Cirkev môže ochorieť a zomrieť

O katolíckej kríze bolo napísaných mnoho prác, najmä po Druhom vatikánskom koncile. Teraz, v prvých rokoch 21. storočia, sa však diskusia odvrátila od niekdajších vášní a od optimizmu reformátorskej vôle, prostredníctvom ktorých sa kríza analyzovala a hľadali sa cesty na prekonanie ťažkostí. Optimizmus a vášeň tu boli v rokoch po koncile, keď ľudia premýšľali, pracovali a snívali o zmenách v Cirkvi.

Dnes chýbajú návrhy a možno aj nadšenie, hoci je ťažké objektívne zmerať „zápal“ v diskusii. Kríza katolicizmu sa však zdá byť vážna (…). Cirkev si vo svojej dlhej histórii prešla mnohými krízami. Niektoré z nich prišli zvonku, ako vlny narážajúce na inštitúciu: aspoň tak ich interpretovala cirkevná autorita a čiastočne to tak aj bolo. Stačí si spomenúť na dopad sekulárneho štátu alebo na komunistické prenasledovania v posledných storočiach. Boli tu však aj vnútorné krízy, napríklad modernistická. Dnes však krízu spôsobujú predovšetkým klesajúce ukazovatele katolíckej vitality. Teda vnútorné parametre, nie vonkajšie.

Vitálne parametre „tela Cirkvi“ skrátka vysielajú znepokojivé signály. Samozrejme, že koniec dvetisícročného spoločenského organizmu, akým je Cirkev, sa nemôže podobať skonu človeka, pretože po sebe zanecháva na veľmi dlhý čas stopy, dedičstvo, veriacich, inštitúcie a mnoho iného. Možno by sme mohli mať podozrenie, že prah konca už je za nami a že fungujeme na „zvyškoch“ pokročilého procesu. Chápem, že pre veriacich nie je ľahké prijať túto hypotézu, ktorá by mohla byť označená za pesimistickú. Je však intelektuálne poctivé a zodpovedné konfrontovať sa aj s ňou.

Veriaci veria v božskú inštitúciu zakladateľa, ale zažívajú krehkosť a neistotu dejín.

(…) Kríza Cirkvi je témou, ktorá ma na týchto stránkach znepokojuje a fascinuje. Som presvedčený, že pomalý zánik Cirkvi alebo jej úpadok do bezvýznamnosti nezostane bez následkov, prinajmenšom pre európske krajiny. Avšak ani pre kresťanstvo vo svete. Európa sa už sama osebe mení a politicky upadá do bezvýznamnosti v globálnom svete, v ktorom sa objavuje neeurópsky človek, tak ako to predpovedal Mircea Eliade pre 20. storočie. Príchod neeurópskeho človeka znamenal, že v 21. storočí sa postupne objavili mocnosti a civilizácie, ktoré sú demograficky oveľa silnejšie a aj bohatšie ako malé európske krajiny. Geopolitický rámec sa zásadne zmenil. Stačí sa pozrieť na Stredomorie, kde hlavnú úlohu zohrávajú Turecko a Rusko, zatiaľ čo Spojené štáty ustupujú, Taliansko slabne, Francúzsko zápasí a Nemecko si udržiava odstup.

Na pozadí zostáva otázka Európy a jej stability voči svetu. Veľa sa diskutuje o úpadku Európy alebo Západu. Európske krajiny, počnúc Nemeckom, Francúzskom a Talianskom, sa úmorne snažia – ako to už v krízových situáciách býva – nájsť jednotu, ktorá by ako jediná mohla dodať ich aktivitám váhu.

Ťažkosti kresťanstva súvisia s ťažkosťami európskeho prostredia. Koniec koncov, vážna kríza dvetisícročného protagonistu európskych a svetových dejín, ktorým katolicizmus je, sama osebe predstavuje problém, ktorý sa dotýka celého starého kontinentu. A nebudem tajiť, že ako kresťana sa ma tento príbeh dotýka a chcem sa mu venovať.

Cirkev môže ochorieť a zomrieť. Kríza kresťanstva je výzvou pre katolíkov a vedenie Cirkvi. Pri bezprostrednom riešení ťažkostí, najmä v dôsledku nedostatku cirkevného personálu, biskupi prijímajú opatrenia, ako je zlučovanie farností alebo ich rušenie. Iste, svedomie mnohých zodpovedných a veriacich sa pohybuje v priestore medzi ťažkou realitou a presvedčením o „Božích“ prisľúbeniach Cirkvi, ktoré sú vyjadrené v Ježišových slovách Petrovi: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ Ako však interpretovať tieto slová?

(…) Všetko je veľmi zložité. Cirkvi môžu aj skončiť. História pripomína, že v minulosti dramaticky zanikli niektoré veľké cirkvi, napríklad latinské cirkvi severnej Afriky, Augustína z Hippa či Cypriána z Kartága, ktoré významne prispeli k rozvoju kresťanského myslenia a priniesli príbehy svätosti a mučeníctva. Tieto cirkvi, tak dôležité pre teológiu a život prvých storočí kresťanského Západu, boli drasticky zredukované arabskou inváziou v siedmom storočí. Niečo z nich zostalo, ale nakoniec úplne zanikli na úsvite druhého tisícročia. V diskusiách sa koniec veľkého severoafrického kresťanstva pripisuje nielen arabskej okupácii, ale aj neschopnosti Cirkvi preniknúť do kultúry nelatinského alebo latinizovaného obyvateľstva severnej Afriky.

Aj veľké kresťanstvo teda môže zaniknúť: tieto cirkvi však mali len niekoľko storočí, zatiaľ čo európske kresťanstvo je, aspoň v niektorých oblastiach, staré takmer dvetisíc rokov. Na iných svetadieloch, napríklad v Afrike, je mladšie.

(…) V dejinách nie je nič isté. Ani pre Cirkev. Veriaci veria v božskú inštitúciu zakladateľa, ale zažívajú krehkosť a neistotu dejín. Hovoriť o „terminálnom stave“ alebo o vážnej kríze nie je prejavom nevery alebo pesimizmu, znamená to vziať do úvahy interpretačnú hypotézu reality: jasná analýza nie je v rozpore s postojom viery. Kardinál Martini, pripomínajúc staroveké kresťanské Cirkvi, ktoré už zanikli, hovorieval: „Nepominuteľnosť je zaručená Cirkvi, nie cirkvám; jednotlivé cirkvi sú spoluzodpovedné za svoju budúcnosť, ich prežitie závisí od ich reakcií.“ A na záver dodáva: „Dejiny sú vážna vec a sú v našich rukách.“

Z knihy Cirkev horí.