Otvorili dvere tým, ktorých sa mali báť

Najprv prišiel mladý muž, ktorý poznal jej syna. Priviedol svojho brata, potom ďalšieho a napokon celú rodinu. Zakrátko klopali na dvere Ilham Yaqoubovej aj ľudia, ktorých dovtedy nikdy nevidela.

„Nakoniec ich bolo asi osemdesiat. Pre všetkých som varila,“ spomína obyvateľka kresťanského mesta Deir el-Ahmar v libanonskom údolí Bekaa. Ďalšie rodiny ponúkli utečencom miesto na spanie.

Väčšinu prichádzajúcich tvorili šiitskí moslimovia, ktorí utekali pred bombardovaním. Domov ich prijali kresťania – ľudia, s ktorými sa dovtedy osobne takmer nepoznali a ku ktorým na oboch stranách pretrvávala nedôvera.

Keď sa Ilham pýtajú, či sa nebála, odpovedá bez váhania: „Nie sú to ľudia, ktorých sa treba báť. Sú predsa Libanončania, presne ako my. Prečo by sme sa ich mali báť?“

Týždne bez spánku

Koncom roka 2024 zasiahla Libanon ďalšia vlna vojny. Tisíce ľudí utekali z juhu krajiny aj z bombardovaných štvrtí Bejrútu. Izraelské útoky mierili na oblasti, v ktorých pôsobí šiitské hnutie Hizballáh. V bejrútskej štvrti Dáhija zahynul pri jednom z útokov aj jeho vodca Hasan Nasralláh.

„Bola to vojna, ktorú nikto nečakal,“ hovorí Said Antonios, kňaz z libanonského juhu. Na hraniciach sa podľa neho bojovalo neustále, no rozsah nových útokov prekvapil celú krajinu.

Cosette Chakar Aounová, logistická manažérka z Bejrútu, spomína na týždne, počas ktorých takmer nespala. „Zásahy boli dvesto, tristo alebo štyristo metrov odtiaľto. Bombardovanie sme počuli neustále.“

Seminarista Giorge Awad opisuje toto obdobie ešte stručnejšie: „Žili sme v neustálych obavách. Samozrejme, báli sme sa.“

Útoky zasiahli aj kresťanské a nábožensky zmiešané dediny na juhu Libanonu. V Rmeiši, jednej z posledných obcí pred izraelskou hranicou, vybuchovali rakety nad domami a strely dopadali na autá. V susedných kresťanských dedinách Alma aš-Šaab, Al-Kaúza a Jarún bolo podľa miestnych zdrojov zničených viac než deväťdesiat percent budov.

„Je to mučenícka zem, bohužiaľ, už celé stáročia,“ hovorí miestny kňaz Toni Elias. Napriek skaze nestráca nádej: „Veríme, že aj z tejto zeme vzklíči nový život.“

Osemdesiat ľudí a jedna kuchyňa

Časť obyvateľov utekajúcich z juhu zamierila do údolia Bekaa. Leží tam aj Deir el-Ahmar, kresťanské mesto obklopené pätnástimi kresťanskými obcami. Práve tu sa počas vojny odohral jeden z príbehov, ktoré ukázali inú tvár Libanonu. Miestne kresťanské rodiny prijali do svojich domovov šiitských utečencov.

Ilham Yaqoubová mala jedinú kuchyňu, no varila pre desiatky ľudí. Nepovažovala to za mimoriadne gesto. „Bola to naša viera,“ vysvetľuje. „Naša kresťanská viera, náš biskup a naši kňazi nás naučili takto žiť.“

Keď sa jej pýtajú, čo pre ňu znamená byť kresťankou, odpovedá jednoducho: „Je to to najväčšie v celom mojom živote.“ Spoločné mesiace podľa nej zmenili aj vzťahy medzi oboma komunitami. „Spoznali sme sa. Predtým sa oni báli nás a my sme sa báli ich.“

Kňaz Marc Rahme z Deir el-Ahmar hovorí, že farníci prijali utekajúcich s veľkou pohostinnosťou a láskou. Pomoc sa však neobmedzila na strechu nad hlavou. Domáci sa s utečencami delili o jedlo, čas aj každodenné starosti.

Škola, kde sú kresťania menšinou

V údolí Bekaa leží aj prevažne šiitský Baalbek, ktorý sa počas vojny opakovane stal cieľom bombardovania. Napriek napätiu tu naďalej funguje Národná maronitská škola s približne päťsto žiakmi.

„Moslimovia tvoria v škole väčšinu. Kresťanov je najviac pätnásť až dvadsať percent,“ vysvetľuje riaditeľ Tony Rahmé. Kresťanskí žiaci chodia na hodiny katechizmu, moslimskí sa vzdelávajú podľa vlastného náboženského programu.

Vojna sa dotkla aj školského areálu. Po útokoch na dve neďaleké miesta tlaková vlna rozbila všetky okná a poškodila strechy aj dvor. Vyučovanie preto muselo pokračovať online.

Riaditeľ si však z tohto obdobia pamätá aj inú skúsenosť. „Počujem mnohých moslimov v Baalbeku hovoriť: Potrebujeme vás, kresťanov. Potrebujeme vašu prítomnosť. Chceme, aby ste v tejto krajine zostali.“

Malú kresťanskú komunitu označuje za biblický Zvyšok – skupinu, ktorá zostáva na svojom mieste a svojím životom vydáva svedectvo o viere.

Zostať je rozhodnutie

Libanonskí kresťania žijú po stáročia vedľa sunnitov, šiitov a drúzov. Vojna, hospodárska kríza a neistá budúcnosť však mnohých vedú k otázke, či má ešte zmysel zostať.

Rodina Bou Khalilovcov z Maghdúše na juhu krajiny sa rozhodla neodísť, hoci mnohí z ich susedov už Libanon opustili. Z terasy domu počujú drony, ktoré monitorujú okolie. Zvuk, ktorý by bol inde nezvyčajný, sa stal súčasťou ich každodennosti.

Kňazi pôsobiaci na juhu považujú za jednu zo svojich najdôležitejších úloh pomáhať rodinám, aby nemuseli odísť len preto, že vo svojom okolí nenájdu živé kresťanské spoločenstvo, školu alebo duchovnú starostlivosť.

Nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi preto vďaka svojim dobrodincom dlhodobo podporuje libanonské farnosti, školy, kláštory i rodiny. Pomáha im udržiavať živú prítomnosť Cirkvi v krajine, z ktorej odchádza čoraz viac kresťanov.