Požehnávanie párov v iregulárnych zväzkoch? Na Slovensku sme na to málo pripravení

Pápež František sa opäť dostal pod paľbu kritiky. Tentoraz ju spustil Fiducia supplicans o požehnávaní párov v neregulárnych situáciách, ktoré vydalo Dikastérium pre náuku viery. Z viacerých strán sa ozývali kritické hlasy o zmenách v učení Katolíckej cirkvi. Zaujímavé však je, že v mnohých západných štátoch vyvolal tento dokument pobúrenie, no z úplne iného dôvodu ako u nás.

S pomocným biskupom sme sa rozprávali o tom:

• prečo je niekedy potrebné zavrieť knihu a otvoriť oči, aby sme dokázali vidieť človeka, ktorého máme pred sebou
• ako správne čítať pápežove snahy o vychádzanie v ústrety zranenému človeku
• aká je jeho skúsenosť s pastoráciou homosexuálov

Dnes mnoho mladých odkladá prijatie životného záväzku na neskôr. Či už vstup do kňazstva alebo manželstva. Čo je príčinou tohto posunu?

Žijeme dobu záväzkov, ktoré nezaväzujú. Záväzok dnes pre ľudí neznamená to, čo voľakedy. Mám na mysli aj kňazskú vysviacku, aj sviatostné manželstvo. Kým predtým si ľudia za rozhodnutiami stáli, dnes je to inak. Hoci by išlo aj o sviatostný záväzok. Pápež František hovorí, že žijeme tekutú dobu, ktorá je mimoriadne nestabilná.

Samotné prijatie záväzku teda nemusí byť znakom zrelosti…

Nie. Dnes je jednou z hlavných príčin neplatnosti manželstva citová nezrelosť tých, ktorí sa zaviazali žiť spolu do smrti.

Ale to zrejme nie je dostatočný dôvod na anuláciu.

Môže byť, ale nedá sa to týmto jedným termínom vysvetliť. Citovú zrelosť spomínajú rôzne publikácie autorov, ktorí píšu o znaleckom skúmaní v kauzách manželskej nulity. Hoci psychológia termín citová nezrelosť nepoužíva na oficiálne označenie diagnózy, cirkevné právo ho pozná. Ak je citová nezrelosť závažná, môže byť aj príčinou neplatnosti manželstva.

Nárast žiadateľov o anuláciu narastá. Je za tým už spomínaná kríza záväzkov alebo zvýšené nároky na manželských partnerov, ktoré táto doba prináša?

Jednoducho, je tu veľký nárast rozvodovosti, ktorá má rozmanité príčiny a neobchádza ani sviatostné manželstvá. Ak už dôjde k rozvodu a jednej stránke alebo aj obidvom záleží na sviatostnom živote, tak hľadajú spôsoby, ako žiť sviatostný život aj ďalej. Zvlášť keď vytvoria nové zväzky, čím vznikne prekážka k prijímaniu sviatostí. Jedným zo spôsobov, ako si túžbu po sviatostiach naplniť, je dať preskúmať platnosť manželstva.

Z oblasti psychológie prišlo v posledných rokoch k odhaleniu porúch, ktoré boli u nás doposiaľ neznáme. Viaceré páry sa na základe toho ozvali so žiadosťou o anuláciu, pretože jednému z partnerov bol diagnostikovaný napríklad Aspergerov syndróm. Môže súvisieť nárast žiadateľov aj s povedomím o nových psychických poruchách?

Prípady, ktoré spomínate, boli zisťované „post factum“. To znamená, že manželstvo sa nerozpadlo preto, že poznáme nejaké nové choroby, ale preto, že už predtým tam boli prítomné nejaké vážne dôvody, len sme ich nevedeli pomenovať. Psychológia nám pomáha pomenovať a pochopiť realitu ľudskej osobnosti.

Vďaka rozvoju psychológie dnes spoznávame nové anomálie, deviácie, ktoré sme predtým nemali zadefinované.

Poznanie nových psychických deviácií nám môže pomôcť osvetliť, či v momente vzniku manželstva bol dostatok slobodnej vôle k súhlasu pre vznik manželstva. Vďaka rozvoju psychológie dnes spoznávame nové anomálie, deviácie, ktoré sme predtým nemali zadefinované. V tom je psychológia pre vieru požehnaním. Rozširuje poznanie, vďaka čomu môže pomáhať viere.

Poznáte aj ďalšie prípady, keď sa situácia objasnila aj vďaka poznatkom psychológov?

Napríklad ak manželia spolu žili päť rokov a potom sa rozišli, lebo jedna strana už nevedela znášať systematické ponižovanie, no zároveň ani nemala vysvetlenie, prečo sa tak cíti. A možno o dvadsať rokov si niektorý z partnerov prvýkrát prečítal knihu o narcizme a pochopil, že jeho partner alebo partnerka mal alebo mala závažnú narcistickú poruchu osobnosti.

A v tomto psychológia naozaj pomáha. Skúmaním platnosti manželstva dokážeme človeka oslobodiť od mnohých ťažkostí. Pokiaľ už pri samotnom uzatváraní manželstva bol jeden z partnerov postihnutý ťažkou narcistickou poruchou a nebol schopný opravdivo milovať, ako mohol tomu druhému sľúbiť lásku pred Bohom?

Snaží sa Cirkev tieto manželstvá pred anuláciou ešte zachraňovať?

Áno. Hoci snaha zachrániť manželstvo by mala byť prioritne záležitosťou pastoračného života. To znamená, že je to úloha predovšetkým kňazov, ktorí sú v teréne, vo farnostiach a spoločenstvách. A keď sa stretnú s nejakým prípadom, kde je manželstvo nefunkčné, tak v prvom rade by sa mali zamerať na jeho liečenie. Tak ako keď prídeme k lekárovi s nejakým chorým človekom, tak lekár, prirodzene, nenavrhne ako prvé riešenie hľadať miesto na cintoríne, kde by ho pochovali. Je to trochu tvrdé prirovnanie, ale vystihuje, ako by to malo byť aj v prípade manželstva, ktoré má problém.

Ani také manželstvo nejdeme hneď pochovávať, ale musíme urobiť všetko pre to, aby sme sa ho pokúsili vyliečiť. A keď sa to nedá a ďalší spoločný život naozaj nie je možný, potom môžu nastúpiť aj také prostriedky, kde budeme skúmať, či bolo manželstvo platne uzavreté. Určite by nebolo správne, keby sme u všetkých manželských párov, ktoré sa ocitli v problémoch, hneď skúmali platnosť ich sviatostného manželstva.

Mnohé anulácie sa ťahajú roky, čo niektorých kresťanov vedie k rozhodnutiu, že z Cirkvi odchádzajú. Prečo sa tento proces zvykne natiahnuť?

Na začiatku sa podá žiadosť, na základe ktorej sa iniciuje zložitý proces, pri ktorom sa kontaktujú obe stránky a svedkovia a robia sa vypočúvania. To nejaký čas trvá. Potom veľmi často nastupujú psychologickí znalci. Tých je však málo, takže znalecké skúmanie môže celý proces dosť predlžovať.

Do procesu vstupuje aj obhajca zväzku, ktorý stojí na strane platnosti manželstva. V závere zasadne súdny tribunál, ktorý po dôslednom preštudovaní materiálov urobí finálne rozhodnutie. Pápež František túto lehotu skrátil tým, že ponechal iba jednostupňový rozsudok.

Čo to v praxi znamená?

Kedysi museli byť rozsudky dvojstupňové, a preto anulácie obyčajne trvali takmer dvojnásobne dlhšie. To znamená, že najprv prešiel proces cez jeden tribunál a potom musel ísť na druhý, kde musela skupina sudcov celý materiál opäť preštudovať, poprípade ho doplniť. Až vtedy, keď to druhostupňový tribunál potvrdil, sa vyhlásila nulita, teda neplatnosť sviatostného manželstva.

Formácia na kňazstvo trvá šesť až sedem rokov. Pri vstupe do manželstva to niekedy vyriešime jedným víkendom.

Ale keď sa stalo, že jeden tribunál nulitu potvrdil a druhý nie, tak celý proces išiel do Ríma, s čím súvisel aj preklad všetkých materiálov do taliančiny. A tým sa mohol predlžovať aj o niekoľko rokov. Dnes sa tento proces výrazne skrátil.

Mnohí túto pápežovu snahu vychádzať viac v ústrety žiadateľom o anuláciu vnímali kriticky. Z čoho vychádzala ich obava?

Báli sa možného pochybenia. Pôvodný dvojstupňový proces bol akoby potvrdením istoty, že keď sa jeden aj druhý tribunál zhodne, tak to rozhodnutie bude správne. A keď to videli rozdielne, musel nastúpiť ešte ďalší tribunál. Pápež František prišiel dokonca aj so skráteným procesom. Keď diecézny biskup vidí na základe toho, čo mu súdny vikár predloží, že kauza je úplne jasná, môže urobiť skrátený proces.

Čo by sa malo zmeniť vo formácii v pastoračnej starostlivosti, aby sa predišlo žiadostiam o anulácie a rozvodom?

Je to predovšetkým dobrá príprava na sviatosť manželstva. Keď sa niekto formuje na kňazstvo, trvá to šesť až sedem rokov. Keď niekto vstupuje do manželstva, prípravu niekedy vyriešime jedným víkendom pre snúbencov alebo zopár stretnutiami. Samozrejme, popri tom je aj čas vzájomného spoznávania, ktorý je tiež určitou formáciou.

Ale príprava na sviatostné manželstvo by mala pomáhať ľuďom pochopiť, o čom manželstvo je, a zároveň im pomôcť lepšie sa spoznať. V univerzitnom pastoračnom centre, kde sme organizovali semestrálnu prípravu na vstup do manželstva, sa pomerne bežne stávalo, že práve počas nej sa snúbenci rozišli. Ja som to považoval za úspech.

Za úspech?

Áno, pretože práve toto je čas, keď snúbenci musia spoznať, či k sebe patria alebo nepatria. Dokonca sme mali taký prípad, že v dvoch školách snúbencov sa rozišli dva páry a z týchto rozídených sa napokon vytvoril nový pár, ktorý vstúpil do manželstva.

Mojím snom je vytvoriť „sieť prvej pomoci“. Distribuovať kontakty na odborníkov cez kňazov po celej diecéze.

A dnes žijú šťastne. Čiže myslím, že samotná príprava je veľmi dôležitá. No rovnako aj následné sprevádzanie. Aby manželia neostali zrazu odkázaní sami na seba, ale s pomocou iných párov sa dokázali navzájom podporiť a podržať.

Práve v prvých rokoch manželstva, keď prichádzajú krízy, mnoho párov cíti, že sú ponechaní sami na seba. Čo by sa mohlo v tejto oblasti zlepšiť?

Je veľmi dobré, ak sa manželské páry stretajú a vzájomne si pomáhajú. Je veľmi vhodné, ak sa aj spolu modlia, prípadne ak k nim prichádza aj kňaz. V pastoračnej praxi to nazývame „manželské stretká“. Ale dôležitá je aj urgentná pomoc.

Mojím snom je vytvoriť „sieť prvej pomoci“. To znamená distribuovať kontakty na odborníkov cez kňazov po celej diecéze, aby ich ponúkli manželom vo svojej farnosti. Bol by to signál, že keď je najhoršie, majú sa na koho obrátiť a nemusia v tom ostávať sami. Dôležité je, aby prišla pomoc už v prvej chvíli. Tak ako keď voláme niekomu záchranku. Vtedy treba konať ihneď, lebo niekedy na čase veľmi záleží.

Je správne, aby sa jeden z manželov pre vzťah obetoval aj v prípade, že znáša utrpenie? Zo života viacerých svätcov vieme, že ostávali v manželstvách aj vo veľkom utrpení a pre svojich partnerov vymodlili obrátenie.

Na to neexistuje jednoznačná odpoveď. Každý musí sám v sebe rozlíšiť, nakoľko je to jeho cesta a má sa obetovať a nakoľko je to už nad jeho sily. Nikoho nemôžeme do týchto vecí ani nútiť, ani mu ich ľahkovážne ponúkať. Pripúšťam, že sú situácie, keď je spoločný život naozaj nemožný, pretože jeden v páre je ohrozený, ale potom sú situácie, s ktorými som sa aj ja stretol, kde sa jedna strana rozhodla kríž prijať a niesť ho celý život. Je to mystérium.

Je to teda o rozlíšení, či je to utrpenie očisťujúce a či skôr sebazničujúce?

Vzťah lásky by mal byť v prvom rade o sebadarovaní. To znamená, že aj keď trpím, nemala by to byť nezmyselná obeta. Aj keď tú obetu prijímam, má to pre mňa nejaký zmysel. Nielen že zatnem zuby a do konca života to už nejako vydržím.

Ak niekto skutočne miluje a vníma, že by mal ten kríž niesť, nájde v ňom zmysel a nádej. A touto obetou vo vzťahu môže manželstvo dozrieť do takého stavu, že sú napokon obaja vďační. Sú to situácie, pred ktorými mám veľkú bázeň.

Pápež František venuje veľkú pozornosť pastorácii rozvedených, ktorí sú prítomní aj v tele Cirkvi. Títo ľudia sa často cítia vytláčaní na okraj. Je Cirkev pripravená týchto ľudí prijímať?

V prvom rade by sme nemali nikoho odsúdiť. Ani preto, že mu nevyšiel vzťah. Ktovie, ako by sme sa my zachovali v jeho situácii. A mali by sme byť aktívni. Pripravovať rôzne podujatia, stretnutia alebo možno aj živé skupinky, kde by sa mohli rozvedení o túto traumatickú skúsenosť podeliť.

Cirkev nie je len to, čo žijeme tu na Slovensku. Dokument Fiducia supplicans je o hľadaní celistvosti.

V našej arcidiecéze máme jedno spoločenstvo, ktoré sa vyslovene takýmto párom venuje. Vidíme už teda nejaké prvé lastovičky, ktoré naznačujú smer, akým sa uberať, ale ešte je pred nami dlhá cesta.

S touto otvorenosťou súvisí aj dokument Dikastéria pre náuku viery Fiducia supplicans o požehnávaní párov v neregulárnych situáciách. Keď sa pozrieme na vlnu kritiky, ktorá sa po vydaní dokumentu vzniesla, zdá sa, že pápežov úmysel nepadol v mnohých spoločenstvách na úrodnú pôdu. Pochopili sme, čo nám tým chcel pápež povedať?

Obávam sa, že nie. Mal som tú výhodu, že som sa pred vydaním samotného dokumentu zúčastnil zasadnutia synody v Ríme. Okrem iného som mal možnosť zažiť silu univerzálnosti Cirkvi. Hoci som to predtým vedel, nikdy som to takto explicitne nezažil. Cirkev nie je len to, čo žijeme tu na Slovensku. A v súvislosti s dokumentom Fiducia supplicans je zrejmé, že pápež hľadí na Cirkev v jej celistvosti.

Všimnite si, že niektorí tento dokument kritizovali, pretože priveľa dovoľoval, zatiaľ čo iní reagovali prekvapene, prečo im pápež niečo zakazuje. Pre mnohých veriacich v niektorých západných krajinách bol tento dokument katastrofou. No nie z rovnakého dôvodu ako pre veriacich u nás, ale preto, že v týchto krajinách praktizovali veci, ktoré im tento dokument zakázal. Čiže naozaj sa na to musíme pozerať z celosvetového pohľadu. A potrebujeme vnímať aj Františkovu líniu: Cirkev, ktorá má dvere otvorené pre všetkých. To však neznamená, že by sme chceli poprieť hodnoty evanjelia alebo morálneho života.

Niektorí si však dokument Fiducia supplicans presne v tomto duchu vysvetľujú…

To je nesprávna interpretácia. Nevieme, čím všetkým si ľudia v živote mohli prejsť. Môže sa vyskytnúť prípad, keď muž rozbije manželstvo, pretože si nájde inú osobu a vytvorí nové manželstvo. Po mnohých rokoch sa potom môže stať, že v jeho živote príde moment, keď si uvedomí, že urobil chybu, a je mu to ľúto.

Čo má teraz robiť? Tiež túži po Božom milosrdenstve tak ako my všetci. A to je línia pápeža Františka, že Božie milosrdenstvo by malo byť pre všetkých. Keď človek úprimne túži po Bohu, hľadajme cesty, ako mu Božie milosrdenstvo sprostredkovať.

To znamená, že miesto otrockého napĺňania univerzálne platného cirkevného učenia by sme mali byť vnímaví na jednotlivé prípady?

Toto zdôrazňuje pápež František. Aby sme nepozerali cez optiku zovšeobecňovania. Áno, sú všeobecné normy, ale potrebujeme vidieť konkrétneho človeka, ktorý stojí pred nami. Jeho príbeh nám niekedy nemusí zapadať do konkrétneho paragrafu.

Synoda je o stretnutí s človekom, nie s knihou. Vnímajme, počúvajme každého človeka, s čím prichádza, čo ho trápi.

Zo štúdia psychológie si ešte pamätám, ako nám jeden profesor radil, že niekedy potrebujeme zavrieť knihu a otvoriť oči, lebo máme pred sebou konkrétneho človeka. O tom je aj synoda: o stretnutí s človekom, nie s knihou. Vnímajme, počúvajme každého človeka, to, s čím prichádza, čo ho trápi. Tam sa obohacujeme.

V akej forme by sa mal tento dokument pretaviť do pastoračnej praxe?

Konferencia biskupov Slovenska k tomu vydala usmernenie. Pomerne jasne pomenoval, že nemá ísť o požehnanie, ktoré by malo evokovať nejaké potvrdzovanie alebo sviatosť, a nemá sa vykonávať v slávnostnej forme. A zároveň má byť vyjadrená vôľa zo strany tých, ktorí požehnanie prijímajú, že túžia ísť cestou evanjelia. To znamená, že je tam nejaká túžba vychádzať zo stavu, v ktorom sú, a približovať sa k stavu, o ktorom nám hovorí evanjelium.

U nás je zvykom zavolať kňaza na požehnávanie príbytkov. Nemali by ste problém požehnať dom páru, ktorý žije v neregulárnom zväzku?

V minulosti sa mi to aj stalo a možno som o tom ani nevedel. Keď som chodil požehnávať domy, niekedy ma zavolali aj ľudia, ktorých som osobne nepoznal. Pomodlil som sa s nimi, požehnal som dom, požehnal som ich a možno žili aj v neregulárnom zväzku a ja som ani o tom nevedel.

To však nič nemení na veci, že to požehnanie prijali. To nie je požehnanie ich zväzku, ale to je požehnanie domu, prípadne osôb, ktoré sú tam. Nič zlé sa v tom nestalo. Iste, po tom, ako vyšiel tento dokument, by bolo treba dodať, že ak by sme zistili, že je to tak, bola by na mieste aj určitá katechéza.

Vlnu kritiky si vyslúžila najmä časť, ktorá sa venuje požehnávaniu párov rovnakého pohlavia…

Sú to veľmi citlivé témy. Na jednej strane je tu jasný pohľad na to, aké sú morálne zásady života, a na druhej strane je tu aj snaha, aby sme druhých nezraňovali. A v tomto nám znova veľmi pomáha psychológia. Nielen v konkrétnom prístupe k človeku, ale aj v poznaní pravdy. To znamená, že vieme lepšie pochopiť, prečo je niekto taký, aký je. Možno si prešiel náročným až krutým životom.

Len mi nepovedzte, že žijem dobre. Lebo ja viem, čo je hriech, a viem, čo je žiť v Božej milosti.

Máme takého človeka odsúdiť alebo skôr máme myslieť na to, že aj on má právo na evanjelium a na Božie milosrdenstvo? Samozrejme, stále s vedomím, že máme jasný pohľad na to, ako má život človeka po morálnej stránke vyzerať. Sú to veľké výzvy, na ktorých potrebujeme pracovať. Myslím, že na Slovensku sme na to málo pripravení.

Mali ste osobnú skúsenosť s tým, že sa na vás obrátili ľudia s homosexuálnou orientáciou?

Roky som pracoval s mladými vysokoškolákmi a stretol som sa so všeličím. Vždy som mal na mysli to, ako by v tej chvíli reagoval sám Ježiš. Predtým ako som odchádzal na synodu do Ríma, kontaktoval ma jeden mladý muž s tým, že cíti príťažlivosť k rovnakému pohlaviu. Povedal mi, že skúšal písať viacerým kňazom, no nik ho neprijal.

Mal som s ním veľmi úprimný rozhovor a premáhal ma súcit a ľútosť, keď som videl, koľko utrpenia sa vojde do jedného života… Aj vďaka tomu som pochopil mnohé súvislosti v jeho živote. Dal som mu požehnanie a na záver mi povedal jednu krásnu vec: „Len mi nepovedzte, že žijem dobre. Lebo ja viem, čo je hriech, a viem, čo je žiť v Božej milosti.“ Bolo to krásne stretnutie, ktoré mi ešte viac otvorilo oči v tom, aby sme sa nesnažili byť exkluzívni, ale otvorili dvere pre všetkých, ktorí Boha úprimne hľadajú.