Pochod za život som preplakala. Kondóm v spálni a postoj za život akosi nešli dokopy

V rozhovore s Veronikou Tandarovou sa dočítate o ceste manželov k otvorenosti pre život, o radosti z piatich detí aj o bolesti troch potratov. Hovorí o strachu z ďalšieho tehotenstva, zápase s prirodzeným plánovaním rodičovstva, hľadaní spoločnej cesty v manželstve aj o tom, ako sa postupne učí prijímať život ako dar – napriek neistote, únave a obavám.

Doma máš vzhľadom na dĺžku manželstva nezvyčajný počet detí. Chceli ste ich mať toľko?

S manželom sme už po dvojčatách (výsledok prvého pôrodu) mali pocit, že nás to celé presahuje. Skúšame už aj plánované rodičovstvo, no aj tak k nám ostatné deti prichádzali všelijako. Aj cez kadejaké moje výpočty, že mám isto neplodný deň. Vždy sme nejako otehotneli. Takže máme šesťročné dvojčatá, potom je tu štvorročný Bartolomej, trojročná Marína a jedenapolročná Vilma. No a po dvojčatách máme ešte dve deti v nebi plus teraz čerstvo ďalšie šlo za nimi. Máme tam troch malých svätých.

Ako sa na zvyšovanie počtu detí díva manžel?

Tesne pred zistením tohto posledného tehotenstva sme riešili auto pre našu rodinu. Keď som zistila, že som v očakávaní, Lukášovi som povedala, že netreba hľadať sedemmiestne auto, ale osem- alebo aj deväťmiestne… A ukázala som mu test. Dosť ho to vzalo, musel sa ísť na to vyspať, lebo si to ani nevedel predstaviť.

Na druhý deň mi však poslal správu, ktorá ma úplne zasiahla: „Veronka, sám neverím, že to píšem, ale ja sa už na to bábo teším!“ A to bol taký veľký zázrak, lebo predtým našu Vilmu tri mesiace v sebe spracovával, nevedel prijať piate. Takže asi v postoji rastieme.

O posledné bábätko si prišla pred dvoma týždňami. Ako si prežívala jeho príchod?

To dieťatko sme si nepýtali, prišlo samo. Túžila som však zažiť, aby som sa na dieťatko, nech už je hocikoľké v poradí, tešila tak ako na prvé. Nechcem mať postoj, že mu už v brušku budem hovoriť: „Ó, ty si šiesty, chudáčik, čaká ťa obnosené oblečenie…“ Dieťa predsa nemôže za to, koľké ide k nám do rodiny.

Keď teda prišlo toto naše šieste, tešila som sa. Povedala som, že Boh dáva len dobré dary. Aj to, ako som zistila, že som tehotná, bolo zaujímavé. Stretla ma suseda a hovorí: „Koľko detí máš v aute?“ Ja: „No, všetkých päť.“ A ona: „Nemáš ich tam šesť?“ „Nie, päť, nestraš.“ Večer nato mi píše kamarátka z Bernolákova: „S mužom sme sa rozprávali, či Tandarovci náhodou nečakajú šieste.“ A ja znovu, že nie… Potom som si urobila test… a zistila som, že boli proroci.

O toto bábätko aj o dve deti predtým ste prišli. Potrat nie je bezbolestná záležitosť pre telo a dušu ženy…

Keď som teraz začala krvácať, priateľkám som napísala, že Kornélia je v nebi a že naveky bude naša, aj keď od nás odchádza… (Plač.) Plačem od šťastia. Viem, že Boh robí dobre, čo robí. Napriek tomu, že nebola celkom čakaná, bol to šok. Uvedomila som si, že nemám v rukách všetko, to Boh je nad všetkým. Ak si povie, že tieto deti donosím, tak ich donosím a budú tu s nami. A ak nie…

Po strate Kornélie som išla v piatok na svätú omšu, na krížovú cestu. Obe som preplakala, pozerala som sa na kríž s tým, že Pán vie… Ďakovala som za ňu… To je môj ventil. Ale nevnímam to tak ako niektoré ženy, že by som sa obviňovala alebo bola deštruktívna.

Je rozdiel medzi tým, ako si prišla o prvé bábätká, a tým, ako si stratu prežívala teraz?

Určite. Dvojčatá mali pol roka, keď sme zistili, že znovu čakáme bábätko. Boli Vianoce, začala som krvácať. V nemocnici mi starší doktor hovorí: „To nič nie je, potratili ste. Choďte von za mužom a rozhodnite sa, či chcete kyretáž alebo čo s vami.“ Nevedela som vtedy o potrate nič, nevedela som, že je možnosť prirodzene sa dočistiť… Poplakala som si na chodbe s Lukášom a šla som rovno na kyretáž. Cítila som sa neschopná, bola som vtedy aj chorá, nevyspatá, vyčerpaná. Keď som sa vrátila, už som bola znovu v kolotoči s maličkými dvojčatami. Vôbec som vtedy nevedela, že sa môžem k tomu postaviť aj inak.

Bolo to pri druhom potrate iné?

Určite. Po prvom potrate som si všeličo čítala a už som vedela, že môžem poprosiť o dieťa a je možné jeho pozostatky pochovať, dať dieťatku meno. Keď sme len tri mesiace po prvom potrate potratili druhé dieťatko, bola som v strese. Veľmi som túžila prirodzene sa dočistiť, lenže moja maternica nespolupracovala. Chodila som každý týždeň na injekciu, aby sa maternica stiahla. Keď som začala krvácať, zachytávali sme s Lukášom časti bábätka, chceli sme ich pochovať. Dali sme mu meno Svetlana. Pochovali sme ju na severe Slovenska, bez kňaza, zapálili sme sviečku a pomodlili sa.

Keď som si po dvoch potratoch predstavila, že zas otehotniem a zas potratím, už som to nechcela zažiť.

Problém bol, že sa mi ani po dva a pol mesiaci nepodarilo vyčistiť. Po lete som mala nedostatok krvi, bola som unavená, zničená a na konci augusta som šla na kyretáž číslo dva. Tlačila som na to prirodzené čistenie až tak, že to bolo na hrane.

Už máš skúsenosť s tretím potratom…

Vtedy som potratila okolo deviateho týždňa, toto bol iba šiesty. Krvácala som podstatne menej ako predtým. Viac krvi, nejaké zrazeniny a sem-tam zhluk buniek. Na rozdiel od tých prvých dvoch potratov bolo toho podstatne menej, v desiatom týždni už bolo vidieť kadečo, čo maternica pripravovala.

Teraz to bolo pokojnejšie – aj tým, že popri piatich deťoch musím fungovať. Mala som len mierne bolesti, odovzdala som dieťatko Bohu. On vie, prečo bola u nás iba šesť týždňov.

Povedali ste o tom aj deťom?

Áno, ale čakali sme až do momentu, keď pôjdem k doktorovi a on potvrdí, že tam bábätko nie je. Dovtedy je stále nejaká nádej typu: „A čo ak som čakala dvojčatá a potratila som len jedno?“ Deti sa aj tešili, aj boli smutné, ale ešte sa dohadovali: „Hej, my by sme chceli chlapca, my chceme dievča!“

Dali ti skúsenosti straty detí aj niečo dobré?

O svojich potratoch som hovorila aj kamarátkam, keď sme ešte boli v Bratislave. Veľakrát sa mi potom ozvali: „Veronka, potratila som, čo mám robiť?…“ Ja som tiež po prvom nevedela, čo sa deje, po druhom som už poznala možnosti, čo urobiť, aké to je, ako bolí brucho… Vedela som im poradiť.

Postoj otvorenosti voči deťom nebol u vás vždy taký jednoznačný…

Dvojčatá sme neriešili, to bolo po svadbe, boli sme zamilovaní. Keď som v roku 2020 bola trikrát tehotná a mala som za sebou pôrod a dva potraty, už sme to prehodnocovali. Lekári mi hovorili, že je tu pravdepodobnosť, že už nemusím otehotnieť. Maternica bola podľa nich vyčerpaná a potrebovala oddych. Ba dokonca mi hovorili aj o možnosti, že už neotehotniem nikdy.

Keď som si po tých dvoch potratoch predstavila, že zas otehotniem a zas potratím, už som to nechcela zažiť, bolo to náročné. Chcela som vynosiť bábätko tak, aby už bolo dobre. Ďalšie tehotenstvo prešlo bez problémov – iba jedno bábätko, akurát bolo otočené panvovým dnom. Otočenie sa nepodarilo, musela som ísť na druhú sekciu. Začali sme sa učiť počas covidu online symptotermálnu metódu, no skôr, ako sme kurz dokončili, bola som tehotná. Mám problém s pravidelnosťou, sledovať a merať popri dojčení, keď som bola nevyspatá, unavená, zničená… Nevedeli sme tú metódu uchopiť.

Radili sme sa aj s kňazmi, aj s kadekým, či sa môžem s Pánom Bohom dohodnúť, že po tých dvoch sekciách rýchlo za sebou sa môžeme chrániť kondómom s tým, že po roku začneme znovu žiť plánované rodičovstvo naplno.

Fungovali ste teda tak?

Žili sme to svoje „freestyle“, no vo svojom vnútri som to tak nemala. Napriek tomu, že nám to odklepli kňazi. V tomto rozpoložení som bola na Pochode za život. Z pódia znelo: „Som za život, zakričte, som za život!“ S dvojčatami a Bartolomejom som to celé preplakala. Uvedomovala som si, že za život nie som, keď kondómujem. Keď sme prišli domov aj s Lukášom, priznala som sa mu, že cesta kondómu nie je pre mňa, že to necítim ako správne. Prosila som o návrat k symptotermálnej metóde. Naveľa s tým súhlasil, ale po Pochode za život som už ani menštruáciu nedostala, čakali sme Marínu. Lenže scenár so strachom a kondómom sa zopakoval a z roka s kondómom bol rok a pol. Keď sme prešli späť k plánovanému rodičovstvu, z „bezpečného prvého dňa menštruácie“ máme Vilmu. Znovu sme sa však ocitli pri kondóme a strachu.

Už ste s tým OK?

Stále necítim, že je to správne, že toto odo mňa Boh chce. Vnímam, že Boh mi hovorí: „Veronka, daj mi všetko, aj svoju sexualitu.“ Ja mu ju však ešte stále nedávam. Chceli sme sa rok po Vilme sledovať a merať teplotu. No napriek pomoci priateľky to zlyhalo na mojej nevytrvalosti. Šla som na dve noci preč, zabudla som teplomer, už som nič neodmerala ani neposlala. Chcela som prejsť na kondóm, ale to sme v istej krásnej chvíli ani nestihli. Mala som pocit, že mám PMS, som pred menštruáciou a neplodná. Zápisky a aplikáciu som mala nefunkčnú. To hovorím o tomto bábätku, o ktoré sme teraz prišli.

Ako sa teraz chcete k tomu všetkému postaviť?

Baterky mám v poriadku, ale telo je unavené. No aj finančne, aj ekonomicky, aj časovo je to výzva. Neviem sa povenovať každému dieťaťu naplno, je ich veľa malých a všetky nás potrebujú. Máme ich päť, pri ôsmich to už nebudeme vládať. Uvažujeme, hľadáme. Chcem ísť prirodzenou cestou, snívam o nej už päť rokov. No aj tak sa bojím, či nebudeme zas čakať ďalšie… Ani jeden z nás však nie je disciplinovaný a systematický. Napriek tomu som odhodlaná nepoužívať kondóm a vrátiť sa k prirodzenému plánovaniu rodičovstva. Horšie je, že toto nastavenie nemá môj manžel. Podľa neho nám to kňaz povolil, prečo to teda riešim? Dokonca mi ten kňaz povedal, že sa nemám z toho ani spovedať.

Päť detí, tri potraty, obrovská príťažlivosť medzi vami… Ešte stále napriek všetkému vnímaš život ako dar?

Áno. Uvedomujem si, koľko párov na Slovensku aj na svete nemôže mať deti. Mnohým kamarátkam ani svojej rodine nemôžem z tohto dôvodu povedať, že čakám ďalšie. Ani mne však srdce neberie, ako to Boh plánuje a prečo niekto má veľa detí a iný, čo by aj celý svet dal za dieťa, ho nemá. Je to veľká vec.

U mňa je tá vďačnosť silnejšia o to viac, že keď som mala 25 rokov, fyzioterapeutka mi povedala, že moja chrbtica žiadne dieťa nevynosí. Pritom ako prvé vynosila dvojčatá, potom aj ďalšie deti, a to za 7,5 roka, čo sme manželia. Ak by som bola slabšia povaha, možno by som vďaka slovám tej fyzioterapeutky deti nikdy nemala. Uvedomujem si, akú obrovskú silu majú slová, čo povieme… Pozor na to.

V septembri sa chystá Národný pochod za život. S čím tam pôjdeš?

S tým, že už budem poznať svoj zmätený cyklus. S tým, že nebudem mať strach z tehotenstva a možnej ďalšej sekcie. S tým, že našu plodnosť budeme riešiť spolu a bude v tom aj zodpovednosť, aj dôvera. Chcem byť už naozaj nastavená za život.