Desať výziev pre Cirkev, ktorá chce počúvať (synoda)

Foto: Zuzana Kostková Človek a Viera
Pápež František zdôraznil ako jeden z troch krokov Synody o synodalite nevyhnutnosť vzájomného počúvania sa.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Umenie počúvať je prvým ľudským „ťahom“, potrebným na vytváranie prijatia a spoločenstva. Cirkev prestala počúvať dôsledne, nežne, s prijatím. Svedectvom straty tejto schopnosti sú zranenia, ktoré spôsobila cez ľudí v nej svojim členom, ako aj ľuďom mimo Cirkvi. Do ľudského srdca sa totiž vstupuje ušami. Aj preto sa musí Cirkev vrátiť k téze dvoch uší a len jedných úst.

Na synodálnom stretnutí v Nimnici sa v troch pracovných skupinách, zameraných na Cirkev, hovorilo aj o počúvaní. Ich výstupy môžu poslúžiť ako manuál a výzva:

Naučiť sa počúvať

Základný Ježišov postoj viditeľný z Písma je umenie počúvať. Ježiš počúval svojho Otca: rozhovory s ním mali jasnú prioritu. Počúval aj ľudí: tak, ako keby práve človek stojaci pred ním bol jediný na svete. S plnou sústredenosťou, pokojom, prijatím. Presne tento základný manuál sa potrebujeme naučiť aj my: „Načúvajúcou Cirkvou sa staneme až vtedy, ak prijmeme do srdca, čo hovorí Ježiš,“ hovorí jeden z účastníkov stretnutia. Načúvanie je životným štýlom Ježišových učeníkov. Sme takými?

Neškatuľkovať

Znamená to mať pri počúvaní druhého postoj milosrdenstva ako Ježiš: neodsudzovať, nemať pripravenú odpoveď hneď a skôr, ako ten oproti mne dohovorí. Neškatuľkovať človeka oproti mne na základe jeho prejavu, podľa toho, ako vyzerá alebo čo som o ňom počul. „Postoj počúvania je náročný. Človek, ktorý počúva, má už pripravené, čo svoje „strelí“, keď ten druhý skončí. Fascinuje ma Ježišov príklad: ide medzi mýtnikov a hriešnikov. Nehovorí im: ,Toto všetko musíte zmeniť.‘ Iba ich počúva,“ zaznelo v jednej z pracovných skupín. Dobre počúvať – bez nadradenosti a patentu na rozum – znamená aj nedávať hotové, instantné, „zaručené“ rady, čo má kto robiť: „Radami môžeme človeka ponížiť.“ Počúvať teda treba aj vtedy, ak nemáme na otázky odpoveď. Prijatie službou ucha je často viac.

Foto: Zuzana Kostková Človek a Viera

Zmeniť pomer ústa kontra uši

Zvykli sme si upriamovať pozornosť na seba, nie na iných – rozprávame viac ako tí druhí. Potrebujeme sa vzdať svojho miesta a postaviť do stredu pozornosti toho druhého. Najviac sa dozvieme v trpezlivom počúvaní, v záujme o jeho život – cez túto láskavosť sa otvára trinásta komnata človeka predo mnou. Je výzvou naučiť sa otočiť pomer hovoriť : počúvať v prospech počúvania. Jedna z účastníčok má s tým priamu skúsenosť: „Ľudia sú veľmi prekvapení, keď sa ich opýtam na niečo z mimopracovného života, keď sa ráno v práci s elánom, láskou a úsmevom pozdravím.“

Byť vnímaví najmä na tých, ktorí majú najtichší hlas

Tých, čo kričia, počuť ozaj všade. Sú to však tí, čo najviac potrebujú pomoc? Sú to tí, od ktorých sa môžeme najviac učiť? Veľavravné je aj toto svedectvo: „Keď som si robil vodičský preukaz, bola tam otázka, komu máme v prvom rade pomáhať. Správna odpoveď bola, že nemáme pomáhať tomu, kto najviac kričí. Ten má ešte silu. Snažím sa o to aj vo farnosti, aby som počúval tých, ktorí nemajú taký silný hlas a sebavedomie.“ Tí, ktorí nerozprávajú veľa a nahlas, sú často tí, ktorí veľmi trpia. Máme ich v práci, v škole, vo svojom okolí – počúvať ich, dať im priestor je cestou uzdravujúcej lásky.

Tí, ktorí nerozprávajú veľa a nahlas, sú často tí, ktorí veľmi trpia.

Dať sa počuť v zrozumiteľnom jazyku

Nielen kňazi, ale aj my laici často skĺzneme do „svätej hantírky“ – takže náš prejav je pre iných ťažko pochopiteľný. Hovoriť rovnako jednoducho, ako hovoril Ježiš alebo ako dnes výborne zrozumiteľne hovorí pápež František, sa musí stať pre nás každodenným cvičením. Kontrolovať sa, ako hovorím, je výzvou: „V kúpeľnej kaplnke v Piešťanoch sme otvárali okná. Všimli sme si, že ľudia sa pod nimi zastavujú a počúvajú. Pýtala som sa sama seba, ako môžu rozumieť, čo hovoríme, ak hovoríme takýmto jazykom. Odvtedy premýšľam, ako civilizovať náš jazyk, aby bol počuteľný pre ľudí, ktorých chceme osloviť. Nemali by sme sa deliť na tých, ktorí už čosi vedia, a na tých ostatných. Mali by sme najskôr zjednotiť svoj slovník, aby sme hovorili rovnakým jazykom.“

Foto: Zuzana Kostková Človek a Viera

Prelamovať bariéry osamelosti

Sme ochotní vystúpiť zo svojej ulity a prelomiť ticho, ktoré nás okolo ťaží? Vo vlaku, na ulici… stávame sa osamelými. Je to aj tým, že niet dosť ochotných ľudí láskavo a sústredene počúvať. Čo by sa stalo s Cirkvou a svetom, ak by sme prijali a žili denne túto výzvu? Počúvanie utvára priestor na prepojenie sŕdc, ktoré neboli stvorené pre samotu. Túto schopnosť si všimol na pápežovi Františkovi jeden z účastníkov synodálneho stretnutia už na synode v Ríme. Ovocie počúvania vidno najlepšie pri pastorácii chorých: „Nemocnica je zanedbávané misijné pole. Nachádzajú sa tam ľudia rôzneho vyznania a názorov. Slovensko a spoločnosť trpí na osamelosť. Hoci sú si ľudia blízko vďaka mobilom, vnútri sú chorí, niekedy až vnútorne mŕtvi. Krásny krok je ísť k nim cestou dobrovoľníkov. Nie vnucovať, ale počúvať, ísť vlastným príkladom. Umožniť pacientom i personálu zažiť prijatie, predstupeň pastorácie.“

Vyjsť zo svojej bubliny

Je to tak: bezpečne sa cítime medzi „svojimi“. Zabúdame na úlohu „ísť do celého sveta“, čo znamená odvahu žiť medzi bežnými ľuďmi, ktorí nepoznajú či neprijali Boha: „Počúvať znamená učiť sa vyjsť z fary k ľuďom, stretnúť ich na ulici, navštíviť ich vo svojich príbytkoch. Ťažkosťou je, ako tých ľudí evanjelizovať, ako nájsť k nim cestu. Nie je to len klišé. Cítim z nich, že ak by prijali Božie slovo, prišla by spása do ich života, otvoril by sa im nový obzor. Ani veľmi nestoja o to, čo im prinesie. Ich skúsenosť im ubila obraz Cirkvi. Moja skúsenosť je, že ak človek začne hlásať Božie slovo, ľudia počúvajú.“

Počúvať znamená učiť sa vyjsť z fary k ľuďom, stretnúť ich na ulici, navštíviť ich vo svojich príbytkoch.

Spájať a pomôcť rásť, nie rozdeľovať a kaziť

Dobré počúvanie vytvára istotu prijatia a spolupatričnosti. Teda presne to, čo nám v toľkých farnostiach zúfalo chýba a po čom vo svojom srdci túžime. „Počúvanie je cestou urobiť z farnosti spoločenstvo, ktoré je domovom, kam to ľudí láka, kam by chceli ísť. Cirkev má byť miestom, ktoré dáva ľuďom korene aj krídla. Mám členky ružencového spoločenstva, ktoré sa hádajú už cestou do kostola. Potom to ľudí do farského spoločenstva neťahá. V predchádzajúcej farnosti som mal suseda, ktorý mi často pomáhal, ale nechodil veľmi do kostola. Keď som druhému farníkovi povedal, že je to dobrý človek a mali by sme ho dostať aj do kostola, odvetil: ,A nepokazíme ho tam?‘“

Stať sa „obyčajne“ ľudskými

Nepotrebujeme robiť nič špeciálne: iba byť dobrými ľuďmi. Znamená to mať postoj otvorenosti voči tým, ktorí k nám prichádzajú a chcú sa podeliť o svoj život. Potrebujeme byť pripravení budovať vzťahy, prejavovať lásku. Poskytnúť čas a priestor na vypočutie, neodkladať rozhovor „na potom“. Počúvať, aj keď nie je počuť zvuk. Počúvať očami znamená s otvoreným a chápavým srdcom vnímať druhého so všetkým, čím je. „Sluch nám funguje, ale načúvať treba aj vtedy, keď nič nepočujem. Covid nám pomohol obrátiť pohľad na prácu s jednotlivcom,“ všíma si ďalší účastník stretnutia. K ľudskosti patrí aj smiech a humor, optimizmus a nádej. Nesmieme zabudnúť na to, že načúvajúca Cirkev je domovom, v ktorom nám ľudskosť pomáha rozvíjať sa. Skutočné počúvanie je potvrdením ľudskej dôstojnosti toho, kto hovorí.

Cirkev ako bezpečné miesto

Človek sa otvorí tam, kde cíti istotu prejaviť sa v slobode, nech príde s čímkoľvek. Musí cítiť, že má právo urobiť aj chybu, no namiesto odsúdenia a vylúčenia ho spoločenstvo zdvihne a objíme. Pre nás to znamená zabudnúť na postoj zákonníka so zoznamom „správneho a nesprávneho“. Bezpečie je tam, kam niekoho radi z osobnej skúsenosti odporučíme: ku kňazovi, do rodiny či k odborníkovi, ktorý má láskavý prístup, úctu a rešpekt. Potrebujeme znovu Cirkev, kde môže ktokoľvek bez obáv prejaviť svoje ťažkosti, bolesti, krízy, obavy, zranenia – aj keby to boľavé bolo práve vinou Cirkvi. „Dôležité je, aby boli [ľudia]vypočutí, aby ich názory boli brané do úvahy. Je potrebné mať individuálny prístup ku každému,“ zaznelo v jednej zo skupín. Nie je dobrou vizitkou, že sme tento kredit stratili – no počúvanie so srdcom je cestou, ako ho získať späť.

Načúvanie teda znamená mať jedno ucho na Božom srdci a druhé ucho obrátené k tomu, kto hovorí. A ústa musia dostať priestor len na uistenie o láske a pravde. Je teda čo aj prečo meniť.

Články o synodalite vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.