Musíme si pomáhať

Úprimne? Veľmi nerada robím veľké nákupy, také pre celú rodinu, ktoré majú vydržať aspoň týždeň. Keď sa dá, vždy si so sebou niekoho vezmem. Ak sme na to dvaja, ide to rýchlejšie. Niekedy to však nie je možné a mne nezostáva iné, ako sa na nákup mentálne pripraviť. Tak to bolo aj naposledy…

Hneď ako som vstúpila do obchodu, začala som sa prechádzať známymi uličkami pomedzi regály a pohľadom som kĺzala po tovare. Zľavy, akcie, maxi balenia… Všetko sa mi zlievalo pred očami, mysľou som bola ešte pri práci, ktorú som práve za sebou zavrela v počítači. Vkladala som potraviny i drogériu do nákupného vozíka. Pomaly, ale isto sa predo mnou vytvárala veľká kopa a začala som mať pocit, že tlačím malý nákladný vagón.

Konečne nadišla chvíľa, keď som sa aj ja ako ostatní postavila do jedného z dlhých radov. Čas na premýšľanie, priestor na pozorovanie ľudí, ktorí sa unavene opierali o vozík. Niektorí sa rozprávali, iní len mlčky prešľapovali z nohy na nohu. Za mnou stála žena s dieťaťom. V náručí držala zopár balení cestovín a čokoládu pre dcérku. Nepáčila sa mi predstava, že bude čakať tak dlho, až kým nevyložím celý obsah svojho vozíka. Pustila som ju teda pred seba. Také nenápadné malé gesto pozornosti, no na tvári ženy vyvolalo úsmev. So srdečným „ďakujem“ postúpila k posuvnému pásu a položila naň svoj tovar.

Tešilo ma, že môžem iným ľuďom ušetriť trochu času a zlepšiť deň.

Miesto za mnou zaujal muž tmavšej pleti. Akoby náhodou, aj on sa rozhodol pre rýchly nákup – bez vozíka. „Poďte predo mňa,“ povedala som mu. Biele zuby mu zasvietili, ruku zdvihol na znak vďaky a už platil. Tešilo ma, že môžem iným ľuďom ušetriť trochu času a zlepšiť deň. Dve deti sa tlačili k pokladni a načahovali sa za lízankami, po ktoré ich poslala mama. Opäť príležitosť poslúžiť…

Tentoraz už nadišla moja chvíľa – výkladka tovaru sa mohla začať. „Trpezlivosť,“ opakovala som si v duchu. Ruky kmitali, prestala som si všímať všetko naokolo. Zrazu sa pri mne objavila neznáma pani a ponúkla sa, že mi pomôže. „Máte nejaký systém pri ukladaní do tašiek?“ prekvapila ma. Vo dvojici to išlo rýchlejšie. Keď sme spolu vložili do nákupnej tašky aj posledný liter mlieka, neznáma spokojne povedala: „Rada pomáham. Ako dobre, že som vám dnes mohla byť nablízku.“

To málo, čo som urobila pre iných, sa mi stonásobne vrátilo. Konkrétny záujem o ľudí vedľa mňa dal mojej neobľúbenej činnosti iný rozmer a nečakaná pomoc, ktorej sa mi dostalo, vo mne oživila presvedčenie, že dobrí ľudia vždy boli a budú.