Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
V noci z 15. na 16. apríla 2019 zachvátil parížsku katedrálu Notre-Dame oheň. Taliansky historik a zakladateľ Komunity Sant’Egidio Andrea Riccardi týmto obrazom začína svoju knihu Cirkev horí – a práve ona sa stala ústrednou témou diskusie na Ružomberských Hanusových dňoch.
Ak Cirkev horí, čo má zhorieť – a čo sa má z tohto ohňa zrodiť? Aj o týchto otázkach diskutovali predseda Spoločenstva Ladislava Hanusa, filozof Juraj Šúst a kňaz Jozef Brodňanský. Diskusiu moderoval redaktor Jaroslav Barborák.
Riccardi nečíta požiar Notre-Dame ako katastrofu, ale ako symptóm. Kresťanstvo v Európe zažíva úbytok náboženskej praxe, menej kňazských povolaní a slabšiu prítomnosť vo verejnom priestore.
Riccardi však odmieta pesimizmus: riešením nie je kríze uniknúť, ale prejsť ňou. Možno nejde o koniec kresťanstva, ale o koniec modelov, na ktoré bola európska cirkev doteraz zvyknutá.
Cirkev dnes, ako Riccardi píše, nebojuje proti vonkajším nepriateľom – skôr proti ľahostajnosti a prázdnote. Diskusia sa preto prirodzene otvorila otázke: Je cestou otvorená, „vychádzajúca“ Cirkev, akú naznačuje Riccardi, alebo skôr vízia kultúrne odolnej tvorivej menšiny, ktorú formuluje americký autor Rod Dreher vo svojej knihe Benediktova voľba?
Dreherov argument vznikol z konkrétneho pozorovania. Keď americký Najvyšší súd v roku 2015 uznal rovnakopohlavné manželstvá, väčšina kresťanov s tým nemala zásadnejší problém.
Pre Drehera však nešlo len o politický posun – bol to dôkaz, že kresťania si bez toho, aby si to uvedomili, osvojili hodnoty dominantnej sekulárnej kultúry. Sociológovia náboženstva tento fenomén nazvali morálno-terapeutickým deizmom: vierou v benevolentného Boha, ktorého úlohou je predovšetkým to, aby bol človek spokojný a šťastný.
Dreherovým riešením je inšpirácia benediktínskym mníšstvom – budovanie kresťanských komunít s jasnou identitou, pravidlami a tradíciou, ktoré budú pripravené vychádzať do sveta a znova prekvasovať spoločnosť.
Práve tu sa diskusia prirodzene rozdelila: je riešením posilniť kresťanské komunity a identitu, alebo skôr hľadať nové spôsoby prítomnosti Cirkvi v sekularizovanom svete?
Podmienkou vyjdenia na perifériu je podľa Brodňanského sloboda od strachu.
Juraj Šúst v tejto súvislosti upozornil, že Dreher týmto návrhom nechce kresťanov uzavrieť pred svetom, ale skôr ich vyzýva, aby si znovu uvedomili vlastnú identitu a nebáli sa ju ukázať svetu.
„Dnešní kresťania v mnohom strácajú misijný zápal. Dôvod spočíva práve v tom, čo Dreher pomenoval – majú pocit, že všetky náboženstvá sú v zásade rovnaké, všetky hovoria plus-mínus o tej istej pravde a všetci sú v podstate spasení. Ak prijmeme takýto étos, nemáme dôvod ohlasovať čokoľvek.“
Kňaz Jozef Brodňanský ocenil na Riccardim práve to, čo mu u Drehera chýba: konkrétnu prax a odvahu ísť na okraj spoločnosti.
Dreherovu predstavu nepriateľského sveta, pred ktorým treba kresťanov chrániť, odmietol s istou iróniou – pripomenula mu logiku budovania triedneho nepriateľa z minulosti.
„Keď si rozdelím svet na tých, ktorých treba urobiť zbožnými z pozície zbožného, som v sústavnom konflikte. A v tom konflikte sa ťažko rodí tvorivosť, ktorá vydáva život.“
Kríza nemusí byť znakom zlyhania – môže byť momentom, ktorý Cirkev privádza späť k podstate evanjelia.
Podmienkou vyjdenia na perifériu je podľa Brodňanského sloboda od strachu: „Strach mi robí veľké oči – a cez veľké oči nedovidím na konkrétne skutky ani na tú realitu, ktorú mi práve kniha Cirkev horí veľmi pekne otvára.“
Juraj Šúst však zároveň upozornil, že Dreherov argument poukazuje na reálny problém: na mieru, do akej kresťania prijali hodnoty dominantnej kultúry bez toho, aby si to vždy uvedomovali.
Riccardiho kniha podľa diskutujúcich nehovorí len o úpadku, ale aj o možnosti nového začiatku. Sekularizácia nemusí byť pre kresťanstvo len hrozbou – môže byť aj skúškou jeho zrelosti.
Cirkev, ktorá už nemôže rátať s kultúrnou samozrejmosťou, je nútená znovu sa pýtať, čo je v jej posolstve skutočne podstatné.
Juraj Šúst pripomenul, že kresťanstvo sa historicky často obnovovalo práve v situáciách, keď prestalo byť samozrejmou súčasťou kultúry. V takých chvíľach podľa neho vyjde najavo, či ide len o kultúrnu tradíciu, alebo o živú vieru schopnú osloviť aj mimo vlastného prostredia.
Brodňanský k tomu dodal, že kríza nemusí byť znakom zlyhania – môže byť momentom, ktorý Cirkev privádza späť k podstate evanjelia.
Podľa Brodňanského kríza kresťanstva dnes nespočíva predovšetkým v sekularizovanom svete, ale v postoji samotných kresťanov.
Ako upozornil, kresťanstvo v Novom zákone nerieši otázku vyprázdňovania kostolov ani poklesu pokrstených či zosobášených. V pastoračných listoch sa skôr rieši dynamika menšiny – spôsob, akým kresťania žijú svoje poslanie uprostred sveta.
Nejde o to postaviť sa do pozície tých lepších, ktorí majú svet „prerobiť“, ale skôr o schopnosť vstúpiť do jeho reality a porozumieť jej zvnútra. Práve v tomto stretnutí so svetom podľa neho vzniká misijná dynamika Cirkvi.
„Keď pochopíme vnútro sveta – aj sekulárnych či neveriacich kultúr –, vtedy sa vlastne tým misijným zápalom sami reevanjelizujeme,“ vysvetlil.
Východiskom nie je moja pevná vôľa ani heroická čnosť, ale poslušnosť svedomiu a kontakt s Bohom.
Zároveň upozornil, že problém často nie je len vo svete, ale v spôsobe, akým k nemu kresťania pristupujú. „Naša kríza je možno v tom, že sa príliš cítime vlastníkmi pravdy a dopúšťame sa násilia na tých, ktorým ju chceme ponúknuť,“ povedal.
Stret so svetom tak podľa neho nie je pre kresťanstvo hrozbou, ale skúškou, ktorá ho núti vracať sa k podstate evanjelia. „Krízu nemá tento svet, krízu mám ja – ak nerozlišujem úctu a rovnocennosť druhého človeka. To, že on nie je menej a ja nie som viac.“
Otázkou, ktorú si podľa neho musia kresťania klásť, je: Čo by sme si počali, keby sme pred sebou nemali človeka, ktorého stretnutie nás možno pokresťančuje ešte viac, než my pokresťančujeme jeho?
Šúst v tejto súvislosti pripomenul, že misia Cirkvi nemôže zaniknúť ani v sekularizovanom prostredí – práve v takej situácii sa ukáže, či kresťania ešte veria, že evanjelium má čo povedať aj dnešnému svetu.
Brodňanský sa dotkol aj toho, čo kresťanstvo v skutočnosti ponúka – a zároveň čím nie je. Odmietol zúžený obraz kresťana ako človeka, ktorý sa cnostným úsilím postupne zdokonaľuje. Na jeho miesto postavil niečo menej heroické, no oveľa hlbšie:
„My sa síce očisťujeme, ale to neznamená, že sa len morálne ‚vylepšujeme‘. Skôr spoznávame hlbšie veľkosť Božieho milosrdenstva a vlastnú biedu. Východiskom nie je moja pevná vôľa ani heroická čnosť, ale poslušnosť svedomiu a kontakt s Bohom.“
Práve toto – nie morálna nadradenosť, ale spoločné zápasenie vo svete – môže podľa neho Cirkev ponúknuť aj sekulárnemu svetu. Nie únik z reality, ale iný spôsob, ako ju niesť.
Neveriaci človek podľa neho často nesie všetko sám – v práci, v politike aj v osobnom živote, kde si musí mnohé veci „poctivo vydrieť“. Kresťan však svoje úsilie nevníma ako izolovaný výkon, ale ako niečo, čo sa odohráva vo vzťahu k Bohu.
„Oni zápasia s tými istými vecami ako my, akurát všetko nechávajú len na svojej pevnej vôli. My to nechávame aj na Božie vedenie,“ vysvetlil. Práve to môže navonok pôsobiť paradoxne – akoby kresťan niesol menej.
„Možno nás preto niektorí majú za podvodníkov, že to nerobíme úplne naplno, lebo nám to Boh trošku ‚odrobí‘,“ dodal s nadhľadom. Kresťanstvo však podľa neho neznamená menej úsilia, ale inú jeho kvalitu: spojenie snahy a odovzdanosti. Nie pokoj bez zápasu, ale pokoj uprostred neho.
Juraj Šúst sa počas celej diskusie vracal k jednej téme: existuje objektívna pravda o človeku, dostupná rozumu aj bez viery, a práve preto má zmysel evanjelizovať.
Ak by kresťanstvo rezignovalo na presvedčenie, že pravda je poznateľná a univerzálna, stratilo by podľa neho dôvod vstupovať do verejnej diskusie.
Má zhorieť naša arogancia a ten pocit, že my vieme lepšie ako katolícki svätci, ako nasledovať Krista.
„Kresťania sa nemôžu vzdať toho, že existuje objektívna pravda, ktorá platí nielen pre nich. Keby existovala len subjektívna kresťanská pravda, nemalo by zmysel ohlasovať ju nekresťanom.“
Dnešný étos je podľa neho opačný – každý nech žije na svojom piesočku a spor o pravdu nemá zmysel. Práve táto tichá rezignácia, nie otvorené nepriateľstvo sveta, je podľa neho skutočnou krízou.
Na otázku, čo má v Cirkvi zhorieť, odpovedal Brodňanský bez váhania: klerikalizmus. Nie kňazstvo ako také, ale mentalita, v ktorej sa hierarchia stavia do pozície tej, ktorá automaticky vie, čo je najlepšie. Ak má tento spôsob myslenia zhorieť, nemá to Cirkev oslabiť – má to prebudiť laikov. „Z horenia klerikalizmu sa musí zapáliť laik,“ zdôraznil.
Diskusia sa dotkla aj témy synodality, ktorú v posledných rokoch otvoril pápež František. Synodálna Cirkev podľa Brodňanského neznamená zmenu učenia, ale zmenu spôsobu počúvania – Cirkev, v ktorej sa kňazi a laici navzájom počúvajú a spolu rozlišujú, kam má Cirkev kráčať v dnešnom svete.
Ak má niečo v Cirkvi zhorieť, nemá to byť tradícia ani jej pamäť, ale uzavretosť, ktorá bráni tomu, aby zaznel hlas celého Božieho ľudu.
Juraj Šúst v tejto súvislosti pomenoval inú vrstvu problému: „Má zhorieť naša arogancia a ten pocit, že my vieme lepšie ako katolícki svätci, ako nasledovať Krista.“ A zároveň dodal, že má zhorieť aj náš strach – aby sme dokázali byť Kristovi aj pred svetom, ktorý nás neprijíma a je k nám nepriateľský.
Je potrebné, aby sme ľudí zo sekulárneho sveta dokázali milovať a poslúžiť im pravdou za každých okolností. „To keby sa nám viac darilo, tak Rod Dreher a Andrea Riccardi by nemuseli písať takéto knihy,“ uzavrel Šúst.
Debata o tom, čo má v Cirkvi zhorieť, sa napokon symbolicky vrátila k obrazu, ktorým sa začala – k ohňu. Nie k požiaru, ktorý ničí, ale k ohňu, ktorý očisťuje. K ohňu, ktorý neznamená koniec, ale začiatok.
Brodňanský v závere pripomenul biblický obraz Mojžišovho povolania – horiaci ker, ktorý síce horí, no nezhára. „Musíme sa chrániť vyhorenia a hľadať neustály zápal,“ povedal. „Je tu ten Mojžišov krík, ktorý horí a nezhára. Kontakt s ním je to, čo ten zápal dáva.“
Práve v tom podľa neho spočíva rozdiel medzi kresťanstvom a čírym aktivizmom: nejde o zápal, ktorý si človek vyrobí vlastnou silou, ale o oheň, ktorý sa rodí zo stretnutia s Bohom.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
