S ľuďmi to nie je ako so stojatou vodou. Z ľudí sa to, čoho je priveľa, vylieva

Kým starší syn Ľutoslav, známy svojou nebojácnosťou, ale aj nadutosťou, na svojej ceste nepochodil šťastne, mladšiemu synovi Radoslavovi sa podarilo zázračný prameň nájsť. Počas spiatočnej cesty však závistlivý a pyšný Ľutoslav svojho dobrosrdečného mladšieho brata preľstil a v noci jeho nádobu so živou vodou vymenil za vodu z močiara.

Kráľ sa návratu svojich synov veľmi potešil. Keď však ochutnal z otrávenej vody, ktorú mu nevedomky ponúkol jeho mladší syn, pocítil ešte väčšiu nevoľnosť. Vtedy mu za dúšok ponúkol aj syn Ľutoslav a vtom sa kráľovi vrátila sila a ozdravel. Kráľovský otec sa na Radoslava nahneval a s výčitkou, že ho vraj chcel pripraviť o život a trón, ho rozkázal zabiť.

A ako sa rozprávka skončila? Nuž tak, ako sa rozprávkové klasiky zvyknú končiť. Pravda (vďaka pričineniu spanilej princeznej) vyšla najavo, kráľ oľutoval, že ukrivdil mladšiemu synovi, Radoslav sa živý a zdravý vrátil domov, otec mu zveril svoje kráľovstvo a zlý Ľutoslav sa na vlastnú žiadosť rozhodol pre vyhnanstvo.

Je zaujímavé, že všade, kde sa dnes človek pozrie, stále častejšie narazí na niečo otrávené, ba priam toxické a vždy to má počiatok v našich malých svetoch.

Rozprávky, hlavne tie o nekonečnom boji dobra a zla, nám často odkrývajú mnoho pravdy o nás samých a aj v príbehu o živej vode by sa dalo nájsť mnoho paralel s naším svetom. Čo ak by sme si za chorého a neskôr otráveného kráľa dosadili autority, ktoré svojou chorobnou zahľadenosťou do seba a nekompetentnosťou nakazili beznádejou aj mnohých obyčajných poddaných? Aj podlých a podlizovačných Ľutoslavov, ktorí sa hrdia svojou silou a ktorí čakajú len na otcovu smrť, aby už-už zasadli na trón a nastolili v krajine tvrdý poriadok, by sa tu našlo viac než dosť. A áno, aj dobrých, ale predsa len naivných Radoslavov, ktorí síce prinesú domov za džbán živej vody, ale v realite končia inak ako v rozprávke, máme medzi sebou.

A koľkí nevedome ako kráľ, ale i vedome dennodenne popíjajú otrávenú vodu zo stoky? Stávajú sa precitlivelými na seba, svoju prácu, svoj drobný vesmír… Je zaujímavé, že všade, kde sa dnes človek pozrie, stále častejšie narazí na niečo otrávené, ba priam toxické a vždy to má počiatok v našich malých svetoch. Pretože s ľuďmi to nie je ako so stojatou vodou v močiari. Z ľudí sa vždy to, čoho je priveľa, vylieva. A tak sa postupne z otrávených sŕdc stávajú otrávené vzťahy, politika, spoločnosť a nakoniec otrávený svet.

V týchto dňoch začalo Japonsko s vypúšťaním zriedenej rádioaktívnej vody z Fukušimy, ku kontaminácii ktorej došlo pred vyše dvanástimi rokmi následkom zemetrasenia a cunami. 1,34 milióna ton kontaminovanej vody sa bude do Tichého oceána vypúšťať niekoľko desiatok rokov, aby sa znížil jej negatívny vplyv na životné prostredie. Koľko by asi trvalo vypustiť kontaminovanú vodu z ľudských sŕdc? Stačilo by storočie alebo dve? A aký by to malo dosah na náš svet? Znamenalo by to jeho zánik? Problém totiž je, že keď je otrávenej vody priveľa, nedá sa len tak zriediť. A to je hádam dostatočný dôvod nato, aby sme sa ako spoločnosť i ako ľudstvo konečne spamätali a vydali sa hľadať skutočnú živú vodu.