Štyri roky vojny za našimi hranicami. V Pezinku zaznela modlitba za mier

Uplynuli štyri roky, odkedy sa do našich slovníkov opäť vrátilo slovo vojna. Nezmyselný konflikt len pár kilometrov za našimi hranicami už pripravil o životy státisíce ľudí a ďalšie milióny prinútil, aby opustili svoje domovy. Hoci sa zdá, že koniec vojny je v nedohľadne a akékoľvek snahy o budovanie mieru stroskotávajú, stále máme v rukách silnú „zbraň“, ktorou je modlitba.

Práve tá sa stala ústredným motívom tretieho ročníka Modlitby za mier v Pezinku, ktorú pripravila Komunita Sant’Egidio. V kapucínskom Kostole Najsvätejšej Trojice sa stretli ukrajinské rodiny žijúce v meste, členovia miestnej farnosti i ďalší obyvatelia, ktorým situácia u nášho východného suseda nie je ľahostajná. Podujatie nebolo len pietnou spomienkou na začiatok invázie, ale aj vyjadrením dlhodobej solidarity.

Prvým krokom, čo môžeme robiť vo vojne, je modlitba.

„Je to už tretí ročník a podujatie vzniklo preto, lebo Sant’Egidio má vo svojej DNA modlitbu za mier na celom svete,“ vysvetlila organizátorka Ivana Šušaníková. Podľa jej slov bolo prirodzené reagovať aj na vojnu, ktorá sa odohráva bezprostredne za slovenskými hranicami. „Prvým krokom, čo môžeme robiť vo vojne, je modlitba,“ dodala.

Solidarita, ktorá má konkrétnu podobu

Šušaníková vo svojom príhovore nadviazala na evanjelium o milosrdnom Samaritánovi, ktoré predtým zaznelo v slovenčine aj ukrajinčine. Zdôraznila, že Ježiš v tomto podobenstve nestavia do centra moc ani silu, ale blízkosť a konkrétnu pomoc. Rovnako ani kresťan nemá zostať pasívnym pozorovateľom utrpenia, ale aktívnym účastníkom uzdravovania sveta.

Pripomenula, že vojna sa netýka len frontovej línie. „Sú to ľudia, ktorí vo vojne stratili zdravie či dokonca život. Sú to rodiny rozdelené vojnou, siroty, ľudia trpiaci vo väzniciach, unesení vojaci či dokonca unesené deti,“ zaznelo v jej príhovore. Evanjelium podľa nej vyzýva k tomu, aby sme sa „zastavovali pri núdznom, zranenom a chudobnom“ a nenechali sa ochromiť pocitom bezmocnosti.

Zároveň zdôraznila, že modlitba je pokračovaním priateľských vzťahov, ktoré sa medzi slovenskými a ukrajinskými rodinami začali formovať už v prvých mesiacoch vojny. Ukrajinskí utečenci podľa nej opakovane vyjadrujú vďačnosť za to, že na nich miestna komunita nezabúda. „Často mi hovoria, že solidarita a účasť na spoločnej modlitbe je pre nich veľkou podporou,“ tlmočila ich slová.

Zaujímavým momentom je, že na modlitbu prichádzajú aj ľudia, ktorí bežne nebývajú súčasťou pravidelného liturgického slávenia. Téma vojny tak presahuje hranice praktizujúcej komunity a dotýka sa širšieho okruhu ľudí.

Samotný priebeh večera vychádzal z tradície modlitieb Komunity Sant’Egidio: spev žalmov, čítanie Božieho slova, priestor na ticho a meditáciu, spoločná modlitba i konkrétne prosby za mier na Ukrajine a vo svete. Za každý región zasiahnutý vojnou sa symbolicky zapaľuje jedna svieca.

„Tento rok bol výnimočný tým, že sa do programu zapojili aj deti, ktoré čítali Modlitbu za mier od Milana Rúfusa,“ upozornila Šušaníková. V priestore, kde sa miešali slovenčina s ukrajinčinou, zazneli slová, ktoré presahujú generácie. Deti, ktoré si vojnu nepamätajú z vlastnej skúsenosti, sa modlili za deti, ktoré ju zažívajú každý deň.

Vojna ako morálna výzva

Na slová organizátorky nadviazal ukrajinský gréckokatolícky kňaz Anatolij Rusanyuk. Vo svojom príhovore konkrétne pomenoval dôsledky štyroch rokov konfliktu: zabíjanie civilistov, ničenie nemocníc, domov a infraštruktúry, rozdeľovanie rodín a masový odchod ľudí do zahraničia. Vojna podľa neho vyvoláva hlboké otázky o spravodlivosti, bezpečnosti a zodpovednosti.

Cieľom nie je iba reagovať na aktuálnu krízu, ale vytvárať prostredie, v ktorom sa rodia vzťahy.

V centre jeho úvahy stálo rovnako podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Obraz človeka zraneného pri ceste, ktorého obchádzajú vlastní, no zastaví sa pri ňom cudzinec, sa stal rámcom na reflexiu dnešnej situácie. Súcit podľa kňaza nie je sentimentálnym gestom, ale konkrétnym postojom, ktorý sa prejavuje skutkami.

V kontexte vojny to znamená nielen vyjadriť ľútosť, ale byť pripravení niesť časť bremena – či už prijatím utečencov, podporou rodín, alebo vytrvalou modlitbou. „Modlitba a aktívna láska majú veľkú silu,“ zaznelo v závere jeho príhovoru.

Spoločenstvo ako odpoveď na únavu z vojny

Pezinská modlitba je zároveň súčasťou širšieho rámca spolupráce s ukrajinskou komunitou. Okrem duchovných stretnutí sa postupne vytvorili aj ďalšie formy podpory – detské stretnutia, letný tábor, spoločné slávenie Vianoc. 

Cieľom nie je iba reagovať na aktuálnu krízu, ale vytvárať prostredie, v ktorom sa rodia vzťahy a prirodzené väzby medzi rodinami, ktoré by sa za iných okolností možno nikdy nestretli.

Po skončení modlitby nasledovalo spoločné agapé vo farských priestoroch. Neformálne stretnutie pri jednoduchom občerstvení vytvorilo priestor na rozhovory a osobné kontakty. Práve v takýchto momentoch sa solidarita prestáva vnímať ako abstraktný pojem a nadobúda konkrétnu podobu – v dialógu, v zdieľaní skúseností, vo vytváraní blízkosti.

V čase, keď sa zdá, akoby sme si na vojnu „zvykli“, a únava z konfliktu preniká aj do verejného priestoru, má podujatie tohto druhu osobitý význam. Neprináša politické riešenia ani diplomatické návrhy. Pripomína však, že vojna sa netýka iba geopolitiky, ale konkrétnych ľudí – rodín, detí, komunít, ktoré dnes žijú medzi nami. 

Modlitba za mier v Pezinku tak nie je izolovaným duchovným aktom. Je verejným vyjadrením postoja, že aj po štyroch rokoch má zmysel hovoriť o mieri, pomenúvať utrpenie a hľadať cesty solidarity. Pripomína, že vojna nie je len geopolitickou udalosťou, ale skúsenosťou konkrétnych ľudí a rodín. A že solidarita sa začína tam, kde odmietneme zostať ľahostajní.

Foto: nm.sk/Mária Kostyálová