Ulmovci: Obyčajná láskavosť a vernosť

Blízki sebe aj iným v každej situácii

Poľská radosť trvá od 17. decembra 2022, keď pápež František schválil nové dekréty Dikastéria pre kauzy svätých. V malom mestečku Markowa so 4500 obyvateľmi, ktoré nemalo doteraz žiadne zaujímavé „promo“, sa chystá všetko na prípravu slávnosti.

V čase, keď sa odohral dôležitý moment obety ich života, žili Viktória a Jozef Ulmovci s deťmi v tomto mestečku Podkarpatskej oblasti na svojom malom hospodárstve a nik nepredpokladal, že by okrem dobrých vzťahov, počtu detí a príkladného života mohli byť niečím výnimoční. Financií mali poskromne, no napriek tomu dokázali žiť pokojne a v ich dome bola veľmi dobrá atmosféra.

Jozef bol veľmi kreatívny a nápaditý človek: venoval sa fotografovaniu a ako prvý dedinčan mal v dome elektrinu, keď vlastnoručne vyrobil veterný mlyn a napojil naň žiarovku. Rovnako si skonštruoval stroj na viazanie kníh. So svojimi talentmi a nápadmi sa rád delil aj s inými a pomáhal, kde sa len dalo. Svedkovia o ňom hovoria ako o čestnom, ochotnom a milom človeku.

Rodina vlastnila len jeden hektár pôdy, čo určite nestačilo na obživu a financie pre celú rodinu. Jozef však bol veľmi vynachádzavý a prilepšoval si fotografickými službami, ako aj prevádzkovaním škôlky ovocných stromov. Jeho ovocná škôlka bola prvá v Markowej, pravdepodobne vďaka nemu sa objavili v okolí prvé vrúbľované jablone. Svoje poznatky a skúsenosti rád posúval ďalej, a to aj v oblasti pestovania ovocia a zeleniny. Mal svoje včelstvo a dokonca choval priadku morušovú. Jeho nápaditosť v hospodárení ocenili aj na poľnohospodárskej výstave v Przeworsku.

Napriek chudobe rodiny bol človekom vzdelania: vlastnil rozsiahlu knižnicu s označením „Domáca knižnica – Jozef Ulma“. Predplatil si časopis o vede a to, čo šlo, sa usiloval preniesť do praxe. Fotografovanie pre neho bolo nielen koníčkom, ale aj vášňou. Hoci začínal so svojpomocne vyrobeným fotoaparátom, neskôr si zadovážil profesionálny prístroj. Jeho fotografie dediny a jej občanov sú dodnes v archíve obce.

Mal víziu, ako pomôcť svojej rodine, už pred vojnou kúpil kvalitné pozemky s černozemou s rozlohou päť hektárov, kam sa chcel s rodinou po skončení vojny presťahovať, aby doprial všetkým lepší život. Jozefovo hospodárenie a nápaditosť pochádzali aj z výborného vzdelania na poľnohospodárskej škole v Pilzne, ktorú ukončil s veľmi dobrým prospechom.

Napriek jednoduchosti života a nie príliš dobrým finančným pomerom mali Viktória a Jozef veľmi pekné manželstvo.

Viktória, ktorá bola najmladšou zo siedmich detí, mala povesť veľmi láskavej a ochotnej ženy. Hrávala ochotnícke divadlo a rada sa chodila v rámci možností vzdelávať na kurzy, ktoré ponúkala Ľudová univerzita v Goči. Hoci bola Viktória veľmi skromná, tichá, ba až plachá, mala veľkú vnímavosť na potreby iných a nebála sa konať, keď videla, čo treba. Napriek zdaniu utiahnutosti bola veľmi silnou a odvážnou ženou. Mala tiež dar brisknej mysle a vedela vysvetliť aj zložité veci jednoducho a bez dlhých rečí.

Viktóriina utiahnutosť bola aj dôsledkom trpezlivého čakania na svoju životnú cestu: hoci si jej súrodenci už zakladali rodiny, ona ostávala doma. Až príchodom Jozefa sa jej čakanie naplnilo jeho úctou, oddanosťou, láskavosťou voči nej. Viktória pri Jozefovi rozkvitla a dostala presne to miesto, kde sa mohli preukázať všetky jej dary a talenty, morálna sila a krásna osobnosť. Viktória skutočne vložila všetko do realizácie krásneho manželstva a rodičovstva: vnášala do rodiny nežnosť a prijatie, a s veľkou trpezlivosťou, keďže jej záležalo na vzdelaní detí, ich učila doma čítať.

Skromnosť podmienok, bohatstvo srdca

Napriek jednoduchosti života a nie príliš dobrým finančným pomerom mali Viktória a Jozef veľmi pekné manželstvo. Jozef mal Viktóriu veľmi rád, aj keď bola od neho mladšia o dvanásť rokov. Pre svoju chudobu sa veľmi netrápili: mali, čo potrebovali a tak sa ich život upriamil na podstatné veci v živote. Znamenalo to síce skromnosť, disciplínu a zriekanie sa, no ich vzťah k sebe ako manželom ani k deťom to nijako nepoznačilo. V ich dome nebolo počuť krik či zvady, nebol tam hnev a nepokoj. Svoj život aj výchovu detí postavili na jemnosti a láskavosti. Deti videli dobrý príklad rodičov a boli veľmi dobre vychované. Prekypovali radosťou, nemali strach z ľudí, mali v sebe dôveru a otvorenosť voči iným.

Zaujímavé bolo, že napriek náročnej situácii vo svete aj svojim obmedzeným financiám boli otvorení životu a neodkladali založenie rodiny a príchod detí iba preto, aby sa „nejako rozbehli“. Ich rozhodnutie prijať deti bez odkladania bolo založené na dôvere v Boha, vzájomnej láske a poctivej práci. To postačovalo na to, aby svoju rozrastajúcu sa rodinu dôstojne uživili.

Stanislava Kuzniarová, krstná mama jedného ich syna a rodinná priateľka, nemohla ani po rokoch pri podávaní svedectva o ich rodine ukryť dojatie z toho, s akou láskavosťou rodičia pristupovali k deťom. Pre oboch manželov bolo prijatie detí darom a ešte dôležitejším krokom pri každom dieťati bola sviatosť krstu. Tieto postoje si obaja – Jozef aj Viktória – priniesli zo svojich pôvodných rodín. Jozefova mama chodila do kostola každý deň a bez veľkých teologických rečí dokázala upriamiť pozornosť detí na vzácny dar Eucharistie. Viktóriini rodičia boli zapojení do farských aktivít a hoci jej mama zomrela, keď mala Viktória len šesť rokov, otec jej dal jasný príklad, ako sa v praxi žije viera. Z jeho domu nikdy nik, kto bol v núdzi, neodchádzal hladný. Boli nablízku tým, ktorí potrebovali pomoc, a hoci žili veľmi skromne, počas sviatkov roznášali balíčky s jedlom tým, čo mali ešte menej. Ľudia ich však mali radi aj preto, lebo vedeli byť blízko iným aj dobrým slovom a radou.

Pani Stanislavu Kuzniarovú spájala s rodinou Ulmovcov nielen ochota pomôcť im, ale aj hlbšie priateľstvo a vzťahy: bola krstnou mamou ich malého Vladzia. Pri hľadaní svedectiev k procesu blahorečenia tejto rodiny zohrala dôležitú úlohu: bola jednou z mála dospelých svedkov života Ulmovcov. Stanislava a Viktória si veľmi dobre rozumeli, navzájom si boli blízke. Nakoniec, Stanislava bola u Ulmovcov prijímaná ako člen rodiny, nie ako niekto cudzí. Nielen ona hovorila o tom, ako sa rodina denne spolu modlila. Keď bola Viktória po pôrode, kľakol si k stolu s deťmi otec Jozef. Pre Stanislavu to bol obraz, na ktorý nevie zabudnúť, a vnímala, ako hlboko sa vrýval aj do sŕdc detí. Svoju vieru žili pravdivo, modlitba a sviatosti boli pre nich bežnou dennou praxou. Jozef a Viktória boli členmi Bratstva živého ruženca.

Okamih pravdy

Zlomovým obdobím sa stala vojna a čas, keď boli Židia prenasledovaní. Pre Ulmovcov nebolo čo riešiť napriek tomu, že ich mnohí ľudia aj z ich farnosti varovali, že ukrývať Židov je príliš nebezpečné. Pre Jozefa boli veci jasné: „Aj oni sú ľudia.“ So Židmi v mestečku vychádzali Ulmovci dobre, vedeli byť blízko ľuďom. Nevedeli si predstaviť, že by im, ako svojim priateľom, mali túto blízkosť počas vojny odoprieť.

Na začiatku riešenia „židovskej otázky“, keď bolo jasné, že Židia budú prichádzať o život, pomáhal kopať zemľanky jednej rodine, aby prežili. No táto snaha nebola efektívna, keďže Židov hľadali aj po okolí. Hoci boli Ulmovci varovaní, že ak prijmú Židov, prinesie to nešťastie, nedokázali v duchu svojej zrelej viery konať inak. Jozef s Viktóriou ich svorne považovali za núdznych bratov a sestry a bez otáľania prijali pod svoju strechu najväčšiu skupinu, osem Židov: Saula Goldmana, jeho synov Barucha, Mechela, Joachima a Mojžiša, spolu s Goldou Grünfeldovou, Leou Didnerovou s dcérou Rezslou.

Ulmovci vedeli, do akého rizika idú, no napriek tomu odmietli vymeniť „bezpečnosť“ svojej rodiny za cenu smrti iných. Riziko sa naplnilo – po udaní istého strážnika 24. marca 1944 celú rodinu Ulmovcov spolu s ukrývanými Židmi zabili nemeckí žandári.

Ulmovci vedeli, do akého rizika idú, no napriek tomu odmietli vymeniť „bezpečnosť“ svojej rodiny za cenu smrti iných.

Pani Stanislava Kuzniarová, ktorá chodila do rodiny vypomáhať s deťmi hlavne po pôrodoch pani Viktórie, nevedela prestať rozprávať o tomto dni bez plaču: keď prišla do domu svojich priateľov v to ráno, našla už len hrozné stopy po zločine vraždy. Celý dom, ktorý predtým prekypoval životom, bol od krvi – na povale, na dvore, všade. Dom sa žandári pokúšali vyrabovať, po zemi boli pohádzané Jozefove fotografie. Nemci zrejme hľadali cennosti, no v ňom okrem viery a radosti z nej iný poklad nebol. Telá už boli v dvoch hroboch na dvore, vykopať ich museli dedinčania.

Miesto ex post

Viktórii a Jozefovi Ulmovcom bolo 13. decembra 1995 udelené najvyššie izraelské vyznamenanie, titul „Spravodliví medzi národmi“, v roku 2010 dostali štátne vyznamenania in memoriam – Veliteľský kríž Radu Polonia Restituta. Ich menom je pomenované jediné múzeum venované pomoci Poliakov prenasledovaným Židom v Poľsku, je práve v Markowej. Mená Ulmovcov nesú aj ulice a školy.

Jozef a Viktória neboli fanatici, snílkovia, nežili v izolácii od ľudí a života. Vo svojom okolí boli darom, boli darom aj jeden pre druhého a pre svoje deti, a to práve vďaka viere, ktorú žili. Pre nich v situácii vojny a v otázke záchrany života Židov nebolo v pravde a vernosti iné riešenie, ako to, čo žili dovtedy: byť naďalej láskaví a nablízku tým, čo ich potrebovali.

Teraz síce nežijeme vojnu na vlastnej koži. No milosrdenstvo, láskavosť, vernosť ideálom a blízkosť iným vyplývajúca z našej denne žitej viery potrebujeme ako soľ vo svojich manželstvách, v rodinách aj vo svojom okolí. Preto je dar blahorečenia tejto rodiny 10. septembra 2023 (Markowa je pre Slovákov blízko) motiváciou, ako žiť svoj život v rodine.

Spracované podľa ulmowie.pl.