Výchova pomocou pokoja

Preto ma veľmi zaujala veta o tom, že niektoré kultúry považujú učenie detí zručnosti zachovať pokoj za rovnako dôležité, ako vedieť čítať či písať. Fúú, to by sa nám tu žilo, keby sme mali samých pokojných dospelých! Ale ako to naučiť deti, keď často ani my sami si ten pokoj nedokážeme udržať tak, ako by sme chceli? Vírili mi hlavou myšlienky a čítala som ďalej.

„V mnohých kultúrach po celom svete sú rodičia presvedčení, že k ich základným povinnostiam patrí naučiť deti, ako sa upokojiť – ako reagovať na frustrujúce situácie každodenného života tak, aby si zachovali duševnú rovnováhu a pokojnú myseľ. Táto zodpovednosť je pre nich rovnako dôležitá, ako naučiť dieťa iné zručnosti – čítať, počítať, zdravo sa stravovať…“ odznelo v knihe Lovci, zberači, rodičia s podtitulom Čo nás môžu dávne kultúry naučiť o stratenom umení výchovy šťastných a vyrovnaných detí.

Americká spisovateľka Michaeleen Doucleff, trápiaca sa s výchovou svojej malej dcérky, navštívila pôvodné komunity Mayov (Mexiko), Inuitov (za polárnym kruhom) a Hadzov (v Tanzánii), aby sa s nimi o výchove nielen rozprávala, ale spolu s dcérou aj zažili odlišný výchovný prístup na vlastnej koži. Nadobudnuté poznatky ďalej konzultovala s najnovšími zisteniami neurológov, psychológov a ďalších vedcov.

Vysoká a nízka úroveň energie

Autorkina dcéra mala časté výbuchy hnevu, s ktorými si ona ako mama nevedela poradiť. Až na návšteve v inuitskej dedine zistila, že to súvisí s jej výchovnými prístupmi k týmto výbuchom. Opisuje situáciu z obchodu, keď dcéra túži po vecičke, ktorú jej mama nechce kúpiť. V dieťati začína vrieť hnev a mama reaguje kombináciou prísnosti, racionálnej logiky a žiadosťami, aby dcéra prestala mrnčať. Napätie sa zvyšuje, po chvíli to medzi nimi iskrí. Vtedy zasiahne jej inuitská hostiteľka, ktorá spraví presný opak – hladinu energie zníži. A to veľmi výrazne – je milá, láskavá, pokojná. Dcéra je šokovaná, jej krik v okamihu ustane.

V mnohých kultúrach po celom svete sú rodičia presvedčení, že k ich základným povinnostiam patrí naučiť deti, ako sa upokojiť.

Detská psychoterapeutka Tina Payne Bryson, spoluautorka dvoch kníh o rodičovstve z rebríčka bestellerov New York Times, vysvetľuje: „Predstavte si, že nervový systém vášho dieťaťa je niečo ako gombík na nastavovanie hlasitosti. Mojou úlohou je pomôcť svojmu dieťaťu znížiť jeho hlasitosť. Na to potrebujem najskôr znížiť svoju vlastnú. Ak na dieťa kričím, alebo sa začnem správať ako ono, krútim jeho gombíkom smerom nahor. Som preto povinná myslieť na svoj vlastný gombík a dbať, aby som ním nenastavila príliš vysokú, ani príliš nízku hlasitosť.“

Začarovaná špirála hnevu

Azda každý z nás má skúsenosť z dospeláckeho sveta, ako to funguje na vysokej úrovni energie – napríklad s hnevom. Šéfa niečo naštve, vynadá vám, vy prídete domov nahnevaní, vynadáte manželovi alebo manželke a on či ona zas deťom. Alebo inak – ako vyzerá hádka: intenzita emócií a kriku sa len stupňuje, až kým sa nahromadená energia neuvoľní fyzicky – tresnutím dverí či niečoho iného.

Vystúpením z tohto začarovaného kruhu je využívať pokoj. Prerušiť špirálu vysokej energie tým, že do nej vnesieme nízku energiu. Tichý hlas, láskavosť, nežnosť, súcit. Alebo odchod z vypätej situácie.

„Keď na emocionálny výstup dieťaťa reagujeme s pokojom a nízkym stupňom energie, dieťa má príležitosť hľadať podobnú reakciu vo svojom vlastnom vnútri a precvičovať si pokojné správanie,“ píše M. Doucleff.

Nízka úroveň energie v praxi

Nedávno som bola prechladnutá. Bolela ma hlava a deti sa už nevedeli dočkať večere – prestierali na stôl a pritom hučali: „My chceme jesť! My chceme jesť!“ Naše trio to vie celkom rozpeckovať. Myslela som si, že mi vybuchne hlava, potrebovala som ich čím skôr stopnúť. Mohla som to spraviť s vysokým stupňom energie – pokúsiť sa ich prekričať, nech sú ticho. Keďže ma bolelo hrdlo, využila som nízky stupeň energie – podarilo sa mi využiť krátku pauzu na nádych a potichu, s uboleným výrazom v tvári, som povedala, nech sú, prosím, ticho. Zafungovalo!

Myslím si, že ako rodičia často využívame vo vzťahu k našim deťom vysoký stupeň energie – rázne prikážeme, čo treba spraviť, či zakážeme nevhodné správanie. Je to postoj, ktorý je na prvý pohľad možno jednoduchší, vedie však k zápasom o moc a nebuduje vzťahy. Naopak, z dlhodobého hľadiska je neraz oveľa účinnejšie pristupovať z nízkej úrovne energie – netreba veľa slov, stačí správny pohľad, láskavý prístup, jemnosť, trpezlivosť. To neznamená povoľovanie stanovených hraníc, iba iný prístup k ich vyžadovaniu.

Pobavili ma autorkine záverečné vety k tejto téme: „Keď sa naučím používať túto stratégiu (pokoja), Rosine (dcérine) záchvaty hnevu a výstupy začínajú miznúť. (…) Je to taký citeľný rozdiel, že ešte aj moja matka uznala, že tento prístup asi naozaj funguje lepšie.“

Ako si však zachovať vnútorný pokoj?

Toto je podľa mňa kľúčová otázka celej témy. Ako si udržať vnútorný pokoj, keď je toho tak veľa? Keď nás k tomu doma neviedli a nevieme, ako na to? Pretože ak si nevieme vnútorný pokoj zachovať my, ako to môžeme odovzdať svojim deťom?

Výbornou správou je, že udržať si vnútorný pokoj sa dá naučiť. Psychoterapeutka T. P. Byson vysvetľuje: „Do veľkej miery je to o cviku.“ A keď sa to dokážu naučiť deti, zvládla to autorka knihy, je veľká šanca, že sa to podarí aj nám.

Praktické tipy a skúsenosti

Moja osobná skúsenosť hovorí, že aby som ako mama ustála náročné situácie, je dôležité mať naplnené základné potreby – byť relatívne vyspatá, najedená a oddýchnutá. Nie vždy sa to dá, ale viem, že ráno zvládam aj vypätejšie situácie s oveľa väčším nadhľadom, ako keď som večer unavená po celom dni.

Nedávno som sa rozprávala na túto tému s jednou známou a ona spomínala, že jej pomáha odísť zo situácie – ísť von, vyvetrať si hlavu, schladiť sa. Odíde v tom jednom momente, keď sa to ešte dá. Keď už cíti, že sa v nej hromadí hnev, ujde skôr, než na deti vybuchne.

Autorka knihy pridáva svoju skúsenosť: „Predstavujem si, že som na masáži v jednom z tých krásnych hotelov s kúpeľnými službami. Zatvorím oči a vidím všetko pred sebou. Som v tlmene osvetlenej miestnosti s bledofialovými stenami. Znie tam pokojná nepálska zvonkohra, vzduch vonia levanduľou. Ách! Ak tie obrazy nezaberajú, začnem si pohmkávať pieseň Edelweiss a naladím sa na hlas Julie Andrews v mojom vnútri.“

Aby som ako mama ustála náročné situácie, je dôležité mať naplnené základné potreby – byť relatívne vyspatá, najedená a oddýchnutá.

Každý si dokážeme nájsť svoju cestu na upokojenie, ak sa odhodláme skúsiť ju hľadať. Chce to len odvahu a cvik. Prajem nám, aby sme z našich detí dokázali vychovať dospelých, ktorí budú veci zvládať s pokojom a chladnou hlavou. Je to jeden zo spôsobov, ako kultivovať našu spoločnosť. Začať však musíme sebou…

Na zamyslenie

Ako veľmi je pre mňa dôležité naučiť deti zvládať frustrujúce situácie s pokojom – na stupnici 1-10? Odráža sa to aj v mojom výchovnom prístupe? Ak nie, čo musím zmeniť?

Čo mi pomáha zvládať situáciu s nadhľadom a pokojom? Kedy sa mi to podarilo naposledy? Čo bolo vtedy iné oproti situáciám, keď sa mi to nepodarilo?

Prečítajte si tiež

Dni sú dlhé, ale roky krátke