Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Elektroinžinier Pavol Hric z Košíc takéto miesto spolu so svojimi kolegami z dátovej firmy vytvoril. Múzeum obetí komunizmu v košickom Starom meste je jediné svojho druhu na Slovensku. A ako prezrádza jeho názov, na udalosti bývalého režimu sa pozerá nielen cez holé fakty, ale predovšetkým cez príbehy jeho obetí.
„Naše múzeum chce byť odkazom predovšetkým pre mladú generáciu, aby si minulosť pripomínala a stretla sa so svedectvami tých, ktorí dokázali nájsť nádej aj v utrpení,“ hovorí riaditeľ Pavol Hric.
V rozhovore s ním sa dozviete:
Čo bolo prvotným impulzom, keď ste sa rozhodli, že začnete udalosti bývalého režimu prezentovať verejnosti?
Po revolúcii k nám do firmy nastúpil Rudolf Fiby, jedna z osobností sviečkovej manifestácie, ktorý s nami pracoval prakticky dvadsať rokov. Bol to výborný vedec, matematik a kňaz tajnej cirkvi, ktorý sa počas režimu angažoval v podzemnej cirkvi. V roku 2012 dostal náhle mozgovú príhodu, dva roky ležal v nemocnici a nakoniec nás v roku 2014 opustil.
Cítili sme, že niečo by sme o ňom chceli a mali povedať. Pri druhom výročí jeho úmrtia sme preto zorganizovali výstavu s názvom Samizdat v boji za slobodu. Vtedy sme odhalili aj jemu venovanú pamätnú tabuľu na priečelí našej budovy.
Prečo práve výstava o samizdate a ako to dospelo až k vytvoreniu múzea?
S Rudom sme už počas jeho života hovorili o myšlienke vytvoriť samizdatovú knižnicu. Mali sme však veľa pracovných povinností, takže sme to stále odkladali. Nakoniec to takpovediac zostalo na mne.
Pri spomínanej výstave sme spravili základnú zbierku samizdatu pre budúcu knižnicu. Keď k nám začali prichádzať ľudia, zdala sa im táto myšlienka veľmi zaujímavá. Mnohí sa však pýtali, prečo nezačneme hovoriť viac o dobe, v ktorej sme žili, a o tom, čím bol komunizmus taký špecifický.
Takže ste sa tejto výzvy chytili a rozhodli sa vybudovať miesto venované prednostne obetiam bývalého režimu. Dalo by sa povedať, že ste to vzali z tej najcitlivejšej strany, cez príbehy a svedectvá perzekvovaných ľudí až po dlhé zoznamy a počty obetí. Prečo práve takto?
Dodnes vnímame rôzne pohľady na komunistické obdobie a nám sa zdalo, že tou najsprávnejšou cestou je pozrieť sa naň práve z pohľadu tých ľudí, ktorí priniesli nejakú obeť.
Tých ľudí bolo veľmi veľa. Len v našej databáze máme okolo stotisíc osôb. Mnohí z nich napríklad len pre jeden odmietnutý podpis, pre vernosť pravde a hodnotám skončili vo väzení na niekoľko rokov.
Nebyť tohto pravdivého postoja k životu, neviem, kde by sme dnes boli. Preto si myslím, že títo ľudia si zaslúžia našu úctu a spomienku, aby sme sa k týmto udalostiam vrátili.
Ako sa k týmto udalostiam vraciate vo vašom múzeu?
Múzeum tvoria dve časti. Je to už spomenutá knižnica samizdatu a potom je to multimediálna expozícia, kde na takmer 200 m2 na dvoch stranách prezentujeme rôzne formy perzekúcií.
Jedna časť sa venuje prenasledovaniu v rokoch 1944 – 1968. Teda od obdobia konca vojny a odvlečenia do ruských gulagov cez tábory nútených prác, pomocné technické prápory, politických väzňov, obete kolektivizácie či obete okupácie. Veľkú kapitolu taktiež tvorí prenasledovanie Cirkvi. Toto všetko je doplnené o videosvedectvá obetí.
Ďalšia časť je venovaná obdobiu normalizácie, disentu a chartistom. Ide o obdobie, ktoré je veľmi slabo zdokumentované, a máme čo robiť, aby sme tú silu argumentácie od historikov získali.
Je nejaké obdobie, pri ktorom sa vy osobne zastavíte a viac o ňom uvažujete?
Obdobie ku koncu vojny a tesne po nej je naozaj veľmi smutnou kapitolou našich dejín. My máme v databáze 7 500 ľudí odvlečených do gulagov, ale dnes už vieme, že ich bolo omnoho viac.
V jednej nespracovanej databáze z Moskvy sa nachádza 39 000 záznamov. Ďalší český autor dokonca hovorí o počte 70 000 obetí. Smutné je, ak nemáme záujem urobiť evidenciu ľudí, ktorí boli vytrestaní za nič. Neviem, či v susedných krajinách je nejaké meno, ktoré zmizlo a o ktorom sa nič nedá dozvedieť. My tu, žiaľ, takúto situáciu máme.
Ku všetkým týmto informáciám ste sa museli nejako dostať. S kým ste spolupracovali?
Videosvedectvá máme z ÚPN, ktoré nám vypracovalo aj recenzie k jednotlivým tematickým panelom a je tiež naším garantom. Databázu 70 000 politicky prenasledovaných ľudí sme napríklad použili z knihy Zločiny komunizmu na Slovensku.
Pri samizdatoch spolupracujeme s pánom Jánom Šimulčíkom, ktorý je predsedom združenia samizdat.sk a je naším metodikom v tejto oblasti. Máme však aj vlastných ľudí, ktorí spracovávajú a čistia našu databázu.
Povedať, že sedemdesiate roky boli v pohode, tak to ani zďaleka.
Čo všetko z týchto databáz viete vyčítať?
Je toho veľa. Napríklad odvlečenie do gulagov sa dialo koncom roku 1944 a najintenzívnejšie bolo okolo Mikuláša a pred Vianocami. Cítiť v tom teda istú rafinovanosť moci oddeliť ľudí od svojich najbližších práve počas týchto silne rodinných sviatkov.
Ďalej sa zvykne hovoriť, že v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch tu vládol tvrdý komunizmus a že normalizácia až taká tvrdá nebola. My však z našich údajov vieme, že špička grafu tej krivky prenasledovania bola skoro rovnaká v jednom aj druhom období. Povedať teda, že sedemdesiate roky boli v pohode, tak to ani zďaleka.
V tom čase sa tu totiž vytvorila obrovská štruktúra ŠtB, ktorá neustále ľudí otravovala, provokovala a predvolávala na vypočúvanie. V databázach ŠtB je dokonca zaznamenaných vyše 170 000 ľudí, čo je dvakrát väčšia databáza ako tá naša.
Chodia za vami aj ľudia so snahou získať nejaké informácie o svojich príbuzných?
Áno, chodia. V našom múzeu máme dokonca aj veľkorozmernú mapu, kde sa dá zistiť, koľko obetí v akej obci či meste bolo, ich konkrétne mená i to, ako a kedy boli perzekvovaní. Túto mapu sme zverejnili aj na internete na stránke obetekomunizmu.sk.
Múzeum je vašou vlastnou iniciatívou. Nikdy ste neuvažovali osloviť kompetentné inštitúcie, aby takáto konkrétna pripomienka na komunistický režim vznikla?
Priznám sa, že už v roku 2001, keď vznikli VÚC, som sa snažil pretlačiť túto myšlienku a určite som nebol sám. Uvažovali sme vtedy o košických kasárňach, kde sa mohlo niečo také vytvoriť. Žiaľ, nepodarilo sa.
Od roku 2010 sa v tejto téme angažovali aj ľudia okolo Fóra kresťanských inštitúcií. Potom prišla vláda Ivety Radičovej, ktorá priamo deklarovala, že vybuduje takéto múzeum. Vieme, že tá vláda rýchlo padla, a nič sa v tomto smere neudialo. Preto sme sa rozhodli, že s tým začneme my a že to urobíme v rámci našich malých možností a uvidíme, či sa to stane impulzom pre poverené štátne inštitúcie.
V susednom Česku majú Múzeum komunizmu s rozlohou takmer 1500 m2, kde sú rôzne dobové inštalácie, originálne exponáty, všetko doplnené o fotografie a svedectvá. Čím to je, že u nás ani po vyše tridsiatich rokoch nič podobné nemáme? Respektíve nemáme, kým sa do toho niekto nepustí z vlastnej vôle. Čo to o našom vzťahu k minulosti hovorí?
Myslím si, že my Slováci máme dosť znížený záujem o históriu. Keď si vezmeme už len to nazeranie na rodinu. Pamätáme si našich rodičov a niečo zo života našich starých rodičov, avšak to skúmanie kontextu doby, v ktorej žili, nám nie je až také vlastné.
Prečo?
Tých príčin môže byť veľmi veľa. Asi však žijeme veľmi rýchlo a nemáme energiu ani čas zastaviť sa, sadnúť si a zhovárať sa o minulosti a živote našich predkov.
Vy ste nejako skúmali minulosť vašich predkov?
Musím sa priznať, že práve myšlienka vytvoriť múzeum pomohla v tomto zmysle aj mne a mojej rodine. Pretože ja sám som o tom, čo sa stalo mojim rodičom, nevedel. Mal som dva roky, keď naši prišli o hospodárstvo v rámci kolektivizácie a otec ostal bez práce. Našu rodinu to teda veľmi poznačilo.
Vy sami ste sa ako študent angažovali v tajnej cirkvi. Ako si na to spomínate?
My sme boli generácia, čo sa týka napríklad viery, na odstrel. Ateizácia bola v tom čase celoplošná a všade nás strašili a strašili hlavne našich rodičov. Najväčšie vydieranie sa totiž deje cez deti. Mnohí tieto tlaky nezvládli, ale boli aj ľudia, ktorí to ustáli.
Koho máte na mysli?
Napríklad Vlada Jukla alebo Silvestra Krčméryho, tajného biskupa Korca a mnohých ďalších. To boli takí živí svedkovia viery, ktorí ma poznačili na celý život.
Prvá spomienka, ktorá sa mi na nich vybavuje, je, ako sa k nám pridali na jednom výlete. Medzi študentmi sa objavili dvaja päťdesiatnici. Bolo úžasné sledovať, ako sa cez takéto bežné momenty, individuálne rozhovory dokázali priblížiť k nám mladým.
Chodili ste pravdepodobne aj do tajných spoločenstiev…
Áno, stretávali sme sa tajne v jednom cudzom byte. Na začiatku som netušil, čo všetko mi tieto stretnutia dajú a čo všetko sa tam naučím. Pochádzal som z katolíckej rodiny, ale o viere sa u nás až tak nerozprávalo. Zhovárať sa teda s ostatnými o názoroch a svojej skúsenosti života s Bohom bolo pre mňa niečo nové.
Tieto spoločenstvá boli pre mňa miestom, kde som našiel mnohých priateľov vo viere. Nikdy som pritom nemal pocit, že robím niečo zlé, napriek tomu, že režim to takto definoval a bola to protištátna činnosť.
Prežívali ste aspoň takto nejakú slobodu?
Určite, tieto spoločenstvá boli istými ostrovmi slobody. V rámci nich sme nemali pocit, že niekde vonku zúri socializmus, pretože to prostredie bolo veľmi dôverné. Samozrejme, snažili sme sa o čo najväčšiu opatrnosť a už od začiatku sme boli dobre vyškolení.
V čom presne?
V tom, ako a s kým komunikovať. Boli to školenia o bezpečnosti práce, kde nás poučili, ako sa správať v prípade vypočúvania. Vysvetlili nám tam, na čo máme právo, ako sa máme vyjadrovať, čo môžeme a čo nemôžeme povedať. Prvou zásadou bolo nikdy nikomu nehovoriť žiadne mená.
Pamätám si, že ma to samého najprv prekvapilo. Vtedy som ešte len prišiel na prvé stretnutie a už ma strašili tým, ako by som mal vypovedať pred ŠtB. Zdalo sa mi to trošku tvrdé, ale z hľadiska bezpečnosti to bolo naozaj potrebné.
Keď prišla sloboda, spomínam si, ako som sa v noci budil a pýtal sa samého seba, či je to naozaj pravda.
Mali ste strach, čo bude, ak vám na to prídu?
Mal. Nebol to však ten klasický pocit strachu. V tom čase nám to totižto prišlo aj také dobrodružné. Robili sme niečo, čo sa nemalo, a mladí majú radi zakázané veci. Bolo tam aj pár riskantných vecí. Dokonca som mal priateľov, ktorí skončili na výsluchoch aj vo väzení. Najviac som sa však dozvedel po revolúcii.
Čo také?
Napríklad o spolužiakovi Petrovi Murdzovi, ktorý spával nad podzemnou tlačiarňou, kde sa tiež skladovalo obrovské množstvo kníh. Mnohé boli dovezené z Poľska či Maďarska a odtiaľto sa distribuovali do celého Slovenska. Bol to veľmi veselý chalan, ktorý nám stále nosil nejakú literatúru a časopisy. Dodnes jeho odvahu obdivujem.
Ako ste prežívali ten pocit slobody po revolúcii?
Spomínam si, ako som sa v noci budil a pýtal sa samého seba, či je to naozaj pravda. Dokonca som si istý čas nevedel predstaviť, ako budem ďalej fungovať. Uvedomil som si totiž, že dovtedy bol mojím hnacím motorom strach. Nie ten, ktorý bráni urobiť krok, ale ten motivačný.
Boli sme na strach zvyknutí, naučili sme sa s ním fungovať. Dlho som sa v tom nejako hľadal. Až po nejakom čase, keď sme pochopili, že môžeme konečne slobodne konať, sme sa pustili do ďalších aktivít.
Od revolúcie ubehlo už vyše tridsať rokov. Ako so získanou slobodou a s ňou spojenou demokraciou podľa vás doteraz nakladáme?
Treba si uvedomiť, že sloboda je obrovský dar, druhá vec je, čo s týmto darom spravíme. Myslím si, že slobodu stále máme, máme náboženské slobody, môžeme diskutovať, podnikať, môžeme vytvárať združenia, cestovať, študovať v zahraničí podľa svojho zamerania, nie podľa kvót ako za socializmu. Čo nám však možno chýba, je istá angažovanosť a tiež silnejšia demokracia, v tomto smere sa ešte máme čo učiť.
Vnímate, že so slobodou prichádzajú aj nejaké negatíva?
Neviem, či negatíva, ale sloboda určite priniesla mnohé možnosti, vďaka ktorým sme sa rozbehli možno až príliš do všetkých strán, a preto to niekedy vyzerá, že strácame smer. Človek totiž nemusí hneď spoznať všetky cesty, aby našiel tú správnu.
Z tohto hľadiska to mala naša generácia v niečom jednoduchšie. Veci totiž kedysi boli buď čierne, alebo biele. Dnes tá pestrosť názorov, ponúk, tovarov či názorových prúdov aj v Cirkvi niektorých ľudí ohromuje, nie sú na to pripravení.
Vnímam to tak aj u generácie 45+, ktorá nebola veľmi formovaná a nezažili ani úplne ten komunizmus. Dnešní tridsiatnici sa mi už zdajú v tomto smere stabilnejší a rozvážnejší. Idú na to dobre a v tom mám aj ja nádej, že sa nezrúti to, čo sme sa tu my starší snažili budovať.
Foto: archív Múzea obetí komunizmu
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
