Boží pašerák začínal na Trabante, vozil Biblie aj do Sovietskeho zväzu (1. časť)

1. časť rozhovoru s Alexandrom „Šaňom“ Erdélyim. Pokračovanie si môžete prečítať tu:

Alexander Koloman (Šaňo) Erdélyi sa narodil v Budapešti, ale celý život prežil v Bratislave. Študoval strojárstvo na Slovenskej technickej univerzite a profesionálne sa venoval patentovému právu. V rokoch 1965 až 1990 organizoval najväčšiu podzemnú sieť prekladania, vydávania, pašovania a distribúcie kresťanskej literatúry vo východnej Európe. V podzemí používal prezývku „George“. Počas svojho pôsobenia rozdistribuoval približne 15 miliónov kníh, ktoré sa na Slovensko dostali vďaka zbierkam kresťanov v západnej Európe a USA, ako aj vďaka sponzorom.

Pri distribúcii spolupracoval s väčšinou kresťanských cirkví. V roku 1990 založil nezávislé kresťanské vydavateľstvo Creativpress, ktoré vydalo niekoľko desiatok titulov vrátane koordinácie prekladu Novej zmluvy do hovorovej reči, ktorý vyšiel v 90. rokoch pod názvom Nádej pre každého.   

Vyrastal ste počas najtvrdšieho komunizmu, ako ste sa dostali k viere?

Narodil som sa v roku 1946, potom prešlo 19 rokov puberty a v tej som zažil všeličo. Urobil som si napríklad pilotný kurz, lebo som plánoval odletieť na Západ. Po tých 19 rokoch som sa obrátil k Bohu – rozhodol som sa nasledovať Ho. Od začiatku som sa však dostal do vnútorného konfliktu medzi svojím presvedčením a možnosťami.

Moje presvedčenie bolo, že keď ma nadchlo nasledovanie Krista, chcem to zdieľať s inými. To však bolo obmedzené situáciou, v ktorej sme v 60. rokoch 20. storočia v komunistickom režime žili.

Určitá sloboda prejavu existovala, ale pre kresťanov platili obmedzenia – vyspevujte si, modlite sa, čítajte si Bibliu, ale pod strechou kostolov. Von nesmiete! To bol môj prvý konflikt. Náš kazateľ mi hneď vysvetlil, že žijeme v krajine, ktorá má určité zákony, sú povolené veci a sú veci nepovolené.

Bol som však nadšený z toho, čo som s Bohom zažil a chcel som svedčiť iným. Bolo pre mňa ťažké prispôsobiť sa tomu. Trápilo ma, prečo musí kresťanstvo existovať len za dverami kostolov a modlitební, keď predsa väčšina ľudí žije mimo kostolov, len na Vianoce a na Mikuláša si prídu po darčeky?

Ako ste to vyriešili?

V cirkvi mi povedali, že by som mal najprv študovať Bibliu, mať vedomosti, veď mať nadšenie nestačí. Tak reku dobre – pôjdem študovať, práve som šiel maturovať na strojárskej priemyslovke. Povedal som si, že zmením fach a idem na teológiu, idem študovať Bibliu, aby som mohol oficiálne kázať.

No ale to bol zase problém. Bolo treba ísť za cirkevným tajomníkom, ktorého tam dosadila vševedúca a všemohúca komunistická strana. Ten musí dať súhlas, aby som sa tam mohol prihlásiť. Keď sme však k nemu prišli, pozrel sa na mňa a povedal:

„Mladý muž, čo ste sa zbláznili? Štát investoval do vášho strojárskeho vzdelania, môžete v ňom pokračovať na vysokú školu, ale zabudnite na to, že sa stanete farárom. To vám nemôžem odsúhlasiť.“

Problém sa mi teda vyhrotil natoľko, že som bol v „depke“. Moje prvé nadšenie ma doviedlo do slepej uličky: „Pane Bože, rozhodol som sa, nadchol som sa a chcem ísť a nasledovať Ťa, ale nemôžem ísť von s tým, čo mám v srdci a na jazyku.

V cirkvi mám byť ticho a počúvať, čo hovoria tí, čo majú povolenie hovoriť, lebo ja ho nemám. Dobre, súhlasil som, že pôjdem študovať, aby som získal oprávnenie hovoriť, ale nedovolia mi ani to, tak čo teraz? Bol som v úplnej depresii.

To človeka naozaj dokáže znechutiť. Ako ste sa z toho dostali?

Dostal som zvláštne proroctvo. Môj otec bol dlhoročný veriaci kresťan a veľmi dobre maľoval a kreslil. Jedného dňa prišiel za mnou s malým obrázočkom, ukázal mi ho a povedal: „Toto sa mi snívalo.“ Naskicoval taký obrázok, bez vysvetlenia ťažko zrozumiteľný. Bolo na ňom vidno nejakú postavu, ako keby za kazateľňou a vpredu v publiku nie stoličky a ľudia, ale iba také divné haky-baky.

Povedal mi: „Toto sa mi snívalo, nerozumiem tomu, ale viem, že to je odkaz, ktorý som dostal pre Teba a týka sa Tvojej budúcnosti.“ Tento obrázok ma sprevádza už vyše 50 rokov počas všetkých tých aktivít. Stále som ho nosil so sebou aj v ťažkých rokoch.

Nedávno som sa odfotil, a to selfíčko je presne reálnym obrazom toho, čo môj otec vtedy nakreslil – postava kazateľa a v tom publiku nie sú ľudia, ale kopy krabíc, v ktorých sú knihy. Už 59 rokov som kazateľom, ktorý káže nie ústami, ale prostredníctvom kníh. To bol prorocký sen. Neuveriteľné.

Od mojich 19 rokov, teda od roku 1965, až do roku 1990 to bolo jedno obdobie, 25 rokov v ilegalite. Odvtedy je to ďalších 34 rokov, čo som vykonával tie isté aktivity v Česko-Slovensku a na Slovensku, ale už legálne. Spolu je to teda už 59 rokov.

Pôsobím aj v iných krajinách, kde dovoz kresťanskej literatúry stále ešte nie je celkom legálny. U nás pašovanie už nie je potrebné, ale sú žiaľ krajiny, kde to stále potrebujú.

Ako ste sa dostali k pašovaniu kníh?

Ešte predtým som ako študent začal tlačiť letáky. Spravil som si taký jednoduchý tlačiarenský stroj – to bol môj začiatok vydavateľských aktivít. Tlačil som letáčiky. Môj prvý letáčik bol podlhovastý kúsok papiera „Modlitba pre vodičov“. Krátka modlitba.

Chodil som to po večeroch roznášať po Bratislave, dával som to autám za stierače. Míňalo sa to viac a viac, tak som tlačil, nosil a nosil. Až ma zrazu niekto upozornil na článok vo Večerníku, že polícia žiada občanov o pomoc. Lebo nejaký antisocialistický živel tu šíri ideologicky závadné texty. To bol môj prvý konflikt so zákonom.

A odhalili Vás?

Neodhalili. Nejaký čas som to robil a potom prišlo niečo iné. K nám do cirkvi prišli v nedeľu dvaja Angličania, ale na prijímanie zahraničných hostí boli špeciálne pravidlá – vyhradené miesto, povolených tlmočníkov, nemohol sa im hocikto venovať. Takže prišli títo dvaja mladíci, turisti, študenti slavistiky z anglickej univerzity – jeden z nich bol John MacFarlane, známy kazateľ, ktorý potom sem dlho chodil aj po revolúcii.

S mojou slabou angličtinou som sa s nimi dal do reči a dovolil som si pozvať ich domov na obed. Keď prišli, ukázal som im ten rozmnožovací stroj. Oni ostali ako zarezaní a ja na nich pozerám, čo sa deje? Povedali mi, že je to pre nich veľmi zvláštne stretnutie, lebo nevedeli čo ich čaká.

Pýtali sa ma, ako sme na tom s Bibliami a či by sme nejaké potrebovali. Či by mi mohli doviezť. Povedal som, že áno, samozrejme, máme oficiálne Biblie, ale sú veľké, nespratné a majú ich hlavne kňazi. K bežným občanom sa to ťažko dostane.

Tak sa pýtali, či by som prijal keby mi zopár doniesli. Ja som odpovedal, že prijali by sme, samozrejme, ale je s tým problém, lebo Biblia je zo zákona na zozname zakázaných tovarov pre dovoz. Ale že ak doveziete pár kúskov, tak vás pustia, keď poviete, že je to pre vašu osobnú potrebu.

Tento rozhovor dopadol tak, že začali krútiť hlavou a hovoria mi, že som slabý kresťan. Ja že prečo? Oni sa pýtali – koľko je tu obyvateľov v Československu? 15 miliónov. Oni mi na to povedali, že keby si bol dobrý kresťan pýtal by si si 15 miliónov Biblií.

Tak to boli celkom opovážliví nie?

Áno, zasmial som sa na tom. Ale smiech ma prešiel asi o mesiac, keď u mňa zazvonili nejakí chlapci a dievčatá, že mi doniesli Biblie. No veď ich doneste, kde sú? Tak začali vláčiť kufre plné Biblií. To bola moja prvá návšteva pašerákov, ktorí doniesli 200 Biblií.

Bol som v šoku, lebo som nikdy toľko Biblií naraz nevidel, navyše to boli tie malé. Ale práve bolo skúškové obdobie na univerzite, tak som ich nechal na kope a skoro som na ne zabudol.

No lenže to všetko zaregistroval náš sused, ktorý bol vodičom na Ústrednom výbore Komunistickej strany. On bol ako radar, sledoval všetko a on na ne nezabudol. O dva týždne doma zazvonil zvonček, dvaja dobre oblečení páni – Štátna bezpečnosť. Že som tu mal návštevu a nosili sem ťažké kufre, takže čo v nich bolo?

Nevedel som kam z konopí, tak som vyklopil pravdu – nejakí mne neznámi turisti, asi kresťania išli okolo, tak sa zastavili a doniesli mi Biblie. Neviem, odkiaľ mali moju adresu. Oni, že kde sú tie Biblie? Tu na kope. Trochu sa roztopili. Potom mi prezradili, že sa im uľavilo, lebo ma dva týždne vodne-vnoci sledovali, lebo si mysleli, že sú to výbušniny.

Ale aj tak moja prvá návšteva s Bibliami skončila na Februárke, legendárnom sídle tajnej polície na terajšej Račianskej ulici – bol som tam prvý aj posledný raz, doviezli ma Volgou. Asi dva a pol hodiny ma tam vypočúvali. Vlastne mi uverili, že som si to neobjednal a aj som im povedal, že neviem čo s tým. Potom sa nejako dohodli s vedením cirkvi, že si to zobrala.

Skončilo to tak, že „no, no, no, dávajte si pozor, ste študent a nemusí to pokračovať, ak by boli problémy. A ak znovu niekto príde, zavolajte na toto číslo a my sa o nich postaráme“. Tak som si to zobral k srdcu a odvtedy som si začal dávať pozor a 25 rokov som si dával pozor.

Doteraz to mám tak, že keď idem po ulici, stále nejako automaticky vnímam, kto je za mnou. Aj keď idem autom, podvedome vnímam, či ma niekto nesleduje.

Ako to potom prešlo k vedomému pašovaniu a distribúcii kresťanských kníh? Nemohli Vám to voziť domov?

To bol prvý prípad a pýtali sa ma, či mi môžu doniesť zase. Ale to sa už nikdy nestalo, že by mi to doviezli domov do centra Bratislavy. Po prvé to doviezli vždy v dohodnutom čase a postupne sa to vykryštalizovalo vždy na štvrtý piatok v mesiaci večer okolo polnoci. Mali sme dohodnuté miesto, kde sa stretneme a odkiaľ ich odprevadím tam, kde sa to môže vyložiť.

Postupne som vybavoval miesta v rodinných domoch kresťanov mimo Bratislavy na vidieku, kde sa to dalo zložiť. Ďalší problém bol, že z Bratislavy sa nedalo vyjsť, lebo na každom výjazde z mesta boli kontrolné veže, niekde sú aj dodnes. Neskôr aj kamery.

Našiel som teda všetky únikové cesty, boli asi dve-tri trasy, kadiaľ sa dalo z mesta dostať bez toho, aby to tajná polícia zaznamenala. Jedna bola cez Podunajské Biskupice do Miloslavova, takzvaná opilecká, tú sme hojne využívali. Pred dedinou oni ešte odbočili z cesty, ja som išiel pozrieť, či je tam čistý vzduch a keď som sa vrátil, mohli ísť ďalej.

Vyložili sme to potichu a potme u nejakej rodiny a oni potom so zhasnutými svetlami zmizli bez stopy. Raz sa nám stalo v Bernolákove, že s autom plným kníh parkovali v nejakom lesíku a ťažký Bedford tam po daždi zapadol do blata. Vnoci sme museli mobilizovať jedného kresťana, ktorý prišiel s traktorom a vytiahol dodávku z lesnej cesty. Kurióznych prípadov bolo viac.

V Miloslavove sme napríklad skrývali knihy do krstiteľnice v kostole baptistov, kam sa ich dosť zmestilo. Boli tam však takí príliš všímaví susedia, takže sme dokonca museli vybúrať nové dvere do bočnej miestnosti kostola, aby sme mohli vojsť dodávkou až dnu a tam to vykladať. To je asi jediný kostol v Európe, do ktorého cez garážové dvere mohlo vojsť celé pašerácke auto…

Neskončili ste však na Slovensku, vozili ste knihy aj do zahraničia…

Pochodil som toho veľa od Sovietskeho zväzu na Ukrajine, cez Maďarsko až po Balkán. Niekde som mal výhodu, že som maďarskej národnosti. Už pri našej svadobnej ceste do Bulharska sme viezli 200 bulharských Biblií.

Niekde kontrolovali, niekde nie. Napríklad sa to vozilo v špeciálne upravených autách, kde sa knihy ukladali do dutých stien, dvojitých podláh a nedalo sa na to prísť. Fungoval som v rámci celého vtedajšieho Východného bloku, začínal som na Trabante.

To by ste sa čudovali, koľko sa do Trabantu kombi zmestilo. V bývalom Československu sa to ráno naložilo v Bratislave, večer sa vyložilo v západných Čechách, potom sa šlo na Těšínsko, ďalšia vykládka a potom domov. A v pondelok do práce a tváriť sa, že nič. Nikde som nebol.

Neskôr sa začali prevážať rukopisy alebo priamo elektronické nosiče s prekladmi kníh do slovenčiny.  Prišiel človek, v aute mal autorádio a v ňom boli všelijaké zasúvacie pamäťové moduly. Modul, na ktorom boli nahraté knihy sa zastrčil a nikto na colnici si ani nepomyslel, že by mal rozobrať autorádio, že práve tu treba hľadať nejakú pašovanú literatúru.

Aj špeciálne kalkulačky sme mali. Mám ich odložené, aj s pamäťovými modulmi. To už bola pokročilá éra v 80. rokoch, tá moja začínala mechanickými písacími strojmi a kopírovacími papiermi. Neskôr prišli elektrické stroje, tie som mal lepšie ako na ministerstvách.

V pokračovaní rozhovoru sa dozviete:

• Ako to vyzeralo u Erdélyiovcov, keď spojili rodinné dovolenky s pašovaním?
• Aké technické vymoženosti sa pri prevoze literatúry využívali?
• Prišla tajná polícia „Georgovi“ na stopu?
• Čo robil Boží pašerák, keď komunizmus padol?

Druhú časť si prečítate tu:

Foto – Dominik Sepp