Hillbilly Elegy: Prečítal som si knihu, ktorá preslávila nádejného Trumpovho viceprezidenta

Také ťažké čítanie som už dávno nezažil.

Nejde o to, že by kniha Hillbilly Elegy (2016) bola napísaná ťažkým štýlom, to rozhodne nie. Čitateľovi je zrejmé, že ju napísal intelektuál, no samotný autor knihy priznáva, že prehnane komplikovaný štýl vyjadrovania, ktorý sa snaží pôsobiť sofistikovane, ho odpudzuje.

Ide skôr o to, čomu sa Hillbilly Elegy venuje. Autobiografická kniha J. D. Vancea je totiž o vyrastaní v jednom z najbezútešnejších miest Spojených štátov amerických – v tzv. „hrdzavom páse“, čo je oblasť na severovýchode USA, ktorá v dôsledku útlmu ťažkého priemyslu zažila výrazný prepad hospodárskej činnosti a s ňou spojenej životnej úrovne obyvateľstva.

Ešte pred rozpravou o obsahu danej knihy chcem uviesť kontext. Po staršej knihe, ktorú už rok po anglickom vydaní do slovenčiny preložil Tatran, som siahol po oznámení mena republikánskeho kandidáta na viceprezidenta v tohtoročných amerických prezidentských voľbách. Nie je ním totiž nikto iný ako samotný J. D. Vance. Z hrdzavého pásu sa dostane možno až do Bieleho domu.

Kniha, ktorú vydal ešte ako čerstvý tridsiatnik a praktizujúci právnik (diplom má z prestížnej Yalovej univerzity), mu priniesla nevídanú popularitu. Liberálna elita prekvapená víťazstvom Donalda Trumpa v prezidentských voľbách v ňom videla čosi ako proroka, ktorý jej mal vysvetliť, ako je tento volebný výsledok vôbec možný.

Čo sa nám teda Vance vo svojej knihe o súčasnej Amerike snaží povedať?

Útek z hôr

Najprv úvod do Vanceovej rodiny – keď mala jeho stará matka (v knihe označovaná ako „omama“, zapamätajte si ju, je to dôležitá postava) asi trinásť rokov, otehotnela v kentuckom mestečku Jackson. S otcom dieťaťa, ktorý bol asi o tri roky starší, utiekli do väčšieho mesta Middletown v Ohiu, kde si Vanceov starý otec našiel prácu v oceliarni.

Toto sťahovanie nebolo originálnym počinom. Obyvatelia malých mestečiek sa často za prácou presúvali do väčších miest, kde boli oceliarne a podobné podniky. Vance hovorí, že v období sviatkov stačí sledovať evidenčné čísla vozidiel idúcich po kľúčových cestách v tomto kúte Ameriky.

Ich vzťah nebol ideálny. Opakovali sa v ňom výbuchy alkoholom vyprovokovaného násilia a omaminej pomsty. (Raz omama svojho opitého manžela poliala benzínom a zapálila.) Nakoniec sa rozviedli a žili pár domov od seba.

Medzitým však stihli splodiť niekoľko detí, medzi ktorými bola aj Bev, Vanceova matka. Tú vyrastanie v disharmonickej rodine výrazne poznačilo a v dospelosti nikdy nebola schopná udržať si dlhodobý vzťah s mužom. (Človek pri čítaní knihy postupne stratí prehľad v tom, kto je práve matkiným partnerom.) K tomu sa pridalo užívanie drog, ku ktorým mala ako zdravotná sestra ľahký prístup.

V týchto podmienkach prišiel na svet J. D. Vance.

Duševná chudoba

Chudoba, ktorú Vance opisuje, je veľmi zvláštnym typom chudoby, ktorý v našich končinách, chvalabohu, nepoznáme.

Nejde o brutálnu materiálnu núdzu, akú človek vidí napríklad pri prejazde autom okolo niektorých osád na Slovensku. Sám Vance spomína, že v detstve nikdy nebol hladný, aj keď sa materiálne dobre nemali. Ide o čosi hlbšie.

Ide o chudobu celej komunity, ktorá sa akosi prirodzene oddelí od bohatších ľudí, a to chudobu materiálnu i duševnú. Takáto komunita už neverí v „americký sen“ a s poukazom na zlé podmienky rezignuje na osobnú zodpovednosť.

Jej členovia majú plné ústa poctivej roboty, no ich pracovné návyky sú katastrofálne. Problémy (ako „malinovkové úsmevy“ tamojších detí, spôsobené nadmernou konzumáciou sladených nápojov) sa riešia popretím („Nikto nebude vrchárom hovoriť, ako majú žiť!“). Rodinné traumy sa prenášajú z generácie na generáciu.

Práve na týchto ľudí najviac dopadá rozpad tradičných inštitúcií, akými sú rodina či rôzne cirkvi. Rôzne sociologické štatistiky konzistentne poukazujú na to, že počet manželstiev uzavretých členmi spoločenskej „elity“ neklesá – to sa však nedá povedať o tých chudobnejších. O patologických javoch, ktoré so sebou život v nekompletnej rodine prináša, snáď ani netreba znovu hovoriť.

Vance spomína na svojho otca, s ktorým sa pravidelne stýkal aj po rozvode, ktorý sa po odlúčení od Vanceovej matky pridal do istej protestantskej letničnej cirkvi. Tá mimoriadnym spôsobom zmenila jeho prístup k životu a jeho hodnoty smerom k lepšiemu (hoci bola vo svojej teológii občas trochu uletená).

Prečo teda náboženstvo nemá pozitívny vplyv v chudobnejších komunitách, ktoré bývajú religióznejšie? Pretože svoju vieru praktizujú iba na papieri, tvrdí Vance. Ešte stále sú to komunity, v ktorých by bola hanba neprihlásiť sa ku viere, i keď realita je úplne iná.

A do kostola, v ktorom pastor zdôrazňuje dôležitosť rodiny a cnostného správania, chodí oveľa menej ľudí, ako by malo.

Ako z toho von

Matka nikdy nebola schopná J. D. Vanceovi poskytnúť dostatočné zázemie na to, aby sa mu mohlo dariť v škole a aby si zvýšil svoje vyhliadky do budúcnosti. To prišlo až s istým bodom v jeho živote, keď sa rozhodol, že chce radšej bývať s omamou. (Teraz príde tá sľúbená časť, v ktorej je dôležitá.)

Nielenže u nej doma nebol každú chvíľu nejaký iný chlap, omama bola navyše aj sama veľmi prísna (no svojsky láskavá) a dbala na prospech mladého Vancea. Jeho známky išli výrazne nahor a disciplínu, ktorej základy získal u omamy, ešte vybrúsila jeho štvorročná služba v armáde.

Tam sa naučil osobnej zodpovednosti. Naučil sa cieľavedome plánovať svoje ďalšie kroky. Uvedomil si, že kopa jeho zvykov z Middletown bola veľmi nezdravá. Keď sa niekedy počas svojej služby vrátil domov a mohol pozvať svoju rodinu na obed, mal konečne pocit dosiahnutia „amerického sna“ a dospelosti.

Disciplína nadobudnutá v armáde Vanceovi pomohla aj pri hlásení sa na univerzitu, kde vyštudoval najprv filozofiu a politológiu a potom právo (a popritom robil vo viacerých zamestnaniach). Menej ako desať rokov po získaní vysokoškolského titulu je z neho už kandidát na viceprezidenta.

Naskakujú mu však zimomriavky, píše, keď si uvedomí, ako mal blízko k tomu, aby sa takisto nikdy nedostal z chudoby v Middletowne. Keby v rovnici jeho života chýbala konštanta menom omama, jeho život mohol vyzerať úplne inak, a je si toho dobre vedomý.

Politické dosahy

Keďže sa Vance sám pár rokov po dopísaní svojej knihy zapojil do politického boja, asi sa nevyhneme debatám o tom, čo existencia komunít, aké sú opísané v jeho knihe, znamená pre americkú politiku.

Vance odmieta to, že by kríza mala mať jednoduché politické riešenie. Namiesto toho by sme sa mali snažiť o to, aby si „vrchári“ uvedomili svoj podiel osobnej zodpovednosti a prestali sa spoliehať na štát ako na prsník s neobmedzeným prísunom mlieka.

Niekedy pritom stačí naozaj málo, ako napríklad v prípade cirkvi v živote Vanceovho otca. Malé postrčenie smerom k spamätaniu sa, ktoré bude mať blahodarný vplyv aj na ďalšie generácie.

Ak sa Vance naozaj stane viceprezidentom Spojených štátov amerických, bude zaujímavé sledovať, ako sa túto krízu pokúsi vyriešiť. Či zostane pri malých poštuchnutiach, alebo či sa pokúsi o niečo ambicióznejšie, nezabúdajúc na ťažké osudy ľudí z oblasti, v ktorej vyrastal.

V najbližších rokoch spoznáme Vancea ako politika. Ak ho chcete spoznať ako človeka, prečítajte si Hillbilly Elegy.

Sľubujem vám, že vaše uvažovanie nezostane pri inšpiratívnom životnom príbehu jedného človeka.