Mama a dcéra o športe, rodine a hodnotách: Ako vyrastá reprezentantka v rodine so šiestimi deťmi

Terézia Páleníková, mladá Bratislavčanka, ale za posledné roky hlavne jedna z najúspešnejších basketbalistiek Slovenska. Okrem reprezentácie hrala v niekoľkých zahraničných kluboch a trikrát bola ocenená ako najlepšia slovenská basketbalistka. V súčasnosti hrá vo Francúzku. Pochádza z veľkej basketbalovej rodiny. Brat Juraj hrá basketbal za Spišskú Novú Ves a sestry Marta a Monika boli tiež úspešné profesionálne basketbalistky. Ako to však býva, za šikovnými deťmi sú skvelí rodičia. Mama, Marta Páleníková, okrem toho, že je pedagogičkou, ktorá formuje a pomáha aj ďalším učiteľom rásť odborne aj ľudsky, je aj promotérkou inkluzívneho vzdelávania a bývalou basketbalovou trénerkou detí.

Terézia, čo všetko ťa naučil basketbal? Aká škola to bola a asi aj je?

Myslím, že môžem povedať, že do osoby, akou som dnes, ma vyformoval aj basketbal. Už jedenásť rokov hrám basketbal profesionálne mimo domova a z toho už šesť rokov žijem v zahraničí, takže každé angažmán mi dopomohlo k tomu, aby som sa viacej spoznala a bola sama sebou. Basketbal ma učí každý rok niečo iné. Dokonca mám pocit, že práve vždy to, čo potrebujem. Naučil ma byť samostatnou, priebojnou a ctižiadostivou a vyformoval u mňa disciplínu a túžbu ísť za cieľom a snami.

Marta, ako to bolo? Basketbal si vybral vaše deti, alebo ste im ho vybrali vy? Aké miesto mal šport vo vašej rodine?

Keďže sme s manželom bývalí aktívni športovci, bolo samozrejmé, že sme deti od útleho veku viedli k športu. Chodili sme s nimi od dvoch rokov na cvičenie rodičov s deťmi, potom to bola gymnastika, plávanie, korčuľovanie a lyžovanie. Dnes sa tomu smejeme, keď spomíname, ako sme v Tatrách vstávali o piatej ráno a deti už ako šesťročné zvládali najvyššie štíty. Najstaršia dcéra Barborka hrala volejbal. Basketbal si našla najprv mladšia Marta, ktorá bola veľmi úspešná, a sestry s bratom išli akosi za ňou. Mali šťastie na skvelých trénerov, ktorí boli nielen basketbalovými odborníkmi, ale zároveň skvelí aj po ľudskej stránke. A tak sa basketbal stal súčasťou celej rodiny.

Všetci píšu, že pochádzaš z basketbalovej rodiny, ale už málokto píše, že z veľkej rodiny. Máš piatich súrodencov. Marta, Monika a Juraj sú tiež basketbalisti. Mňa ako mamu troch detí by zaujímalo, ako sa rodičom podarilo viesť vás k športu, k basketbalu, vodiť na tréningy, zabezpečiť vybavenie, chod domácnosti…

Terézia: Rodičia nás od malička viedli k športu. Veľa času s nami trávili vonku, a keď sme si ako deti našli koníčky, napríklad basketbal, podporovali nás v tom. Nikdy ma nenútili chodiť na tréningy, bolo to o mne, lebo som chcela, a tým, že som mala pohybový talent nielen na basketbal, som sa rýchlo učila. A keď neskôr aj tréneri videli, aký mám potenciál, tak ma v tom rodičia naďalej podporovali. Samozrejme, nebola to lacná záležitosť, ale postupne sa to všetko vracalo. Podľa mňa sa vždy nájde cesta, aj tá finančná, a nemusí to byť iba o luxuse. Na začiatok stačia aj základné veci. Pred rodičmi dávam naozaj „klobúk dole“. Nielen za tú finančnú podporu, ale najmä za to, ako nás vychovali a akými ľuďmi sme teraz.

Ako sa to dalo všetko zvládnuť? Tréningy, škola, práca, šesť detí a s tým súvisiace nemalé finančné náklady? Ako ste to riešili?

Marta: Na materskej som bola dlhých 20 rokov. Až potom som naskočila do rozbehnutého vlaku a začala pracovať ako učiteľka. Mala som na to čas. Robila som kuchárku, upratovačku, taxikárku. Odporúčam všetkým mamám, aby sa podľa možností venovali deťom čo najdlhšie, pretože sa im to vráti. Ja som na svoje deti pyšná. Vyrástli z nich krásni mladí ľudia, ktorí svojimi životmi ukazujú svetu tie najkrajšie hodnoty. Je to vďaka viere, ale aj vďaka športu. Basketbal nie je finančne náročný šport, zvládli sme to vo všetkej skromnosti. Som vďačná aj manželovi, ktorý nám to všetko umožnil. Bez neho by to nešlo!

Vždy sa ti chcelo ísť na tréning, nemuseli ťa rodičia niečím „motivovať“?

Terézia: Ako dieťa som nikdy nepotrebovala externú motiváciu. Pohyb a šport som milovala.

Ako si to pamätáte? Museli ste deti presviedčať?

Marta: Všetky deti boli od malička plné energie. Vyhľadávali aktivity s pohybom, mali rady kolektív, preto bolo prirodzené, že si našli kolektívny šport. A keď sa dostanete do dobrého kolektívu, už šport neopustíte. Podľa mňa deti začnú športovať preto, že to chcú rodičia, alebo idú na tréning preto, že tam chodí ich kamarát či súrodenec. Neraz sa aj zaľúbia do trénera/trénerky a o niečo neskôr i do samotného športu. Potom na nich môže tréner aj kričať, už nikdy neodídu. U našich detí to bolo tak.

Vydala som sa do športovej rodiny, a tak mám trochu predstavu, aký náročný je vrcholový šport, že to nie je len o víťazstve a sláve, ale že prichádzajú aj ťažké momenty. Čo ti vtedy najviac pomáha? Čo ti pomáha nevzdávať to?

Terézia: Najviac mi pomáha, keď sa pozriem na moju cestu spätne. Na všetko, čo som zažila a čím som si prešla. Potom mám k sebe väčší rešpekt a obdiv a všetko sa mi robí ľahšie. A pomáha mi aj myšlienka, že nič nemusím, všetko momentálne robím preto, že chcem, a keď nadíde čas, môžem s profesionálnym športom prestať.

Nikdy ste sa nebáli, že sa vašim deťom pri profesionálnom športe niečo stane, že sa môžu zraniť?

Marta: Bojíme sa pri každom zápase. A zranenia aj prišli. A vtedy si človek uvedomí hodnotu zdravia. Deti sú však bojovníci. Vždy sme sa v rodine navzájom podržali, pomáhali si. Každý takýto náročný okamih nás posunul dopredu. Upevnil vzťahy v rodine. Hlavne medzi deťmi. Nejeden zápas sa celý premodlím, aby všetky hráčky zostali zdravé.

Určite sa zhodneme na tom, že dnes je šport viac ako inokedy dôležitý. Hýbať sa je dôležité. Stúpa nám, už aj u malých detí, obezita, cukrovka, čo vyvoláva nemalé obavy. Je dôležité, aby sa vrcholoví športovci venovali aj mladým generáciám? Čo by si poradila rodičom, učiteľom, ale aj deťom, aby sa nebáli športu, pohybu?

Terézia: Je to dôležité, ale robiť by to mal iba ten, ktorému na tom naozaj záleží. S kamarátkou sme vytvorili kemp pod značkou Elevate Her Game (iniciatíva zameraná na podporu a rozvoj žien v športe prostredníctvom intenzívnych tréningových kempov, mentoringu a budovania sebavedomia, pozn. red.) a napríklad aj tam sa snažíme ukázať, aký je pohyb dôležitý a najmä ako správne cvičiť a trénovať.

Ako to vidíte ako dlhoročná pedagogička a trénerka? Pohybujú sa deti menej alebo viac? Čo by pomohlo? Akú radu by ste dali?

Marta: Deti sú stále rovnaké, len vyrastajú v inom prostredí. Tvrdenie, že na vine detskej obezity a lenivosti je internet, je už obohratá pesnička. Je na nás rodičoch, koľko im dovolíme sedieť za tabletmi a počítačmi. Sú totiž súčasťou ich životov a navždy už budú. Treba im ukázať, ako s nimi pracovať a koľko času im venovať. Rada, aby sa deti viac hýbali? Už od malička treba viesť deti k pohybu a na prvom stupni ZŠ ich zapísať na šport. Nemusí byť vrcholový. Keď vyrastú, budeme vedieť, kde a s kým sú po návrate zo školy. To je veľmi dôležité.

Profesionálne športové pôsobenie je časovo a asi aj fyzicky obmedzené. Rozmýšľaš nad tým, čo by si chcela robiť alebo čomu by si sa chcela venovať, keď príde na to čas?

Terézia: Tejto téme sa začínam aktuálne venovať a mám plány na rôzne projekty, tak uvidím, ktoré z nich uzrú svetlo sveta.

Hrala si naozaj v mnohých zahraničných kluboch, videla si a zažila rôzne kultúry. Je niečo, čo všetky tie miesta spája? Čo by si priala nielen športovému svetu, ale nášmu svetu vo všeobecnosti?

Terézia: Sú to ľudia a ich láska a vášeň k basketbalu. Priala by som si, aby boli ľudia k sebe navzájom viacej láskaví. Je to jednoduché, nestojí to nič a dokáže to urobiť veľa.