu pre toto prostredie. Napísali ste zapamätateľnú reportáž o homosexuáloch kresťanoch. Vo vašich posledných textoch cítiť, že ide o snahu o dialóg medzi dvoma svetmi. Nebojíte sa však ani otvorene kritizovať kresťanov. Je to vaša vedomá rola?

Nie, nie je to vedome. Mrzí ma však a vyrušuje, ako sa dnes zužuje realita. Ako my novinári máme tendenciu tú realitu čitateľom občas až predžuť, zarámcovať, skrátiť, zjednodušiť. To ľuďom, ktorí nás čítajú, naozaj tak málo dôverujeme? Niekedy to vnímam ako spreneveru nášmu poslaniu.

Malo by to byť presne naopak. My musíme skutočnosť popisovať, v celej jej šírke. Aj keď sa nám tie odtiene možno nepáčia. Svojimi textami sa asi snažím vykrývať to, čo mi vo verejnom priestore chýba. Keď počujem príliš veľa jedného názoru, nemám potrebu ho násobiť.

Svojimi textami sa asi snažím vykrývať to, čo mi vo verejnom priestore chýba.

Aj keď si možno myslím to isté. Skôr sa snažím priniesť pestrosť, ukázať, že aha, je možné to vidieť, vnímať aj z tejto strany.

Konkrétne článok o homosexuáloch, ktorí sa rozhodli žiť inak, ako sa dnes dominantne odporúča, vyvolal silne protichodné reakcie. Časť čitateľov by mi dala Pulitzera, tá druhá by ma rituálne zavesila na kandeláber. Ukazuje to iba polarizáciu, akú dnes máme v spoločnosti. Myslím si, že by bola menšia, ak by sme isté témy a dianie pokrývali rovnomernejšie a s väčším nadhľadom.

Čo ste napríklad týmto svojim textom chceli docieliť?

Mojou ambíciou určite nebolo niekoho provokovať. Keby som chcela, viem písať väčšie hejty ako píše Michal Havran, mám ten dar, či prekliatie? No nevyužívam ho. Nikomu by som tým totiž nepomohla. Pár ľudí by sa možno pobavilo, no nemyslím si, že by to slúžilo nejakému vyššiemu dobru.

V práci mám na starosti primárne domácu politiku, politika ma baví, no iné témy ma bavia ešte viac. Mám rada ľudí, rada počúvam príbehy tých, ktorí sú iní, v dnešnom svete ma zaujímajú najmä hlbokí ľudia.

Časť čitateľov by mi dala Pulitzera, tá druhá by ma rituálne zavesila na kandeláber.

Podľa toho si vyberám aj svoje témy. Tak som sa dostala k homosexuálom katolíkom. Ich pohľad, pokoj, s akým rozprávali o svojej životnej skúsenosti bolo to, čo v diskurze o tejto téme chýbalo.

Keď som medzi nimi sedela, medzi samými mužmi a oni mi zvláštne nádherným spôsobom dôverovali, vedela som, že to napíšem cez príbeh. Štatistiky a štúdie sú skvelé, veľmi ich treba. No nie všetko je možno cez ne povedať. Toto bolo v prvom rade o ľudskej skúsenosti. Filozofia tých mužov je iná, ako to, čo sa o nich bežne dočítame v médiách. Obdivovala som ich vieru. A trochu im ju aj závidela. Tým, že museli hľadať viac, aj viac našli.

Dialóg teda vnímate ako cestu pre svoju prácu? 

Je to niečo, čo je veľmi potrebné a dnes veľmi chýba. Moja mama je veriaca a môj otec ateista, ich hádky neboli práve snahou o dialóg, možno aj z tohto dôvodu cítim potrebu, aby sa tieto dva svety snažili chápať. Existujeme tu spoločne.

Osobne neťahám ľudí na “svoju stranu”, nemám potrebu nikoho pokresťančovať, sama viem, ako to nefungovalo na mňa. Súčasne si uvedomujem, čo od tých ľudí vlastne vyžadujeme. Aký obraz dnes o kresťanstve ukazujeme vo verejnom priestore? A koho to má vlastne osloviť?

Z mojich dvoch súrodencov som si vieru vybrala iba ja a úplne im rozumiem. Nik mi nevedel dávať relevantné odpovede, len nejaké príkazy, ktoré mi nedávali zmysel. Tak som si tie odpovede hľadala sama.

Osobne neťahám ľudí na “svoju stranu”, nemám potrebu nikoho pokresťančovať

A našla nejaké Kolégium Antona Neuwirtha dakde v Ivanke a ja, ktorá mám paniku z kresťanských komunít, kde sa všetci ľúbia, nepýtajú škaredé otázky a majú osem súrodencov som zavrela oči a prihlásila sa.

Keď sme potom čítali filozofické a teologické texty a zamilovala som sa do Ratzingera, uvedomila som si, že mám príležitosť, akú má málokto. O kresťanstve vo verejnom priestore nevieme rozprávať, nevieme ho komunikovať. Jeho krásu, hĺbku, úplne nám vypadol jeho intelektuálny rozmer.

Obsahuje toľko hĺbky a mnohí ľudia po nej túžia, no my im to nevieme dať. Osobne cítim istý dlh za to, čo som dostala a chcem to v miere, v akej dokážem, posunúť ďalej.

Píšete aj o cirkvi, píšete o nej aj kriticky. Mnohí vás preto neberú ako kresťanskú novinárku.

To je v poriadku. Ja sa tak ani nedefinujem. Desí ma predstava akéhosi moralizátorstva, ktoré sa s tým môže spájať. Mojou túžbou je predovšetkým ponúkať na aktuálne otázky aj iný pohľad, náš diskurz aspoň sčasti sfarebňovať. A hľadať pritom pravdu.

Keď som napísala komentár o troch predvolebných zlyhaniach biskupov, dostala som za to množstvo negatívnych reakcií, najmä z kresťanského prostredia. Pritom som to nepísala ako útok. Objektívne si myslím, že zlyhali a len preto, že som členkou cirkvi, sa nebudem tejto téme vyhýbať. Mne nevadí, keď človek zlyhá. Vadí mi, keď sa tvári, že nezlyhal. A to je problém našich autorít. Došli mi reakcie, “Iva, veď ty si naša, ty nemáš o nás takto písať.” A to, prosím, prečo? Tomuto uvažovaniu nerozumiem.

Je to tá asi mentalita, v ktorej sme vyrastali, že v cirkvi sa dejú zlé veci, ale my ich nepomenúvame, lebo hádam nebudeme ešte aj my prilievať olej do ohňa, keď už je kritikov cirkvi aj tak dosť.

Cirkev tvoria ľudia a tí robia chyby. Netvárme sa, že v cirkvi nezlyhávame, inak nebudeme autentickí. Som ročník ´89 a možno preto sa ma už nedotkol pocit, že musím súzvučiť s nejakou štátnou ideou. Autorita sa netvorí tým, že sa tak nazve a skoncentruje pod seba moc. To na nás, mladých, už nefunguje. Čakáme obsah. Autorita sa buduje tým, že čosi unikátne tvorí, ponúka, že má pri tom odvahu, a to aj odvahu zlyhať a následne to otvorene pomenovať. Odstúpme od mocenského štýlu. Aj v cirkvi. Cirkev ho nepotrebuje, má úplne iné bohatstvo.

Touto cestou sa predsa snaží ísť aj samotný pápež…

A koľkí ho za to žiaľ kritizujú. Akoby sme stále nevedeli vnímať ducha doby.

Prečo vy ako kresťanka novinárka so svojim nastavením nepracujete v denníku Postoj, ktorý sa snaží kumulovať kvalitných novinárov z radov kresťanov?

Postoj si vážim a je výborné, že vznikol. Spoločenský diskurz na Slovensku je dnes pomerne homogénny, cenný konzervatívny hlas by tu bez Postoja nebol. Dialóg potrebujeme všetci, inak zakrnieme.

Ponuku z Postoja som dostala a viem si predstaviť, že by som tam ako stále pomerne neskúsená novinárka veľa nasala. Sú tam aj kvalitní a skúsení novinári. Súčasne mi logika vždy vravela dve veci. Že tých pár novinárov, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, by sa všetci nemali koncentrovať na jednom mieste. Kvôli čitateľom, ale aj kvôli sebe.

Páči sa mi, že naša redakcia je farebnejšia, že je tam zastúpené širšie spektrum názorov. Je smutné, že spôsob, akým je dnes v médiách nastavený biznismodel, nás tiahne k akémusi ideologickému rivalizmu.

Som ročník ´89 a možno preto sa ma už nedotkol pocit, že musím súzvučiť s nejakou štátnou ideou.

Denník N svoju prácu robí autenticky, ale je to biznismodel, ktorý pretláča svoju pravdu pre ľudí, ktorí si myslia to isté. Postoj to robí rovnako pre svoju bublinu. Tieto skupiny medzi sebou často nevedú dialóg, občas to skôr pripomína súťaž, kto koho kopne viac. Hovorím najmä o jednotlivcoch, nie o celom médiu.

Aktuality sú v tomto niekde uprostred, je to priestor, kde sa názorové bubliny ešte majú šancu stretnúť. Nezdá sa to, no pre spoločnosť je to veľmi dôležité. Osobne mám v redakcii vo svojich témach a textoch slobodu, môžem písať o kresťanskom prostredí, mám ten luxus, možnosť ísť aj hlbšie. A som zaň veľmi vďačná. Mojím snom však vždy bolo ísť ešte ďalej a napísať knihu. Aktuálne sa taká možnosť naskytla a v redakcii ten nápad prijali.

Asi nikoho, kto ma pozná, neprekvapí, že sa bude týkať Blízkeho východu, konkrétne Iraku a ľudí aj zo Slovenska, ktorých som tam stretla. Ktorí často riskovali svoj život, aby pomohli tým, ktorých trápila vojna, kde sa nehľadelo na to, kto je kresťan a kto moslim. Do Iraku sa čoskoro na chvíľu vrátim, nechala som tam nedokončenú prácu a dnes prišiel čas ju dokončiť. Mám pred tým rešpekt. Sú to neuveriteľné príbehy, no je pre mňa česť o tom písať. O všetkých tých ľuďoch, osobnostiach a tom, ako sa aj malé Slovensko v nemalej miere podieľalo na porážke sfanatizovaného, radikálneho zla.

Foto: Branislav Wáclav (Aktuality.sk)

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Na margo: Ako náš systém dovolil stvoriť Mariána Kočnera?

Zuzana Hanusová

Pre svoje postoje som na gynekológii za exota

Zuzana Hanusová

Chýba nám schopnosť pomenovať to, čo nás spája

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies