Spoločnosť

Pre svoje postoje som na gynekológii za exota

Foto: Július Kotus

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

Odmieta robiť potraty, má výhradu vo svedomí, je gynekológom pôrodníkom v bratislavskej Ružinovskej nemocnici, kde sa ešte donedávna nevykonávali potraty na požiadanie. Dnes je situácia iná, lebo pod vedením nového prednostu sa interupčná politika v Ružinove uvoľnila. 

Príbeh Matúša Chudu poznám zblízka, lebo sme súrodenci a jeho neľahkú cestu k povolaniu gynekológa som intenzívne vnímala. V rozhovore pre portál nm.sk hovorí o tom, ako ho kolegovia skúšali, či predsa len neurobí potrat, akú podstatnú úlohu majú pri rozhodovaní ženy lekári a sestry prvého kontaktu a prečo vníma Pochod za život ako podporu svojej práce, kde sa inak väčšinu času cíti ako outsider. 

Prečo si sa rozhodol pre štúdium medicíny?

Mal som výbornú učiteľku chémie na gymnáziu a tiež učiteľku biológie, ktorá na našom gymnáziu organizovala projekt Ligy proti rakovine, cez ktorý sme sa ako študenti dostali až k primátorovi Bratislavy, diskutovali sme v parlamente. Touto aplikovanou výučbou nás nadchla pre svet medicíny.

Chodili sme medzi onkologických pacientov, do starobincov, tak som si uvedomil, že rozhodovanie pre vysokú školu má širší kontext aj sociálny rozmer. Inšpiratívny učiteľ vie veľa ovplyvniť. Z jej skupiny sme išli štyria na medicínu a jej vďačíme, že sme sa na medicínu prihlásili a aj dostali, čo vtedy nebolo samozrejmé. Určite v tom bol vplyv mojej mamy, ktorá je tiež lekárkou.

Už počas štúdia si sa profiloval na prácu gynekológa?

Cez projekty Sokrates a Erasmus som využil možnosť študovať aj v zahraničí, pol roka som študoval v Berlíne, pol roka v Oslo v Nórsku a ešte v Rakúsku. V Nórsku som mal štyri a pol mesiaca len gynekológiu pôrodníctvo a pediatriu, kde ma to nadchlo.

Po skončenom piatom ročníku som sa dostal na tri mesiace do Kalifornie k jednému slovenskému gynekológovi, čo ma v rozhodnutí ísť cestou gynekológie ovplyvnilo najviac.

Prečo?

Tie tri mesiace som sledoval prácu tohto gynekológa, ktorý ma aj v noci brával do služby k pôrodom, k operáciám v nemocnici, na lukratívnej pôde dobre vybavenej kalifornskej nemocnice, kde všetko fungovalo, bolo tam top vybavenie, používali sa najnovšie metódy, plus ma oslovil jeho osobný zanietený prístup k pacientkám. Stále som si však nevedel predstaviť, ako by zo mňa mohol byť v našom prostredí dobrý gynekológ.

Bolo v Amerike všetko naozaj len pozitívne? 

Tá štátna nemocnica, kde som robil, bola zaujímavá v tom, že bola len 20 míl od hraníc s Mexikom, v malom púštnom mestečku. Takže tam chodilo rodiť veľa hispánskych žien, ktoré mali aj päť a viac detí. Nebola to teda taká klasická americká vzorka spoločnosti.

Napriek tomu, že išlo o malú a štátnu nemocnicu, bola dobre vybavená, pôrodný box sa podobal na obývačku s obrazmi, kozubom a kreslami.

V Amerike sa na potraty nazerá ako na niečo, čo nepatrí do koncovej nemocnice.

Keď sa rodilo, rýchlo sa to premenilo na pôrodnú sálu a žena sa nikam nepresúvala, len ostala vo svojom príjemnom prostredí. Hneď po pôrode sa jej do izby nahrnulo dvadsať rodinných príslušníkov, detí, aby privítali nový život. Bolo to veľmi spontánne, príchod nového života nebol nejako sterilný, odpojený od normálneho života.

S vykonávaním potratov si sa tam stretol?

Nestretol. V Amerike sa na potraty nazerá ako na niečo, čo nepatrí do koncovej nemocnice. Na to sú tam vyhradené súkromné kliniky a absolútne to nemá čo hľadať v nemocniciach, lebo sa to nevníma ako medicínsky zákrok, ale ako biznis, ktorý patrí do potratového strediska.

Po skončení medicíny si ako mladý doktor šiel na pol roka do Afriky. Potreboval si zažiť druhý extrém medicíny, z blahobytu do bojových podmienok?

Po skončení štúdia som mal možnosť nastúpiť na detskú urológiu v rámci detskej chirurgie na Kramároch, napriek tomu ma ťahalo ísť robiť na pôrodnicu. Súčasne som si stále nevedel predstaviť, ako sa tam dostať v našich podmienkach a so svojím svetonázorom.

Čiže ako mladý doktor si mal pocit, že ako kresťan nemáš v tejto profesii šancu?

Bol som si vedomý všetkých rizík, ktoré prinášajú isté etické voľby a gynekológ je im takmer denne vystavený. Iné je to, keď o týchto výzvach počujete a keď ich potom zažívate na vlastnej koži.

Teda Afrika ťa presvedčila? 

Áno. Ja som po roku na detskej urológii cítil poslanie robiť v odbore gynekológia-pôrodníctvo, len som nevedel, kde začať. Tak som nadviazal kontakt s profesorom Krčmérym, ktorý ma inšpiroval k ceste do Afriky, do Ugandy a do Sudánu, kde práve potrebovali gynekológa a pôrodníka. Až tam som naplno dostal k tomuto odboru.

Bola to neskutočná skúsenosť v prostredí, kde nikto neriešil či som začiatočník, bolo potrebné si vyhrnúť rukávy a robiť, lebo tam neboli iní pôrodníci.

V Amerike boli všetky medicínske dostupné možnosti na vyšetrovanie a operovanie a v Afrike nemáte skoro nič. Mal som jeden kufríkový ultrazvuk, kde som dokopy nič nevidel a to v prostredí, kde sa množstvo tehotenstiev končilo kvôli brucelóze, brušnému týfu a iným infekciám matky akútnym spontánnym potratom so silným krvácaním.

V Afrike sa riešila téma potratov?

Poviem vám skúsenosť z posledných dní. Sem do Ružinova prišla pacientka z Kene, ktorá žije v Bratislave, bola už vo vysokom štádiu tehotenstva s druhým dieťaťom, že začala krvácať. V rámci anamnézy, ktorú robíme bežne, som sa jej opýtal, či neprešla potratom, tým som myslel aj spontánne potraty.

Akceptácia života mala v Afrike úplne inú hodnotu.

Ona sa až urazila, zmenila výraz tváre a úplne vážne mi povedala: “Ja pochádzam z krajiny, kde sa toto nerobí.” Tam mi došiel ten kontrast, ako dnes vnímame seba samých ako civilizovanejších než sú Afričania.

Zo svojej africkej skúsenosti potvrdzujem, že toto v Afrike nie je téma. Mal som aj ženy, ktoré sa snažili ísť za šamanom s nechceným tehotenstvom, teda aj tam boli snahy riešiť to svojpomocne, ale celková mentalita je taká, že potrat je neprijateľný.

Bolo bežné, že ženy tam mali aj osem a viac detí, samozrejme, aj s vedomím, že je to tak 50 na 50, či polovica z nich prežije do dospelosti. Akceptácia života tam mala úplne inú hodnotu. Lekári bez hraníc tam vytvorili poľnú nemocnicu, ktorú neskôr prevzala Vysoká škola sv. Alžbety, a tá robila aj osvetu v tom, že chodiť k šamanom má veľké zdravotné riziká.

V čom Afrika zmenila tvoje mentálne nastavenie? 

Odbor pôrodníctva je vnímaný v našej civilizácii ako niečo lukratívne. Príchod života je spojený s pompou, neberie sa ako normálna súčasť života. Tým, že sa bežnej Európanke narodí dieťa zväčša maximálne dvakrát za život, tak okolo toho robíme až nenormálne veci.

Od toho, ako sa mamičky správajú počas tehotenstva, čo všetko sa robí preto, keď sa nedarí počať a hlavne keď sa dieťa narodí, koľko materiálnych vecí je s tým spojených, čo je až absurdné.

Cez Afriku som tento odbor začal vnímať ako jednu z najpotrebnejších oblastí medicíny, lebo tam je to spojené s častými úmrtiami žien, detí.

Tým, že sa bežnej Európanke narodí dieťa zväčša maximálne dvakrát za život, tak okolo toho robíme až nenormálne veci.

Napriek tomu som pri spontánnych pôrodoch asistoval len málo, lebo tam ženy rodili väčšinou doma a do nemocnice prišli len komplikované prípady.

Takisto som si trikrát rozmyslel, či žene urobím cisársky rez pri prvej komplikácii, lebo keď viete, že ona má doma päť detí a neviete, či po vás príde ešte do nemocnice gynekológ, ktorý by jej urobil ďalšie cisárske rezy pri ďalších deťoch, každé ďalšie tehotenstvo môže byť totiž pre ňu fatálne. Preto sa snažím ísť aj dnes pri svojich pacientkách prirodzenou cestou, kým sa to dá.

Napriek istým pochybnostiam si sa teda vydal na cestu gynekológie, už od začiatku si zažil situácie, ktoré ťa voviedli do reality?

Keď som začal pracovať na pôrodnici v Ružinove, po dvoch mesiacoch si ma asi chceli kolegovia preveriť a vypísali program oddelenia, kde ma pridelili na vykonanie potratu z medicínskej indikácie. Pod tým sa dnes rozumie už aj vyšší vek matky, čiže žena po štyridsiatke.

Za bývalého vedenia gynekológie v Ružinove sa síce potraty robili len z medicínskej indikácie a aj to minimálne, no kolegovia si ma chceli doslova otestovať a tak ma tam zapísali bez môjho vedomia.

Zrazu ma zháňa sestra, že žena leží už uspatá na stole, že mám ísť urobiť zákrok.

Ak to niektorí kolegovia robia, tvrdím, že museli v sebe polámať určité prirodzené bariéry a obrnili sa.

Asi si mysleli, že budem pod veľkým tlakom a mladý to proste spraví. Ja som však povedal, že to robiť nebudem. Samozrejme sa to celé zviezlo na mňa, vraj nech si rýchlo nájdem za seba náhradníka.

Zaklopal som na dvere primára, kde som len oznámil, že to robiť nebudem a nech túto situáciu rieši primár.  Zároveň som dal jasný signál, aby ma k podobným zákrokom už nikdy nevolali.

Je to skrátka morálny zákon vo mne, ktorý mi to nedovolí urobiť. Nie prvotne kresťanský, ale ľudský, predsa nesiahnem na život iného človeka. Ak to niektorí kolegovia robia, tvrdím, že museli v sebe polámať určité prirodzené bariéry a obrnili sa. Ja som bral vážne už aj Hippokratovu prísahu, hoci viem, že dnes sa sľubuje už len formálne.

Mal si už vtedy podpísanú výhradu vo svedomí?

Nemal, lebo som si naivne myslel, že si stačí stáť za svojím názorom. Len ono to nie je len tak, neuvedomil som si, že ako mladý lekár budem v novom prostredí aj takýmto spôsobom skúšaný, ako keby si chceli niektorí kolegovia až vychutnať moju reakciu. Lebo oni už dopredu vedeli, z akého hodnotového sveta prichádzam, že som veriaci, z piatich súrodencov, že som bol na misii v Afrike, plus som bol ten od doktora Marka Drába.

Teda príklad doktora Mareka Drába, ktorý si už podobnú cestu pred tebou musel vybojovať, bol inšpiráciou, že sa to dá?

Ja som ho predtým nepoznal, ale od mnohých som počul, že je to človek s chrbtovou kosťou, ktorý vyznáva hodnoty a robí gynekológa. Išiel som teda za ním, aby som sa poradil a on mi povedal, poď do Ružinova, vzniká tam skupina veriacich gynekológov, bude nás viac.

Samozrejme ma aj varoval, že to nebude jednoduché. Takmer rok som musel čakať ako lekár na centrálnom príjme na miesto na gynekológii.

Po Afrike som sa sám seba pýtal, že čo tu my v našom západnom svete vlastne riešime.

Už na prvom sedení mi bolo jasné, že keby som tam nastúpil hneď po škole ako na svoj prvý odbor, tak by som medzi všetkými tými etickými otáznikmi, ktoré sa tam riešili, zažil strašný šok.

Po Afrike som sa sám seba pýtal, že čo tu my v našom západnom svete vlastne riešime. Akí sú tu skazení doktori, aké je to naše prostredie presexualizované, ako sú niektoré pacientky vulgárne a ako vnímajú hodnotu života.

Na potrat prišla žena, ktorá žiadala ako zdravotnú indikáciu to, že zjedla tabletku proti depresii a bola tehotná, že plod bude isto postihnutý. Zohnala si farmakológa, ktorý jej vybavil, že keď si nie je istá, tak naozaj pre istotu je lepšie ísť na potrat.

 

Ružinovská gynekológia bola dlho známa tým, že sa tam nerobili potraty na požiadanie. Bolo medializované, že za nového vedenia sa to už zmenilo. Je to tak?

Už dva roky od nástupu prednostu Jozefa Záhumenského sa potraty na požiadanie robia. Keď si tam doktori donesú svoju pacientku, tak to môžu spraviť.

Väčšina kolegov však pred rokmi podpísali výhradu vo svedomí, ako je to možné?

Väčšina, ale nie všetci, a aj medzi nimi sa ich postoj k potratom prístupom nového vedenia uvoľňuje.

Teba už dnes po rokoch akceptujú, že máš k potratom jasne odmietavý prístup?

Jeden kolega sa spýtal, že prečo som si vybral gynekológiu, keď nechcem robiť potraty, veď tieto zákroky patria do nášho odboru, prečo vlastne držím miesto niekomu inému a nešiel som radšej na očné.

Jeden kolega sa spýtal, že prečo som si vybral gynekológiu, prečo držím miesto niekomu inému a nešiel som radšej na očné.

Šokovaný som odpovedal, že ten odbor chcem robiť, lebo viem, že je veľa žien, ktoré potrebuje lekára ako som ja.

Dnes už si viem obhájiť, že sú ženy, ktoré nechcú byť u lekárov, ktorí si odbehnú z jednej sály, kde práve dokončia potrat do pôrodnej sály, kde ich pacientka rodí. Mám pacientky, ktoré chcú byť vedené doktorom, ktorý má jasný hodnotový systém.

Koľko je vás dnes v Ružinove gynekológov s takýmto nastavením?

Keď som začínal, tak nás bolo takto zadefinovaných najviac osem.

A dnes?

Je ich asi o polovicu menej.

Si známy svojím proklientským prístupom a otvorenosťou k prirodzenému vedeniu pôrodu, nezískal si týmto spôsobom rešpekt na oddelení, ktoré dnes tento prístup propaguje?

Na počty pacientok, ktoré prídu cielene za mnou, sa nemôžem sťažovať. Asi cítia, že ma tá práca veľmi baví a myslím si, že aj istá empatia, ktorá vychádza z môjho nastavenia, povahy, z výchovy a faktu, že mám štyri sestry, tri dcéry a manželku, hrá významnú rolu v tom, že sa viem dobre vcítiť do prežívania žien a nemusím sa do tejto role nejako umelo štylizovať. (Smiech)

Samozrejme, na oddelení mi dnes veľmi pomáha, že mám podpísanú výhradu vo svedomí.

Prečo?

Lebo sa zmenil prednosta, ktorý zásadne u nás uvoľnil interrupčnú politiku s argumentáciou, že nie sme žiadna katolícka nemocnica. Hoci pôvodný prednosta profesor Holomáň razil roky názor, že tu nejde o vieru, ale potraty do fakultnej univerzitnej nemocnice jednoducho nepatria, lebo to nemá nič spoločné s medicínou.

Takže dnes som veľmi rád, že som zaštítený oficiálnou výhradou vo svedomí.

Zmenilo toto uvoľnenie k potratom aj atmosféru medzi lekármi?

Mne sa na tom pracovisku dnes robí horšie.

Z dôvodu?

Nemám oporu vo vedení. Tento prednosta oveľa viac polarizuje kolektív v týchto témach, čo je škoda.

Majú potom vôbec potencionálni gynekológovia šancu uspieť s konzervatívnym nastavením, aby ich to nezomlelo?

Majú, ale úprimne si myslím, že budú stále viac vytláčaní skôr do ambulantnej sféry. Vďaka výhrade vo svedomí nás nejako musia akceptovať, ale zvyšok kolektívu v nemocnici vám to dá pocítiť, budete sa cítiť mimo kolektívu, nebudú vás pozývať na spoločné akcie, budú sa rozprávať poza váš chrbát.

Už tam potom chodíte len pre svoje pacientky a nie preto, že vám je v tej práci dobre, alebo že robíte nejakú kariéru. Odkedy som do Ružinova nastúpil, mne v tej práci dobre nebolo.

Čiže žiješ v prostredí, kde ideš denne proti prúdu?

V podstate áno. Keď tam strávite do mesiaca pätnásť nocí, keď chodíte k pôrodom a trávite tam celé dni, tak je jasné, že zažijete aj milé chvíle s kolegami, aj sa zasmejete, ale keď príde na lámanie chleba, čo je pri našej práci takmer denne, uvedomíte si, že sa tam naozaj zhodnete možno s dvoma kolegami. A to sú tí, kvôli ktorým som sem prišiel.

Žiaľ, toto moje zaradenie pro life podmieňuje aj to, ako na mňa ostatní pozerajú.

Vďaka výhrade vo svedomí nás nejako musia akceptovať, ale zvyšok kolektívu v nemocnici vám to dá pocítiť

Hoci nenosím žiadnu visačku ani nie som konfliktný typ, ale ich celkové nazeranie na človeka to mení, čo mi je veľmi ľúto.

Cítim to tak, že nie moje slová – lebo ja im slovne nevstupujem do svedomia – ale moje rozhodnutia sú pre nich výkričníkom a nie je im to príjemné. Ja tam však nechodím, aby mi tam bolo príjemne, ale aby som pomáhal.

Je však zaujímavé, že stredný personál, sestry, pôrodné asistentky v nemocnici väčšinou chvália moje pacientky. Prevažne sú to ženy z kresťanského prostredia, majú empatiu, majú pokoru pred životom, a sestry to vedia oceniť a hovoria mi, Matúš ty máš také zlaté pacientky. Je to moja reklama na moje prostredie.

Dnes majú mladí ľudia problém sa vyhraniť v téme potratov, lebo chcú byť kamarátmi aj s liberálnym prostredím a nechcú konflikty. Ty si v etickom konflikte takmer neustále pre povahu tvojej práce. Rozumieš týmto tendenciám?

Rozumiem im, lebo čím ste mladší, tým ťažšie formulujete svoj názor a veľakrát ste vysmiaty. Mne však veľmi pomohol aj vek, že som v pozícii dnešných rodičiek už ten starší, čiže mám akúsi prirodzenú autoritu niektoré veci aj vysloviť. Ale môj vnútorný  postoj bol vždy rovnaký, v začiatkoch, ako aj dnes.

Dosť ma vyformoval aj vzťah s manželkou, viem, že je to aj jej spoluposlanie, veľa odpovedí na zložité situácie v práci hľadáme spolu. A tiež ma veľmi zmenili vlastné deti. Keď som zažil príchod vlastného dieťaťa na svet a uvedomil som si, že nič nie je stopercentne v našich rukách, vnímal som úplne inak hodnotu života a všetky komplikácie, ktoré denne vídam u pacientok.

Napríklad nedávno sa nám narodil na pôrodnici krásny veľký chlapček bez rúk.

môj vnútorný  postoj bol vždy rovnaký, v začiatkoch, ako aj dnes.

Obdivoval som ženu, ktorá ho aj s manželom s láskou prijali, hoci od trinásteho týždňa vedeli, že nebude mať ruky. A hoci celé oddelenie si ťukalo na čelo, že ako to mohli tomu dieťaťu urobiť. Ako dobre, že porodila s lekármi, ktorí rozumeli ich voľbe.

Alebo sme mali pred rokmi prípad pôrodu chlapčeka bez rúk a nôh, ktorý “ušiel” ultrazvukovému vyšetreniu. Boli to starší rodičia, pre ktorých to bola posledná šanca mať dieťa a narodilo sa im takto postihnuté dieťa. A viacerí kolegovia vtedy strašným spôsobom odsúdili prenatálnu starostlivosť obvodného gynekológa so slovami, ako sa “toto” mohlo narodiť.

Po rokoch som v obchodnom centre videl zvláštne utekať chlapčeka na špičkových protézach na rukách i na nohách. Hneď mi napadlo, či nejde o toho chlapčeka z našej nemocnice. Mne to nedalo a prihovoril som sa otcovi a opýtal som sa ho, či sa nenarodil náhodou v Ružinove v tom a v tom roku.

Bol to on a jeho otec mi vyrozprával dojímavý príbeh o tom, že by svojho syna nevymenil za nič na svete, že je najšikovnejší v triede, že mu vybavili protézy z Rakúska preplatené poisťovňou a že ich chlapec je poklad. Ja som vtedy povedal, že všetci tí kolegovia, ktorí mi tam rozprávali tie historky, by mali dnes stretnúť tohto chlapca a najmä jeho rodičov, ktorí sa tešili zo svojho jediného syna.

Vedia gynekológovia zmeniť rozhodnutie matiek ísť na potrat?

Žiaľ, v samotnej nemocnici, ak príde žena rozhodnutá, že chce potrat, už mám skúsenosť, že nezmenia svoj názor. Ja som viackrát takto urobil zo svojej strany všetko, aby som ju presvedčil a sa mi to nepodarilo.

Až mi bolo do plaču a nerozumel som, že keď som urobil zo svojej strany všetko a ony pozerali akoby cezo mňa presvedčené o svojej pravde. A to boli dôvody ako hypotéka, alebo že počali skoro po prvom dieťati, že manžel si tým nie je úplne istý, alebo chceme ešte cestovať. A po týchto príhodách som si povedal, že nebudem riešiť svedomie tých žien, ale bol som veľmi sklamaný, že toto systém dovoľuje.

Takže si za sprísnenie interrupčného zákona, teda vyššiu ochranu nenarodeného dieťaťa?

Áno, lebo veľa žien aj váha a viem si predstaviť, že pre nich by to bolo určujúce. Vidím, že všetko sa to láme na prvých poradniach na ambulanciách.

Mal som pacientku, ktorá prišla ku mne do ambulancie, že chce podpísať papiere na potrat, že sa chce venovať kariére a nie deťom. Ja som v jej týchto intenciách ani nedovolil rozmýšľať, povedal som, že také papiere tu na našej ambulancii ani nemáme, ďalej som ju viedol ako štandardné tehotenstvo a dnes má krásne dieťa a dnes rozmýšľa nad druhým.

Presvedčiť už rozhodnutú ženu v nemocnici je veľmi náročné, ale na ambulancii je to iné. Prichádzajú k nám pacientky, ktoré mali hroznú skúsenosť z iných ambulancií, napríklad žena po 35-ke alebo žena čakajúca piate dieťa a jej gynekológ ju okamžite posielal na potrat.

po týchto príhodách som si povedal, že nebudem riešiť svedomie tých žien, ale bol som veľmi sklamaný, že toto systém dovoľuje.

Táto žena išla k svojmu spádovému lekárovi a ten ju automaticky nastavením dnešného hodnotového systému presunul do kategórie indikácia na potrat.

Takéto pacientky si buď zoberú kartu a idú inam, alebo si to musia vybojovať na každej poradni, že ale ony to dieťa chcú. Ak nie sú presvedčené, ten tlak nezvládnu. My potom prijímame pacientky s podobnými traumami a nie je ich málo.

Musíme zabezpečiť, aby ľudia prvého kontaktu, či už sestry alebo ambulantní lekári, boli v lepšom prípade aspoň neutrálni. Veľakrát sestra už od dverí mamičku víta, že na čo vám je tretie, nemáte dosť starostí? To nie je o krížiku na stene, to je veľakrát o životnom nastavení lekárov a sestier, ktorým môžu meniť nastavenie žien.

Treba zostať chápajúci ku všetkým životným situáciám žien, v ktorých sa nachádzajú, ale morálny zákon, ktorý sme v sebe aj spoločenskou akceptáciou potratov udupali, by sme mali obnoviť, lebo riešení je toľko, že toto by dnes už dnes nemala byť téma.

Ani v prípade postihnutých detí?

Ja som mal pacientky, ktoré sa rozhodli donosiť dieťa, ktoré malo žiť najviac hodinu po pôrode, boli to diagnózy nezlučiteľné so životom. A bol som svedkom dojímavých pôrodov, kde rodičia privítali a zároveň sa aj lúčili so svojimi deťmi. Boli to však dôstojné momenty, hoci bolestivé. My sme boli pred kolegami za divných, že toto akceptujeme a že taká pacientka je v našej starostlivosti.

Pýtal som sa kolegov, povedzte, čo zlé sa tej žene stalo? Krásne porodila, dôstojne sa so svojím potomkom rozlúčila a môže žiť svoj život ďalej s čistým svedomím.

Musíme zabezpečiť, aby ľudia prvého kontaktu, či už sestry alebo ambulantní lekári, boli v lepšom prípade aspoň neutrálni.

My lekári často riešime len zdravotné riziká, ale nevnímame, čo rozhodnutie ísť na potrat urobí so ženskou psychikou.

Postabortívny syndróm je realita a ja sa stretávam s tým, že trvá roky. Mal som pacientku, ktorá užila „tabletku po“, nezafungovala, a kvôli patologickému tehotenstvu, ktoré sa uhniezdilo mimo maternice, musela ísť na zákrok a podstúpiť aj ďalšiu liečbu .

Dostala sa ku mne s druhým tehotenstvom a takmer celú graviditu sme riešili jej depresie, postabortívny syndróm. Ona sa až nevedela tešiť na svoje druhé dieťa, často plakala, mala nočné mory z toľkých výčitiek, skončila na liekoch. Tento syndróm jej dlho nedokázalo prekryť ani ďalšie krásne zdravé dieťa. Bolo mi jej naozaj ľúto.

Verejná podpora pochodu za život vám ako lekárom s týmto nastavením pomôže?

Mne to robí veľmi dobre, lebo vo svojom pracovnom prostredí si pripadám často ako úplný exot, a zrazu sa tu vynorí masa ľudí, ktorá ide do ulíc s rovnakým názorom, aký mám aj ja, s veľkou podporou, že v tom nie som sám. Že tu nezastupujem názor nejakej fanatickej menšiny, ale že nás je veľa normálnych rodín, ktoré zastávajú rovnaký názor a majú úctu k životu najmenších, ktorí nemajú hlas.

Foto Július Kotus

 

 

 

 

 

 

 

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Koniec budúcnosti

Christian Heitmann

Prečo nás téma potratov polarizuje?

redakcia nm

Na margo: Ako mať sociálne siete pod kontrolou?

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies