Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Cestoval som do Ríma na jeden kurz na nemenovanej pápežskej univerzite. Kurz trval niekoľko dní a využil som ho aj na to, aby som strávil čas spoločne s jedným zo svojich bratov, ktorý je tiež kňazom.
Keďže náš prílet bol naplánovaný na rovnaké rímske letisko s rozdielom 15 minút, dohodli sme sa, že sa navzájom počkáme. Keď som pristál v Ríme (podľa plánu), zistil som, že let môjho brata má 1,5-hodinové meškanie. Na letisku na mňa čakal ďalší známy, takže sme čas využili na spoločnú debatu.
Ako sa blížil čas príletu, meškanie sa predĺžilo o ďalšiu polhodinu. Môj známy ma upozornil, že po určitej hodine je vzdušný priestor nad letiskom z dôvodu hlučnosti uzavretý. Vyjadril pochybnosti, či lietadlo bude môcť po tejto hodine pristáť. V tomto týždni to bola moja prvá „skúška trpezlivosti“.
Nakoniec brat šťastne pristál, s radosťou sme sa zvítali a spoločne nás odviezli do internátu Pápežského kolégia Nepomucenum, kde sme boli ubytovaní.
V prvý deň kurzu sme obedovali v reštaurácii naproti univerzite. Po prednáškach sme uvítali obed s talianskymi cestovinami, ktorý bol v cene kurzu. Keď sme dojedli, mysleli sme si, že to je všetko a že o zvyšok sa budeme musieť postarať sami. S bratom sme si teda zašli na dobrú taliansku zmrzlinu v blízkosti Fontány di Trevi – a boli sme plní.
Aké prekvapenie nás však čakalo, keď nám po návrate ostatní účastníci kurzu povedali, že keby sme vydržali o niečo dlhšie a vytrvali, dostali by sme aj taliansky dezert, ktorý bol súčasťou menu (hoci sme o tom nevedeli)! Prišli sme tak o dezert, ale to nám nič neubralo zo spoločného zážitku z talianskej zmrzliny. (Úsmev.)
Ďalšia skúška trpezlivosti a dôvery v Boha prišla v posledný deň kurzu. Spoločne sme navštívili Vatikánske múzeá a v cene kurzu bola zahrnutá aj prehliadka so sprievodcom. Všetko išlo podľa plánu. Nechali sme si batohy v šatni pri vchode a dostali sme číslo, s ktorým sme si mali neskôr vyzdvihnúť uloženú batožinu.
Prehliadka so sprievodcom je iná, ako keď po múzeu chodí človek sám. Asi v polovici prehliadky som zistil, že som stratil lístok s číslom od svojho batohu v šatni. Prehľadal som všetky vrecká a… nič. Pokračoval som v prehliadke (nemal som kam inam ísť, len dopredu), ale nebolo to pre mňa ľahké. Predstavoval som si, čo by sa stalo, keby niekto našiel lístok a vzal mi môj batoh (s počítačom!)…
Musel som túto situáciu odovzdať Bohu a veriť, že on sa postará. Bolo to ťažké… Na konci prehliadky po 17. hodine sme prišli do šatne a… problém. Povedali mi, aby som sa vrátil pred 20:00 (vtedy Vatikánske múzeá zatvárajú), potom spíšu so mnou protokol, a ak tam batoh bude, vrátia mi ho. Takže ďalšie takmer 2,5 hodiny čakania.
S bratom sme si sadli do baru, dali si niečo na osvieženie a… čakali. Využili sme čas na modlitbu (breviára, ruženca), ale pre mňa to bola 2,5-hodinová skúška trpezlivosti (v každom prípade som nemohol nič robiť) a dôvery v Boha, že svoj batoh napokon dostanem späť.
Pred 20. hodinou sme sa vrátili do šatne, zamestnanec ma spoznal, tak som ukázal na batoh, o ktorom som si myslel, že je môj. Ukázalo sa, že som sa nemýlil – batoh bol môj. Personál ma napriek tomu požiadal, aby som im povedal, čo je vnútri, a aby som pred nimi odomkol svoj počítač pomocou hesla. Všetko prebehlo podľa pravidiel vrátane spísania protokolu, takže sme sa so srdcami plnými vďačnosti s bratom vydali naspäť do nášho ubytovania.
Naša trpezlivosť bola vyskúšaná aj počas odchodu z Ríma. Využili sme ponuku cestovať z Nepomucena autom a na letisko sme dorazili s predstihom. Pokojne sme odbavili batožinu môjho brata a čakali… Aké prekvapenie to však bolo, keď sme po asi hodine dostali správu, že bratov let do Prahy bude meškať 1,5 hodiny! Nevedeli sme, či meškanie nebude nakoniec ešte dlhšie…
Využili sme čas na modlitbu, prípravu na nedeľu a na nadchádzajúci týždeň, v ktorom na každého z nás čakali rôzne úlohy. Ale tá neistota, kedy každý z nás v sobotu večer odletí, nás sprevádzala až do poslednej chvíle pobytu v Ríme. Bola to ďalšia „malá skúška trpezlivosti“ a zároveň príležitosť dôverovať Bohu.
A tak tento rímsky týždeň bol pre mňa nielen školou v zmysle (veľmi kvalitného) kurzu, ale aj školou trpezlivosti a dôvery v Boha. A za to som vďačný.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
