„Ráno 24.2. medzi piatou a šiestou hodinou mi zavolala sestra. Povedala mi, že ich Rusi bombardujú, že nás ľúbi a že sa možno počujeme naposledy,” spomína na začiatok vojny Olia a snaží sa pritom zadržať slzy. Hoci sú to už dva roky, spomienky na ten deň nemožno vymazať.
Rovnako ako na deň, keď jej mladšieho brata povolali na vojnu a poslali ho rovno do prvej línie. Olia prišla na Slovensko so svojim manželom a synom pred piatimi rokmi. Od vojny, ako priznáva, však žije akoby dva svety, nevediac, či si vojnová mašinéria napokon nevyžiada aj jej muža.
Hoci sama mala už neraz pokušenie ísť bojovať, nakoniec zostala, a dnes bojuje proti nepriateľovi v iných, rovnako dôležitých zákopoch. Ako učiteľka sa totiž mladej generácii snaží odovzdať to najcennejšie, čo jej národ robí národom – lásku k ukrajinskému jazyku a kultúre.
Prednedávnom poskytol Putin rozhovor o Ukrajine kontroverznému americkému novinárovi Tuckerovi Carlsonovi, kde sa okrem iného vyjadril, že porážka Ruska na Ukrajine nie je možná. Videli ste tento rozhovor?
Áno, ale iba čiastočne. Priznám sa, že som sa na to nemohla pozerať veľmi dlho. Spomínam si však, že hovoril aj o tom, že Rusko je otvorené porozprávať sa so Západom a ukončiť vojnu, ak ten na druhej strane uzná Rusku okupované územia. Bol to pre mňa šok.
Niektorí ľudia o Putinovi hovoria, že je psychicky chorý. Podľa mňa chorý nie je. Je to človek, ktorý dobre vie, čo robí. Túži po starých časoch Sovietskeho zväzu a rád by sa vrátil do minulosti. O Carlsonovi viem, že je to škandalózny novinár, a už aj pri otázkach, ktoré kládol, bolo vidieť, že mu bolo pravdepodobne veľmi veselo. Vôbec ho nemrzelo, čo sa na Ukrajine deje, že tam umierajú ľudia. Nepočúvalo sa to príjemne.
Na Slovensku žijete už päť rokov. Stretli ste sa aj vo svojom okolí s názorom, že konflikt sa skončí len vtedy, keď sa Ukrajina vzdá svojich území?
Áno, stretla a stretávam sa s tým. V Bratislave, kde žijem a mám svoju „bublinu“, ktorá Ukrajinu podporuje, ani veľmi nie. Prednedávnom som však bola na strednom Slovensku. Máme tam známych a tí sa ma pýtali, prečo ešte stále bojujeme. Povedali mi, že ak Putin chce naše územia, tak by sme mu ich mali dať a aspoň budeme žiť. Veď napokon celý život sme žili s Ruskom a všetko bolo v poriadku. A vraj by boli nakoniec všetci spokojní, lebo by sa zastabilizovala aj ekonomika.
Zostali ešte títo ľudia vašimi známymi?
Áno, ale už nekomunikujeme tak často ako predtým. Povedala som im, nech si skúsia predstaviť, čo by robili, keby prišli Rusi na Slovensko. Nie je to predsa tak dávno, čo prepadli Československo.
Čo na to oni?
Mlčali.
Čím si vysvetľujete toto zjednodušovanie problému?
Myslím si, že ľudia sú vo všeobecnosti unavení zo všetkých tých ťažkých správ, chcú pokoj. A hlavne mnohí nerozumejú, čo je to vojna a to, keď na vás niekto zaútočí. Ak by ľudia zažili čo i len zvuk sirény, možno by pochopili. Ale to platí aj pre niektorých Ukrajincov. Mnohí z nich, ktorí odišli z Ukrajiny ešte pred vojnou aj s celými rodinami a nemajú nikoho vo vojne, vnímajú všetko úplne ináč ako tí, ktorí každý deň čakajú od svojich blízkych správu, či sú ešte nažive. Ja sama som prvé mesiace vojny prežívala inak, ako keď išiel na front môj vlastný brat.
Stretli ste sa však s názorom poddať sa Rusku aj medzi Ukrajincami, ktorí odišli ešte pred vojnou?
Chvalabohu, nie.
V čom bolo vaše prežívanie iné?
Na začiatku vojny sme pomáhali tu na Slovensku odídencom z Ukrajiny ako dobrovoľníci. Stále sme mali veľa práce. Samozrejme, že som sa bála o svojich blízkych, pretože žijú v Kyjeve a Rusi ich bombardovali. Keď však šiel do boja do prvej línie môj brat, vojnu som začala vnímať ako ešte väčšie ohrozenie. Uvedomila som si totiž, že smrť je oveľa bližšie, ako som si myslela. Stále som bola v napätí. Tiež ma často premkol pocit, že mladí idú bojovať a že teda musím ísť aj ja. Nie som vojak ani lekár, asi by tam zo mňa nemali žiaden osoh, napriek tomu som chcela veľmi ísť. Aj dnes mám často pocit, že žijem dva svety, že som akoby rozpoltená.
Čo vám pomáha zmierňovať toto vnútorné napätie?
To je ťažká otázka. Cez deň sú to všelijaké rutinné veci, ktoré mi zamestnávajú myseľ. A cez noc si stále opakujem, že všetko, čo sa deje, má nejaký zmysel, aj keď ho možno zatiaľ nechápem.
Na Slovensko ste prišli tri roky pred vojnou. Čo bol hlavný dôvod?
Prišli sme sem kvôli synovi. Vlastne dnes by som povedala, že vďaka nemu. Je hokejista a začal hrať v slovenskom tíme. Chceli sme mu byť nablízku, preto sme sa s manželom rozhodli presťahovať.
V deň, keď vypukla vojna, ste sa teda nachádzali na Slovensku?
Áno. Boli sme v Bratislave. Pamätám si, že medzi piatou a šiestou hodinou ráno mi zavolala sestra a povedala, že ich bombardujú. Nechcela som tomu veriť. Sestra mi ešte do telefónu povedala, že nás ľúbi a že sa možno počujeme naposledy. (Ticho.)
Nezostali ste však nečinne sedieť…
Nie. Keď to celé vypuklo, vedeli sme, že musíme niečo robiť. S dvoma priateľkami sme šli k jednej z nich na byt a vymysleli plán. Začali sme tvoriť zoznamy. Na jeden sme si zapisovali slovenské rodiny, ktoré boli odídencom z Ukrajiny ochotné poskytnúť bývanie či materiálnu pomoc, na druhý sme zapisovali mená ukrajinských rodín. Môj manžel šiel v tom čase s priateľmi na slovensko-ukrajinskú hranicu a pomáhal s odvozom ľudí.
Neskôr, keď sa situácia trochu ustálila, riešili sme hlavne potreby, ktoré vznikali priebežne. Zorganizovali sme Školu v evakuácii pre ukrajinské deti a vďaka pomoci vašej pani prezidentky sme získali priestory, kde sme mohli po obede vyučovať deti, ktoré nemali inú možnosť, ako doštudovať školský rok 2022.
Ked‘ sa to všetko začalo, žili sme ako v hmle, v akejsi kognitívnej disonancii.
Zostalo vám niečo v pamäti z tohto obdobia?
Ked‘ sa to všetko začalo, žili sme ako v hmle. Jednoduché veci, ako napríklad ísť na kávu, boli pre nás neprijateľné. Spomínam si, ako sme išli s kamarátkou domov a videli sme ľudí sedieť v kaviarni. Boli sme v akejsi kognitívnej disonancii: Prečo tam pokojne sedia, pijú kávu, keď prebieha vojna?
Tiež si pamätám, ako sa všetci odídenci nádejali, že sa o dva týždne od začiatku vojny vrátia domov. Neskôr verili, že to bude o mesiac, neskôr o pol roka. Ťažké to bolo hlavne s deťmi. Väčšina z nich bola z Kyjeva, Charkova, z Mykolajiva a z ďalších, menších miest, ktoré už dnes prakticky neexistujú. Je pravda, že sa niektoré rodiny vrátili. Avšak z tých, čo tu zostali dodnes, už takmer nikto nemá domov.
Vy ste tiež verili v skorý koniec vojny?
Áno, aj keď hlava mi vravela, že to tak nebude. Verila som svojmu srdcu, že sa to všetko skončí. Tento stav by som mohla charakterizovať slovami ukrajinskej poetky Lesie Ukrajinky „contra spem spero“ – napriek očakávaniam dúfam.
Ste učiteľkou ukrajinského jazyka, hoci tu na Slovensku máte úplne inú prácu. Učili ste odídené ukrajinské deti aj vy?
Áno a to bola pre mňa ďalšia bolestivá skúsenosť. Mnohé deti, ktoré z Ukrajiny utiekli, totiž hovorili celý čas iba po rusky. Vravela som si – predsa prišli z Ukrajiny, tu ich identifikujú podľa materinského jazyka, prečo hovoria po rusky? Rozumiem, že odmalička počúvali iba ruštinu, ruské pesničky a básničky. Netlačila som preto na ne. Bolo mi však smutno, že sa zo začiatku ani nesnažili hovoriť po ukrajinsky. Začali až po niekoľkých mesiacoch.
Viete, ja som sa narodila v rodine, ktorá miluje Ukrajinu. Môj dedko bol disident a šiel proti vtedajšiemu režimu. Doma som od detstva počúvala ukrajinskú hudbu, rástla som v úplne inom kultúrnom prostredí. Môj manžel je však z Luhanska. Keď sme ešte bývali na Ukrajine, ja som doma hovorila po ukrajinsky a manžel po rusky. Náš syn so svojím otcom komunikoval v ruštine a so mnou v ukrajinčine. V deň, keď vypukla vojna, sme však všetci doma začali hovoriť len po ukrajinsky.
Myslíte si, že bez tohto ruského vplyvu v kultúre by dnešná situácia vyzerala inak? Že by sa vojna už dávno skončila?
Určite. Čo totiž dnes robia Rusi, keď prídu na územie Ukrajiny? Ničia ukrajinské knihy a privážajú ruské. Prvé, čo robia na okupovaných územiach, je, že ničia ukrajinský jazyk. Chcú, aby sa deti učili v ruštine, aby sa učili ruskú históriu, literatúru, ruskú kultúru. Robia to veľmi premyslene. Chápu totiž, že cez jazyk, literatúru a kultúru sa formuje osobnosť a identita človeka. Desaťročia nám Ukrajincom hovorili, že ruštinou hovoria tí inteligentní a ukrajinčinu používajú iba obyčajní sedliaci. Aj dnes mnohí ukrajinsky hovoriaci ľudia, ktorí prídu z nejakej dedinky do Kyjeva, začínajú hovoriť po rusky, aby všetci videli, že sú inteligentní.
Čo sa dá podľa vás s touto kultúrnou schizofréniou robiť? A nemá napokon v tomto zmysle pravdu Putin, ak hovorí, že sú ľudia z okupovaných oblastí naozaj viac Rusmi ako Ukrajincami?
Nie. Sú to len ľudia, ktorí desaťročia žili pod vplyvom ruskej propagandy. A, samozrejme, svoj vplyv na to malo aj umelé miešanie národov, keď počas socializmu ľudí násilne presúvali z jedného územia na druhé.
Národy nezomierajú na infarkt, najprv sú okradnuté o vlastný jazyk.
Čo sa s tým teda dá robiť?
Musíme sa vrátiť k našim koreňom. Musíme sa naučiť náš jazyk, históriu, kultúru, literatúru. Práve v týchto dňoch sme sa v Ukrajinskej nedeľnej škole s deťmi rozprávali o našom rodnom jazyku. Na konci hodiny máme tradíciu – každý zo žiakov povie, čo užitočné a nové sa naučil počas dvoch hodín, ktoré strávil v škole. Bola som milo prekvapená, pretože takmer všetci žiaci si spomenuli na slová našej poetky Liny Kostenko: „Národy nezomierajú na infarkt, najprv sú okradnuté o vlastný jazyk.”
V čom je podľa vás najväčší rozdiel medzi ukrajinskou a ruskou kultúrou, ak opomenieme jazyk?
Podla mňa sme iní, úplne iní. Ked‘ hovoríme o mentalite, tak tá vyplýva zo spôsobu života. Predkovia Ukrajincov boli hlavne poľnohospodári, zatiaľ čo Rusi boli kočovníci. Líšime sa aj v prístupe k náboženstvu, k ženám, k svetu, k iným etnickým skupinám a vo folklóre. Sú to zásadne odlišné etnické skupiny a majú úplne iné hodnoty. Preto koncepcia „jednotného ruského sveta“ nie je ničím iným ako fikciou.
Váš brat v súčasnosti bojuje v prvej línii v Luhanskej oblasti. Na Ukrajine sa začiatkom roka hovorilo o novom návrhu zákona o mobilizácii, ktorý by sa mohol týkať aj Ukrajincov v zahraničí. Rozprávali ste sa o tom s mužom a synom?
Stále to riešime. V novom návrhu zákona sa spomína povinnosť Ukrajincov v zahraničí predkladať k žiadosti o nový pas tiež dokumenty o vojenskej registrácii. Vojenský preukaz bol vždy dôležitý dokument. Ak napríklad chcete ako muž na Ukrajine zmeniť bydlisko, bez vojenského preukazu vám ho nezmenia. Môj muž je nastavený tak, že keď mu príde povolávací rozkaz, tak pôjde. Rozumiem tomu. Všetci jeho kamaráti, ktorí zostali na Ukrajine, bojujú. Dokonca šiel do vojny aj jeden jeho kamarát, ktorý tu na Slovensku podnikal. Muži si v takej situácii často kladú otázku: Kto, ak nie ja?
A čo váš syn?
So synom, naopak, o vojne hovoríme málo. Berie to veľmi citlivo a mal v dôsledku toho aj nejaké zdravotné problémy, veľmi sa tiež bojí o môjho brata.
Brat sa vyučil za vojenského zdravotníka. Je spokojnejší, že môže namiesto zabíjania zachraňovať životy.
Čomu sa venoval váš brat pred vojnou?
Je vyštudovaným inžinierom, robil predajcu a inštalatéra. Má manželku a sedemročnú dcérku, ktoré žijú v Kyjeve. Je odo mňa mladší o dvanásť rokov. Možno aj preto ho vnímam viac ako syna než ako brata. Od malička som sa mu venovala, robila si s ním domáce úlohy. Dokonca ma niekedy aj oslovoval mama. Nemáme možnosť spolu často hovoriť. Teraz sa vyučil za vojenského zdravotníka. Myslím, že je vďaka tomu spokojnejší, že môže namiesto zabíjania zachraňovať životy.
Počas jedného útoku prežil z celej posádky iba on a ešte jeden chlapec, ktorý bol ťažko ranený. Brat mu zachránil život. Vyzeralo to, že tento vojak príde o obe nohy, nakoniec mu však lekári pravú nohu zachránili, a tak môže ešte aj šoférovať. Brat ho počas dovolenky, ktorú dostal po takmer dvoch rokoch, navštívil v nemocnici a neveril vlastným očiam. Dlho po tomto ťažkom zážitku však sám nerozprával. A naposledy, keď sme spolu hovorili, všimla som si, že rozprával inak ako bežní ľudia.
Čo tým myslíte?
Nuž, celý čas so mnou hovoril vojenským žargónom. Každú chvíľu som mu vravela, nech mi to preloží do ľudskej reči, že mu nerozumiem.
Prekvapilo vás niečo z jeho rozprávania o živote na fronte?
Prekvapilo ma, že ľudia sa vo vojne adaptujú na všetko. Tiež ma prekvapilo aj to, že hoci sú od nich Rusi vzdialení len pár kilometrov, snažia sa nájsť si aspoň nejaké rozptýlenie. Majú tam napríklad kocúra, ktorého volajú Adolf, lebo má čiernu škvrnu pod nosom. Jeden chlapec v jednotke, ktorý kedysi v Užhorode robil kuchára, im v zákopoch varí pirohy a rôzne ukrajinské jedlá, ktoré nevarím ani ja doma.
Na Vianoce si tam niekde našli a postavili stromček. A keď sme im naposledy s našou triedou z ukrajinskej nedeľnej školy v Bratislave spravili zbierku, ku ktorej sa pripojilo aj Veľvyslanectvo Ukrajiny v SR a Ukrajinský inštitút, a poslali sme im nejaké ponožky so sladkosťami a hrejivými vankúšikmi, tešili sa z toho ako malé deti. Aj napriek hrozným podmienkam v zákopoch sa jednoducho snažia žiť čo najnormálnejší život.
Je mi však do plaču, keď vidím, že im často chýbajú aj tie najzákladnejšie veci. A že musia ešte okrem toho, že bojujú, aj zháňať peniaze, aby mali vôbec čím bojovať a zachraňovať svojich kamarátov. Tam, kde slúži môj brat, neprichádza takmer nič. Najväčším zdrojom pomoci sú dobrovoľníci. Ale ľudia sú už tiež unavení a zorganizovať nejaké zbierky je čoraz ťažšie.
Ako je to potom s pomocou zo Západu?
Veľmi to záleží od veliteľov jednotiek. Ak sú dobrí a starajú sa, vojakom v ich jednotke nič nechýba. Frontová línia je však obrovská, sú to tisícky kilometrov, a aj keď pomoc príde, príde k jednotlivým jednotkám v rôznom čase. Práve preto je dobrovoľnícka pomoc taká potrebná, pretože dokáže reagovať rýchlo a adresne, kým prebehne celá štátna mašinéria. Ale pomoc dobrovoľníkov občas sťažuje veľká byrokracia. Boli tu už totiž snahy poslať materiálnu pomoc, velitelia však o ňu museli požiadať v liste, čo sa mnohým z nich nechce, pretože to okrem iného znamená žiadať o všetky možné povolenia. Je to teda veľmi zdĺhavé.
To, čo ma motivuje nevzdať sa, je láska k slobode.
Majú ešte títo muži silu bojovať a majú nádej, že sa to pre Ukrajinu skončí dobre?
Nádej v sebe majú. Brat mi stále hovorí, ako všetci túžia, aby sa už vojna skončila a aby sa mohli vrátiť do normálneho života. A silu majú tiež. Motivuje ich fakt, že bránia svoje rodiny a domovy. Vedia, že ak nebudú bojovať, stratia slobodu, stanú sa otrokmi.
Čo motivuje vás vnútorne sa nevzdať, zachovať si silu a pokračovať v pomoci?
Láska k slobode. To, že som nezávislá a nikto mi nebude hovoriť, čo mám robiť a ako mám žiť. Čím viac bude Putin šíriť svoju propagandu, tým viac budem proti nej bojovať. Nie je totiž nič horšie ako otroctvo. Túto slobodu máme my Ukrajinci asi v krvi.
Máme podľa vás túto lásku k slobode v sebe aj my Slováci?
Neviem. Jedna moja kolegyňa Slovenka mi raz povedala: „Olia, ja vám závidím, že takto bojujete za svoju krajinu, lebo neviem, ako by som reagovala ja, keby sa to stalo nám.“ Povedala som jej, že by možno urobila to isté. Ja som si tiež nikdy nedávala túto otázku a ktovie, aký názor by som mala na vojnu pred niekoľkými rokmi.
Trápi vás, že v tom, aký boj zvádza Ukrajina, nemajú jasno ani slovenskí politici, ktorí sú pri moci?
Samozrejme, že ma bolí, keď počujem niekoho povedať, že nebude pomáhať Ukrajine. Najprv som bola veľmi naštvaná na Fica. Je to však veľmi inteligentný politik, správa sa podľa toho a hovorí to, čo chcú ľudia počuť. Ale predsa každý normálny človek musí chápať, že bránime nielen svoj štát. Nikto nevie, čo bude nasledovať, ak to dopadne s Ukrajinou zle. Pôjde Putin ďalej alebo nie? Ja si myslím, že pôjde. Ukrajina je dnes miestom, kde sa rozhoduje o budúcnosti Európy.
Uvažujete niekedy nad treťou svetovou vojnou?
Bohužiaľ, áno. Rozmýšľam o nej už skoro dva roky. Zastaviť to môže podľa mňa iba jedna vec – spojiť sa a ukázať Rusku, že svet nie je na jeho strane a vo svojej agresii je samo.
Kto je Olia Ostrogliad?
Pochádza z ukrajinskej disidentskej rodiny a je učiteľkou ukrajinského jazyka a literatúry. Pred vojnou žila v Kyjeve. Dnes žije v Bratislave, kde sa aj s rodinou prisťahovala pred piatimi rokmi. Hoci žije na Slovensku a pracuje v inej oblasti, ukrajinské školstvo neopúšťa. Už päť rokov je tiež dobrovoľníčkou v Ukrajinskej nedeľnej škole v Bratislave, kde sa s deťmi rozpáva o ukrajinskej histórii a tradíciách.