Starokatolícky kňaz Martin Kováč: Viera má človeku prinášať vnútornú slobodu. Z nej vyviera autentická radosť

Posledné roky zažívame ako spoločnosť náročné situácie – vojnu, pandémiu, nástup populizmu, rozmach extrémizmu… Mnohým ľuďom tieto udalosti kradnú pokojný spánok a úsmev z tváre. Ale aj pomimo toho sa o Slovákoch zvyklo a zvykne hovoriť, že navonok pôsobia veľmi vážne, strnulo, až smutne a bez radosti. Vnímate to podobne?

Myslím si, že sa nedá škatuľkovať. V každej spoločnosti existuje celé spektrum ľudí. Neverím v čierno-biely svet, ale vo farebnosť spoločnosti aj farebnosť viery. Na druhej strane nemôžeme očakávať, že v krízových časoch budú všetci ľudia rozradostení a budú to aj dávať najavo. Smútok aj plač, ak je to potrebné, majú v živote svoje miesto. To je to biblické: radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi. Tieto emócie majú svoj význam.

A to aj v tomto čase Adventu, z ktorého si mnohí robia istú idylku. Pre mňa osobne je to popri všetkom strese a účtovných uzávierkach úplný opak. Zároveň je však toto obdobie aj o tom, čo z neho človek vyťaží. Páči sa mi jeden príklad, ktorý hovorí, že aj kvalitný olivový olej sa vyrába pod veľkým tlakom. Aj u nás ľudí to občas tak býva, že pod tým najväčším tlakom z nás vyjdú tie najlepšie veci, ku ktorým by sme sa inak nedostali. Pohodlný život totiž často vedie k tomu, že nie sme kreatívni a rezignujeme. Ale nepohoda, tlaky a krízy nás vedú k tomu, aby sme hľadali nové riešenia.

U mnohých ľudí sledujem, že rodinné zázemie, najmä keď je akceptujúce a láskavé, sa stáva ich motivačným prvkom, bezpečným priestorom, ktorý im prináša do života radosť.

Prežívame Advent a čochvíľa tu budú Vianoce, ktoré tak radi opisujeme ako sviatky pokoja a radosti. Aký je teda náš vzťah k týmto hodnotám? Máme my Slováci nejaký vlastný recept na šťastie a na to, ako si uchovať radosť?

Myslím si, že na Slovensku máme pomerne silné rodinné väzby, hoci ľudia, ktorí sem prichádzajú z krajín, ako je napríklad Sýria, Libanon či Afganistan, hovoria, že u nich to býva ešte silnejšie. Mám však dojem, že na európske pomery je to u nás celkom sila. Ľudia majú svoju rodinu radi a vidia v nej životnú istotu. Mnohí sa kvôli rodine ako pevnému prvku rozhodnú na Slovensku zostať. U mnohých ľudí sledujem, že rodinné zázemie, najmä keď je akceptujúce a láskavé, sa stáva ich motivačným prvkom, bezpečným priestorom, ktorý mnohým ľuďom prináša do života radosť.

Čo je podstatou pravej radosti a ako človek vie, že to, čo prežíva, je autentická radosť?

Čaro týchto abstraktných slov, medzi ktoré patrí aj radosť, je práve v ich symbolickosti. Je zaujímavé sledovať tieto pojmy pri preklade biblických textov. Existujú jazyky, ktoré pojmy, ako je radosť, milosť, láska a podobne, nemajú. Musíte ich teda nejakým spôsobom opísať. Napríklad výrok z Jánovho evanjelia Prišiel som, aby ste mali radosť a aby vaša radosť bola úplná je pre niektoré pôvodné kmene veľmi ťažko preložiteľný. Počul som napríklad o jazyku, v ktorom ľudia vyjadrovali šťastie slovami moje srdce je ponorené do oleja. A tak aj spomínaný úryvok používa tento opis radosti: Prišiel som, aby vaše srdcia boli ponorené do oleja – a boli doňho úplne ponorené.

Čo však znamenajú slová radosť a byť radostní? V biblických textoch sa stretávame so zvláštnym slovom blahoslavení (z gréckeho makarioi), ktoré dnešnému sekulárnemu človeku už asi nič nehovorí, keďže je to archaický výraz. V Písme čítame, že radostní ľudia sú tí, čo sú plačúci, chudobní a prenasledovaní… V čom teda spočíva radosť, o ktorej hovorí Písmo? Podľa mňa je to v spoľahnutí sa na to, čo tento svet presahuje, na akési vyššie ciele a hodnoty, ktoré sa nachádzajú za naším horizontom.

Hovoríte o vyšších cieľoch, niečom, čo nás presahuje. Musí sa skúsenosť radosti spájať s náboženským presvedčením? Respektíve, je možné prežívať radosť bez tohto vnútorného náboženského presvedčenia?

Myslím si, že je to možné. Súvisí to podľa mňa s vnútornou slobodou a nastavením človeka. Neviem to však povedať z tej inej perspektívy. Nedokážeme chodiť v topánkach niekoho iného, môžeme sa však o to pokúsiť a snažiť sa to pochopiť. Ja to vnímam z pozície veriaceho človeka a musím povedať, že mne viera radosť do života prináša. Zároveň som však presvedčený, že ak je človek vnútorne slobodný, vyrovnaný a hodnotovo založený, tak v podstate hľadáme to isté.

Akú úlohu potom zohráva pri hľadaní radosti náboženstvo a viera?

Najlepší opis toho, čo je náboženstvo a náboženská tradícia, je podľa mňa to, že je to pokus o vypovedanie niečoho, čo je vo svojej podstate nevypovedateľné. Máme pocit, že sú tu veci, ktoré presahujú svet okolo nás, ktoré sa nedajú opísať. Už len samotné slovo Boh je pokus. Samo osebe je vyjadrením niečoho, čo presahuje tento svet a čo nedokážeme ľudskými kategóriami uchopiť, a môže sa stať falošnou predstavou o Bohu, keď ho naplníme čudným významom.

Viera vo svojej podstate je teda niečo neskutočne slobodné, čím sa snažíme interpretovať svet za horizontom. My vyrastáme v kultúrnej tradícii, ktorá sa dlhodobo snaží opísať neopísateľné skutočnosti istým slovníkom, ktorý sa nazýva kresťanstvom. Ak by sme však vyrastali niekde inde, mohol by tým slovníkom byť napríklad budhizmus, hinduizmus, islam alebo sekulárny humanizmus, ktorý sa tiež snaží o opísanie istých vyšších hodnôt. To, čo majú všetky tieto spôsoby nazerania na svet spoločné, je hľadanie pravdy, hľadanie istého presahu ľudstva.

Jedna z vecí, ktorú zažívam, je, že cirkev a vôbec náboženstvo ako také sa človeka dotýka práve vo chvíľach, ked zažíva niečo, čo nedokáže opísať. Keď prežívame lásku, keď sa nám narodí dieťa alebo zomrie niekto z našich blízkych, keď sme konfrontovaní s vlastnou smrteľnosťou, prichádza do toho viera a náboženstvo s istým opisom a spôsobom, ako sa s tým vysporiadať. Keď si pozrieme, kedy sa slávia kresťanské sviatosti, je to práve v momentoch, keď človeka niečo presahuje, a v rôznych náboženských tradíciách je to s ich rituálmi podobné. Každé úprimné ľudské hľadanie sa o toto usiluje.

Kňazský a prorocký duch sú dva prúdy viery, ktoré tu popri sebe vždy boli a podľa mňa aj vždy budú a ktoré sa do istej miery aj potrebujú.

Skúsenosť radosti je zapísaná v samých počiatkoch cirkvi, je preto paradoxné, keď ju má často problém odovzdávať svetu naokolo. Prečo je to niekedy také ťažké?

Myslím si, že je to spôsobené večným zápasom medzi duchom, ktorý oživuje, a literou, ktorá zabíja. Alebo medzi príliš skostnatenou inštitucionalizáciou na jednej strane a slobodou viery na strane druhej. Koniec koncov aj Ježišov životný príbeh je o tom. Prichádza ako laický kazateľ, nie ako niekto z kňazského rodu, a začína o Bohu hovoriť inak, ako sa o ňom hovorí v chráme.

Typickou adventnou postavou je tiež Ján Krstiteľ, ktorý mal na rozdiel od Ježiša lepšiu štartovaciu pozíciu. Bol totiž synom kňaza a mal nárok na dedičné kňazstvo, ktoré v judaizme existovalo. Napriek tomu ide do púšte a tiež hovorí o Bohu iným spôsobom, dokonca vystupuje kriticky voči vtedajšiemu jeruzalemskému chrámovému kultu. Zápas medzi duchom a literou je viditeľný ešte aj v Starom zákone. Na jednej strane stojí kňazský prúd, ktorý vykonáva predpísané rituály, na druhej strane prorocký duch, ktory to kritizuje, poukazuje na korupciu, na zneužívanie moci atď. Sú to dva prúdy viery, ktoré tu popri sebe vždy boli a podľa mňa aj vždy budú a ktoré sa do istej miery aj potrebujú.

Tieto dva prúdy vidíme aj v cirkevnom živote. Vždy tu existovala nejaká zabehnutá inštitúcia, ktorá vo svojej podstate je aj potrebná, lebo uchováva tradíciu, konzervuje dôležité veci na dlhší čas. Na druhej strane tu vždy boli aj obnovné hnutia, ktoré do zabehnutého systému prinášali niečo živé. Stretávanie sa tohto starého a nového je podľa mňa až mytologický prvok a to napätie medzi týmito dvoma prístupmi je potrebné. Mnohí to zvyknú kritizovať, ale práve napätie je to kreatívne, čo jedných aj druhých učí hľadať nové cesty, prináša život a nového ducha.

Netreba však zabúdať na to, že vlastný príbeh viery si človek v konečnom dôsledku musí vždy vybojovať sám. Richard Rohr má s týmto vynikajúcu skúsenosť. On sám v jednej zo svojich kníh popisuje, že vyrastal vo veľmi konzervatívnych kresťanských kruhoch a sloboda jeho viery vyrástla práve zo zápasu, že sa v tom necítil doma. Sám seba sa teda pýta, či by k tej slobodnej viere dospel, ak by vyrastal v prostredí otvorenosti, ktorú má teraz.

Toto je veľká otázka aj pri výchove môjho vlastného syna, aj v našich starokatolíckych kruhoch. Predsa len sme liberálnejšia a otvorenejšia kresťanská cirkev, preto si kladiem často otázku, či u nás ľudia zažijú toto napätie a zápas, ktorý sme zažili my, ktorí sme sa pre túto cirkev rozhodli. Pre nich to predsa len bude iná skúsenosť a ten osobný zápas viery si budú musieť nejako vybojovať. Ale ako si ho vybojujú, ak sa nedostanú do tejto krízy? Pre mňa je to veľká výzva a životná otázka, na ktorú hľadám odpoveď.

Niekedy sa v súvislosti s radosťou a vierou stretávame s istým kŕčom. Ľudia riešia otázku miery, vhodnosti a možno by im pomohlo, keby lepšie porozumeli tomu, ako sa na radosť pozerá Ježiš a Písmo.

Cirkevná tradícia nás učí, že prvý Ježišov zázrak je premenenie vody na víno na svadbe v Káne. Toto je jeden z veľmi dôležitých symbolov. Ježiš naozaj mohol urobiť čokoľvek, ale prináša víno, ktoré je symbolom radosti. Ježiš priniesol niekde, kde bol smútok, radosť. Premieňa vyprázdnenosť, to, čo chýba, smútok a beznádej na radostný okamih. Prináša novú kvalitu. Prišiel som, aby ste mali radosť a aby vaša radosť bola úplná je jedným z kľúčových veršov Jánovho evanjelia. Alebo list Filipanom, kde nájdeme klasický verš Radujte sa v Pánovi, opakujem, radujte sa. To je konkrétne pozvanie, ktoré sme dostali. Viera nám má prinášať túto vnútornú slobodu. Z nej potom vyviera autentická radosť.

Tento presah – prinášať niečo svetlé do týchto smutných dní – je ďalší silný obraz, ktorý sa oveľa viac prejavuje aj v Advente a na Vianoce. V rorátnych bohoslužbách a v zažínaní adventných vencov sa svetlo prelamuje do tmy. Postupne ho pribúda a víťazí. Po Vianociach a Novom roku to aj symbolicky prežívame, keď sa dni predlžujú a noci skracujú. Týmto by mala byť aj naša viera. Mala by prinášať človeku do života viacej svetla, nádeje, viac radosti, ktorú dokážeme prežívať aj v tých najťažších životných chvíľach.

Často sa v realite stáva, že ľudia, ktorí veria, sú druhým na smiech. Aj ich prežívanie radosti je potom nepochopené. Ako by mali veriaci ľudia odovzdávať radosť z viery tak, aby to na okolie nepôsobilo ako niečo z inej planéty?

Nechcem, aby to vyznelo dehonestujúco, ale podľa mňa niektorí veriaci ľudia naozaj žijú svoju vieru tak, že si to zaslúži výsmech. Že je to niečo divné, neuchopiteľné a nepochopiteľné, že ju žijú ako z iného storočia, z iného sveta. Samozrejme, ak je to ich autentické prežívanie, neberiem im to, ale tá autenticita má spočívať aj v tom, že sa snažíme hľadať cesty k tomu, ako svet hovorí dnes.

Ježišovo posolstvo je podľa mňa presne v tom, že žil vieru inak, adekvátne, uchopiteľnejšie, ľudskejšie mimo toho chrámového prostredia. Šiel za ľuďmi, odpovedal na ich aktuálne potreby. Problém nastáva vtedy, ak sa cirkevný svet izoluje, začne okolo seba budovať múr, druhým začne kázať do života a odpovedať na otázky, na ktoré sa už nikto nepýta, keď rieši problémy, ktoré už dnes nikto nepovažuje za problém. To, čo sa deje na Slovensku, je veľký problém toho, že kresťanstvo sa stáva synonymom nejakého kontrakultúrneho zápasu voči všetkému, čo je nové, moderné, voči všetkému, čo svet okolo nás chápe ako správny posun vpred. V tomto sa potom cirkev stáva neadekvátnym hlasom a priestorom.

Ak dnes hľadáme cestu, ako hovoriť k súčasnému človeku, musíme hovoriť jazykom, akým dnes hovoria ľudia, chápať ich, počúvať ich. Pastieri majú páchnuť po ovciach, hovorí rímsky biskup, pápež František. Ak sa cirkev dnes izoluje a stále si ide len svoje strnulé tézy, sama sa stáva neadekvátnou. Potrebujeme preto poznať potreby dnešných ľudí, ich otázky, ich zápasy, hovoriť aktuálnym spôsobom a byť prorockým hlasom. Moja skúsenosť je, že ľudia počúvajú cirkev vtedy, keď hovorí správnym jazykom, keď hovorí prorockým hlasom do aktuálnej doby. Problém je, že súčasná cirkev na to často rezignuje a nevyužíva tento svoj prorocký hlas.

Za takýmto postojom sa môže často skrývať strach, že cirkev stratí svoju tvár, ak sa pustí do otvoreného dialógu so svetom. Je takáto obava na mieste?

To je úplne prirodzená vec každého dialógu a neprejavuje sa to len v inštitucionálnej oblasti, ale aj v bežnom medziľudskom dialógu, ktorý zažívame s inými. Inakosť jednoducho vzbudzuje obavy, že prídeme sami o seba, že ak sa otvoríme inému človeku, iným kultúram, iným názorom, že to vlastne ohrozí tie naše. Moja skúsenosť je tá, že to stretnutie s inakosťou bolo v konečnom dôsledku tým najväčším obohatením, čo som zažil. Stretnutie s niečím iným nás totiž premieňa. To je to najobohacujúcejšie, čo na dialógu zažívame. Nie že by sme prichádzali o seba, ale prehlbujeme sa. Dialóg nás tak učí novým veciam, učí nás posúvať sa ďalej, odstraňovať falošné predstavy o iných, ale aj o sebe samých a zrazu v tom širšom spektre sa súvislosti naučíme vidieť komplexnejšie, ako len jedným limitovaným pohľadom.

A to, čo je často prameňom strachu, je, že sa bojíme zmeny. Bojíme sa toho, že nás dialóg zmení, že budeme musieť byť iní. Prekonať tento strach je úplne elementárna vec, ktorá napokon človeku do života prinesie veľké obohatenie, dobrodružstvo, nový typ radosti. Ja sám som vyrastal v kresťanskom prostredí, ktoré bolo veľmi identitárne, sebadefinujúce a to stretnutie s inakosťou a počúvanie iných príbehov bolo naozaj premieňajúce. Musel som totiž revidovať vlastné názory i spôsob, ako uvažujem o Bohu a teológii. O tomto viera, podľa mňa, má byť – o hľadaní nových ciest, spôsobov, o poznávaní ľudí a počúvaní ich príbehov a o reflektovaní vlastného života a vlastnej cesty v duchu poznaného.

Príbeh Božieho narodenia sa spája aj s veľkou tragédiou – usmrtením jeruzalemských neviniatok. Až sa v tej ľudskej skúsenosti zdá, že nie je možné prežívať radosť bez istého utrpenia na pozadí. Ako však môžeme prakticky žiť radosť z viery a radosť z veľkých momentov v našom živote naplno s vedomím, že niekto vedľa nás trpí?

Tu sa nám otvára strašne široká téma a tou je, že naša viera naozaj stojí na obrovskom množstve krutých príbehov, ktoré vlastne oslavujeme ako konečné víťazstvo. Túto skúsenosť objavujeme pri veľkonočnom príbehu aj pri Vianociach. S Veľkou nocou sa spája napríklad príbeh o vyvedení z Egypta, ktorý je v podstate postavený na tom, že celá egyptská armáda zomiera v mori. My to v našej tradícii oslavujeme ako veľké víťazstvo, pritom je to obrovský masaker.

Prečo príbeh viery stojí na toľkej krutosti? Môžeme sa na to pozrieť rôznymi spôsobmi. Ako biblista mám v hlave otázku, nakoľko ide v tomto prípade len o nejaký veľký mytologický príbeh a nakoľko je to historická udalosť, ktorá sa naozaj odohrala. Aj v prípade vyvraždenia nemluvniat je na mieste otázka historicity. Spomína sa to totiž len v Matúšovom evanjeliu, nemáme teda žiaden mimobiblický prameň, ktorý by niečo také dokladal, hoci Herodes je opisovaný ako krutovládca.

To, čo je však podstatné, je, že sme konfrontovaní s veľkým utrpením nielen v biblických textoch, ale ešte oveľa viac v našej každodennej realite. Tu a teraz, sprostredkovane v ľuďoch, ktorí prežívajú vojnu, a je čestné si priznať, že nemáme na všetko odpoveď. Chybou kresťanstva a veriacich ľudí je často podľa mňa to, že keď prichádzajú za ľuďmi, ktorí zažívajú veľkú bolesť, tvária sa ako tí, ktorí majú odpoveď na všetko. Čestnejšie je preto priznať si, že nevieme, prečo sa veci dejú, ale že chceme byť pri tých, ktorí trpia, chceme toto utrpenie zmierňovať a chceme sa usilovať, aby ho nebolo.

A Advent môže byť tým najlepším časom, ako si tento postoj pripomenúť.

Áno, to pribúdajúce svetlo je neskutočným symbolom. Ja milujem roráty. Aj príbehy adventných postáv, ktoré s nami očakávajú príchod, a s ktorými to celé v tých biblických textoch prežívame, sú veľmi silné. Ale tá rorátna bohoslužba – keď sa stretneme za tmy a končíme za brieždenia a vychádzame do víťazného dňa – je jeden z najsilnejších mytologických, presahujúcich a ľudských symbolov, ktoré sa odrážajú v tradícii. Prichádza nový deň a tma sa musí skončiť. Svetlo zvíťazí a bude ho stále viac. A svetlo, pribúdajúce s každou adventnou sviečkou, je toho symbolom.