Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
V rámci duchovných cvičení v Castel Gandolfo v októbri 2025 bol jeden celý deň venovaný púti do Ríma, návšteve niektorých pápežských bazilík a prechodu cez sväté brány. Naozaj som sa na to tešil…
Keď sme pricestovali regionálnym vlakom na hlavnú rímsku železničnú stanicu Termini, boli sme varovaní, že práve na tejto stanici sú ľudia veľmi často okradnutí a že počas celého nášho pobytu v Ríme by sme si mali dávať veľký pozor na svoje doklady a peňaženky.
Toto varovanie som bral na ľahkú váhu, keďže som mal peňaženku v zadnom vrecku (hoci ma niekto varoval, že to nie je úplne bezpečné miesto). Myslel som si, že by som cítil, keby mi ju chceli ukradnúť. Počas cesty som si preto občas zadné vrecko kontroloval a uisťoval sa, že peňaženka s peniazmi a dokladmi je na svojom mieste.
Po prechode Svätou bránou Baziliky svätého Petra si naša skupina asi desiatich účastníkov urobila v tomto najslávnejšom chráme na svete prestávku a každý sa mohol zastaviť, kde potreboval, s tým, že sa stretneme na omši pri hlavnom oltári o 11. hodine.
Zastavil som sa pri hrobe pápeža Jána XXIII., kde som sa zvlášť intenzívne modlil za mier a pokoj. Potom som šiel do sakristie, aby som sa opýtal, či môžem koncelebrovať omšu o 11. hodine. Bez problémov ma prijali štyria ďalší kňazi, každý inej národnosti z inej časti sveta. Bolo to prvýkrát v mojom živote, čo som koncelebroval pri oltári, kde slávi omšu Svätý Otec. Je pre mňa ťažké opísať ten pocit, ale bol spojený s veľkou vďačnosťou za tento okamih.
Od momentu, keď som zistil, že ma okradli, sa mi stále vracala jedna otázka: Prečo?
Po svätej omši sa celá naša skupina vybrala autobusom k Bazilike svätého Pavla za hradbami. Počas cesty ma jeden zo spolubratov požiadal, aby som zavolal na jeho telefónne číslo, pretože nemohol nájsť svoj telefón. Urobil som to a… neozval sa žiadny zvuk – niekto mu jednoducho telefón ukradol z tašky. Keď sme dorazili k Bazilike svätého Pavla, použili sme môj telefón, aby sme podnikli potrebné kroky a zabránili zneužitiu spolubratovho telefónu. Viac sme urobiť nemohli. Bola to bolestivá situácia. Ale aj tú sme sa snažili „pridať ako príspevok“ k našej púti.
Po návšteve Baziliky svätého Pavla sme mali v pláne navštíviť ešte Baziliku Santa Maria Maggiore (Panny Márie Snežnej) a hrob pápeža Františka. To si vyžadovalo jazdu rímskym metrom.
Keď som nastupoval do vagóna metra, zdalo sa, že mi jedna mladá dievčina bráni v rýchlom vstupe, takže som nechápal, čo sa deje. Ona však hneď vystúpila a metro sa pohlo. V okamihu som skontroloval zadné vrecko nohavíc a… bolo PRÁZDNE! Moja peňaženka s peniazmi a dokladmi bola preč!
V tom momente sa mi akoby zastavilo srdce a uvedomil som si vážnosť situácie. Okamžite som to povedal ostatným v našej skupine. Ruky sa mi triasli, bolo to niečo neočakávané a bolestivé. Brat, ktorému ukradli telefón, ma hneď upokojil a povedal: „Upokoj sa! Máš svoj telefón?“ „Áno,“ odpovedal som a on na to: „Vystúpime hneď na ďalšej zastávke a zablokujeme, čo sa dá, cez telefón.“
A tak som trasúcou sa rukou zablokoval svoje bankové karty (na jednej z nich už bol zaznamenaný pokus o nelegálny prevod peňazí, ktorý sa však nepodaril). Kontaktoval som české veľvyslanectvo v Ríme. Láskavo mi vysvetlili, čo musím urobiť, aby som získal náhradný cestovný doklad. Základnou požiadavkou bolo ísť na políciu a nahlásiť krádež.
A tak namiesto púte do Baziliky Santa Maria Maggiore a k hrobu pápeža Františka nás naša cesta zaviedla na najbližšiu policajnú stanicu. Bol už skorý večer. Na naše veľké prekvapenie nám službukonajúci policajt pri vchode povedal, že budeme musieť čakať niekoľko hodín, pretože pred nami bolo viacero ľudí s podobným problémom.
Skúsili sme teda inú policajnú stanicu, ale situácia tam bola rovnaká, možno ešte horšia. Preto sme sa rozhodli nahlásiť krádež na druhý deň na malej policajnej stanici v Castel Gandolfo. Našťastie, tam už nebol nikto iný s problémom podobným tomu nášmu. Hoci nám vyplnenie administratívnych formalít trvalo hodinu, mali sme v rukách základný dokument, aby sme mohli pokračovať v riešení svojho prípadu.
Od momentu, keď som zistil, že ma okradli, sa mi stále vracala jedna otázka: Prečo? Sprevádzali ju rôzne pocity voči tým, ktorí túto situáciu spôsobili. Opakovane (a musel som to robiť často) som sa však snažil použiť metódu RP („rýchle požehnanie“) a modliť sa za nich. Kedykoľvek mi napadla myšlienka, ako by som sa im mohol bolestne odplatiť, snažil som sa túto chvíľu premeniť na modlitbu.
Našťastie sme mali v pláne ešte pár dní v Ríme a Loppiane pri Florencii, takže som mal čas vybaviť si náhradný cestovný doklad. Po víkende som mal v pondelok schôdzku na konzulárnom oddelení českého veľvyslanectva v Ríme. Tam ma veľmi srdečne privítali a zamestnanci mi ochotne vystavili náhradný cestovný doklad, vďaka čomu som mohol pokračovať v púti, aj keď bola poznačená touto udalosťou. Teraz som náhradný doklad uchovával už na bezpečnejšom mieste svojich nohavíc.
Moje myšlienky sa však stále vracali k tomuto incidentu, ale v nasledujúcich dňoch som sa snažil premeniť ich na modlitbu. Myslím si, že to bolo kľúčové, aby ma to nezlomilo a nepokazilo mi to púť v jubilejnom roku.
Naopak, táto situácia ma postupne priblížila k Bohu a s pokojným srdcom som mohol dokončiť celú púť so svojimi spolubratmi, navštíviť všetky pápežské baziliky a prejsť svätými bránami. Pomohlo mi to uvedomiť si svoje slabosti a prežiť tie dni v pokore, ale aj vo viere a dôvere, že Boh sa o mňa stará.
To bolo zrejmé aj počas nasledujúcich dní, ktoré som strávil s dvoma ďalšími bratmi. Plánovali sme navštíviť katakomby, ale tie menej známe (Priscilline katakomby), kde nikto z nás predtým nebol. Večer sme vyhľadali na internete autobus, ktorý by nás odviezol z nášho ubytovania do katakomb. Na druhý deň ráno sme nastúpili do autobusu a vyrazili sme. Po chvíli sme si začali uvedomovať, že namiesto toho, aby sme sa ku katakombám približovali, sa od nich vzďaľujeme.
Vodič autobusu potvrdil naše podozrenie, že sme síce v správnom autobuse, ale ideme nesprávnym smerom. Rýchlo sme vystúpili a začali hľadať iné možnosti. Našli sme taxík, a keďže sme mali rezerváciu do katakomb na konkrétny čas, zavolali sme na recepciu. Aké bolo naše prekvapenie, keď hlas na druhom konci linky hovoril po slovensky. S rádovou sestričkou sme sa rýchlo dohodli. Medzitým prišiel taxík, ktorý nás bez problémov odviezlo k vchodu do katakomb (a za menej, ako nám ukázala aplikácia).
V sprievode sestričky v bielom habite sme rýchlo dobehli našu skupinu so sprievodcom a pokračovali (v tichom úžase) v prehliadke katakomb. Každá návšteva katakomb vo mne zanecháva silný dojem – na jednej strane vďačnosť voči tým kresťanom, ktorí boli ochotní (bez ohľadu na vek) kvôli svojej viere riskovať všetko, dokonca aj svoje životy, ale aj dojem z ich spoločného kresťanského života a svedectva.
Mohlo by sa zdať, že týchto „nečakaných“ dobrodružstiev bolo dosť, ale nebolo…
Posledné dva dni našej púte sme „venovali“ návšteve Loppiana, kde každý z nás strávil určitú časť svojho života (na ktorú nikdy nezabudne). Mohli sme navštíviť priateľov, ktorí od nášho pobytu tiež pokročili vekom, ale aj tých na miestnom cintoríne, ktorých sme nielen poznali, ale s ktorými sme tiež mali spoločné zážitky alebo počúvali ich príbehy (najmä z počiatkov citadely Loppiano).
Tam, na tom malom cintoríne, mi v krátkom čase prebehli pred očami rôzne situácie, rozhovory s tými, ktorí tu teraz majú trvalý pobyt.
Vlakom sme sa ešte raz vrátili do Ríma. Pred odchodom z Loppiana sme sa zaregistrovali na let, našli autobus, ktorý nás mal odviezť zo stanice Termini na letisko, kúpili sme si lístky naň a tiež lístky na vlak do Ríma (aspoň sme boli o tom presvedčení).
Pokojne sme nastúpili do vlaku a našli si miesta na sedenie. Vlak sa postupne plnil cestujúcimi a po určitom čase prišla sprievodkyňa skontrolovať naše lístky. Presvedčený, že mám lístok v mobile, otvoril som telefón, začal hľadať lístok a… našiel som len lístok na autobus z vlakovej stanice na letisko. Môj spolubrat skontroloval na svojom počítači, či lístky nezostali u neho. Po chvíli sme si uvedomili, že sme v zhone pravdepodobne zabudli lístky kúpiť… Povedali sme sprievodkyni, že budeme ešte hľadať… Bolo jasné, že lístky nemáme.
Keď sme boli viac ako v tretine cesty do Ríma, spolubrat sa rozhodol ísť za sprievodkyňou a vysvetliť jej našu situáciu. O chvíľu sa vrátil s úsmevom a lístkami. Cena za lístok nám bola vypočítaná od miesta, kde sme oslovili sprievodkyňu (t. j. lacnejšie ako naša pôvodná odhadovaná cena) a nedostali sme žiadnu pokutu. Môj spolubrat mi neprezradil, aké argumenty pri kúpe lístkov použil…
A tak sme šťastne dorazili do Ríma, kde na nás už čakal autobus na letisko…
Po návrate už na môjho spolubrata čakal nový služobný telefón a ja som začal navštevovať úrady, aby mi vydali nové doklady. Aj tu sa mi pripomínali mnohé rímske situácie, ale znova som sa ich snažil premeniť na modlitby za tých, ktorí mi tieto návštevy úradov „umožnili“.
O mesiac neskôr som cestoval do Ríma s ďalšou skupinou, tentoraz s mladými vo veku 15 až 18 rokov. Mal som tak príležitosť odovzdať im svoje skúsenosti z predošlej púte do Ríma a jasne im povedať, ako sa majú starať o svoje doklady a peniaze počas púte.
Možno práve moje skúsenosti prispeli k tomu, že žiadny z mladých ľudí nebol okradnutý a všetci sme sa vrátili obohatení o skúsenosti z púte a mnoho hlbokých duchovných a iných zážitkov… Ale to je už iná kapitola…
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
