Bábkové divadlo ako most ľudskosti

Rozhovor s Jankou Bartošovou otvára svet bábkového umenia ako priestoru vzťahu, ticha, hry a zodpovednosti. Mladá bábkoherečka hovorí o svojej ceste k divadlu, o práci s detským i dospelým divákom, o sile prítomnosti „tu a teraz“ a o tom, ako môže umenie vytvárať mosty porozumenia – aj tam, kde slová nestačia. Jej rozprávanie je svedectvom, že bábkové divadlo nie je únikom z reality, ale návratom k podstate ľudskosti.

Pochádzate z Kurimy (okres Bardejov). Ako ste sa dostali k bábkovému umeniu?

Už na základnej škole som chodila na súťaže. Mala som blízky vzťah k literatúre, k prednesu poézie a prózy. Viedla ma k tomu moja pani učiteľka Ľudmila Bezegová. V predmetoch ako fyzika a matematika som nevynikala (smiech). Keď prišlo v deviatom ročníku rozhodovanie, poradila mi, aby som skúsila konzervatórium. Navrhla to aj mojim rodičom, ktorí mali spočiatku pochybnosti. Mamka si priala, aby som šla študovať cestovný ruch a tak mohla veľa cestovať. Spätne sa na tom smeje, lebo cestujem naozaj často.

Chodili ste ako dieťa do bábkového divadla?

Prekvapivo nie (smiech), v Bardejove divadlo nebolo. Zo základnej školy sme išli do divadla Jonáša Záborského v Prešove na nejaké predstavenie raz ročne, aj to až vo vyšších ročníkoch. Čiže v detstve som s bábkovým divadlom nijaký kontakt nemala.

Po ukončení štúdia na Konzervatóriu Jozefa Adamoviča v Košiciach, ste pokračovali v Bratislave na Vysokej škole múzických umení v odbore bábkarská tvorba – bábkoherectvo. Kto vás najviac odborne a profesionálne ovplyvnil a formoval počas štúdia?

Jednoznačne prvý človek, ktorý mi napadá, je Beáta Dubielová. Učila ma už na konzervatóriu a momentálne je v bábkovom divadle mojou kolegyňou. Za jej pedagogický, profesionálny a ľudský prístup som naozaj veľmi vďačná. Sprevádzala ma na strednej škole, ale aj teraz sa od nej veľmi veľa učím.

Detský divák vníma všetko do hĺbky, to je naozaj vzácne.

Na vysokej škole sa pedagógovia striedali podľa toho, čo sme v danom semestri preberali, od každého som sa naučila niečo iné. Vo štvrtom ročníku magisterského štúdia nás pri práci na autorskom projekte pre mládež a dospelých pedagogicky viedla Maja Danadová. Spolu sme vytvárali pohybovo-vizuálnu performanciu, inšpirovanú životom a tvorbou anglickej poetky Sylvie Plath. Bol to naozaj kreatívny, nie ľahký, ale životodarný proces. Maja je súčasťou nezávislého divadelného zoskupenia Odivo a je umeleckou šéfkou Bábkového divadla Na rázcestí v Banskej Bystrici.

Ako prijala rodina a okolie rozhodnutie stať sa herečkou?

To je dobrá otázka (smiech). Vyvíjalo sa to postupne. Chodievali na polročné skúšky, na predstavenia, koncerty, potom maturitné, záverečné. Samozrejme, snažili sa ma aj naďalej viesť v morálnych a duchovných hodnotách. Dávali mi slobodu, myslím, že mi dôverovali, a to je dôležité a vzácne. Brali prirodzene, že keď to mám v sebe, ak mi Pán Boh dal nejaký talent, je správne ho rozvíjať.

Po skončení štúdia ste hneď nastúpili do košického bábkového divadla. Aké boli začiatky?

Uplatniť sa po vysokej škole v mojom odbore nie je vôbec ľahké. Keď som bola na vysokej škole v Bratislave vo štvrtom ročníku, prišla od vtedajšieho umeleckého šéfa Ivana Sogela ponuka z Košíc, že jedna z herečiek ide na materskú dovolenku a či by som nechcela prísť na pohovor. Nebolo to jednoduché rozhodnutie – predsa Bratislava ponúka širšie spektrum príležitostí, no lákala ma možnosť robiť to, čo mám rada, a vyskúšať si prácu v kamennom bábkovom divadle. V škole mi schválili individuálny študijný plán a už počas piateho ročníka som mohla pracovať v divadle. Keď sa na to spätne pozerám, tiahlo ma to do Košíc aj kvôli vzťahom, ktoré som tam už mala vybudované, a aj kvôli rodine.

V košickom bábkovom divadle ste už viac ako šesť rokov. Účinkovali ste vo viacerých predstaveniach. Ktoré sú vaše najobľúbenejšie?

Niektoré predstavenia sú moje vlastné, niektoré som prebrala po kolegyniach, ktoré išli na materskú. Napríklad Guľko Bombuľko od Márie Ďuríčkovej. Neviem, či ešte je v Košiciach niekto, kto to nevidel (smiech). Je vďačné milým humorom, bábkami, spevmi a má peknú myšlienku o dávaní a o tom, čo nám môže priniesť, keď sa obetujeme.

Veľmi rada chodím s deťmi do bábkového divadla, teraz si ho viem vychutnať viac, ako keď som bola dieťa. Mám pocit, že naše deti sú len zámienkou, aby som tam mohla ísť. Je bábkové divadlo určené aj pre dospelých?

Teší ma, že k nám rada chodievate. Myslím, že väčšina režisérov tvorí tak, aby tam boli vrstvy aj pre dospelého diváka – humor, vtip, nejaká hlbšia myšlienka. Dospelý si príde oddýchnuť a niekedy je možno aj prekvapený, čo všetko dokáže bábkové divadlo obsiahnuť. Detský divák je určite rovnako dôležitý ako dospelý a zaslúži si rovnakú kvalitu. Niekedy ma hnevá, že to, čo sa mu ponúka, nie je vždy také. Dieťa nie je možné oklamať, vidí všetko, vníma všetko – najúprimnejšie, najotvorenejšie a tak aj reaguje. Spätnú väzbu máme okamžite. Napríklad niekedy hrám predstavenie desiaty, pätnásty raz, človek sa dostáva do určitého stereotypu. A potom príde moment, keď dieťa nejakým spôsobom zareaguje, je to pohľad, výkrik, úsmev alebo aj zívanie a mňa to zrazu preberie… aký svet tu vytváram, čo vlastne môžem naozaj odovzdať… niekedy sa na to zabúda. Detský divák vníma všetko do hĺbky, to je naozaj vzácne.

Chodia rodičia s deťmi do bábkového divadla? Vplývajú moderné technológie, multiplexy na záujem o bábkové umenie?

To je hutná otázka (smiech). Rodičia s deťmi, chvála Bohu, chodia naozaj celkom pekne. Samozrejme, jeseň, zima aj jar sú silnejšie, v lete máme pauzu. Často chodia aj pedagógovia s deťmi zo škôlok, a to je skvelé. Hráme väčšinou dvakrát alebo trikrát za deň, dopoludnia aj popoludní. Hrávame aj cez víkendy, v nedeľu býva vypredané stále.

Ako vplývajú moderné technológie na záujem o divadlo? Výnimočnosť bábkového divadla je v bytí a vo vytváraní tu a teraz,a to je stále jedinečné a aktuálne. Niekedy sa vkradne chybička, diváci reagujú, je to živé. Deti a mládež stále viac pracujú s technológiami, stávajú sa súčasťou ich života. My sa snažíme hľadať prienik medzi klasickými formami bábkového divadla a technológiami. Nájsť spôsob, ako zaujať, ako odovzdať konkrétny príbeh aj modernými prostriedkami. Jednou z takých foriem ja napríklad Live cinema/Puppet cinema, kde sa prepájajú bábkové scény s premietaním a tvorbou filmových záberov.

Ako som už spomenula, predstavenie sa deje tu a teraz a jeho súčasťou je aj „neviditeľný“ dialóg s divákom, je to vzájomné obdarovávanie. Preto verím, že napriek technológiám a umelej inteligencii to „byť spolu“ bude prevažovať.

Mohli by ste nám priblížiť predstavenie Lily a Momo, s ktorým chodíte aj mimo divadla a je s ním spojený aj workshop?

Lily a Momo je mojím autorským predstavením, vzniklo v spolupráci s Divadlom na peróne v Košiciach. Inšpirované je knihou slovenskej autorky a ilustrátorky Katky Macurovej.  Kniha Lily a Momo je obrázková kniha – príbeh posúva aj samotná ilustrácia. Od prvého momentu som knihu chcela spracovať ako bábkové predstavenie. Momo je tvor, ktorého Lily dostane ako darček. Svojím správaním, inakosťou či skôr jedinečnosťou mi pripomínal môjho krstného syna Paľka, ktorý má poruchu autistického spektra. Bol pre mňa potvrdením, že to mám pretaviť do predstavenia.

Aj keď je táto téma nosná, nie je jediná. V Momovi a Lilysa môže – čo sa týka komunikácie, porozumenia či vzťahov – nájsť každý. Je tam obraz, kde sa cez našu ruku tvorí most a bábky cez neho prechádzajú. Scéna je veľmi jednoduchá, ale má v sebe silnú symboliku. Aj keď sme iní a máme nejaké očakávania, dokážeme tvoriť mosty.

Je to výchovno-terapeutické predstavenie?

Nebolo robené s týmto cieľom, ale mali sme už na predstavení niekoľko detí s poruchou autistického spektra a veľmi sme sa z toho tešili. Našli sa však aj diváci, ktorí boli zo správania Moma alebo Lily frustrovaní, čo bola tiež zaujímavá reakcia.

Čo sa týka workshopu, pripravili sme pre rodičov aj učiteľov istý materiál – ak sa deti niečo chcú opýtať, no rodičia možno nevedia odpovedať. Deti si môžu vyskúšať, aké to je, keď sa niekomu ťažšie komunikuje, keď nevie rozprávať… Lily alebo Moma si môžu vyrobiť a vziať si ich domov.

Vydať zo seba maximum na javisku je iste náročné. Kde čerpáte pokoj a čo vám pomáha dobiť baterky? Máte vôbec čas na nejaké záľuby?

Rada pozerám dokumentárne filmy, občas nejaká kniha, no najväčším relaxom pre mňa je byť v prírode. Je to životodarné, tam najviac cítim objatie Boha. Pozorovať, ako je to všetko úžasne vymyslené, stvorené… a zároveň vnímam ticho. Divadlo je stály dialóg, ruch, intenzívnosť a tam sa zrazu môžem stíšiť aj vnútorne, aj fyzicky.

Ako nestranný divák vnímam, že nie ste iba umelecký kolektív, ale čosi viac. Sú vzťahy a atmosféra v umeleckom súbore dôležité?

S niektorými kolegami sú vzťahy intenzívne viac, s inými trošku menej. Cez skúšobný proces sa odkrývame aj ľudsky, nielen profesijne, a to nás zbližuje. Nie sme dokonalí, sme rôzni a to je fascinujúca dynamika. Spomeniem len maličkosti. Občas si necháme na stole odkaz s prianím pekného dňa alebo niečo sladké. Mirko Kolbášsky napríklad vie, že mám rada sušené figy, tak mi ich minule doniesol, len tak. Na Vianoce si žrebujeme „anjelikov“, máme spoločnú kapustnicu a rozdáme si darčeky. Som za to vďačná. Sú to drobnosti, ale sú veľmi vzácne a dôležité, naša radosť je detsky úprimná a autentická.

Čo by ste si priali do budúcnosti pre seba, pre divadlo, pre svet?

Ťažká otázka. Hovorili sme o tom tu a teraz, o vzájomných kontaktoch, o tvorení mostov, o blízkosti medzi kolegami… Asi by som si priala, aby sme si nanovo položili otázku: Čo pre nás znamená byť človekom? Čo je to ľudskosť? Sme z mäsa a kostí, no máme aj dušu. Nie sme tu na to, aby sme súdili a bili sa za svoje pravdy, ale skôr sa vrátili k podstate, k človečenstvu, aj k našej krehkosti, možno aj k hravosti. Aby sme sa vedeli tešiť z maličkostí a z možnosti „mať rád“. Možno to znie ako klišé… všetci si to prajeme, a keď si to prajeme, je to asi preto, že to potrebujeme.