Synoda sa skončila. Je čas učiť sa komunikovať

Náročné zadanie

Synoda sa začínala v októbri pred troma rokmi s víziou vzájomného počúvania sa a vytvárania spoločenstva. Počúvanie je umením, s ktorým nevyhnutne súvisí aj umenie komunikovať.

Praktizovať oba tieto rozmery dáva zabrať, čo potvrdili (nielen) v záverečnom dokumente synody synodálni otcovia. Nezhodli sa na mnohom, niektoré témy museli odložiť, lebo si vyžadujú dlhšie rozlišovanie a modlitbu, no synoda sa neskončila rozkolom, hnevom ani odtrhnutím žiadnej frakcie.

Je to dobrá správa svedčiaca o tom, že komunikácia a prijatie sú možné aj v Cirkvi – napriek všetkej rozdielnosti. Pretože bez komunikácie a počúvania s prijatím sa Cirkev na žiadnej úrovni – od základnej bunky rodiny až po vrcholové vedenie Cirkvi – nepohne dopredu.

Aj tu je kľúč, aký obraz o sebe Cirkev vydáva, počnúc obyčajným veriacim, končiac biskupom. Vedieť komunikovať a počúvať každého človeka tak majstrovsky ako Kristus by sa malo stať jednou zo základných téz formácie tak v seminároch, ako aj vo výchove detí, príprave snúbencov a pri sprevádzaní manželov.

Prečítajte si:

Vedieť komunikovať a počúvať každého človeka tak majstrovsky ako Kristus by sa malo stať jednou zo základných téz formácie tak v seminároch, ako aj vo výchove detí, príprave snúbencov a pri sprevádzaní manželov.

Postačí vrátiť sa k podstate slova: latinský základ slova je z prídavného mena „communis“, čo znamená „spoločný“. „Communicare“ teda prináša význam „robiť spoločným“. Naša komunikácia v rodinách, farnostiach aj na vyšších úrovniach, či v spoločnosti však slúži skôr ako spôsob, ako sa vyhraniť, rozdeliť, separovať, uraziť, trvať na svojom názore bez akejkoľvek snahy o to spoločné.

Často toto rozdeľovanie veľmi náhlivo vzniká aj bez skutočného hlbokého poznania pravdy o tom druhom, o jeho živote, ba aj bez dôsledného poznania pravdy viery, jej učenia a bez rastu k svätosti.

Farnosti ako potápajúci sa vzťahový Titanic

Najakútnejšiu situáciu zažívajú práve farnosti. Tu sa totiž stretávajú ľudia najčastejšie – kvôli sláveniu liturgie, údržbe chrámu, kvôli zosúladeniu predstáv o pastorácii či ekonomike farnosti. A tu najčastejšie vznikajú trecie plochy, a to nielen medzi kňazom a veriacimi, ale aj medzi skupinami veriacich navzájom.

Každý, kto je súčasťou nejakej farskej komunity vie, kde ju „tlačí topánka“ a aké obrovské zacyklenie, hnev, rozčarovanie, odchody (v lepšom prípade do inej farnosti, ale nie je výnimkou ani odchod z Cirkvi) prináša neschopnosť počúvať a komunikovať.

Ľudská nezrelosť, zranenia a absencia priestoru na počúvanie s porozumením (niekedy až neochota) dokážu vzťahy vo farnosti úplne zamraziť a tým ochromiť aj jej potenciál, skrývajúci sa v daroch každého jej člena.

Navonok síce všetko vyzerá tak, ako má – slávia sa omše, prebiehajú spovede, deti idú na prvé sväté prijímanie, stále je čo dať do oznamov, občas sa ide na farskú púť, kostol je uprataný.

Pri hlbšom pohľade však nie jedna farnosť vyzerá ako potápajúci sa Titanic, odmietajúci vyslať signál S. O. S. Vôbec nepripomína spoločenstvo, rodinu Božích synov a dcér, útočisko, v ktorom sa každý cíti bezpečne a prijatý.

Prečítajte si:

Ľudská nezrelosť, zranenia a absencia priestoru na počúvanie s porozumením (niekedy až neochota) dokážu vzťahy vo farnosti úplne zamraziť a tým ochromiť aj jej potenciál, skrývajúci sa v daroch každého jej člena.

Bolo by však nepravdivé paušálne z toho obviniť kňaza pre jeho neschopnosť komunikovať či pre jeho nastavenie, zaváňajúce klerikalizmom. Hoci také prípady a príbehy sú, je tu nemálo kňazov otvorených, láskavých, počúvajúcich, pracujúcich na sebe a prekračujúcich v napojení na svojho Majstra vlastné limity.

Problémom sú aj veriaci, mnohí sklamaní, frustrovaní či zranení z vlastnej rodiny či stretu s kňazom alebo s niekým z farnosti. Často je to pre človeka taká hlboká rana, že reaguje prudko, nedôverčivo, podozrievavo a útočne.

Pravdou je, že mnohí z ľudí vo farnosti sú nedostatočne vyzretí a nepracujúci na sebe. V ich prípade neschopnosť komunikácie je volaním o pomoc a záujem, o trošku pozornosti a lásky. Komunikovať s nimi je však výzvou, ktorá očakáva na druhej strane nielen zrelosť, ale už aj určitý stupeň svätosti.

Túžby a realita terénu farnosti

Stretávanie s ľuďmi v rámci služby a diel Cirkvi, ale aj pri bežných pracovných či kamarátskych a rodinných stretnutiach prináša aj tému toho, čo sa kde vo farnostiach deje. Niekedy je to o nádeji a povzbudení, niekedy – napriek odfiltrovaniu mnohých emotívnych vsuviek – skôr na plač.

Komunikácia medzi kňazom a veriacimi je v mnohých farnostiach obmedzená len na nevyhnutnosti. Nik sa necíti prijatý, keď ho ten druhý pozdraví iba v letku, bez pozorného očného kontaktu a hlbšieho záujmu. Nepostačuje otázka „Máme sa?“, na ktorú ani nie je priestor odpovedať.

Takáto forma komunikácie nie je o nedostatku času. A to ani v prípade, ak ide o slúžiacich laikov, ako sú organisti alebo lektori, či katechéti. Počuť od katechétky, ako veľmi jej chýbal záujem kňaza počas jej dlhotrvajúcej choroby, keď nemohla vyučovať a nemal jej ani kto priniesť Eucharistiu, asi nebude veľmi dobrým znakom komunikácie a prijatia.

V niektorých farnostiach je náročné prijať spôsob komunikácie kňaza. Komunikácia síce existuje, ale zo skúsenosti veriacich skôr odrádza od rozhovoru s kňazom. Vyrušuje ich spôsob komunikácie, necitlivosť, neprekonzultovanie dôležitého rozhodnutia vo farnosti s inými farníkmi, komplikovanosť pri komunikácii.

Zraňujúce je, ak sa kňaz osobitne venuje určitej skupine ľudí alebo vybraným farníkom a vo farnosti vznikajú skupiny „rovných a rovnejších, krivých a krivších“. Problémom tiež je, ak kňaz komunikuje z pozície profesionálnej odmeranosti, ak z jeho strany necítiť úprimnosť.

Zacyklenie a komplikácie však prinášajú aj starší veriaci alebo farskí „lokálpatrioti“ voči prisťahovaným mladým rodinám na dedinách: nie sú ochotní ani počuť, ani prijať niečo iné a nepripúšťajú, že to nové môže byť lepšie ako to, čo majú. Farnosť tak často trpí a stráca možnosť stať sa lepšou iba pre neochotu komunikovať a počúvať s prijatím.

Často chýba duchovným pastierom práca na svojej povahe a osobnosti, čo prináša slabú trpezlivosť vypočuť si aj obyčajných ľudí. Vysoké vzdelanie či dlhoročná skúsenosť z pastorácie s nastavením „nemám čo meniť“ je pri nedostatku empatie a láskavosti skôr na škodu ako na osoh farnosti.

Upozornenie od odvážnejších veriacich v lepšom prípade ostane bez odozvy napriek pokojnému vysvetleniu, v horšom prípade príde k neprimeranej reakcii.

Prečítajte si:

Na druhej strane sú farnosti, kde je komunikácia veľmi príjemná, priateľská a priama. Kňaz nemá problém zdvihnúť telefón, zavolať naspäť, má záujem o názor farníkov. Aj nový kňaz vo farnosti, kde to žije, môže hneď podľa viacerých skúseností naskočiť na vlnu komunikácie a budovania farnosti.

Výborné sú podľa slov mnohých spoločné stretnutia a príprava farských akcií. Pomáha tomu trpezlivosť, ústretovosť, otvorené dvere a dostatok času vypočuť si problémy či očakávania, ktoré sa najlepšie riešia spolu.

Znamená to však ochotu mať otvorené dvere aj mimo úradných hodín. Výborným bonusom u kňaza je zmysel pre humor, schopnosť byť blízko k človeku bez nadradenosti a ochota niesť so svojimi farníkmi ich radosti aj starosti.

Pri dobrej komunikácii veriaci nemajú problém rešpektovať autoritu kňaza ako otca a správcu farnosti. Na druhej strane takýto kňaz si cení a prijíma ich ochotu, nápady a záujem pomôcť farnosti.

Učiť sa, učiť sa, učiť sa

Všetko je to hlavne o vzájomnom rešpekte a zrelosti. Pri dobrej komunikácii veriaci nemajú problém rešpektovať autoritu kňaza ako otca a správcu farnosti. Na druhej strane takýto kňaz si cení a prijíma ich ochotu, nápady a záujem pomôcť farnosti.

Na to je však potrebné, aby práve on ako líder farnosti vedel komunikovať s rôznymi typmi ľudí, vedel počúvať, usmerniť dialóg, klásť dobré otázky a povzbudzoval ku komunikácii.

Bez systematickej prípravy vrátane tréningov komunikácie tak pre seminaristov, ako aj pre slúžiacich kňazov to však nepôjde. Ak sa má stať Cirkev domovom, komunikácia kňazov z pozície sily by mala byť minulosťou. Kňaz, ktorý vie komunikovať s prijatím a počúvať s rešpektom, má možnosť mnohé zmeniť a uzdraviť. Svedectvá z farností, v ktorých takýto kňaz je, sú toho dôkazom.

Prečo by mal byť problém – aj pri rešpektovaní osobnosti, povahy a veku kňaza –, aby to bolo takto v každej farnosti?

Prečítajte si: