Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Otázka, ktorá vŕta v hlave každému, kto má akýkoľvek dosah na mladú generáciu: Čo urobiť inak a lepšie, aby som nemusel ako vychovávateľ používať prostriedky, ktoré už len hasia situáciu a vyčerpávajú nás aj deti? Poďme sa na to pozrieť práve na sviatok svätého Jána Bosca, ktorý sa venoval deťom a mladým.
O tom, ako vychovávať, sa dajú písať traktáty a už len vyhľadávanie slovného spojenia „výchovný systém“ vychrlí na človeka toľko pojmov, názorov a skúseností, až to v prvom momente prinesie viac zmätku ako nasmerovania. Presne totiž vieme, čo nechceme: nemáme problém pomenovať chyby, ktoré sme zažili na sebe ako deti výchovou, kde sa striktne prikazovalo, nevysvetľovalo, trestalo aj fyzicky, nebolo dovolené sa pýtať, hľadať riešenia a kde rodičia boli neomylnou, prísnou autoritou.
Ale čo si okrem tohto autoritárskeho systému vybrať? Vieme o vzťahovej výchove, o efektívnom rodičovstve, o kamarátskej výchove, výchove pevným objatím, liberálnej výchove alebo aj o nevýchove, kde sa vraj deti majú naučiť byť dobrým človekom len skúsenosťou a pozorovaním samy, bez zásahu rodiča.
Cítime však zodpovednosť, zároveň nechceme opakovať chyby svojich rodičov (aj keď niekedy do nich padáme alebo sa uchýlime k presne opačnému extrému), vnímame tlak spoločnosti, kde sú práva detí mantrou a pomaly aj strašiakom, pretože deti ich ovládajú lepšie ako my. Sme unavení z práce, kolobehu života a k tomu vnímame aj potrebu vkladať do svojich detí hodnoty, nastavovať hranice, dávať im lásku, komunikovať, mať pre ne čas, byť im vzorom. Ako ťažko sa to dá, keď sami cítime deficity výchovy zo svojho detstva, s ktorými zväčša nerobíme nič.
Žiadna príprava na rodičovstvo a výchovu detí nie je a tí, ktorí neprejdú ani skúsenosťou animátorstva či prípravou na manželstvo, vedia o postupoch výchovy a ich možnostiach ešte menej. A predsa chceme všetci vychovávať dobre a zo svojho prostredia rodiny, školy či stretka vyslať do sveta zrelého a dobrého mladého človeka, ktorý bude darom.
Vstúpiť však do dobrodružstva výchovy nie je ani trošku jednoduché: cítime sa v tejto pozícii nepripravení, veľmi reálne si uvedomujúc prudký rozdiel medzi spoločenskou, technologickou, politickou a rodinnou situáciou v čase, keď sme vyrastali my sami, a reáliami, v ktorých sa pohybujú mladí dnes. Ako často si musíme priznať, že za nimi v mnohom nestíhame: nepripravení jazykovo, technologicky, rozhľadom, nehovoriac o tom, že naše rodičovské sebavedomie je postavené skôr na skromnosti ako na superhrdinskom „ja“ našich detí.
V tejto situácii sa nám naozaj ťažko komunikuje s deťmi, ktoré majú v porovnaní s nami v mnohom „navrch“ a považujú nás ako rodičov za „zaostalých“. Rozdiel štartovacej plochy generácie rodičov z čias komunizmu a začiatkov demokracie je neporovnateľný so štartovacou zónou a možnosťami dnešných detí a mladých. Zdá sa nám, akoby sme nenachádzali žiadne spoločné črty medzi vlastným dospievaním a deťmi, ktoré teraz máme pred sebou.
Opak je však pravdou: aj dnes trápia mladých tie isté otázky, pochybnosti, hľadanie svojho miesta a identity, túžba po láske, prijatí a šťastí, uplatnení darov, ktoré v sebe nosia, nespokojnosť so systémom a zaschnutými, nefunkčnými tradíciami a postupmi. Túžia zmeniť svet na lepšie miesto, neskutočne ich vyrušujú nepravdivé, nespravodlivé a neetické postupy politikov a spoločnosti. Najradšej by „upratali“ všetky nedokonalosti a ich nositeľov radikálne jedným ťahom, čo ich zvádza k anarchii, rebelstvu a iným prejavom vzbury. No na druhej strane majú v sebe veľa dobra, autentickosti bez hrania divadla, neskutočný cit pre pravdu (aj keď sa im ťažko prijíma pravda o sebe samých).
Aby sme vedeli dobre vychovávať aj v dnešných časoch, ostáva nám pýtať sa rovnako, ako sa pýtal don Bosco: Kto sú títo mladí ľudia? Čo chcú? O čo sa usilujú? Čo potrebujú? Zodpovedanie týchto otázok nám ponúka dostatok výziev a inšpirácií na smerovanie výchovy, ktorá rozhodne nebude patriť k takým, čo chytajú psa za chvost. Bude prístupom, ktorý podľa vzoru dona Bosca bude predchádzať škodám a vytvárať podmienky na dobrú formáciu a rast. Teda – vychovávať bez trestov, represívneho postupu a tým aj bez napätých vzťahov, čo nechce ani jedna strana.
Aj dnes trápia mladých tie isté otázky, pochybnosti, hľadanie svojho miesta a identity, túžba po láske, prijatí a šťastí.
… jedine preventívne! Teda myslieť dopredu na to, ako vylúčiť možnosť nechať mladých zašpiniť sa alebo až zahltiť zlom. Ak to nemá byť zlo, treba im ponúknuť takú alternatívu, ktorá ich nadchne a ktorú budú chcieť nasledovať. To je výzva, ktorej sa ujal v čase hospodárskej krízy don Bosco v Turíne. Jeho preventívny výchovný systém funguje aj teraz, keď je iná kríza: morálna, spoločenská, sociálna.
Tento preventívny, teda predvídavý výchovný systém dona Bosca je postavený na troch pilieroch: rozum, náboženstvo, láskavosť. Pri nahliadnutí do detailov jednotlivých pilierov sa mu nedá vyčítať nič – aj keď je to v súčasnosti, v stave silnej dekristianizácie Európy, obrovskou výzvou na kreatívne naplnenie, s čím sa reálne potýkajú aj saleziánske strediská. Spôsoby, akými tieto tri piliere u chlapcov don Bosco budoval, sú veľmi inšpiratívne. Poďme sa však detailne pozrieť na tri opory saleziánskej výchovy.
Ak don Bosco trval na rozvíjaní rozumových schopností, bolo mu jasné, prečo to robí: bez poznania, vzdelania, rozlišovania, osobného aj profesionálneho doživotného rastu je každý človek stratený, o to viac človek mladý. Cieľom dona Bosca bolo vychovať slobodných a zodpovedných mladých, preto vedel aj to, že rozhodnúť sa dobre pre tú najlepšiu možnosť (sloboda) a poniesť si dôsledky svojho vedomého rozhodovania (zodpovednosť) je možné len vtedy, ak má človek vo veciach jasno, vie si ich pomenovať, obhájiť, rozumie im. To bolo a je pre mladých vždy náročné: ich poznanie a schopnosť rozlišovania nie sú vždy dostatočne formované natoľko, aby sa vedeli skutočne slobodne a zodpovedne rozhodovať.
Pre výchovu v tomto štýle je dôležité, aby sme predkladali mladým hodnoty, životné postoje, ba aj príkazy a usmernenia takým spôsobom, aby im porozumeli a vnímali za nimi dobro. To je obrovskou výzvou pre rodičov tohto veku, ktorí takýto prístup počas svojho detstva nezažili a musia sa naučiť nielen dobre, pokojne a láskavo argumentovať, ale aj správne komunikovať, čo je tiež zručnosť, ktorú väčšina z nás doma nedostala. Ak však dokážeme takýmto spôsobom usmerňovať a formovať mladých, výsledkom je pokoj, rešpekt voči iným, schopnosť prijať aj iný názor a uvažovať o ňom bez „výbuchov“ a skratov či bez egoizmu a vyhraňovania sa voči iným.
Používanie rozumu v saleziánskom preventívnom systéme znamená „hodenú rukavicu“ na premýšľanie mladým smerom od nás, ktorí ich máme viesť. Je umením hodiť ju správne, tak, aby sa nestala červeným súknom pred očami mladých (čo sa často deje), ale láskavým pozvaním so štipkou humoru a tajomstva, ktoré láka preskúmať. Používanie rozumu naučí navyše mladých (za výdatnej pomoci nášho osobného príkladu) dobre si organizovať čas a rozhodovať sa, akým aktivitám ho počas dňa venujú.
Bez poznania, vzdelania, rozlišovania, osobného aj profesionálneho doživotného rastu je každý človek stratený, o to viac človek mladý.
Ak nastáva otázka, či je potrebné v preventívnom systéme zaradiť ako nosný stĺp do výchovy náboženstvo, nie je o čom sa baviť. Každý mladý nosí v sebe túžbu po ideáloch, ktoré ho značne presahujú. Túži po dokonalosti, má odvahu meniť svet – a na to treba niečo viac ako len rozum. Ak má byť mladý človek darom, potrebuje rásť vo svätosti, byť živený (L)láskou a tú odovzdávať okolo seba. Potrebuje vedieť a zažívať aj to, že nie je odkázaný sám na seba a na svoj rozum a sily, ale je tu niekto, kto ho nesmierne miluje, má s ním plán, túži po vzťahu s ním a je mu nablízku pomocou a ochranou.
Poznávanie Boha prostredníctvom modlitby, čítania Božieho slova či typického večerného slovka dona Bosca spolu s precíznym, no láskavým usmernením k pristupovaniu k sviatosti zmierenia a prijímaniu Eucharistie pomáha mladému človeku stávať sa niečím viac ako len nabrúseným inteligentom s presne uprataným programom života.
Ak don Bosco túžil po dobrom kresťanovi a poctivom občanovi, práve tu sa to všetko prepája: bez živého osobného vzťahu k Bohu, bez čerpania zo zdroja sa ťažko stane mladý človek altruistickým, zanieteným pre spoločné dobro „zadarmo“. Nebude ani poctivým občanom, pretože na to nebude mať vnútorný dôvod – mnohokrát by ho pri pohľade na situáciu života rozum a tzv. spravodlivosť obrali o láskavosť, trpezlivosť, milosrdenstvo, vytrvalosť, vernosť atď., teda o cnosti, ktoré robia z každého človeka niečo viac ako len rozumnú bytosť.
Tu však mladý človek veľmi potrebuje vidieť každodenný vzor dospelých okolo seba: ak vníma na nich radosť zo života s Bohom a dôsledne strážený čas na budovanie vzťahu s ním na všetkých úrovniach, ak zažíva prostredie, kde je Boh prirodzenou súčasťou života, ak vidí, ako sa viera pretavuje do bežných, aj nepredvídaných okolností a správania, tento model sa na neho „nalepí“. Nie vďaka zvyku, ale vďaka autenticite a osobnému zážitku s tým, čo Boh robí v živote niekoho, koho si váži.
Ostáva nám tretí pilier – láskavosť. Bez tohto prístupu k mladým sa totiž usmerňovanie výchovy k rozumu, ako aj ponúkanie princípov viery minie účinkom. V tomto potrebujú mladí okolo seba ľudí, ktorí nestrácajú s nimi – pri ich pokusoch byť samostatní a ísť si po svojom, čo predpokladá aj chyby, pády a zlyhania – trpezlivosť a dávajú im šancu. To sa nedá bez láskavosti. Don Bosco prelomil mnohé ťažké príbehy chlapcov – či už z ulice, zo zlého prostredia tovární a učenia sa remeslu, alebo aj priamo z väzenia – práve láskavosťou. Nezabúdal, že ľad sa najistejšie odstráni slnkom, nie sekerou.
Nakoniec, láskavosť je tou skutočnosťou, ktorá priťahuje, prijíma, dokáže počúvať, ktorá má nekonečnú trpezlivosť. Dávať najavo všetko, čo mladí potrebujú, láskavým spôsobom je ťažkým orieškom, ak sa na nich niekedy aj oprávnene hneváme alebo ak je komunikácia či spolupráca s nimi z ich strany náročná. Potrebujeme sa ako rodičia, učitelia a animátori učiť presne tomuto pohľadu dona Bosca, ktorý v každom chlapcovi videl skryté dobro – aj keď navonok z neho nebolo vidieť či počuť nič. Naučiť sa rozumieť aj tápaniu, aj vnútornému hľadaniu, aj potrebe nezávislosti, aj zraneniam mladých nám pomôže nebrať mnohé ich prejavy tak, ako odznejú, a nereagovať na ne systémom „oko za oko, zub za zub“. Ak láskavosť dona Bosca odzbrojovala, vyvolávala prekvapenie, ba až „chrobáky v hlave“ a zaručene priťahovala, určite bude účinná aj teraz.
Možno už bolo dosť teórie a výziev, hlavne do radov nás dospelých. Potrebujeme teraz skôr počuť, že sa to dá, že systém funguje. Mária, mama siedmich už dospelých aktívnych detí, prospešných pre svet a svoje okolie, hovorí o tom jasne.
„Naše deti neboli vychované saleziánmi, čo som trošku závidela (v dobrom) iným, ktorí nimi boli sprevádzaní. Saleziáni nás ako rodičov ale sprevádzajú naším životom a my tieto hodnoty odovzdávame deťom zo stretnutí s nimi a z kníh o živote dona Bosca. Nám blízke hodnoty nás viedli k zodpovednému rodičovstvu a zodpovednej výchove nám zverených detí i mládeže. Radosť, veselosť, viera, pracovitosť, miernosť, trpezlivosť, ochota pomáhať a sprevádzať, modlitba, Eucharistia, ticho – toto všetko sú čnosti a prostriedky, ktoré sme odovzdávali, a vidíme, že deti vychovávané v tomto duchu pokračujú vo svojich vlastných rodinách a aj spoločenstvách, dávajú ďalej, odovzdávajú mladším a ďalším generáciám. Potrebujeme sa naučiť všimnúť si, prisadnúť si, prispôsobiť tlkot srdca srdcu, ktoré nám je poslané. Povzbudiť, sprevádzať, s láskou napomínať, usmerniť, pomáhať, a to s radostným a otvoreným srdcom. To je saleziánsky duch.“
So skúsenosťou s formáciou mladých dáva tomuto systému jednotku aj salezián don Jozef Luscoň: „Preventívny systém je geniálny v tom, že hľadí dopredu, aký krásny môže byť človek. Potom to mladému človeku predostrie, nadchne ho pre prácu na sebe a vychovávateľ spolupracuje, usmerňuje ho, chráni pred zlom…, a to všetko v radostnom rodinnom duchu. Aj viera sa predstavuje v radosti, lebo je to vlastne radostná zvesť. U mladých ma fascinuje, akí krásni vychádzajú z Božích rúk a ako sú obdarení rôznymi darmi. A čo ma vie úplne dostať, je ich dobrota a schopnosť komunikovať.“
Na sebe si to odžila aj Hela, dnes už saleziánka spolupracovníčka. Pre ňu osobne znamenal vstup saleziánov a preventívneho výchovného systému do jej dospievania radikálny obrat v živote: „Systém sa mi páči v tom, že sa snaží mladých a všeobecne ľudí z akejkoľvek periférie pritiahnuť, zapojiť. Niekedy to ide, niekedy aj nie. Ale myslím, že už náznak záujmu o zabudnutého človeka vie povzbudiť a uľahčiť ťažkosti spojené s jeho osamelosťou. Dokáže tiež zmeniť rezignovaného človeka na angažovaného. To je aj moja osobná skúsenosť.“
Takže – už si len vyhrnúť rukávy a pracovať najprv na sebe a potom s mladými! Budeme sa tomu učiť aj nabudúce v ďalšom texte nášho seriálu.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
