Moje skryté rozhovory s Bohom

Pípavý zvuk pagera preruší akúkoľvek moju prácu či úvahu. Reflexne si nazúvam pracovné topánky (musia byť na svojom mieste), rýchlo hodím na seba bundu (aj po tej siahnem reflexne, a preto musí visieť na svojom vešiaku) a idem do auta. To je „štandardný“ začiatok výjazdu. Do tohto zvyku sa snažím zaviesť slová, ktoré si hovorím v srdci: „Pre teba“, a nie zriedka pridám: „Pane, daj mi silu, daj mi, prosím ťa, svetlo!“ Veď pacient, ktorého stretnem, nie je mojím pacientom, ale predovšetkým Božie dieťa. Vyrážame za pacientom.

Pod modrým blikajúcim majákom v duchu zverujem pacienta nebeskému Otcovi a zverujem aj seba, aby som mu vedel pomôcť. Každý pacient v akútnom ohrození života je vždy iný. Často o ňom nič neviem, veľa vecí musím „vytušiť“ a tiež treba „dobre počúvať“.

Počas týchto rýchlych jázd ideme veľmi často popri nejakom kostole. Snažím sa aj „na diaľku“ pozdraviť toho, kto má v ňom svoj príbytok. Je to rýchla modlitba, prosba za toho, koho idem ošetriť, a tiež za seba, aby som vedel, čo pre neho mám urobiť.

Ľudia sa stávajú pacientmi záchrannej služby z rôznych dôvodov. Niekedy ide o veľmi dramatické situácie – zástava srdca, akútne masívne krvácanie, ťažký úraz či havária, veľké ťažkosti s dýchaním či akútne psychiatrické ťažkosti. Je to široká paleta situácií.

Po niekoľkých minútach sme na mieste. Pacient je v bezvedomí, ťažko dýcha a potrebuje akútnu pomoc. Nie je vzácnosťou, že treba pacienta uviesť do umelého spánku a napojiť na umelú pľúcnu ventiláciu, aby sa odľahčilo jeho srdcu a pomohlo mu to okysličiť celý organizmus. Niekedy tieto situácie neznesú žiadny odklad, inokedy ostáva nejaká tá minúta na prípravu. Aj v týchto chvíľach je priestor na strelnú modlitbu a niekoľkoslovný „rozhovor“ v srdci s tým, ktorý je Pánom života a smrti.

Zvyčajne, zohnutý nad pacientom, tuším, kadiaľ sanitka uháňa, alebo cez okienko sanitky zazriem známe budovy, často sú nimi chrámy. A tak vysielam strelnú modlitbu cez steny sanitného vozidla.

Po akútnom ošetrení nasleduje transport pacienta do sanitky a následne do nemocnice. Vodič sa snaží zvoliť tú najrýchlejšiu trasu. Zvyčajne, zohnutý nad pacientom, tuším, kadiaľ sanitka uháňa, alebo cez okienko sanitky zazriem známe budovy, často sú nimi chrámy. A tak vysielam strelnú modlitbu cez steny sanitného vozidla. Pohľad na pacienta – a môj rozhovor s tým, ktorý je prítomný aj v pacientovi ležiacom predo mnou, pokračuje.

A to platí nielen na zemi, ale aj vo vzduchu. Keď vrtuľníkom prelietavame ponad rôzne dedinky alebo mestá, vždy očami hľadám kostol (z tej výšky sa aj katedrála javí ako kostolík). Tak sa aj rýchla jazda za pacientom či s ním, alebo let vrtuľníkom menia na rozhovor s nebeským Otcom – môžem sa s ním rozprávať stále.

Tieto „rozhovory“ v práci počas snahy pomôcť pacientom v ich neľahkej situácii sa pomaly presúvajú aj do „civilného života“. Keď idem po meste, snažím sa aj tých, ktorých stretávam, zverovať jemu – v autobuse, na ulici či v hypermarkete. Keď takto kráčam, nejeden človek je mi na prvý pohľad nesympatický, nehovoriac o bezdomovcoch či ľuďoch, ktorí sa okoloidúcim snažia natískať do pozornosti.

Platí to však aj naopak. Nie jedna dievčina je mi až príliš sympatická a mám chuť sa za ňou aspoň dvakrát obzrieť. Aj títo všetci sa stávajú predmetom môjho rozhovoru, ktorý nikto z okoloidúcich nepočuje. A tak často tento skrytý rozhovor rozvíjam ďalej: „pre teba“, „jeho, ju ti zverujem“, „postaraj sa o ňu ty“… a cesta mestom pokračuje.

To, čo sa v práci učím vďaka nezvyčajným situáciám, pomaly vstupuje aj do môjho bežného života. A tak nezriedka zakúšam, že nezáleží na tom, či som v práci, alebo nie, aké je momentálne počasie, alebo akú mám teraz náladu, ale či rozhovor s ním neustane. To prináša do môjho života nový „štandard“ – novú slobodu i nový pokoj v srdci.

Tip na pôstne čítanie